Jdi na obsah Jdi na menu
 


7. kapitola - Posledná vôla Albusa Dumbledora Kráčal horskou cestou v modrastom svetle úsvitu. Ďaleko pod ním bol v hmle zahalený tieň malého mesta. Bol človek, ktorý hľadal človeka, ktorého potreboval tak súrne, že nemohol myslieť na nič iné. Ten, ktorý poznal riešenie jeho problému, poznal odpoveď na jeho otázku… ? „Zobuď sa!“ Harry otvoril oči. Ležal na skladacom lehátku v Ronovej špinavej podkrovnej izbe. Slnko ešte nevyšlo a v izbe bolo šero. Kvík spal s hlavou pod drobným krídlom. Jazva na čele ho bodavo bolela. „Hovoril si zo spania.“ „Naozaj?“ „Ano, ‘Gregorovič’. Hovoril si Gregorovič.“ Harry nemal okuliare. Ronova tvár vyzerala trochu rozmazane. „Kto je Gregorovič?“ „Ja neviem, ty si to meno hovoril.“ Harry si prešiel rukou po jazve a premýšľal. Mal matný dojem, že to meno už niekde počul, ale nemohol prísť na to kde. „Myslím, že ho hľadá Voldemort.“ „Chudák chlap,“ povzdychol si Ron. Harry sa posadil a už úplne čulý si stále šúchal čelo. Pokúšal sa spomenúť si, čo presne sa mu zdalo, ale všetko, čo sa mu vybavilo, bol len hornatý obzor a obrys malej dediny položenej v hlbokom údolí. „Myslím, že je v cudzine.“ „Kto? Gregorovič?“ „Voldemort. Myslím, že je niekde za hranicami a hľadá Gregoroviča. Nevyzeralo to ako v Británií.“ „Myslíš, že si zase videl do jeho mysle?“ opýtal sa Ron ustarostene. „Urob pre mňa jednu láskavosť a nehovor nič Hermione,“ povedal Habry. „Očakáva, že prestanem vídať v snoch nezmysly…“ Zamyslene sa zahľadel na klietku malého Kvíka…Prečo mu bolo meno Gregorovič také povedomé? „Myslím,“ povedal pomaly, „že má niečo spoločné s metlobalom. Je tu nejaká súvislosť, ale jednoducho neviem aká.“ „S metlobalom?“ opýtal sa Ron. „Nemyslíš náhodou Gorgoviča?“ „Koho?“ „Drahomír Gorgovič, strelec, čo prestúpil pred dvoma rokmi za rekordný čas ku Kudlejovským Kanónom. V počte striel rekordman sezóny.“ „Ne“, odvetil Harry. „Gorgoviča určite nemyslím.“ „Nechaj to tak“, povedal Ron. „No, v každom prípade všetko najlepšie k narodeninám!“ „Wow, skoro by som zabudol! Už mám sedemnásť!“ Harry siahol po prútiku ležiacom vedľa jeho lehátka, zamieril na preplnený stôl, kde nechal okuliare a povedal: “Accio okuliare!“ Aj keď bol len krok od nich, bolo nesmierne uspokojujúce pozorovať ich, ako sa k nemu približujú, kým ho nepichli do oka. „Pekne,“ odfrkol Ron. Harry nechal lietať Ronove veci po izbe, čím zobudil Kvíka, ktorý sa začal rozčúlene poletovať v klietke. Tiež sa pokúsil zaviazať kúzlom šnúrky jeho tenisiek (rozviazať ručne výsledný uzol mu zabralo niekoľko minút) a len tak pre radosť zmenil oranžové habity Kudlejovských Kanónov na Ronovom plagáte na svetlo modré. „Zips na nohaviciach by som si zapínal ručne,“ poradil Ron Harrymu so smiechom, skôr ako si ho Harry rýchlo zapol. „Tu máš darček. Rozbaľ ho ale tu hore, nechcem, aby to mama videla.“ „Kniha?“ opýtal sa Harry, keď chytil obdĺžnikový balíček. „Trochu porušenie tradície,nie?“ „Toto nie je hocijaká kniha,“hovoril Ron. „ To je rýdze zlato“ Dvanásť Zaručených Spôsobov Ako Očariť Čarodejnice. Tam je všetko, čo potrebuješ o babách vedieť. Keby som ju mal minulý rok, vedel by som, ako sa zbaviť Levander a tiež by som vedel, ako začať chodiť s…No, Fred s Georgom mi dal kópiu a veľa som sa naučil. Budeš prekvapený, nie je to len o práci s paličkou.“ Keď dorazili do kuchyne, našli na stole hromadu darčekov. Bill a Monsieur Delacour práve dokončovali raňajky, keď sa s nimi začala cez panvičku rozprávať pani Weasleyová. „Artur mi povedal, aby som ti popriala všetko najlepšie, Harry,“ povedala pani Weasleyová s úsmevom. „Musel ísť skoro do práce, ale na večeru bude späť. Ten darček navrchu je od nás.“ Harry sa posadil, vzal štvorcový balíček, o ktorom hovorila, a rozbalil ho. Vo vnútri boli hodinky, dosť podobné tým, ktoré od pána a paní Weasleyových dostal na sedemnástiny Ron, boli zlaté a namiesto ručičiek obiehali dookola hviezdičky. „Je to tradícia dať čarodejníkovi hodinky, keď dosiahne plnoletosť,“ povedala pani Weasleyová sledujúc ho dychtivo od šporáku. „Bohužiaľ tieto niesú nové ako tie Ronove, sú po mojom bratovi Fabianovi, a ten nebol práve šetrný k svojim veciam, takže sú na zadnej strane trochu poškrabané, ale…“ Viac toho nepovedala. Harry vyskočil a objal ju. Snažil sa do toho objatia dať všetko nepovedané a ona to asi pochopila, pretože keď ju pustil, neohrabane ho potľapkala po lícach, potom mávla naslepo prútikom a vyhodila polovicu slaniny z panvičky na zem. „Veselé narodeniny, Harry!“ volala Hermiona. Poponáhľala sa do kuchyne a pridala na kôpku svoj darček. „Nie je to ktovie čo, ale dúfam, že sa ti bude páčiť. Čo si mu dal?“ opýtala sa Rona, ktorý sa tváril, že ju nepočuje. „No, tak poď, otvor ten Hermionin!“ povedal Ron. Kúpila mu nový špiónskop. Ostatné balíčky obsahovali čarodejnícky holiaci strojček od Billa a Fleur („Ó ano, toto ti umošní najjemnejšie ocholenie so všetkých,“ uisťovala ho Fleur, „ale musíšš povedať presne čo chceš, inak by si mochol zistiť, že mášš trochu menej vlasov ako si chcel…“), čokolády od Delacourových a obrovskú krabicu najnovších výmyslov od Freda a Georga. Harry, Ron a Hermiona nezostali za stolom keď prišla pani Delacourová, Fleur a Gabrielle, pretože kuchyňa bola nepohodlne zaplnená. „Zabalím ti to“ , povedala Hermiona nahlas a zobrala Harryho darčeky z jeho rúk a potom sa ako ostatní vrátila späť hore. „Som skoro hotová, len čakám kým sa vyperie zvyšok tvojho prádla, Ron…“ Ronove reptanie bolo prerušené otváraním dverí na prvom poschodí. „Harry, mohol by si sem na chvíľu prísť?“ Bola to Ginny. Ron sa prudko zastavil. Hermiona ho vzala za lakeť a ťahala ho hore po schodoch. Harry trochu nervózne nasledoval Ginny do jej izby. Nikdy pred tým tam nebol. Miestnosť bola malá, ale svetlá. Na stene bol veľký plagát čarodejníckej skupiny Sudičky a fotka Gwenoga Jonesa, kapitána metlobalového týmu a Holyheadských harpyí na stene druhej. Písací stôl stál čelom k otvorenému oknu, z ktorého bolo vidieť na záhradu, kde spolu Harry a Ginny raz hrali metlobal proti Ronovi a Hermione, a kde bol teraz postavený veľký preleťovo biely stan. Zlatá vlajka na jeho vrchole bola na úrovni okna od Ginny. Ginny sa pozrela do Harryho tváre, zhlboka sa nadýchla a povedala: „Všetko najlepšie k sedemnástinám.“ „Áno, ďakujem.“ Neustále sa na neho pozerala. On však nemohol opätovať jej pohľad, bolo to ako hľadieť do oslnivého svetla. „Pekný výhľad.“ Povedal potichu a ukazoval smerom z okna. Ignorovala ho. Nemohol ju z toho viniť. „Nemohla som prísť na vhodný darček, začala. „Nemusela si mi nič dávať.“ To si tiež nevšímala. „Nevedela som čo by bolo užitočné, ale nie príliš veľké, aby si si to mohol zobrať so sebou.“ Rýchlo sa na ňu pozrel. Neplakala. To bola jedna z jej mnohých nádherných vlastností – nebola uplakaná. Niekedy si myslel, že mať šesť bratov ju muselo posilniť. Priblížila sa o krok k nemu. „Chcela by som, aby si mal niečo, čo ti ma pripomenie, vieš, keď stretneš nejakú vílu, keď budeš preč a robiť, čo musíš.“ „Myslím, že príležitosti k schôdzkam budú oveľa vzácnejšie.“ „Tu je tá strieborná krajka, ktorú som hľadala“ zašepkala a pobozkala Harryho ako ho ešte nikdy v živote nepobozkala a Harry jej bozk opätoval, bolo to slastné zabudnutie, lepšie ako ohnivá whisky. Bola to jediná reálna vec na svete, Ginnym cítil ju, jednou rukou sa jej dotýkal zátylku a druhú mal položenú na jej dlhých, sladko voňajúcich vlasoch. Dvere sa pred nimi s tresknutím otvorili a oni od seba odskočili. „Oh“ povedal ironicky Ron „prepáčte“.. „Ron!“ Hermiona bola tesne za ním, trochu zadýchaná. Bolo tam napäté ticho, keď Ginny povedala jasným a tenkým hlasom. „Tak všetko najlepšie, Harry.“ Ronovi očerveneli uši. Hermiona vyzerala nervózne. Harry by im najradšej zabuchol priamo pred očami, ale aspoň bol cítiť chladný prievan, ktorý sa dostal do izby otvorenými dverami a jeho žiarivá chvíľa praskla ako mydlová bublina. Všetky dôvody ukončenia jeho vzťahu s Ginny, aby sa od nej držal ďalej, vyzerali ako keby sa vrátili do miestnosti s Ronom a všetka jeho veselá zábudlivosť bola preč. Pozrel sa na Ginny a chcel niečo povedať, aj napriek tomu,že nevedel čo, ale ona sa k nemu otočila chrbtom. Myslel si, že aspoň raz podľahla slzám. Pred Ronom nemohol urobiť nič, aby ju utešil. „Uvidíme sa neskôr,“ povedal a išiel za Ronom a Hermionou s jej izby. Ron pochodoval dole cez stále plnú kuchyňu až na dvor a Harry s ním po celú cestu držal krok, Hermiona vystrašene klusala za nimi. Akonáhle prešiel čerstvo pokosený trávnik, Ron sa na Harryho obrátil. „Úplne si ju vykoľajil. Čo to teraz robíš? Chceš ju rozhodiť?“ „Nerozhadzujem ju,“ odpovedal Harry, zatiaľ čo ich Hermiona dobehla. „Ron…“ Ale Ron zdvihol ruku, aby bola Hermiona ticho. „Bola naozaj úplne mimo, keď si to skončil.“ „To ja tiež. Vieš prečo som to skončil, a nebolo to preto, že by som chcel.“ „Hej ale teraz sa s ňou bozkávaš a ona zase bude mať ďalšie nádeje.“ „Nie je hlúpa, vie, že sa to nemôže stať, nečaká, že sa…vezmeme alebo…“ Keď to povedal, predstavil si vo svojej hlave obrázok Ginny v bielych šatách, ako si berie vysokého, nepríjemného cudzinca bez tváre. V jednu chvíľu to vyzeralo ako keby ho to udrelo. Jej budúcnosť bola voľná a neobmedzená, zatiaľ čo jeho…nevidel nič, okrem Voldemorta. „Ak ju začneš obchytkávať vždy, keď budeš mať príležitosť…“ „Už sa to nebude opakovať,“ povedal Harry tvrdo. Deň bol bez jediného obláčika, ale on mal aj tak pocit, že slnko zašlo. „OK?“ Ron vypadal napolky odmietavo, napolky hanblivo: chvíľu pochodoval tam a späť, potom povedal: „Dobre teda, tak to áno…“ Ginny sa s Harrym tvárou v tvár už po zvyšok dňa nestretla, ani jediný pohľad alebo náznak toho, že zdieľali viac ako iba zdvorilú konverzáciu v jej izbe, ale aj tak bol Charlieho príchod pre Harryho veľkou úľavou. Poskytoval totiž zmätok, keď pani Weasleyová vnútila Charliemu stoličku, hrozivo zdvihla prútik a poznamenala, aby sa nechal ostrihať. Harryho narodeninová večera mohla nanaplniť kuchyňu až do prasknutia, aj keď Charlie, Lupin, Tonksová a Hagrid ešte neprišli. Niekoľko stolov bolo preto umiestnených od jedného konca záhrady po druhý. Fred a Georg začarovali niekoľko fialových lampášov, ktoré spoločne tvorili číslo 17, aby veselo viseli vysoko nad hlavami hostí. Vďaka starostlivosti pani Weasleyovej bol Gergov úraz úhľadný a čistý, ale Harry si ešte na temnú dieru vnútri jeho hlavy ešte nezvykol, aj keď dvojčatá mali na túto tému plno vtipov. Hermiona vyčarovala fialové a zlaté stužky, ktoré vyletovali z prútika a vešala ich po stromoch a kríkoch. „Fajn“ povedal Ron, keď posledným mávnutím prútika zmenila Hermiona lístky na pláni na zlato. „Máš na tieto věci naozaj vkus.“ „Ďakujem Ron!, povedala Hermiona trochu potešene, trochu zmätene. Harry sa obrátil a sám pre seba sa usmieval. Mal zábavnú predtuchu o tom, že by mohol nájsť kapitolu o komplimentoch, keď si nájde čas prečítať svoj výtlačok knihy Dvanásť Zaručených spôsobov Ako Očariť Čarodejnice. Zachytil Ginnyim pohľad a usmial sa na ňu, skôr ako si spomenul na svoj sľub Ronovi a rýchlo sa pustil do reči s pánom Delacourtom. „Z cesty, z cesty!“ volala pani Weasleyová, prichádzajúca bránou s výrazom obra a zlatá strela veľkosti volejbalovej lopty poletovala před ňou. Vzápätí si Harry uvedomil, že je to narodeninová torta, ktorú pani Weasleyová udržiavala prútikom vo vzduchu, aby neriskovala jej pád na zem. Keď torta pristála uprostred stola, pochválil ju Harry: „Vyzerá to úžasne, pani Weasleyová.“ „To nič nie je miláčik,“ povedala nežne. Cez jej rameno videl Rona ako so vztýčeným palcom robí grimasy. O siedmej večer sa zhromaždili všetci hostia. Do domu ich uviedli Fred a George, ktorí na nich čakali na konci uličky. Hagrid poctil túto udalosť oblečením svojho najlepšieho, hrozného chlpatého kabátu. Napriek tomu, že sa Lupin usmial, keď si s Harrym potriasal rukou, Harry mal pocit, že vyzerá trochu nešťastne. Bolo to celé veľmi zvláštne, lebo Tonksová vedľa neho celá žiarila. „Všetko najlepšie Harry“, povedala, keď ho pevne objala. „Sedemnásť, eh“, povedal Hagid, keď si od Freda bral obrovský pohár vína. „Šesť rokov, odvtedy, čo sme sa po prvýkrát stretli Harry, pamätáš si na to?“ „Matne“, zasmial sa Harry. „Nerozbil si predné dvere, nepričaroval Dudleymu prasačí chvostík a nepovedal si, že som čarodejník?“ „Nepamätám si detaily,“ usmial sa natešene Hagrid. „Všetko v poriadku? Ron, Hermiona?“ „Máme sa dobre,“ odpovedala Hermiona „A ty?“ „Nemám sa zle. Nemám veľa času, práve sa nám narodili mladí jednorožci, keď sa vrátite, ukážem vám ich.“ Harry nevnímal Ronove a Hermionine pohľady, keď Hagrid začal hľadať niečo vo vrecku. „Teda Harry, éé, nevedel som, čo ti mám priniesť , čo by som ti mohol darovať, ale potom som si spomenul na toto.“ Vytiahol malý, chlpatý, obyčajný meštek s dlhou šňúrkou, ktorá evidentne slúžila na to, aby sa meštek nosil na krku. „Je z oslej kože. Ukryje čokoľvek a nikto, okrem majiteľa to nemôže vybrať. Sú vzácne.“ „Ďakujem Hagrid.“ „To nič nebolo.“ Povedal Hagrid a mávol svojou rukou veľkosti pokrievky z odpadkového koša. „Nie je tamto Charlie? Vždy som ho mal rád. Hej Charlie!“ Charlie sa priblížil a prešiel si jemne rukou po vlasoch veľmi krátkeho strihu. Bol menší ako Ron, chudší, s mnohými popáleninami a škrabancami na svalnatých ramenách. „Ahoj Hagrid, ako sa máš?“ „Rozmýšľal som, že sme si už dlhé roky nenapísali. Ako sa darí Norbertovi?“ „Norbert?“ Charlie sa zasmial “Ten nórsky ostnáč? Teraz ho voláme Norberta.“ „Fíha, Norberta je dievča?“ „Ó áno“ odpovedal Charlie „Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa Hermiona „Sú o dosť vzdorovitejšie“ odpovedal Charlie. Pozrel sa cez rameno a znížil hlas.“Želal by som si aby si otec švihol a prišiel. Mamka začína byť nervózna.“ Všetci sa pozreli na pani Weasleyovú, ktorá sa snažila rozprávať s madam Delacourovou, ale stále sa pritom pozerala na bránu. „Myslím, že by sme radšej mali začať bez Arthura,“ povedala a za chvíľu zavolala všetkých do záhrady. „Musel sa niekde zdržať--- oh!“ Všetci to uvideli naraz: Kus svetla, ktorý priletel cez dvor a zastavil sa na stole a zmenil sa na jasne striebornú líšku, ktorá stála na zadných nohách a hovorila hlasom pána Weasleyho. „Minister mágie príde so mnou.“ Patronus sa rozptýlil do vzduchu, nechajúc Fleurinu rodinu dívať sa v nemom úžase na miesto, kde zmizol. „Nemali by sme tu byť.“ povedal okamžite Lupin. „ Harry, prepáč. Vysvetlím ti to niekedy inokedy.“ Chytil Tonksovú za zápästie a ťahal ju preč. Dostali sa k plotu, preliezli cezeň a zmizli. Pani Weasleyová zostala ohromená. „Minister… ale prečo? – Nechápem.“ Ale na vysvetľovanie nebol čas. O sekundu neskôr sa objavil v bráne pán Weasley , sprevádzaný Rúfusom Scrimgeourom, verejne známym svojimi šedivými vlasmi. Dvaja nový prichádzajúci prešli cez dvor, rovno k záhrade a osvetlenému stolu, kde všetci ticho sedeli a pozorovali ako sa k nim približujú. Keď Scrimgeour prišiel do svetla lampy, Harry si všimol, že vyzerá omnoho starší, ako keď ho stretol minule - vyziabnutejší a zachmúrenejší. „Prepáčte , že sa vnucujem,“ povedal Scrimgeour, keď dokrivkal a zastavil sa pred stolom. ,,Obzvlášť, keď vidím, že kazím tento večierok.“ Jeho oči sa na chvíľu zastavili na torte v tvare obrovskej zlatej strely. „Mnoho šťastných návratov.“ „Ďakujem,“ povedal. „Harry. Žiadam ťa o súkromný rozhovor,“ Scrimgeour pokračoval ,“Tiež s pánom Ronaldom Weasleym a slečnou Hermionou Grangerovou.“ „S nami?“ spýtal sa prekvapene Ron. „Prečo s nami?“ „Môžem ti to povedať, keď budeme niekde, kde budeme mať viac súkromia,“ povedal Scrimgeour, „ Je tu takéto miesto?“ spýtal sa pána Weasleyho. „Áno, samozrejme“ povedal pán Weasley, ktorý vyzeral nervózne.„Napríklad obývačka, prečo je nepoužiť?“ „Môžeš nám ukázať cestu?“ povedal Scrimgeour Ronovi. „Nebude treba, aby si nás sprevádzal, Arthur.“ Harry videl ako si pán Weasley vymenil s pani Weasleyovou znepokojený pohľad keď on, Ron a Hermiona vstali. Ako šli cestou späť do tichého domu, Harry vedel, že ostatní dvaja premýšľajú o tom istom ako on: Scrimgeour sa musel nejako dozvedieť, že oni traja už neplánujú návrat do Rokfortu. Scrimgeour nepovedal nič, pokiaľ všetci neprešli cez zašpinenú kuchyňu do obývačky. Aj napriek tomu, že záhrada bola plná jemného, zlatého, nočného svetla, tam bola úplná tma. Harry namieril svoj prútik na olejové lampy a keď vstúpili, lampy osvetlili ošúchanú ale útulnú izbu. Scrimgeour si sám sadol do prehnutého kresla, kde vždy sedával pán Weasley, a Harry, Ron a Hermiona sa pokúsili vtlačiť na pohovku. Keď sa im to podarilo, Scrimgeour začal hovoriť. „Mám pre vás troch nejaké otázky a myslím, že bude najlepšie, keď sa Vás budem pýtať po jednom. Ak vy dvaja," ukázal na Harryho a Hermionu „môžete počkať hore, začnem s Ronom.“ „Nejdeme nikam“ povedal Harry, zatiaľ čo Hermiona dôrazne poznamenala: „Môžete hovoriť s nami všetkými spolu alebo ani k jednému.“ Scrimgeour uštedril Harrymu chladný, hodnotiaci pohľad. Harryho zaujalo to, ako minister uvažuje, či sa oplatí začať spolu bojovať tak skoro. „Dobre teda, spolu,“ povedal krčiac ramenami. Odkašľal si. „Som tu, a som si istý, že to viete, kvôli záveti Albusa Dumbledora. „Harry, Ron a Hermiona sa pozreli jeden na druhého. „Zjavne ste prekvapení! Neboli ste si vedomí toho, že vám Dumbledore niečo odkázal?“ „Pre-pre všetkých z nás?“ opýtal sa Ron. „Pre mňa a Hermionou tiež?“ „Áno, vám vš-“ Ale Harry ho prerušíl. „Dumbledore zomrel pred viac ako mesiacom, prečo to zabralo toľko času, predať nám veci, ktoré nám odkázal?“ „Nie je to jasné?“ povedala Hermiona ešte skôr ako Scrimgeour stačil odpovedať. „Chceli prezkúmať všetko, čo nám odkázal. Nemali ste na to právo!!“ povedala a jej hlas sa zľahka triasol. „Mal som všetky práva.“ Povedal Scrimgeour prezieravo. „Úradné nariadenie pre súdne zabavenie majetku dáva ministerstvu právo zabaviť celý obsah závete…“ „Tento zákon bol vytvorený, aby čarodejníci nemohli zdediť temné artefakty!“ povedala Hermiona, „a predpokladá sa, že Ministerstvo má silný dôkaz, že majetok zosnulého je ilegálny, ešte pred jeho zabavením. Chcete mi povedať, že ste si myslel, že Dumbledore sa nám snažil zanechať niečo prekliate?“ „Plánujete, slečna Grangerová, vašu budúcnosť v čarodejníckom práve?“ spýtal sa Scrimgeour. „Nie, neplánujem,“ odpovedala Hermiona. „Dúfam, že pre svet urobím niečo dobré.“ Ron sa zasmial. Scrimgeourove oči ho sledovali a odvrátili sa až keď Harry prehovoril. „Takže prečo ste sa rozhodli nám dať naše veci teraz? Nedokázali ste si spomenúť na dôvod, prečo ste si ich nechali?“ „Nie, to bude pretože uplynulo 31 dní,“ povedala odrazu Hermiona. „Nemôžu si nechať veci dlhšie ako 31 dní, pokiaľ sa nepreukáže, že sú nebezpečné. Správne?“ „Povedali by ste, že ste bol Dumbledorovi blízky, Ron?“ opýtal sa Scrimgeour ignorujúc Hermionu. Ron vypadal prekvapene. „Ja? Nie, nie tak úplne…Bol to vždy Harry, kto…“ Ron sa pozrel na Harryho a Hermionu a videl, ako mu ukazuje, aby ďalej nepokračoval, ale škoda už bola spôsobená. Scrimgeour sa pozeral, ako keby počul presne to, čo očakával a chcel počuť. Zaútočil ako dravý vták po Ronovej odpovedi. „Keď ste nebol Dumbledorovi blízky, ako mi vysvetlíte fakt, že si na Vás spomenul v jeho záveti? Urobil len výnimočne niekoľko osobných odkazov. Veľká část jeho majetku – jeho osobná knižnica, jeho čarovné pomôcky a ostatny osobný majetok – boli odkázané do Rokfortu. Prečo si myslíte, že ste boli vybraný?“ „Ja…neviem,“ povedal Ron. „ Ja…keď som povedal, že som mu nebol moc blízky…myslel som tým to, že myslím, že ma mal rád…“ „Ale Ron, si príliš skromný,“ povedala Hermiona. „Dumbledore bol na teba strašné láskavý.“ To bolo skutočne ďaleko od pravdy. Harry vedel, že Ron a Dumbledore spolu nikdy neboli sami a prehovorili spolu len minimálne. Tak či onak, nezdalo sa, že by Scrimgeour počúval. Rukami začal šmátrať vo svojom plášti a vytiahol z neho veľké vrecúško, oveľa väčšie jako to, ktoré dal Harrymu Hagrid.Vytiahol z neho pergamen, rozroloval ho a začal nahlas čítať. „Posledná vôľa a záveť Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora.’ano, tu to je…, Ronaldovi Biliovi Weasleymu odkazujem svoje zhasínadlo, dúfam, že si na mňa spomenie, keď ho bude používať.‘“ Scrimgeour vytiahol zo sáčku predmet, ktorý už Harry videl. Vypadalo to ako strieborný zapaľovač, ale mal schopnosť, ako Harry vedel, zhasínať všetky svetlá v okolí a zase ich rozsvietiť jediným cvaknutím. Scrimgeour sa predklonil a podal zhasínadlo Ronovi, ktorý si ho vzal a s prekvapeným výrazom ho začal pretáčať medzi prstami. „Je to velice cenná vec,“ povedal Scrimgeour a sledoval Rona. „Dokonca by som povedal vzácna. Hádam Dumbledorov vlastný design. Prečo by Vám odkazoval tak vzácny predmet?“ Ron zakrútil hlavou a tváril sa zmetene. „Dumbledore učil tisíce študentov,“ pokračoval minister. „Napriek tomu však jediní, koho zmienil vo svojej záveti ste boli vy traja. Prečo? Za akým účelom Vám nechal Dumbledore svoj zhasínač, pán Weasley?“ „Asi na zhasínanie svetiel, predpokladám“ zamumlal Ron. „Čo iné by som s tým mohol robiť?“ Scrimgeour očividne nemal čo povedať a tak sa po krátkej odmlke opäť zahľadel do Dumbledorovej záveti. „Slečne Hermione Jean Grangerovej, odkazujem kópiu knihy Príbehy rozprávača Beedla, v nádeji, že pre ňu bude pobavením aj inšpiráciou.“ Scrimgeour teraz z vaku vytiahol malú knihu, ktorá vyzerala tak staro, ako kópia Tajmostiev najtemnejších umení v jej izbe. Väzba knihy bola špinavá a miestami sa odlupovala. Hermiona si ju bez slova vzala, položila na kolená a pozerala na ňu. Harry si všimol, že nadpis knihy bol písaný v runách – Harry sa ich nikdy neučil. „Prečo si myslíte, že Vám tu knihu Dumbledore odkázal?“ opýtal sa Scrimgeour. „Vedel, že mám rada knihy,“ prehlásila Hermiona, zatiaľ čo si utierala oči do rukávu. „Ale prečo zrovna túto knihu?“ „Neviem. Najskôr si myslel, že sa mi bude páčiť.“ „Hovorili ste niekedy s Dumbledorom o šifrách alebo spôsoboch ukrytia tajných správ?“ „Nie, nikdy,“ odvetila Hermiona. „A ak v tej knihe nenašlo žiadnu tajnu správu Ministerstvo, pochybuhem, že ja áno.“ Potlačila vzlyknutie. Boli namačkaní na sebe tak tesne, že Ron mal problém s vytihanutím svojích rúk, aby ich dal na Hermionine ramená. Scrimgeour sa opäť obrátil k záveti. „Harrymu Jamesi Potterovi,“ čítal a Harrymu sa očakávaním stiahli útroby, „odkazujem zlatú strelu, ktorú chytil na svojom prvom metlobalovom zápase v Rokforte. Nech mu je pripomienkou, že húževnatosť a schopnosti sú odmeňované. Keď Scrimgeour vytiahol zlatú loptičku veľkosti vlašského orechu, ktorej krídla zľahka kmitali, Harry si nemohol pomôcť – bol sklamaný. „Prečo Vám Dumbledore odkázal túto zlatú strelu?“ opýtal sa minister. „Netusím,“ odpovedal Harry. „ Najskôr kvôli tomu, čo ste prečítali…aby mi pripomenula čo možno získať, keď…vytrváte.“ „Myslíte si teda, že je to číra upomienka?“ „Asi áno,“ povedal Harry „Čo iné by to mohlo byť?“ “Ja sa tu pýtam,“ odvetil Scrimgeour a posunul svoju stoličku o niečo bližšie k sedačke. Vonku už začinalo byť šero a biely stan vonku za oknami sa strašidelne týčiľ cez živý plot. „Všimol som si, že narodeninová torta má tvar zlatej strely,“ Povedal Scrimgeour Harrymu. „Prešo práve zlatá strela?“ Hermiona sa posmešne zasmiala. „Oh, to nemá čo robiť s Harryho obľúbenou hrou, to je jasné,“ povedala. „ V poleve je určite skrytá tajná správa od Dumbledora!“ „Nemyslím si, že by v poleve bola tajná správa,“ odvetil Dumbledore, „ale zlatá strela by bola velice dobré miesto na ukrytie malého predmetu. Vy viete prečo, že?“ Harry pokrčil ramenami, Hermiona však odpovedala. Harry vedel, že dávanie správnych odpovedí na otázky bolo hlboko zakorenené v jej povahe, nemohla jednoducho potlačiť nutkanie. „Pretože zlaté strely majú pamäť na ľudí,“ povedala. „Čože?“ odvetili Ron aj Harry zároveň. Obaja považovali Hermionine znalosti o metlobale za zanedbateľné. „Správne.“ Odpovedal Scrimgeour. „Nikto sa nesmie zlatej strely dotknúť, dokonca ani jej výrobca, ktorý musí používať rukavice. Zlatá strela je začarovaná kúzlom, vďaka ktorému dokáže identifikovať prvého človeka, ktorý sa jej dotkol – pre prípad sporného chytenia. Tato zlatá strela,“ zdvihol drobnú loptičku do výšky očí, „si bude pamätať Váš dotyk Potter. Zdá sa mi, že Dumbledore, ktorý mal fenomenálne čarodejnícke schopnosti, nepozeral na ďalšie nedostatky, mohol očarovať túto zlatú strelu, aby sa otvorila pred Vami.“ Harryho srdce sa rozbúchalo o poznanie rýchlejšie. Byl si istý, že má Scrimgeour pravdu. Ako ale mool odmietnuť vziať si ohnivú strelu do rúk pred ministrom? „Nič nehovoríte“ povedal Scrimgeour . „Možno už viete, čo ohnivá strela obsahuje, nie?“„Nie,“ odvetil Harry a stále uvažoval ako zariadiť, aby to vyzeralo že si ohnivú strelu vzal, aj keďsa jej nedotkne. Keby tak vedel čtať myšlienky a mohol zistiť o čom premýšľa Hermiona. Úplne cítil ako jej mozog pracuje na plné obrátky.„Vezmite si ju,“ povedal Scrimgeour potichu. Harry sa pozrel ministrovi do očí a vedel že nemá na výber. Nastavil ruku a Scrimgeour mu do nej ohnivú strelu pomaly položil.Nič sa nestalo. Keď Harryho ruky zovreli ohnivú strelu, jej krídelká sa prestali trepotať a znehybneli. Scrimgeour, Ron a Hermiona stále dychtivo sledovali zlatú loptičku, ako by stále dúfali, že sa nejako premení. „To bolo dramatické“ prehlásil Harry chladne. Ron a Hermiona sa zasmiali. „To je všetko, však?“ povedala Hermiona a pomaly sa zdvíhala zo stoličky.„Nie tak úplne,“ povedal Scrimgeour, a vyzeral veľmi podráždene. „Dumbledore Vám zanechal ešte niečo, Potter.“ „A čo?“ spýtal sa Harry, opäť vzrušený očakávaním.„Meč Godrica Chrabromila“ povedal. Hermiona i Ron znehybneli. Harry sa díval okolo a pátral po rubínami obloženej rukoväti, avšak Scrimgeour ho nevytiahol z vreca, které tak či tak vyzeralo príliš malé, aby sa doňho meč vošiel.„Tak kde je?“ spýtal sa Harry podozrievavo. „Bohužiaľ,“ začal Scrimgeour, „ten meč Dumbledorovi nepatril. Meč Godrica Chrabromila je dôležitý historický artefakt, a ako taký patrí…“„Patrí Harrymu!“ povedala Hermiona nahnevane. „Vybral si ho, Harry ho našiel, prišiel k nemu z…“„Podľa dôveryhodných historických zdrojov sa meč môže prezentovať akémukoľvek ctihodnému Chrabromilčanovi“ povedal Scrimgeour. „To z neho nerobí majetok pána Pottera, nech sa Dumbledore rozhodol akokoľvek.“ Otočil sa na Harryho. „Prečo si myslíte…“ „…že mi Dumbledore chcel odkázať ten meč?“ dopovedal Harry a pokúšal sa hovoriť pokojne. „Možno si myslel, že sa mi bude vynímať na stene.“ „Toto nie je vtip, Potter“ zavrčal Scrimgeour. „Bolo to preto, že veril, že iba meč Godric Chrabromila dokáže poraziť Slizolinovho potomka? Chcel Vám dať ten meč, pretože veril, tak ako mnohí ďalší, že len Vy dokážete poraziť Toho-koho-netreba-menovať?“ „Zaujímavá teória“ povedal Harry. „Skúsil niekedy niekto zapichnúť meč do Voldemorta? Možno by na to malo ministerstvo vyhradiť pár ľudí, namiesto mrhania časom so skrývaním zhasínačov a utajovaním úteku z Azkabanu. Je toto čo robíte? Zavriete sa v kancelárii a pokúšate sa otvoriť ohnivú strelu, pán minister? Ľudia umierajú – bol som takmer jedným z nich – Voldemort ma naháňal cez tri krajiny, zabil Divookého Moodyho, ale o ničom z toho sa z ministerstva neobjaví ani ň, však? A po tom všetkom ešte od nás očakávate spoluprácu?!“ „Zašiel ste príliš ďaleko“ zakričal Scrimgeour a rýchlo vstal. Harry tiež vyskočil na nohy. Scrimgeour pristúpil k Harrymu a tvrdo ho pichol do hrudníka špičkou svojho prútika. To vytvorilo v Harryho tričku otvor ako od cigarety. „Hej!“ vykríkol Ron, vyskočil na nohy a začal vyťahovať svoj prútik, ale Harry povedal: „Nie, nechceme mu predsa dať dôvod aby nás zatkol.“ „Spomenul ste si, že nie ste v škole, čo?“ povedal Scrimgeour a zťažka pred Harrym oddychoval." „Spomenul ste si, že nie som Dumbledore, aby som Vám odpustil vašu drzosť a neposlušnosť? Môžete si tu svoju jazvu nosiť ako korunu, ak chcete, ale sedemnásťročný chlapec mi nebude hovoriť ako mám robiť svoju prácu! Je čas aby ste sa naučil úcte.“ „Je čas, aby ste si ju zaslúžil,“ odvetil Harry.Podlaha sa zatriasla, zazneli rýchle kroky a dovnútra vbehli pán a pana Weasleyovci.„Mys-mysleli sme že-že sme počuli…“ začal pán Weasley a díval sa preľaknuto na tvárou v tvár stojaceho ministra a Harryho. „…zvýšené hlasy.“ dokončila pani Weasleyová.Scrimgeour o niekoľko krokov ustúpil a sledoval dieru, ktorú urobil v Harryho tričku. Zdalo sa že ľutuje svoju stratu sebaovládania. „To-to nič nebolo,“ zamumlal. „Mrzí ma vaše stanovisko,“ povedal, a opäť sa díval Harrymu do tváre. „Zdá sa, že si myslíte, že si ministerstvo nepraje to, čo ste si priali vy - čo si prial Dumbledore. Mali by sme spolupracovať.“ „Nemám rád vaše metódy, pán minister,“ odpovedal Harry, „Spomínate si?“ Zdvihol ruku a ukázal mu jazvu, ktorá sa stále belela na jeho koži. Nesmiem klamať. Scrimgeourov výraz stvrdol. Otočil sa a bez slova odišiel z miestnosti. Pani Weasleyová sa ponáhľala za ním a počuli, že ho dostihla pri zadných dverách. Asi za minútu na ostatných zakričala „Je preč!“ „Čo chcel?“ spýtal sa pán Weasley a díval sa striedavo na Harryho, Rona a Hermionu, zatiaľ čo sa pani Weasleyová vracala. „Odovzdať, čo nám Dumbledore odkázal,“ povedal Harry. „Práve zverejnili jeho poslednú vôľu.“ Vonku v záhrade, okolo jedálenských stolov, putovaly všetky tri odkázané predmety. Všetci skúšali zhasínadlo, prezerali Hermioninu knihu a lamentovali, že Scrimgeour odmietol vydať Harryho meč, avšak nikto nemal žiadne vysvetlenie, prečo odkázal Dumbledore Harrymu ohnivú strelu. Keď pán Weasley tretí krát skúšal zhasínadlo, pani Weasleyová povedal: „Harry, miláčik. Všetci sú nesmierne hladní a nechceli sme začínať bez teba… Môžeme sa do toho pustiť teraz?“ Všetci sa v rýchlosti najedli, a potom čo zaspievali Happy Birthday a dojedli tortu, oslava skončila.Hagrid, ktorý bol pozvaný na svadbu na druhý deň, ale ktorý byl príliš neskladný na to aby spal v preplnenom Brlohu, si nechal postaviť stan na priľahlom poli. „Zídeme sa na poschodí“ zašepkal Harry Hermione, zatiaľ čo pomáhali pani Weasleyovej uviesť záhradu do normálneho stavu. „Keď všetci zalezú do postele.“ Hore v podkrovnej miestnosti skúmal Ron svoje zhasínadlo, a Harry naplnil Hagridov meštek obsahom peňaženky. Nie však zlatom, ale takými vecami, ktoré pre neho mali najväčšiu cenu, od zjavně bezcenných až po tie, ktoré cenu mali: Záškodnícku mapu, kúsok Siriusovho čarovného zrkadla a medailón s nápisom R.A.B..Pevne utiahol šnúrku a zavesil si ho okolo krku. Potom sa posadil, držiac starú ohnivú strelu a pozoroval, ako jej sa krídelka ochabnuto víria. Konečne Hermiona zaklopala na dvere a po špičkách vošla. „Muffliato,“ zašepkala a mávla svojou rukou smerom k schodom. Myslel som, že si nikdy nesúhlasila s používaním tohto kúzla?“ povedal Ron. „Časy sa menia,“ odpovedala Hermiona. „Teraz nám ukáž to zhasínadlo.“ Ron jej hneď vyhovel. Podržal ho pred sebou a stlačil. Jediná lampa, ktorú mali rozsvietenú, ihneď zhasla. „To je vec,“ zašepkala Hermiona do tmy, „to by sme dosiahli s Peruánskym práškom okamžitej tmy .“ Stačilo jediné stlačenie a guľa svetla z lampy znovu vykĺzla pod strop a znovu ich všetkých ožiarila.„No, to je úžasné,“ povedal Ron, trochu porazenecky. „A z toho čo vraveli, to vymyslel Dumbedore sám!“ „Ja viem, ale určite by ťa nemenoval zvlášť vo svojom závete iba preto, aby sa nám lepšie zhasínalo svetlo.“ „Myslíš že vedel, že nám ministerstvo skonfiškuje všetky veci a bude ich skúmať, než nám ich dá?“ spýtal sa Harry. „Určite.“ povedala Hermiona. „V závete nám nemohol povedať, prečo nám tu nechal tieto veci, ale to ešte nevysvetľuje...“ „... prečo nám to nemohol vysvetliť pokiaľ bol ešte nažive?“ pýtal sa Ron. „Áno, presne.“ Povedala Hermiona, listujúc Príbeh speváka Beedla. „Ak sú tieto veci dosť dôležité, aby ich nechal uniknúť priamo pod nos ministerstva, nemyslíte že nám mal dať vedieť prečo? Ak si teda nemyslel že nám to bude jasné?“ „Tak to myslel zle, nie?“ povedal Ron. „Stále som hovoril že bol na hlavu. Skvelý a to všetko, ale švihnutý. Nechal Harrymu starú zlatú strelu – čo s ňou má do pekla robiť?“ „Nemám poňatia,“ povedala Hermiona. „Keď ťa Scrimgeour prinútil, aby si si to zobral, Harry, bola som si úplne istá že sa niečo stane!“ „Samozrejme,“ povedal Harry a jeho pulz sa zrýchlil keď držal zlatú strelu v prstoch.“ Nechcelo sa mi to moc skúšať práve pred Scrimgeourom.“ „Čo tým myslíš?“ spýtala sa Hermiona. „ Zlatú strelu ktorú som vôbec po prvý krát chytil v metlobalovom zápase?“ odvetil Harry „ Nepamätáš sa?“ Hermiona vyzerala úplne omráčená. Ron však zakašľal, ukazujúc ako šialenec zo zlatej strely na Harryho ruku a naspäť, pokiaľ nechytil dych. „ To je tá, čo si ju skoro prehltol!“ „Presne tak,“ povedal Harry a jeho srdce začalo rýchlo biť, keď zovrel v ústach zlatú strelu. Neotvorila sa. Frustrácia a horké sklamanie ho zaplavilo. Položil zlatú strelu, ale Hermiona začala kričať. „Písmo! Je tam niečo napísané, rýchlo, pozri sa!“ Takmer zlatú strelu pustil prekvapený a vzrušený. Hermiona mala úplnú pravdu. Vryté do zlatého hladkého povrchu, tam, kde predtým nebolo nič, bolo päť slov napísaných tenkým, nakloneným rukopisom, v ktorom Harry poznal Dumbledorovo písmo: Otvorím sa pri zavrení. Len ťažko to stihol prečítať, keď slová zmizli. „Otvorím sa pri zavrení... Čo to má znamenať?“ „Otvorím sa pri zavrení... pri zavrení... Otvorím sa pri zavrení...“ Ale bez ohľadu na to koľko krát zopakoval tie slová, s mnohými rôznymi prízvukmi, neboli v nich schopní nájsť akýkoľvek ďalší význam. „ A ten meč?“ povedal Ron nakoniec, keď nakoniec vzdali všetky svoje pokusy o uhádnutie významu napísaného na zlatej strele.“ Prečo chcel, aby mal Harry ten meč?“ „ A prečo mi to nemohol proste povedať?“ odvetil Harry potichu. “Bol som ta a meč visel na stene jeho kancelárie po celý čas, čo sme minulý rok spolu hovorili. Ak chcel, aby som ho mal, prečo mi ho teda proste nedal?“ Cítil sa ako na skúške s otázkou, ktorú by mal byť schopný odpovedať, s mozgom pomalým a nereagujúcim. Je niečo, čo z dlhých rozhovorov s Dumbledorom zabudol? Mal by vedieť čo to všetko znamená? Očakával Dumbledore že to pochopí? „ A takisto s tou knižkou.“ Povedala Hermiona. “Príbehy speváka Beedla... nikdy som o nich nepočula.“ „Ty si nikdy nepočula o Príbehoch speváka Beedla?“ odvetil Ron neveriacky. „Robíš si srandu, že?“ „Nie, nerobím.“ Povedala Hermiona prekvapene. „ Ty ich nedajbože poznáš?“ „Jasné, samozrejme že ich poznám!“ Harry pobavene zdvihol hlavu. Skutočnosť, že Ron čítal knižku, ktorú Hermiona nie, bola veľmi nečakaná. Ron vyzeral celý zmätený ich prekvapením. „ No tak! Všetky tie staré detské príbehy sú pravdepodobne od Beedla, nie?“ „Fontána čistého šťastia“ ... „ Čarodejník a nahnevaný džbán“ ... „Bojazlivá ženská a jej bľakotajúci koreň“ ... „Prepáč,“ zarehotala sa Hermiona. „ Čo bolo to posledné?“ „Zabudnite na to.“ Povedal neveriacky. „Ron, vieš veľmi dobre, že ja a Harry sme boli vychovaní u muklov.“ Začala Hermiona. „Nečítali sme príbehy ako tieto, keď sme boli malí, čítali sme: ,,Snehulienka a sedem trpaslíkov“ alebo „ Popolušku...“ „Čože, to je nejaká choroba?“ opýtal sa Ron. „Čiže toto sú rozprávky?“ spýtala sa Hermiona. “Áno,“ povedal Ron neisto“ Myslím tým iba, že všetky tieto rozprávky sú od Beedla. Neviem ako vyzerajú v originále. Ale neviem prečo chcel Dumbledore aby sme si ich prečítali?“ Dole niečo zaškrípalo. „ To bol asi Charlie, mama spí, odkradol sa aby si nechal znovu dorásť vlasy.“ Povedal Ron nervózne. „ Tak či tak by sme mali ísť do postele.“ Pošepkala im Hermiona.“ Zajtra nechcem zaspať.“ „ Nie, to nie.“ Súhlasil Ron. „ Brutálna trojitá vražda ženíchovou matkou... Ja zhasnem.“ Zmačkol Deluminátor ako náhle Hermiona opustila izbu. 8. kapitola - Svadba Tri hodiny poobede, Ron, Fred a George stáli pred veľkou bielou markízou, čakajúc príchod svadobných hostí. Harry si zobral fľaštičku Všehodžúsu a pripomínal si tak čiernovlasého mukla z miestnej dediny Ottery St. Catchpole, ktorému Fred ukradol vlasy pomocou privolávacieho kúzla. Plánom bolo predstaviť Harryho ako „bratranca Barryho“ a dúfať, že veľké množstvo Weasleyových príbuzných ho skryje. Všetci štyria držali zasadací poriadok a tak pomáhali usadiť prichádzajúcich na ich miesta. Zástup bielo odetých čašníkov dorazil o hodinu neskôr spolu s kapelou v zlatých habitoch a všetci títo kúzelníci sedeli neďaleko pod stromom. Harry videl bledý dym z fajky, ktorý vychádzal z tej skupiny. Za Harrym odhaľoval vchod pod markízu rady a rady krehkých zlatých stoličiek umiestnených po oboch stranách dlhého purpurového koberca. Podporné stĺpy boli ovešané bielymi a zlatými kvetmi. Fred a George umiestnili obrovský zhluk nafukovacích balónov tam, kde sa za chvíľu mali stať Bill a Fleur manželmi. Okolo markízy sa lenivo vznášali nad trávnikom a živým plotom motýle a včely. Harry sa cítil trochu nepríjemne. Muklovský chlapec, ktorého podobu na seba Harry musel zobrať, bol o niečo tučnejší ako on sám a tak mu bolo jeho oblečenie tesnejšie a v tento letný deň mu v ňom bolo veľmi teplo. „Keď sa ja budem ženiť“ hovoril George upravujúc si golier svojho obleku „tak sa nebudem obťažovať so žiadnymi takými nezmyslami. Budete si môcť obliecť čo budete chcieť a keď matka bude mať námietky tak na ňu uvalím kliatbu vtáčieho tela. Nebola príliš zlá dnes ráno, povedal uvažujúc. Keď plakala kvôli tomu, že tu nebude Percy, ale kto ho tu chce. „No preboha, dajte sa do poriadku, už idú.“ Pestrofarebné postavy sa začali objavovať jedna za druhou na okraji záhrady. Za niekoľko minút sa sformovali procesie, ktoré sa začínali cez záhradu smerom k markíze. Exotické rastliny a začarované vtáky sa veselo trepotali na čarodejníckych klobúkoch, drahé kamienky trblietajúce sa na kravatách, dav začínal byť hlučnejší až prehlušil zvuk včiel, ako sa približoval k stanu. „Perfektne, myslím, že som práve videl niekoľko víl“ hovoril George, ktorý naťahoval krk, aby lepšie videl. „Budem potrebovať pomoc porozumieť našim anglickým zvykom, postarám sa o ne...“ „Nie tak rýchlo“ povedal Fred a rozbehol sa k francúzskym čarodejniciam stredného veku, aby ich odprevadil do vnútra. George ich tiež opustil a pripojil sa k iným čarodejniciam postaršieho veku. Ron robil spoločnosť kolegovi pána Weasleyho Perkinsovi. A Harry zase staršiemu nahluchlému čarodejníckemu páru. „Harry“ ozval sa známy hlas, keď sa vracal opäť od markízi a našiel Tonksovú a Lupina, ktorý postávali na začiatku radu. Pre túto príležitosť si Tonksová vybrala blond vlasy. „Arthur nám vravel, že si ten s kučeravými vlasmi, je nám veľmi ľúto minulej noci“ šepkala, keď ich Harry viedol uličkou. „Ministerstvo začalo byť veľkú kampaň proti vlkodlakom, a tak sme si mysleli, že naša prítomnosť by neurobila nič dobrého.“ „To je v poriadku, chápem to“ povedal Harry, hovoriac viac k Lupinovi než k Tonksovej. Lupin mu venoval úsmev, ale Harry videl, že keď sa otočil, jeho výraz sa znovu zachmúril. Nerozumel tomu, ale nebol čas. Hargid totiž nepochopil Georgov vtip, aby si sadol na kúzlom zväčšenú a posilnenú stoličku a tá, na ktorú si sadol sa premenila na zlatú hromadu triesok. Pán Weasley hneď napravil škodu a Hagrid sa všetkým naokolo, kto ho bol ochotný počúvať, začal ospravedlňovať. Harry prechádzal znovu na začiatok rady, keď šiel proti nemu Ron a jeho pohľad sa stretol s najvýraznejšie vyzerajúcim kúzelníkom, akého kedy videl. Trochu štíhly s bielymi vlasmi, až po ramená, podobajúcimi sa cukrovej vate. Oblečený v Modro-žltom habite a s klobúkom, ktorého strapec mu visel až pred nosom „Xenofílius Lovegood“ povedal a podával Harrymu ruku. „Moja dcéra a ja žijeme len za kopcom a od Weasleyovcov je veľmi milé, že nás na túto významnú udalosť pozvali. Predpokladám, že sa poznáte s mojou dcérou Lunou?“ dodal smerom k Ronovi. „Áno, je tu s Vami???“ spýtal sa Ron. „Zdržala sa vo Vašej okúzľujúcej záhrade, aby sa pozdravila s trpaslíkmi, aké šťastie. Iba málo kúzelníkov vie, koľko sa môže naučiť od tých múdrych stvorení, ktorých pravé meno je Gurnumbuli Gardensi.“ „Naši poznajú zopár nadávok“ odpovedal Ron. „Myslím, že ich to naučil Fred s Georgem. Harry pozoroval skupinu kúzelníkov, ktorí sa rozprávali pri markíze, keď sa k nim prirútila Luna. „Ahoj Harry!“ povedala Luna. „Eh, volám sa Barry“ povedal z miery vyvedený Harry. „Oh, to si si zmenil tiež?“ spýtala sa ho múdro Luna. „Ako si ma spoznala?“ „Iba to tvoje vyjadrovanie, vieš? odpovedala. Rovnako ako jej otec, mala na sebe žiarivo žltý habit, ktorý doplnila veľkou slnečnicou vo vlasoch. Ale keď ste sa pohľadom dostali cez ten žiarivý jas, vypadala veľmi príjemne. Obzvlášť, keď nemala žiadne reďkovky zavesené na ušiach. Xenofílius, ktorý bol zatiahnutý do konverzácii so známymi, si vôbec nevšimol rozhovor medzi Harrym a Lunou. Luna k nemu pristúpila a strčila mu pred hlavu prst. „Pozri sa oci, jeden trpaslík ma uhryzol.“ „Úžasné, trpasličie sliny sú veľmi prospešné“ vravel pán Lovegood chytajúc Lunine roztiahnuté prsty a pozorujúc malú okrúhlu ranu. „Luna, zlato, keď dnes budeš cítiť hocijaký rastúci talent – možno také neočakávané nutkanie spievať opery alebo recitovať Mermish – nepotlačuj ho. Môžeš byť obdarená Gernumbulou“ Ron mysliaci si presný opak sa potichu zasmial. „Ron sa môže smiať“ povedala Luna pokojne „ale môj otec sa veľmi zaoberá výskumom trpasličej mágie.“ „Skutočne?“ spýtal sa Harry, ktorý sa rozhodol už oveľa skôr nevyjadrovať sa k divným výskumom Luninho otca. „Skutočne na tú ranu niečo nechceš?“ „Oh, to je v poriadku“ povedala mu Luna, cucajúc si svoj prst so zasneným výrazom a pozorujúc Harryho od hlavy k päte. „Vyzeráš elegantne, hovorila som otcovi, že väčšina ľudí bude mať pravdepodobne oblečené obleky, ale on vraví, že na svadbu patria pestré farby, kvôli šťastiu, vieš?“ Keď sa poobhliadla po svojom otcovi objavil sa Ron s postaršou dámou zavesenou na jeho ramene. Jej zobákovitý nos, červeno namaľované oči a ružovo namaľovaný klobúk, jej dodávali vzhľad škaredo namaľovaného plameniaka. „... a tvoje vlasy sú pričervené Ronald, na moment som si myslela, že si sesternica Ginerva. Pri Merlinovej brade, čo to má na sebe Xenofílius Lovegood? Vypadá ako omeleta. A ty si kto?“ vyštekla na Harryho. „Eh, teta Muriel, toto je bratanec Barry.“ „Ďalší Weasley? Rozširujete sa ako trpaslíci. A je tu niekde Harry Potter? Dúfala som, že ma s ním zoznámiš. Vravel si, že je tvoj kamarát, alebo si sa len vychvaľoval?“ „... nie... on vieš nemohol prísť no...“ „Hmm, ospravedlnil sa? Vyzerá tiež tak vychudnuto ako v Dennom Veštcovi? Práve som bola predvádzať, ako má nevesta nosiť môj diadém, je v mojom rode niekoľko storočí a vyrobený škriatkami.“ kričala na Harryho. „Nádherné dievča, ale je to stále Francúzka. Tak, Ron, nájdi mi dobré miesto. Mám už stosedem rokov a nemala by som dlho stáť.“ Ron a Harry si vymenili veľmi významné pohľady. Istý čas sa potom nevideli. Keď sa neskôr stretli vo vchode, Harry ukázal miesta mnohým hosťom. Markíza bola takmer plná a prvý krát nebol vonku žiadny rad. „Nočná mora Muriel,“ prehlásil Ron, chytajúc sa za rameno „chodievala k nám na Vianoce každý rok, teda kým sa, vďaka Bohu neurazila, keď jej Fred a George podstrčili počas večera hnojovú bombu pod stoličku. Otec stále tvrdil, že nás vydedí.“ „Wow,“ dodal, žmurkajúc rýchlejšie, keď sa Hermiona vydala smerom k nim. „Vyzeráš úžasne!“ „Vždy prekvapený,“ povedala Hermiona skrz úsmev. Mala oblečené vzdušné, orgovánové šaty a črievičky na vysokých podpätkoch, jej vlasy boli hladké a lesklé. „Tvoja „úžasná“ teta Muriel ale nesúhlasí. Stretla som ju na schodoch, keď dávala Fleur diadém. Povedala: „Oh, toto je tá od muklov?“ a potom: „zlá postava a kostnaté členky.““ „Neber si to osobne, je hrubá na každého.“ odpovedal Ron. „Preberáte Muriel?“ spýtal sa George, opúšťajúc markízu spolu s Fredom. „Práve mi povedala, že mi odstávajú uši. Stará potvora. Škoda, že s ňou nie je strýko Bilius, bol pravým výsmechom svadieb.“ „To je ten, ktorý uvidel Besa a do dvadsiatich štyroch hodín zomrel?“ spýtala sa Hermiona. „No, áno. Ku konci bol už vážne trochu divný.“ pripustil George. „Ale predtým ako sa zbláznil, bol vždy telom aj dušou všetkých zábav“ povedal Fred. „Vždy vypil fľašku ohnivej whisky, potom vyskočil na tanečný parket, zdvihol si habit a začal si vyťahovať kytice kvetov z...“ „Tak to znie vážne okúzľujúco“ prehlásila Hermiona, keď sa Harry dusil smiechom. „Z nejakého dôvodu sa nikdy neoženil“ povedal Ron. „Prekvapuješ ma“ odpovedala mu Hermiona. Všetci sa tak smiali, že nikto z nich nezbadal posledného prichádzajúceho, tmavovlasého mladého muža s veľkým zahnutým nosom a širokým čiernym obočím, nepozdravil Rona a s pohľadom upreným na Hermionu nepovedal „Vypadáš úžasne.“ „Viktor!“ vykríkla a pustila svoju malú kabelku, ktorá spôsobila podstatne väčší hluk, ako sa od jej veľkosti očakávalo. Keď sa spamätala, hambiac sa, si ju zodvihla a povedala: „Nevedela som, že si bol – je skvelé ťa znovu vidieť – ako sa máš?“ Ronove uši chytili tmavočervenú farbu. Potom, ako zbadal Kruma, neveriac vlastným očiam, sa trochu nahlas spýtal: „Ako si sa sem dostal?“ „Fleur ma pozvala,“ povedal Krum nadvihujúc obočím. Harry, ktorý nemal nič proti Krumovi si s ním potriasol ruku a uznal, že by bolo vhodné odviesť Kruma z Ronovej blízkosti, tak mu navrhol, že ho zavedie na svoje miesto. „Tvoj priateľ nie je rád, že ma vidí,“ povedal Krum, keď vstúpil do teraz už plnej markízy. „Alebo si jeho príbuzný?“ dodal pozerajúc sa na Harryho s červenými vlniacimi sa vlasmi. „Bratanec,“ zamrmlal Harry ale Krum v skutočnosti nepočúval. Jeho vzhľad spôsoboval vzrušenie, takmer rovnaké ako víly: veď bol slávny hráč metlobalu. Kým ľudia stále naťahovali krky, aby ho lepšie videli, Ron, Hermiona, Fred a George sa poponáhľali dole uličkou. „Čas usadiť sa,“ povedal Fred Harrymu „lebo nás nevesta predbehne.“ Harry, Ron a Hermiona sa usadili v druhom rade hneď za Fredom a Georgem. Hermiona sa červenala a Ronove uši boli stále červené. Za chvíľu Harrymu pošepkal: „Videl si, ako mu narástla tá malá hlúpa briadka?“ Pocit nervozity naplnil stan, mumlanie občas prerušoval vzrušený smiech. Pán a pani Weasleyovci stáli na začiatku uličky usmievajúc sa a mávajúc príbuzným. Pani Weasleyová mala oblečené nové šaty ametystovej farby s podobným klobúkom. O chvíľu neskôr vstúpili Bill a Charlie do prednej časti markízy, obaja v oblekoch s veľkými bielymi ružami v gombíkových dierkach. Fred zapískal a odpoveďou mu bol chichot zo strany víl. Potom celý stan stíchol až na hudbu, ktorá vychádzala z toho čo sa zdalo byť zlatými balónmi. „Oooch!“ vzdychla Hermiona, otáčajúc sa na svojej stoličke a hladiac ku vchodu. Veľký kolektívny vzdych vydaný zhromaždenými čarodejnicami a čarodejmi keď pán Delacour a Fleur šli cez uličku. Fleur sa vznášala, pán Delacour nadskakoval a žiaril. Fleur mala oblečené veľmi jednoduché biele šaty, ktoré akoby vyžarovali silu strieborne žiariť. Jej šaty krásou prevyšovali každé iné. Ginny a Gabrielle, obe mali oblečené zlaté šaty, vyzerali ešte krajšie ako obvykle a keď Fleur išla pre ne, Bill vyzeral akoby sa nikdy nestretol s Fenritem Greybackem. „Dámy a páni," povedal trochu monotónnym hlasom a s menším šokom spoznal Harry toho istého malého čarodejníka, ktorý hovoril aj na Albusovom pohrebe, a teraz stál pred Billom a Fleur. „Prišli sme sem, aby sme oslávili zväzok dvoch verných duši…" „Áno, môj diadém to celé skrášlil,“ povedala teta Muriel šeptom. „Ale musím povedať, že Ginevrine šaty sú moc krátke.“ Ginny sa pozrela okolo, usmiala sa a žmurkla na Harryho, keď sa opäť začala pozerať dopredu. Harryho myšlienky putovali ďaleko z markízy, späť do popoludní strávených osamote s Ginny v odľahlých častiach školy. Zdalo sa to byť tak vzdialené; zdalo sa to byť príliš dobré na to, aby to bola pravda, akoby ukradol jasné hodiny zo života normálnych ľudí, človek bez jazvy vo tvaru blesku na čele .... . „Berieš si Ty, William Arthur Fleur Isabelle ... ?“ V prednom rade, paní Weasleyová a madame Delacour pokojne plakali do kapesníkov. Hukot zozadu markízy každému oznamovalo, že Hagrid vytiahol jeden zo svojich kapesníkov o veľkosti stanu. Hermiona sa otočila a pozrela sa na Harryho; jej oči boli plné slz. "…tak Vás vyhlasujem za muža a ženu, až kým vás smrť nerozdelí." Dlhovlasý čarodejník kývol rukou vysoko nad hlavami Billa a Fleur a dážď strieborných hviezd padal špirálovo na postavy okolo obeti. Keď Fred a George začali tlieskať, zlaté balóny nad hlavou pukali. Hrdličky a malé zlaté zvončeky lietali a vznášali sa okolo nich, spievajúc svoje piesne a zvonkohru k hluku. "Dámy a páni!" zvolal ten dlhovlasý čarodejník. "Postavte sa, prosím!" Všetci sa postavili, teta Muriel však počuteľne bľabotala; on však opäť zdvihol svoj prútik. Útesy, na ktorých sedeli elegantne vystúpili do vzduchu zatiaľ čo plátno stanu zmizlo, takže stáli pri prístrešku zo zlatých stĺpov, so vznášajúcim výhľadom na sady zaliate slnkom a okolitú krajinu. Hneď potom sa začala kaluž tekutého zlata rozťahovať od stredu stanu a vytvorila tak krásny tanečný parket; vznášajúce sa stoličky sa sami usporiadali okolo malých, bielo potiahnutých stolov, ktoré sa krásne zniesli späť na zem a zlato oblečená skupina vystúpila na pódium. "Úžasné," povedal Ron, keď sa čašnici objavili na všetkých stranách, niesli strieborne čaše tekvicového džúsu, maslového ležiaka, ohnivej whisky, iní zase krehké kopy ovocných tort a sendvičov. "Mali by sme ísť a poblahoželať im!" povedala Hermiona, stojaca na špičkách, aby videla miesto kde sa Bill a Fleur stratili medzi zástupom gratulantov. "Budeme musieť ísť neskôr," pokrčil ramenami Ron, vezmúc tri maslové ležiaky z predchádzajúceho podnosu a jeden hneď dal Harrymu. "Hermiona, poď už, musíme si nájsť stôl …. Nech nie je niekde blízko Muriel -" Ron ich viedol krížom cez prázdny tanečný parket, dívajúc sa napravo aj naľavo; Harry jasne cítil, že pozorne sledoval Kruma. Keď došli na druhú stranu markízy, väčšina stolov už bola obsadená: Prázdny bol iba ten, kde sedela sama Luna. "Môžeme sa pripojiť?" spýtal sa Ron. Ach áno, "povedala šťastne." Otec práve išiel odovzdať Billovi a Fleur náš darček." "Čo je to, doživotné zásoby lichokoreňov?" spýtal sa Ron. Hermiona ho chcela kopnúť pod stolom, ale miesto Rona trafila Harryho. Tomu vyšli slzy od bolesti a na pár sekúnd stratil pojem, o čom sa bavia. Kapela začala hrať a Bill a Fleur začali za veľkého tlieskania tancovať na parkete, po chvíľke sa pridali pán Weasley a madame Delacour, nasledovaní pani Weaslyovou a Fleuriným otcom. "Mám rada túto pieseň, povedala Luna, kývajúc sa v rytme valčíku a po pár sekundách sa postavila a odišla na parket, tam sa objavovala a zmizla, celkom sama zo zavretými očami a vlniacimi sa rukami. "Je dobrá, že ?" povedal Ron obdivuhodne." Vždy dobrá." Ale jeho úsmev sa v okamžiku stratil: Viktor Krum sa posadil na Lunino voľné miesto. Hermiona vypadala šťastne a zároveň vystrašene, ale tentoraz ju Krum neprišiel dávať komplimenty. Zo zamračeným výrazom sa opýtal, "Kde je ten muž v žltom obleku?" "Xenofilus Lovegood, je to otec našej spoločnej priateľky, " odpovedal Ron. Jeho bojový tón naznačoval, že sa neplánuje smiať Xenofiliovi naprieč jasnej provokácii. "Poď si zatancovať," dodal smerom k Hermione. Vypadala prekvapene, ale s radosťou sa postavila. Spolu zmizli v rastúcej tlačenici na tanečnom parketu. "Oh oni sú spolu?" spýtal sa Krum dočasne vyvedený z miery. "Ehm, dá sa to tak povedať." odvetil Harry. "A ty si?" spýtal sa Krum. "Barry Weasley" Podali si ruky. "Ty Barry- poznáš dobre toho Lovegooda?" "Ani nie, poznal som ho až dnes. Prečo?" Krum sa zamračil nad svojim drinkom, sledujúc Xenofilia, ktorý sa na druhej strane parketu zabával s viacerými kúzelníkmi. "Pretože," povedal Krum. "Ak nie je Fleurin hosť, tak ho teraz a tu udriem za nosenie toho škaredého symbolu na jeho hrudi." "Symbolu?" povedal Harry, pozerajúc sa na Xenofilia tiež. Zvláštne trojuholníkové oko sa odrážalo na jeho hrudi." Prečo , čo je na ňom zle?" "Grindevald, to je Grindevaldov znak." "Grindevald...ten čierny mág, ktorého Dumbledore porazil?" "Presne." Krumove svaly na ústach sa pohybovali, ako keby žuval, než povedal," Grindevald zabil veľa ľudí, napríklad môjho dedka. Pochopiteľne, on nikdy nebol silný v týchto končinách, hovorilo sa, že sa bál Dumbledora- a plným právom, pre to ako to s ním skončil... Ale tento," ukázal prstom na Xenofilia" toto je jeho symbol, a ja som to okamžite zistil, Grindevald ním označil steny v Durmstrangu, keď tam študoval. Nejaký idiot to skopíroval do knižiek a na oblečenie a myslel si, že šok, ktorý to vyvolá, ho urobí slávnym, až do tejto doby, než ich tí z nás, ktorí kôli Grindevaldovi stratili členov rodiny, o tom nepoučili." Krum hrozivo zapraskal kĺbmi a hneval sa na Xenofila. Harry bol mimo. Zdalo sa to byť neuveriteľné a nepravdepodobné, že Lunin otec by bol stúpenec čiernej mágie a nikto iný v stane sa nezdal, že by rozlúštil trojuholníkový znak. "Si-ehm-si si úplne istý, že je to Grindevaldov znak?" "Nemýlim sa," povedal Krum ľadovo." Narážal som na ten znak niekoľko rokov, poznám ho dobre." "Dobre, je tu možnosť," povedal Harry," že Xenofilius nemá poňatie čo ten symbol znamená, oni Lovegoodovi sú trochu...divní. Mohol ho normálne niekde nájsť a myslieť si, že je to prierez hlavou plochorohatej snorkacka alebo niečo podobného." "Prierez čoho?" Dobre, ja neviem, čo to je, ale určite on a jeho dcéra ich idú cez prázdniny hľadať..." "Harry sa necítil dobre, keď popisoval Lunu a jeho otca. "To je ona," povedal a ukázal na Lunu, ktorá stále tancovala sama, vlnila rukami okolo seba a hlavou ako keby sa pokúšala odohnať muchu. "Prečo to robi? "spýtal sa Krum. "Pravdepodobne sa pokúša zbaviť škŕkania," povedal Harry, ktorý poznal príznaky. Krum nemal tušenia, či to Harry mysli vážne, alebo si z neho len robí srandu. Vytiahol prútik zo svojho habitu a hrozivo s ním poklopal po stehne, až z jeho konca vyleteli iskry. "Gregorovič!" povedal Harry nahlas a Krum sebou mykol, ale Harry bol moc vzrušený, než aby sa o to staral, pamäť sa mu vrátila pri pohľade na Krumov prútik. Olivander ju starostlivo skúmal pred Trojčarodejníckym turnajom. "Čo s ním?" spýtal sa Krum podozrivo. "Je výrobca kúzelníckych prútikov!" "Ja viem", povedal Krum. "Vyrobil tvoj prútik! To je na čo sem myslel -Meltobal-" Krum vypadal byt čím viac tím viacej podozrievavý. "Ako vieš ,odkiaľ je môj prútik?" "Ja...niekde som to čítal, myslím," povedal Harry." Vo fanúšikovskom časopise," divoko improvizoval a Krum sa utešoval. "Nespomínam si, že by som sa niekde s fanúšikmi bavil o mojom prútiku," povedal. "Tak ..eh. .Kde je Gregorovič teraz?" Krum vypadal rozpačito. "Odišiel pred pár rokmi do dôchodku. Ja som jediný z posledných, ktorí kúpili Gregorovičov prútik. Sú najlepší, ale viem, že vy Britia dávate prednosť Olivanderovi." Harry neodpovedal. Predstieral, že sleduje tanečníkov tak isto ako Krum, ale rýchlo premýšľal. Na to, že Voldemort hľadal slávneho výrobcu kúzelníckych prútikov ,nemohol Harry nájsť žiadny dôvoď. Bolo jasne, že je to kvôli tomu čo Harryho prútik urobil v tú noc, keď sa Voldemort opäť zjavil. To, že prútik z cezmínu a pera vtáka fénixa premohla požičaný prútik, Olivander nepredpovedal a ani tomu nerozumel. Vedel to Gregorovič? Bol skutočne lepší než Olivander, vedel tajomstvo prútika, ktoré Olivander nepoznal? „Toto dievča je veľmi pekné,“ povedal Krum a vytrhol Harryho z jeho myšlienok. Krum ukazoval na Ginny, ktorá sa práve pripojila k Lune. „Ďalšia z tvojich príbuzných?" „Áno.“ povedal Harry naraz zaujato,“ a niekoho má. Žiarlivý typ. Veľký chlap. Nechcel by si sa mu postaviť. Krum si odfrkol. „Čo,“ povedal, vyprázdňujúc pohár a opäť sa stavajúc na nohy, „je človeku platné, že je medzinárodne známym hráčom metlobalu, keď sú všetky pekné dievčatá už zadané?“ A odišiel preč, opúšťajúc Harryho, vzal si sendvič od prichádzajúceho čašníka a pokračoval ďalej okolo rohu preplneného parketu. Chcel nájsť Rona a povedať mu o Gregrovičovi, ale tancoval s Hermionou uprostred parketu. Harry sa oprel o jeden zo zlatých stĺpov a sledoval Ginny, ktorá teraz tancovala s Fredovým a Georgovým kamarátom Lee Jordanom, snažiac sa necítiť sa pohoršene zo sľubu, ktorý dal Ronovi. Nikdy predtým nebol na svadbe, takže teraz nemohol posúdiť, ako sa kúzelnícke svadby líšia od tých muklovských, aj keď si bol istý, že tie druhé nezahrňujú dvoch fénixov, ktorí vzlietnu v momente, keď sa začne krájať svadobná torta, alebo fľašky šampanského, vznášajúce sa samé od seba nad zhromaždením. Ako sa večer prehlboval a nočne mory sa znášali pod klenbu, aj nočné lampy sa začali rozsvecovať a zábava sa stávala neviazanejšou. Fred a George pred dlhou chvíľou niekam zmizli s Fleuriným sesternicami; Charlie, Hagrid a malý čarodejník v tmavofialovou klobúku spievali v rohu ódu „Hrdinu Óda“. Keď prechádzal cez zástup, aby utiekol opitému Ronovmu strýkovi, ktorý sa nezdal si byť istý, či je Harry jeho syn, uvidel Harry strakatého starého čarodeja sediaceho osamote pri stole. Jeho bledé šedé vlasy mu dávali výraz púpavových hodín a na vrchu hlavy mal moľami rozožratý klobúk. Bol mu akosi povedomý a po chvíľke premýšľania si Harry uvedomil, že je to Elphias Doge, člen Fénixovho rádu a autor Dumbledorovho nekrológu. Harry sa k nemu priblížil. „Môžem si prisadnúť?“ „Samozrejme, samozrejme“ povedal Doge; mal celkom vysoký, sípavý hlas. Harry sa k nemu nahol. „Pán Doge, som Harry Potter.“ Doge zalapal po dychu. „Drahý chlapče! Arthur mi hovoril, že si tu, zamaskovaný... Som tak rád, taká česť!“ V záchvate hlbokého nervového potešenia Doge polial Harryho pohárom šumivého vína. „Premýšľal som o tom, že ti napíšem.“ Zašepkal. „Po Dumbledorovi... šok... a pre Teba... som si istý....“ Dogeove drobné oči boli náhle plné sĺz. „Videl som nekrológ, ktorý ste napísali pre Denného Proroka.“ Povedal Harry. „ Neuvedomil som si, že ste poznal profesora Dumbledora tak dobre.“ „Tak, ako každý iný.“ Povedal Doge, sušiac si oči kapesníkom. „Určite som ho poznal najdlhšie, teda pokiaľ nepočítate Aberfortha – a zdá sa, že ho ľudia nejako nepočítajú.“ „Keď už hovoríme o Prorokovi... neviem, či ste videli pán Doge -?“ „Ach, prosím, hovor mi Elphias, milý chlapče." „Elphias, neviem, či ste videli rozhovor Rity Skeeterovej o Dumbledorovi?“ Dogeovu tvár zaplavila rozhnevaná farba. „Ach áno Harry, videl som to. Ta ženská... je niečo príšerné s ňou hovoriť.. hanbím sa za to, že som bol natoľko hrubý a zatiahol do toho pstruhy. A ako je vidieť, tak sa to v klebetách vznieslo nad môj zdravý rozum.“ „V tom interview,“ pokračoval Harry, „Rita Skeeterová naznačila, že profesor Dumbledore sa zaoberal čiernou mágiou, keď bol mladý.“ „Never ani slovu z toho!“ povedal Doge okamžite. „Ani slovu, Harry!“ Nech nič nepoškvrní tvoje spomienky na Albusa Dumbledora!“ Harry sa pozrel do Dogeovej vážnej tváre, stiahnutej bolesťou a necítil sa tak uspokojený ako frustrovaný. Skutočne si Doge myslel, že by bolo jednoduché rozhodnutie si neveriť? Nerozumel Doge Harryho potrebe byť si istý, vedieť všetko?“ Možno Doge vycítil Harryho pocity, pretože vyzeral ustaraný. „Harry, Rita Skeeterová je hrozná - “ Ale bol prerušený prenikavým chichotom. „Rita Skeeterová? Ach, ja ju mám rada. Vždy si ju čítam!“ Harry a Doge sa otočili a uvideli, ako tam stojí teta Muriel, chochol tancujúci vo vlasoch a čašou šumivého vína v ruke. „Napísala knihu o Dumbledorovi, viete!“ „Ahoj, Muriel.“ Hovorí Doge, „áno, práve sme diskutovali -“ „Vy tam! Dajte mi vašu stoličku, mám sto sedem rokov!“ Iný červenovlasý Weasleovský bratranec zoskočil zo svojej stoličky a vyzeral vyľakane. Muriel ju odkývala s prekvapivou silou a posadila sa priamo medzi Dogea a Harryho. „Znovu ťa zdravím, Bary, alebo ako sa to voláš.“ Hovorí Harrymu. „tak čo ste si hovorili o Rite Skeeterovej, Elphias? Viete, že napísala Dumbledorov životopis? Nemôžem sa dočkať, až si ho prečítam. Musím si zarezervovať objednávku u Flourisha a Blottsa!" Doge vyzeral byť strnulý a vážny, ale teta Muriel vyprázdnila svoju čašu a luskla svojimi kostnatými prstami na okoloidúceho čašníka, aby jej dolial. Dopriala si veľký hlt šumivého vína, odfrkla a potom povedala: "Nemusíš vyzerať ako pár vypchaných žiab! Pred tým, ako si sa stal takým váženým a rešpektovaným a všetky tie nezmysly, tu boli nejaké zábavné zvesti o Albusovi!" "Nesprávne informované očiernenie," povedal Doge, ktorý znova vyzeral ako reďkvička. "To vravíte vy, Elphias," chichotala sa teta Muriel. Všimla som si, ako ste vykorčuľovali z nepríjemných častí v tom vašom nekrológu!" "Je mi ľúto, že si to myslíte," povedal Doge, stále chladnúc. "Uisťujem vás, že som to písal od srdca." "Ach, vy ste tým vzdávali česť Dumbledorovi a odvážim sa tvrdiť, že by ste si nemysleli, aký bol svätec aj keby ste vedeli, ako skoncoval so svojou šmukelskou sestrou!" "Muriel!" zvolal Doge. Chlad prenikajúci Harryho hruďou nemal nič spoločného s chladeným šampanským. "Čo ste tým mysleli?" opýtal sa Muriel. "Kto povedal, že jeho sestra bola šmukelka? "Myslel som si, že bola chorá!" "Myslel si zle, Barry!" povedala teta Muriel, ktorá vyzerala, že efekt, ktorý spôsobila ju potešil. "Rozhodne, ako ste mohli čakať, že by ste o tom niečo vedeli! Všetko sa to stalo pred mnohými rokmi, predtým, než ste vôbec myslel, môj drahý, a pravda je, že my, ktorí sme už boli nažive sme nemali ani tušenie, čo sa vlastne dialo. To preto sa nemôžem dočkať, kedy zistím, prečo Skeeterovú neuzemnili! Dumbledore držal svoju sestru od seba dosť dlho!" "Lož!" chrčal Doge, "absolútna lož!" "Nikdy mi nepovedal, že jeho sestra bola šmukelka," povedal Harry bez rozmyslu, cítiac v sebe chlad. "A prečo by Vám to mal, preboha, hovoriť?" kričala Muriel, jemne sa hojdajúc na stoličke, ako sa pokúšala zamerať Harryho. "Dôvod, prečo Albus nikdy nehovoril o Ariane," začal Elphias hlasom plným emócií," je podľa mňa úplne jasný. "Bol taký zničený, jej smrťou..." "Tak prečo ju nikto nevidel, Elphias?" kvákala Muriel, "prečo sa polovica z nás nikdy nedozvedela, že existuje, kým neviezli jej rakvu na jej pohreb? Kde bol svätý Dumbledore, kým bola Ariana zatvorená v pivnici? Preč v tom skvelom Rokforte, a nevadilo mu, čo sa dialo v jeho vlastnom dome!" "Čo myslíte tým, že bola zatvorená v pivnici?" opýtal sa Harry. "Čo to znamená?" Doge vyzeral zúfalo. Teta Muriel sa znova zachichotala a odpovedala Harrymu: "Dumbledorova matka bola strašná žena, jednoducho strašná. Narodila sa muklom, aj keď som počula o tom, že predstiera niečo iné..." "Nikdy nič podobného nepredstierala! Kendra bola skvelá žena," šepkal Doge zbedačene, ale Muriel ho ignorovala. "...pyšná a veľmi panovačná, druh čarodejnice, pre ktorú bolo utrpením, že sa jej narodil šmukel..." "Ariana nebola šmukelka!" chrčal Doge. "Tak mi vysvetli, prečo sa nikdy nedostala na Rokfort!" povedala teta Muriel a otočila sa späť k Harrymu. "V našich časoch boli šmuklovia ukrývaní a mohlo to zájsť až do extrémov, že boli uväznený, ako to malé dievča, v dome, a predstierali že neexistujú..." "Hovorím vám, že sa to nestalo!" povedal Doge, ale teta Muriel ho prevalcovala, stále sa obracajúc na Harryho. "Šmuklovia boli obvykle posielaní do muklovských škôl a boli povzbudzovaní k tomu, aby sa zaradili do muklovskej spoločnosti... podstatne lepšie, ako nájsť im miesto v čarodejníckom svete, kde boli vždy len druhoradí, ale Kendre Dumblerovej sa ani neprisnilo poslať svoju šmukelskú dcéru do muklovskej školy..." "Ariana bola chúlostivá!" zúfalo povedal Doge. "Jej zdravie bolo vždy priveľmi chatrné na to, aby jej dovolilo..." "...dovolilo opustiť dom?" chichotala sa Muriel." A predsa nikdy nebola prijatá u svätého Munga a nijaký liečiteľ nebol zavolaný, aby ju navštívil!" "Naozaj, Muriel, ako to môžete vedieť..." "Pre vašu informáciu, Elphias, môj bratranec Lancelot bol v tom čase liečiteľom u svätého Munga a povedal mojej rodine, že tam Ariana nikdy nebola. Nadovšetko podozrievavý Lancelot!" Doge vyzeral na to, že mu každú chvíľu vyhŕknu slzy. Teta Muriel, ktorá sa zdala byť veľmi potešená sama sebou si vzala ďalšie šampanské. Strnulý Harry myslel na to, ako ho Dursleyovci zamlčovali, zamykali a držali z dosahu iba preto, že bol čarodejník. Zažila Dumbledorova sestra to isté, len obrátene, uväznená pre nedostatok čarodejníckych schopností? A dokázal ju Dumbledore ponechať svojmu osudu, keď odchádzal rozvíjať svoj geniálny talent na Rokfort? "Ale ako som povedala, pretože Kendra nezomrela ako prvá," začala Muriel znova, "mala by som povedať, že to bola ona, kto zabil Arianu..." "Ako môžeš, Muriel!" stonal Doge. "Matka zabije vlastnú dcéru..., mysli, kým niečo vyslovíš!" "Keď bola matka schopná uväzniť dcéru na celé roky, prečo nie?" potriasla ramenom Muriel "Ale ako som povedala, pretože Kendra zomrela pred Arianou, aj keď to niekomu nie je jasné..." "Áno, Ariana snáď mohla urobiť zúfalý pokus preniknúť na slobodu a zabiť Kendru v boji," povedala teta Muriel zamyslene. "Miatol všetkým hlavy ako vy, Elphias. Boli ste na Arianinom pohrebe, však..." "Áno, bol som," povedal Doge chvejúcimi sa ústami, "a skľučujúcejšiu udalosť si nemôžem pamätať, Albus mal zlomené srdce..." "Nielen srdce, nezlomil mu náhodou Aberforth na pohrebe nos?" Pokiaľ vyzeral Doge predtým hrozne, nebolo to nič oproti tomu, ako vyzeral teraz. Muriel mu mohla spôsobiť bolesť. Ona sa však nahlas zachichotala a odpila si ďalší hlt šumivého vína, ktoré jej kvapkalo po brade. „Ako...?“ krákal Doge. „Moja matka bola priateľka so starou Bathildou Bagshotovou,“ povedala Muriel šťastne. „Bathilda to celé porozprávala mojej matke, keď som počúvala za dverami. A bitka pri rakve. Ako Bathilda povedala, Aberforth kričal, že to všetko bola Albusova vina, že Ariana je mŕtva a potom ho buchol do tváre. Podľa Bathildy sa Albus vôbec nebránil, čo je samo osebe dosť divné. Albus mohol zničiť Aberfortha v súboji s obomi rukami zviazanými za chrbtom. Muriel si dopriala ešte väčší dúšok šampanského. Recitovať také staré historky ju tešilo rovnako ako strašiť Dogea. Harry nevedel, čo si má myslieť, a čomu veriť. On chcel poznať pravdu a predsa všetko čo Doge robil bolo, že sedel a brblal, že Ariana bolo chorá. Harry nemohol veriť, že by Dumbledore nezasiahol pri takejto krutosti v jeho vlastnom dome, ale aj tak bolo na tom príbehu niečo divné. „A poviem vám aj niečo iné,“ povedala Muriel, trochu štikútajúc, ako vyprázdňovala džbán. „Myslím, že Bathilda prezradila to tajomstvo Rite Skeeterovej. Všetky tie náznaky v Skeeterovej interview o dôležitom prameni blízko Dumbledora – nikto nevie čo mohlo byť okolo tej veci s Arianou!“ „Bathilda by nikdy nehovorila s Ritou Skeeterovou!“ Bručal Doge. „Bathilda Bagshotová?“ spýtal sa Harry. „Autorka Dejín Mágie?“ Toto meno bolo vytlačené na chrbte jednej z Harryho učebníc, aj keď nie na jednej z tých, ktorej sa venoval pozorne. „Áno,“ povedal Doge, chytajúc sa Harryho otázky ako plávajúceho stebla. „Najviac talentovaná čarodejnícka historička a stará Albusa priateľka.“ „Ako som počula, tak je už senilná,“ povedala šťastne Muriel. „Ak je to pravda, tak je ešte nechutnejšie, že sa do nej Skeeterová púšťa,“ povedal Doge „a nič nemôže potvrdiť to, čo Bathilda mohla povedať!“ „Ach, sú aj zaručené spôsoby, ako oživiť pamäť a ja som si istá, že ich Skeeterová dobre pozná,“ povedala teta Muriel, “ ale aj keď je Bathilda úplne šialená, som si istá, že má staré fotografie a možno listy. Ona poznala Dumbledora celé roky... Myslím, že výlet do Godrikovej úžľabiny by to mohol dokázať.“ Harry, ktorý si práve odpíjal z maslového ležiaka a začal sa dusiť. Doge ho buchol do chrbta a uprel na Muriel planúci pohľad. Keď opäť získal kontrolu nad svojím hlasom, spýtal sa,“ Bathilda bývala v Godrikovej úžľabine?“ „Ach áno, ona tam bola takmer vždy! Dumbledorovci sa tam presťahovali po Perciválovom zatknutí a ona bola vždy ich susedkou.“ „Dumbledorovci žili v Godrikovej úžľabine?“ „Áno Barry, to som práve povedala,“ odvetila teta Muriel. Harry sa cítil byť prázdny. Nikdy za celých šesť rokov mu Dumbledore nepovedal, že blízky ich oboch žili a zomreli v Godrikovej úžľabine. Prečo? Boli Lilly a James pochovaní blízko Dumbledorovej sestry a matky? Navštevoval Dumbledore ich hroby a prechádzal pritom možno okolo Potterových? A nikdy nepovedal Harrymu... nikdy sa neobťažoval povedať mu... Prečo to bolo tak dôležité nedokázal Harry vysvetliť dokonca ani sám sebe. Teraz mu to pripadalo rovnocenné klamstvu, nepovedať mu, že obaja majú spoločné skutočnosti s týmto miestom. Díval sa pred seba, takmer nevnímajúc čo sa deje okolo neho, a ani si neuvedomil, že Hermiona sa vynorila z davu a posadila sa na stoličku vedľa neho. „Jednoducho, už nemôžem ďalej tancovať,“ polapila dych a dala si dole jednu topánku masírujúc si nohu. „Ron si išiel nájsť nejaký maslový ležiak. Je to trochu čudné. Práve som videla hádať sa Viktora a Luninho otca...“ Pri pohľade naňho jej na chvíľu zlyhal hlas. „Harry si v poriadku?“ Harry nevedel kde začať, ale stratilo to zmysel vo chvíli, keď sa niečo strieborné vznieslo nad parket. Elegantný a lesklý rys pristál uprostred prekvapených tanečníkov. Hlavy sa k tomu otočili a tí, čo tancovali najbližšie, naraz zastavili uprostred tanca. V tom momente sa ústa Patronusa otvorili a hovorili hlasom Kingsleyho Shackelbolta. „Ministerstvo padlo. Scrimgeur je mŕtvy. Prichádzajú...“ 9. kapitola - Miesto ukrytia Všetko bolo rozmazané, pomalé. Harry s Hermionou vyskočili na nohy a vytiahli prútiky. Väčšina ľudí si práve stačilo uvedomiť, že sa stalo niečo divné a všetky hlavy boli stále otočené k miestu, kde bol ešte pred chvíľou strieborný rys. Od miesta, kde sa rozplynul Patronus sa do okolia šírilo v ľadových vlnách ticho. Potom ktosi vykríkol. Harry a Hermiona sa stratili v panikáriacom dave. Hostia sa rozutekali na všetky strany, veľa sa ich premiestnilo. Ochranné zaklínadla okolo Brloha boli zničené. "Ron!" vykríkla Hermiona. "Ron, kde si?" Keď sa pretlačili naprieč tanečnou sálou, Harry zbadal zahalené a zamaskované postavy objavujúce sa v dave. Potom uvidel Lupina s Tonksovou, obaja mali zdvihnuté prútiky a kričali "Protego!". Krik sa rozliehal do všetkých strán - "Ron! Ron!" volala s plačom Hermiona, keď byli s Harrym chránení vydesenými hosťami. Harry ju chytil za ruku aby sa nezatratili jeden druhému, keď im naraz okolo hlavy presvišťal lúč svetla. Nevedeli, či to bolo ochranné alebo zlé zaklínadlo - A Ron bol tu. Chytil sa Hermioninej ruky a Harry ucítil, ako sa na mieste zatočili. Obrazy i zvuky stíchnuté ako temnota, ktorá ich obkľučovala. Jediné, čo cítil, bola Hermionina ruka. Bol natlačený medzi priestorom a časom, ďaleko od Brloha, ďaleko od vznášajúcich sa Smrťožrútov a možno i od samotného Voldemorta.. "Kde to sme?" ozval sa Ronov hlas. Harry otvoril oči. Na malú chvíľu si myslel, že ešte neopustili svadbu. Stále byli obklopení ľuďmi. "Tottenhamská ulica" zafunela Hermiona. Musíme ísť ďalej. Potrebujeme nájsť nejaké miesto, kde sa môžete prezliecť. Harry Hermionu počúvol. Napol kráčali, napol bežali širokou tmavou ulicou, plnou baviacich sa ľudí a lemovanou zavretými obchodmi, s blikajúcimi hviezdami nad hlavou. Vedľa zarachotil dvojposchodový autobus a skupinka veselých návštevníkov krčmi na nich očkom pokukovali. Harry i Ron na sebe stále mali hábity. "Hermiona, nemáme sa do čoho prezliecť." povedal jej Ron, keď sa jedna mladá žena hlasito rozchichotala, ako náhle ich zazrela. "Prečo som si len so sebou nevzal neviditeľný plášť?" pýtal sa sám seba Harry a preklínal svoju hlúposť. "Celý minulý rok som ho pri sebe mal a-" "To je v poriadku, ja ho mám. A mám aj oblečenie pre vás oboch." odpovedala Hermiona, "Len si to vyskúšajte a správajte sa v tom prirodzene - to pôjde." Viedla ich po bočnej ulici dole a potom do tmavej uličky. "Keď si hovorila, že máš neviditeľný plášť a oblečenie.." povedal Harry, mračiaci sa na Hermionu, ktorá mala len svoju korálkovú kabelku, v ktorej teraz niečo hľadala. " Áno, tu sú," prehlásila Hermiona a k ich údivu z nej vytiahla dvoje džínsy, svetre, nejaké hnedé ponožky a nakoniec aj strieborný plášť. "Ako si to -? "Neodhaliteľné zväčšovacie zaklínadlo," povedala Hermiona. "Zložité, ale myslím, že som ho urobila správne. Každopádne sa mi podarilo sem dať všetky veci, ktoré budeme potrebovať." Zatrepala s krehko vyzerajúcou taškou a znelo to ako keby v nej bolo spustu veľkých ťažkých veci. "Ale, no..., to budú tie knihy," povedala, keď nakukla dovnútra, "A mám ich tam dosť.. Tak dobre.. Harry, ty si radšej vezmi neviditeľný plášť. A Ron, prezleč sa a pohni sa.." "Kedy si to všetko urobila?" opýtal sa Harry, keď si Ron zobliekal hábit. "Hovorila som vám to v Brlohu, mala som zbalené tie najdôležitejšie veci. Vieš, v prípade, že by sme museli rýchlo utiecť. Ráno som zbalila aj tvoj batoh, keď si sa prezliekol a dala som ho sem.. Len som mala pocit, že.." "Si úžasná, fakt že hej" povedal Ron a podával jej svoje veci zbalené do uzlíka. "Ďakujem" usmiala sa Hermiona a strkala jeho veci do kabelky. "Harry, prosím, vezmi si ten plášť!" Harry si prehodil neviditeľný plášť cez ramena, zakryl si s ním hlavu a zmizol. Práve si začal uvedomovať, čo sa stalo. "Ostatní - všetci na tej svadbe -" "Teraz si s tým nesmieme robiť starosti," šeptala Hermiona. "Nemôžeme sa vrátiť Harry, každého by sme tým len viac ohrozili" "Má pravdu," pridal sa Ron, ktorému sa zdalo, že Harry by sa mohol začať hádať, i keď mu nevidel do tváre. "Bolo tam spustu členov Rádu, tí už sa o to nejako postarajú." Harry prikývol, ale potom si spomenul, že ho Ron a Hermiona nevidia a povedal, "Jasné." Ale myslel na Ginny a cítil ako v ňom všetko vrie. "Tak poďte, myslím, že by sme si mali pohnúť," prehovorila Hermiona. Vrátili sa späť do bočnej ulice a potom späť na hlavnú cestu. Na druhej strane cesty spievala a motala sa na chodníku skupinka mužov. "Len tak zo zvedavosti, prečo Tottenhamská ulica?" opýtal sa Ron Hermiony. "Neviem, len mi to tak napadlo, ale som si istá, že tu v muklovskom svete je pre nás bezpečnejšie. Tu nás hľadať nebudú." "Správne" povedal na to Ron a stalo sa obzeral okolo, " ale, necítiš sa trochu - nechránená?" "Kde inde by sme mohli byť?" opýtala sa Hermiona, zatiaľ čo opilci na ňu z druhej strany ulice začali hvízdať. "Nemôžeme sa predsa ubytovať v Deravom kotlíku a do Siriusovho domu by sa mohol dostať Snape.. Povedala by som, že môžeme skúsiť náš dom, i keď si nie som istá, či ho nebudú kontrolovať... Áá, nech sú ticho!" "V poriadku, miláčik? zavolal na ňu ten najopitejší. "Dáš si niečo na pitie? Poď sem a daj si s nami!" "Poďme si niekam sadnúť," povedala narýchlo Hermiona, práve keď už Ron otváral ústa. "Pozrite, tu je to dobré!" Bola to malá a ošumela nočná kaviarnička. Všetky stoly boli pokryté ľahkou vrstvou mastnoty, ale nikto tu nebol. Harry prekĺzol dovnútra k stolíku a Ron si sadol vedľa neho naproti Hermione, ktorá sedela chrbtom ku vchodu a to jej vadilo. Dívala sa za seba tak často, že to vyzeralo, ako keby mala tiky. Harry zas nemal rád, keď sa nič nedialo. Keď šli, vyzeralo to, že majú nejaký cieľ. Pod plášťom cítil, ako vyprchávali posledné známky Všehodžúsu. Jeho ruky získavali svoju dĺžku a tvar. Vybral si z vrecka okuliare a nasadil si ich. Po chvíli sa ozval Ron, "Viete, že nie sme ďaleko od Deravého kotlíka, je to len-" "Ron, tam ísť predsa nemôžeme!" povedala hneď Hermiona. "Tak tu len tak neseďme a poďme zistiť čo sa deje!" "Veď vieme, čo sa deje! Voldemort obsadil Ministerstvo, čo ešte potrebujeme vedieť?" "Dobre, dobre, bol to len nápad!" Ponorili sa do bodavého ticha. Servírka prežúvajúca žuvačku sa prišuchtala k stolu a Hermiona objednala dve cappuccina. Pretože bol Harry neviditeľný, vyzeralo by divne objednávať tri. Dovnútra vošiel pár statných robotníkov a sadli si k stolíku vedľa. Hermiona ešte stíšila hlas. "Nájdeme nejaké tiché miesto na premiestnenie a zamierime niekam mimo mesta. Keď už sme tu, pošleme správu Rádu." "Môžeš ju poslať po Patronusovi?" zaujímal sa Ron. "Myslím, že áno. Trénovala som to," odpovedala Hermiona. "Dobre, dlho už nemali žiadne problémy a tiež už môžu byť zatknutí. Bože, to je odporné," dodal Ron, keď usrkol z napeneného šedivého cappuccina. Čašníčka to započula a šľahla po ňom škaredým pohľadom, keď sa šuchtala obslúžiť nových zákazníkov. Väčší z robotníkov, veľký blondiak, ju poslal preč práve vo chvíli, keď si ho Harry prišiel prezrieť. Urazene na neho zízala. "Tak poďme, nechcem piť túto žbrndu," prehlásil Ron. "Hermiona, máš muklovské peniaze na zaplatenie?" "Áno, vzala som si všetky svoje úspory ešte pred tým ako som šla do Brlohu. Stavím sa, že všetky drobné sú naspodku," povzdychla si Hermiona a natiahla sa po svoju korálkovú kabelku. Obaja robotníci urobili rovnaký pohyb a Harry ich nevedomky nasledoval. Všetci traja vytasili prútiky. Ron, si o pár sekúnd neskôr uvedomil čo sa deje, skočil cez stôl a odstrčil Hermionu nabok. Sila Smrťožrútovej kliatby rozdrvila vydlaždičkovanú stenu na mieste, kde mal Ron pred chvíľočkou hlavu. Keď tu Harry, stále neviditeľný, zakričal, "Stupefy!" Veľký Smrťožrút bol zasiahnutý do tvare prúdom červeného svetla. V bezvedomí klesol k zemi. Jeho spoločník, ktorý nevedel kto vyslal zaklínadlo, vypálil ďalšie na Rona. Zo špičky jeho prútika vyleteli žiariace čierne povrazy a zviazali Rona od hlavy až k pätám - Čašníčka zjačala a utiekla k dverám - Harry vyslal ďalšie omračujúce zaklínadlo na Smrťožrúta s pokrivenou tvárou, ktorý zviazal Rona, ale zaklínadlo minulo, odrazilo sa od okna a zasiahlo čašníčku, ktorá sa zrútila vo dverách. "Expulso!" zahrmel Smrťožrút a stôl pred ktorým stál Harry vybuchol. Sila výbuchu ho odhodila na stenu a on pocítil, ako púšťa prútik a ako z neho skĺzol neviditeľný plášť. "Patrificus Totalus!" Zakričala Hermiona, ktorú nikto nevidel a Smrťožrút padol ako socha s dunivým tresknutím na zem do neporiadku z rozbitých stolov, porcelánu a rozbitého cappuccina. Hermiona sa vyplazila z pod lavičky a otrepala zo seba črepy. "D-diffindo," povedala, pričom mierila prútikom na Rona, ktorý v bolesti zvrieskol, keď ho rezla do kolene. "Je mi to veľmi ľúto, Ron, trasie sa mi ruka! Diffinito!" Prerezané povrazy opadali. Ron sa postavil na nohy a oprášil si ruky, aby si v nich obnovil cit. Harry zobral svoj prútik, preskočil všetky trosky až k Smrťožrútovi, ktorý ležal na lavičke. "Poznám ho, bol tam v tú noc, keď zomrel Dumbledore." povedal. Obrátil tmavšieho Smrťožrúta smerom hore. Jeho oči rýchlo prebehovali medzi ním, Ronom a Hermionou. "To je Dolohov," povedal Ron. "Spoznal som ho podľa starých plagátov. Myslím že on bol ten veľký Thorfinn Rowle." "Nezáleží na tom, ako sa volajú!" povedala trochu hystericky Hermiona. "Ako nás našli? Čo budeme robiť?" Zdalo sa, že jej zdesenie vyčistilo Harrymu hlavu. "Zamknite dvere," povedal jej, "a ty, Ron, zhasni." Pozrel sa dole na omráčeného Dolohova, rýchlo premýšľal, zatiaľ čo cvakol zámok, Ron zhasol a kaviareň sa ponorila do tmy. Harry počul muža, ktorý sa predtým škľabil vonku na Hermionu, ako kričí na iné dievča. "Čo s nimi budeme robiť?" Zašeptal Ron skrz tmu Harrymu, a potom, ešte tichšie, "Zabijeme je? Oni chceli zabiť nás." Hermiona sa zachvela a o krok ustúpila. Harry zavrtel hlavou. "Potrebujeme zmazať ich spomienky," povedal. " To bude lepšie, zvedie ich to zo stopy. Keby by sme ich zabili, bude jasné, že sme tu boli." "Ty si šéf," povedal Ron o niečo uvoľnenejšie. "Ale, nikdy som nevedel pamäťové zaklínadlo." "Ani ja," pridala sa Hermiona, "ale viem teóriu." Pomaly, zhlboka sa nadýchla, potom ukázala prútikom na Dolohovové čelo a povedala, "Obliviate." Zrazu, Dolohovové oči vyzerali bezstarostné a zasnené. "Nádhera!" zvolal Harry a pocápal ju po ramenách. "Dávaj pozor na toho druhého a na čašníčku, kým to tu s Ronom trochu upraceme." "Upraceme?" divil sa Ron a rozhliadal sa po skoro zničené kaviarni. "Prečo?" "Nemyslíš, že by zistili, čo sa stalo, keby sa zobudili a ocitli by sa na mieste, ktoré vyzerá ako po bombardovaní?" "No hej, Dobre.." Ron bojoval sa svojim vreckom, než z neho dostal prútik. "Nie je to žiadny zázrak, Hermiona, zbalila si mi moje staré džínsy, sú mi úzke." "To je mi naozaj veľmi ľúto," zasyčala Hermiona a keď ťahala čašníčku od okien, Harry ju počul zamrmlať návrh, kam by si mohol dať Ron svoj prútik. Keď už bola kaviarnička opravená do pôvodného stavu, zatiahli Smrťožrútov späť k ich stolu a opreli ich oproti sebe. "Ale ako nás našli?" Opýtala sa Hermiona a pozerala pri tom z jedného nehybného muža na druhého. "Ako vedeli, kde sme?" Otočila sa k Harrymu. "Ty - nemyslíš, že máš na sebe stále tu Stopu, že nie, Harry?" "Nemôže," povedal Ron. "Stopa sa zničí v sedemnástich, to je čarodejnícky zákon, nemôžeš ju mať v dospelosti." "Čo ty vieš." pokračovala Hermiona," Čo keď našli Smrťožrúti spôsob, ako ju dať na niekohosedemnásťročného? "Ale Harry nebol posledných dvadsaťštyri hodin v blízkosti žiadneho Smrťožrúta. Kto by to čakal, že mu dajú stopu naspäť?" Hermiona neodpovedala. Harry sa cítil poškvrnený, nakazený. Naozaj ich takto Smrťožrúti našli? "Keď nemôžu použiť mágiu a vy nemôžete použiť mágiu blízko mňa, bez toho, aby sme ukázali svoju pozíciu -" začal. "Nebudeme sa rozdeľovať!" povedala Hermiona rázne. "Potrebujeme bezpečné miesto na ukrytie," povedal Ron. "Daj nám čas na premýšľanie." "Siriusov dom," povedal Harry. Ron a Hermiona len zízali. "Nebuď hlúpy, Harry, môže sa tam dostať Snape!" "Ronov otec vravel, že je to proti nemu chránené - a i keď by to nefungovalo," tlačil na Hermionu, aby niečo povedala "tak čo? Prísahám, že si neprajem nič iné, než stretnúť Snapea!" "Ale -" "Hermiona, kam inam môžeme ísť? Je to najlepšia možnosť, ktorú máme. Snape je len jeden Smrťožrút. Ak mám na sebe stále tu stopu, budeme ich mať okolo seba celé davy kamkoľvek pôjdeme." Nemohla sa hádať, i keď vyzerala, že by chcela. Zatiaľ čo odomykala dvere, Ron opäť rozsvietil svetla. Potom, keď Harry napočítal do troch, oslobodili svoje tri obete a predtým než čašníčka alebo niektorý zo Smrťožrútov mohli čokoľvek urobiť, Harry, Ron a Hermiona sa na mieste otočili a znovu zmizli do stiesnenej temnoty. O pár sekúnd neskôr sa Harryho pľúca znovu poriadne nadýchli a jeho oči sa otvorili. Už nestáli uprostred priateľsky ošumelej štvrti. Zo všetkých strán na nich pozerali vysoké, poloprázdne domy. Číslo 12 pre nich bolo viditeľné, pretože im Dumbledore, strážca tajomstva, povedal, že tam je. Ponáhľali sa k domu a každých pár metrov kontrolovali, či ich niekto neprenasleduje alebo nepozoruje. Dobehli ku schodom a Harry raz buchol do dverí prútikom. Počuli rad kovových cvaknutí a rachot reťazí, keď tu sa dvere sa zaškripením húpavo otvorili a všetci traja prebehli cez prah. Ako náhle Harry zavrel dvere, ožili staré plynové lampy a vrhli iskrivé svetlo pozdĺž vstupnej haly. Vyzeralo to tu práve tak, ako si to Harry pamätal. Desivé, pavučinami pokryté obrysy domu - hlavy domácich škriatkov na stene vrhajúci náhodné tiene na schodisko. Dlhé tmavé závesy skrývajúce portrét Siriusovej matky. Jediná vec, ktorá nebola na svojom mieste, bola trolia noha na dáždniky, ktorá bývala večne prevrátená, ako o ňu Tonksová stále zakopávala. "Myslím, že tu niekto bol," zašeptala Hermiona a ukázala na nohu. "Mohlo sa to stať, keď Rád odišiel," zahuhlal Ron. "Tak kde sú tie ochrany proti Snapeovi?" opýtal sa Harry. "Možná fungujú, len, keď sa tu ukáže?" povedal Ron. Ešte chvíľu všetci zostali na rohožke pri dverách a báli sa pohnúť ďalej do domu. "Tak, nemôžeme tu stáť navždy," povedal Harry a urobil krok vpred. "Severus Snape?" Zašeptal hlas Divookého Moodyho z tmy a všetci traja skočili vystrašene späť ku dverám. "Nie sme Snape!" povedal Harry predtým, než okolo neho zavialo niečo ako studený vzduch a skrútilo mu to jazyk späť, takže nemohol hovoriť. Než mal vôbec čas niečo cítiť v ústach, jazyk sa mu opäť rozmotal. Ostatní, vyzerali, že sa im stalo to isté. Rona začalo naťahovať na dávenie a Hermiona zakoktala, "To m-muselo b-byť M-Moodyho Ja-jazyk-zviazujúce zaklínadlo pripravené pre Snapea!" Harry opatrne urobil ďalší krok vpred. Niečo sa na konci chodby presúvalo v tieňoch a než mohol ktokoľvek povedať nejaké slovo, z koberce pred nimi sa vztýčila vysoká, zaprášená postava. Hermiona zjačala a to isté urobila aj pani Blacková, keď sa jej závesy rozleteli. Šedivá postava sa desivo vznášala vzduchom stále rýchlejšie k nim. Jej po pas dlhé vlasy a fúzy sa vlnili za ňou, mala vychudnutú prepadnutú tvar s prázdnymi očnými jamkami, hrôzostrašne zdvihla odpornu kostnatu ruku a ukázala na Harryho. "Nie!" zakričal Harry a aj keď zdvihol svoj prútik, žiadne zaklínadlo z neho nevyšľahlo. "Nie! To sme neboli my! Neboli sme to my, kto ťa zabil-" Pri slove "zabil" postava vybuchla vo veľkom oblaku dymu a popola. Kašľajúci Harry s uslzenými očami sa rozhliadol okolo seba a videl Hermionu skrútenú na zemi pri dverách, ako si rukami zakrýva hlavu. A Rona, ktorý sa klepal od hlavy k päte a nemotorne ju pocapával po ramenách, "Už je to d-dobré.... Je to p-preč...." Prach sa točil okolo Harryho ako modrá hmla odrážajúca svetlo lámp. A paní Blacková stále jačala. "Zradcovia vlastnej krvi, darebáci, špinavé škvrny na rode Blackovcov, skaza a hanba v dome mojich otcov-" "TICHO!" vykríkol Harry a zamieril na portrét prútikom. S prasknutím a výbuchom červených iskier sa zatiahli závesy a umlčali portrét. "To.. to bolo.." zakňučala Hermiona, keď jej Ron pomohol na nohy. "Jasne," povedal Harry, "ale nebol to naozaj on, že? Len niečo, čo malo vystrašiť Snapea." Fungovalo to, premýšľal Harry, lebo už Snape zničil hororovou postavu tak ľahko ako zabil Dumbledora? Nervozita v ňom stále zvonila, nechal ostatných dvoch v hale, napol očakával, že ďalšiu hrôzu objaví sám, ale nič sa ani nepohlo, okrem myši, ktorá pobehovala pozdĺž lišty na zemi. "Než pôjdeme ďalej, mali by sme to tu skontrolovať," zašeptala Hermiona, zdvihla prútik a povedala, "Homenum revelio." Nič sa nestalo. "Dobre, práve si zažila celkom veľký šok," povedal Ron milo, "čo to vlastne malo urobiť?" "Urobilo to presne to, čo som si myslela!" povedala Hermiona o niečo podráždenejšie. "Bolo to zaklínadlo k odkrytiu ľudskej prítomnosti, takže tu nie je nikto, okrem nás!" "A starý Prašivec," dodal Ron, ukazujúc na kus koberca, z ktorého povstala mŕtvola. "Zdvíhame sa," povedala Hermiona a vydesene sa zadívala na to isté miesto a viedla ich po vŕzgajúcich schodoch do salónu na prvom poschodí. Zamávala prútikom aby zapálila staré plynové lampy, potom sa trochu zachvela, pretože bol v izbe prievan a sadla si do kresla, s rukami pevne pritisnutými k telu. Ron prišiel k oknu a trošičku odtiahol ťažké zamatové závesy. "Vonku nikoho nevidím," hlásil. "A povedal by som, že ak má Harry na sebe stále Stopu, prenasledovali by nás sem. Viem, že by sa nedostali do domu, ale- čo sa deje, Harry?" Harry vydal bolestivý výkrik. Jazva ho začala znovu páliť, keď niečo ako záblesk preletelo jeho mysľou, ako jasné svetlo vo vode. Videl veľký tieň a cítil zúrivosť. Bolo to silné a krátke ako elektrický šok. "Čo si videl?" opýtal sa Ron a posunul sa k Harrymu. "Videl si ho na mojom mieste?" "Nie, len som cítil zlosť - naozaj zúri -" "Ale to mohlo byť v Brlohu," povedal nahlas Ron. "Čo ešte? Nič si nevidel? Preklial niekoho?" "Nie, len som cítil zlosť - nemôžem povedať -" Harry sa cítil otrávene, zmätené a Hermiona mu moc nepomohla, keď povedala, "Zase tá jazva? Ale čo sa stalo? Myslela som, že to spojenie už neexistuje!" "Bola to len chvíľka," mumlal Harry, jazva ho stále bolela a nemohol sa moc sústrediť. "Ja - ja myslím, že sa to zase otvorí, keď sa neovláda, tak to predtým -" "Ale potom si zavrel svoju myseľ!" povedala Hermiona ostro. "Harry, Dumbledore nechcel používať to spojenie, chcel ho zavrieť, a preto si sa mal naučiť Vnútrobranu! Inak ti Voldemort vložil do mysle falošné myšlienky, pamätáš -" "Hej, pamätám si to, vďaka," povedal Harry skrz zaťaté zuby. Nepotreboval, aby mu Hermiona hovorila, že Voldemort využil toto spojenie medzi nimi, aby ho zaviedol do pasce, ani to, že to vyústilo v Siriusovu smrť. Prial si, aby im nehovoril vtedy o tom, čo videl a cítil. Robilo to Voldemorta viac vyhrážajúcim sa. A i napriek tomu, že mal jazvu pritlačenú na okno, bolesť sa stále stupňovala a i keď s tím bojoval, bolo to ako odolávať prichádzajúcej chorobe. Otočil sa chrbtom k Ronovi a Hermione a predstieral, že skúma starý gobelín s rodokmeňom rodiny Blackovcov. Potom Hermiona vypískla. Harry znovu vytiahol prútik a otočil sa dookola, keď zbadal strieborného Patronusa, ako vlietol oknom do izby a pristál na podlahe pred nimi, kde sa premenil v líšku, ktorá hovorila hlasom pána Weasleyho. "Rodina je v bezpečí, neodpovedajte, boli sme sledovaní." Patronus sa rozplynul vo vzduchu. Ron vydal nejaký zvuk medzi zakňučaním a zaúpením a klesol do kresla. Hermiona sa k nemu pridala a chytila ho za ruky. "Sú v poriadku, sú v poriadku!" šeptala a Ron sa pousmial a objal ju. "Harry," povedal cez Hermionine rameno, "Ja -" "Žiadny problém," povedal Harry, zhnusený tou bolesťou v hlave. "Je to tvoja rodina, samozrejme, že si mal strach. Tiež som to tak cítil." Myslel na Ginny. "Tiež to tak cítim." Bolesť v jeho jazve dosiahla vrchol a pálila ako by bol späť na záhrade v Brlohu. Slabo počul Hermionu hovoriť "Nechcem byť sama. Nevezmeme si spacáky, čo som priniesla a nebudeme spať tu?" Počul Rona, ako súhlasí, ale už nemohol tej bolesti odolávať dlhšie. Vzdal sa. "Kúpeľňa," zamumlal a opustil izbu, ako najrýchlejšie mohol bez toho aby behal. Podarilo sa mu to len tak-tak. Trasúcimi sa rukami otvoril dvere pred sebou, chytil sa za búšiacu hlavu a padol na podlahu. Potom v agónii ucítil hnev, že jeho duša nepatrí do jeho vlastníctva, videl dlhú izbu osvetlenú len svetlom ohňa a obrovského svetlovlasého Smrťožrúta, kričiaceho a zvíjajúceho sa na podlahe. A chudšiu postavu stojacu nad ním s prútikom zodvihnutým, zatiaľ čo Harry hovoril vysokým chladným nemilosrdným hlasom. "Viac, Rowle, alebo môžeme skončiť a nakŕmiť tebou Nagini? Lord Voldemort si nie je istý, či bude tento krát odpúšťať. Zavolal si ma späť, aby si mi povedal, že Harry Potter znovu utiekol? Draco, daj Rowlovi ochutnať svoje pohoršenie.. Urob to lebo pocítiš môj hnev sám!" Klátik dopadol do ohňa, vyšľahli plamene a ich svetlo ožiarilo vydesenú špicatú bielu tvar - ktorá vyzerala, ako by sa zrodila z hlbokej vody. Harry ťažko oddychoval a otvoril oči. Ležal na studenej černej mramorovej podlahe a nos mal len kúsok od strieborného chvosta hada, ktorý podopieral vaňu. Posadil sa. Zdalo sa mu, že má Malfoyov vychudnutú stuhnutú tvár vypálenú v očiach. Cítil sa zhnusený tým, čo práve videl, spôsobom, akým Voldemort ušetril Draca. Ozvalo sa rýchle klepnutie a Harry vyskočil, keď zaznel Hermionin hlas. "Harry, chceš svoju zubnú kefku? Mám ju tu." "Áno, jasné, vďaka," povedal a zo všetkých síl sa snažil udržať ľahostajný hlas, keď sa postavil a pustil ju dnu.¨.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář