Harry

10. kapitola - Kreacherov príbeh Ďalšie ráno sa Harry prebudil skoro, zachumlaný do spacáku na podlahe. Prúžok oblohy presvital v medzere medzi ťažkými závesmi. Bola studená na pomedzi medzi nocou a včasným ránom, tmavo modrá ako atrament. Bolo úplné ticho, okrem slabého, pomalého oddychovania Rona a Hermiony. Harry preletel pohľadom temné tiene, ktoré sa vytvorili na podlahe po jeho boku. Ron v spánku vyzeral skoro až udatne, čo dotvrdzovala Hermiona, ktorá spala na vankúši, ktorý si vzala z pohovky a jej silueta tu Ronovu prevyšovala. Jej ruka bola stočená na podlahe s prstami len niekoľko centimetrov od Ronových. Harryho napadlo, že sa asi držali za ruky, keď zaspávali. Tá myšlienka ho naplnila pocitom zvláštnej osamelosti. Pozrel sa na temný, pavučinami pokrytý strop. Ešte pred menej, než 24 hodinami stál na slnkom zaliatej záhrade v Brlohu a čakal na svadobných hostí. Pripadalo mu, ako by od tej doby ubehla celá večnosť. Čo bude ďalej? Ležal na podlahe a myslel na horcruxy, na skľučujúcu, obtiažnu úlohu, ktorú mu tu zanechal...Dumbledore... Žiaľ, ktorý ho ovládal od chvíle, kedy Dumbledore zomrel, bol teraz iný. Obvinenia, ktoré si vypočul od Muriel na svadbe sa uhniezdili v jeho hlave ako choroba, ktorá sa teraz snažila nakaziť všetky jeho spomienky na čarodejníka, ktorého si tak idealizoval. Skutočne mohol Dumbledore niečo takého dopustiť? Mohol byť ako Dudley a nezúčastnene sa prizeral takej hrubosti dokiaľ sa nezačala jeho samotného bezprostredne týkať? Skutočne sa otočil chrbtom k týraniu a väzneniu svojej vlastnej sestry? Harry premýšľal o Godrikovej úžľabine, o hroboch, o ktorých mu Dumbledore nikdy nepovedal a o tých zvláštnych predmetoch, ktoré im Dumbledore bez vysvetlenia zanechal vo svojej poslednej vôli. Z tmy ho zalieval hnev. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Prečo mu to nevysvetlil? Skutočne sa Dumbledore o Harryho staral alebo bol Harry len nejakým nástrojom, ktorému ale nikdy neveril a nespoliehal sa naňho? Harry už ďalej nemohol len tak ležať s trpkými spomienkami na spoločnosť. Musel niečo robiť, aby sa rozptýlil. Vyliezol zo spacáku, vzal si svoj prútik a ticho vyrazil von z izby. Na odpočívadle zašepkal: „Lumos“ a v svetle, ktoré vydával jeho prútik, začal stúpať po schodoch nahor. Na druhom odpočívadle bola spálňa, v ktorej on a Ron spali, keď tu boli minule. Vošiel dovnútra. Dvere šatníku zostali otvorené a nočné prádlo bolo rozhádzané po posteli. Harry si spomenul na prevrhnutú troliu nohu dole v hale. Niekto prehľadával dom ešte potom, ako odtiaľ Rád odišiel. Snape? Alebo možno Mundungus, ktorý odtiaľto ukradol už veľa vecí pred i po Siriusovej smrti. Harryho pohľad doputoval až k obrazu, na ktorom bol občas portrét Phinease Nigellusa Blacka, Siriusovho pra-pra-dedka, ale tento krát bol prázdny, až na špinavý pruh pozadí. Phineas Nigellus očividne trávil noc vo svojom portréte v riaditeľovej pracovni na Rokforte. Harry pokračoval po schodoch hore až na najvyššie odpočívadlo, kde už zostávali iba dvoje dvere. Na prvých, priamo proti nemu bol navŕtaný štítok „Sirius.“ Harry ešte nikdy v spálni svojho krstného otca nebol. Otvoril dvere, držiac pri tom prútik ako najvyššie to šlo, aby videl tak ďaleko, ako len to bude možné. Miestnosť bola priestranná a kedysi musela byť aj celkom pekná. Stála tu veľká posteľ s vyrezávaným dreveným čelom, v stene bolo vysoké okno orámované dlhými zamatovými závesmi a zo stropu visel luster obalený prachom so sviečkami stále ešte zasunutými na svojich miestach, z ktorých ako cencúle viseli pramene utuhnutého vosku. Súvislá vrstva prachu pokrývala obrazy na stenách i celú posteľ a medzi lustrom a veľkou drevenou skriňou bola natiahnutá obrovská pavučina. Keď Harry postúpil ďalej do miestnosti, vyrušil malú myš. Ešte ako mladý polepil Sirius steny toľkými obrázkami a plagátmi, že už bolo vidieť len veľmi málo zo striebro šedého potapetovania stien. Harry mohol iba predpokladať, že Siriusovi rodičia neboli schopní zrušiť kúzlo trvalého prilepenia, ktoré držalo plagáty na stene, pretože bolo jasné, že vkus svojho prvorodeného syna nezdieľali. Sirius sa asi veľmi snažil, aby čo najviac znechutil svojich vlastných rodičov. Bolo tu niekoľko veľkých šarlátovo-zlatých práporov Chrabromilu, iba preto, aby sa čo najviac odlíšil od zbytku rodiny, ktorá bola celá v Slizoline. Taktiež na stenách viselo niekoľko fotiek muklovských motoriek a dokonca (Harry obdivoval Siriusovu odvahu) niekoľko fotiek muklovských dievčat v bikinách. Harry určite vedel, že to sú muklovia, pretože ich obrázky boli nejako statické – ich úsmevy a namaľované oči boli na obrázkoch ako zamrznuté. Ako kontrast k tomu všetkému tu visela na stene iba jediná kúzelnícka fotografia, čo bol obraz štyroch rokfortských študentov stojacich ruka v ruke vedľa seba a smejúcich sa do foťáku. So záchvevom šťastia Harry poznal svojho otca. Jeho nepoddajné čierne vlasy mu stály úplne rovnako ako Harrymu a rovnako ako on nosil okuliare. Vedľa neho bol Sirius, celkom pekný; jeho jemne nadutú tvár, o toľko mladšia a šťastnejšia, než bola teraz tá Harryho, nikdy nevidel naživo. Po Siriusovej pravici stál Pettigrew, viac než o hlavu menší, bucľatý s prázdnymi očami, plný šťastia, z prítomnosti v tomto najúžasnejšom gangu s tými najväčšími rebelmi, ako boli James a Sirius. Po Jamesovej ľavici stál Lupin, trochu ošumelý, ale s rovnakým výrazom šťastia prameniacom z toho, že niekam patrí a našiel sám seba...alebo to bolo proste iba preto, že Harry vedel, čo sa dialo ďalej? Pokúsil sa zvesiť obrázok zo steny – bol teraz vlastne jeho – Sirius mu nechal celý dom – ale ani sa nepohol. Sirius nedal svojim rodičom žiadnu šancu, aby mohli zvesiť jeho výzdobu. Harry sa rozhliadol po podlahe. Obloha vonku sa už začínala rozjasňovať. Lúč svetla ukázal na podlahe kusy papiera, knihy a menšie predmety rozhádzané po koberci. Siriusova izba bola očividne tiež prehľadaný, aj keď jeho obsah sa zdal z väčšiny, ak nie úplne, bezcenný. Niekoľko kníh bolo tak hrubo pohodených, že pár ich stránok ležalo vytrhnutých na podlahe. Harry sa zohol, niekoľko papierov zobral a prezrel ich. V jednom z nich poznal súčasť starého vydania Dejín čarov a kúziel od Bathildy Bagshotové, ďalší patril k manuálu na opravu motorky. Tretí bol napísaný rukou a pokrčený. Vyhladil ho a čítal: „Drahý Tichošlapko, Mnohokrát ti ďakujem za darček k Harryho narodeninám! Hneď si ho obľúbil. Má rok, a už pokukáva po metle a vyzerá tak šťastne. Prikladám aj obrázok, tak sa môžeš sám pozreť. On síce môže vyletieť maximálne 2 stopy vysoko, ale už skoro zabil mačku a rozbil vázu, ktorú mi poslala k Vianociam Petúnia (tej ale nie je žiadna škoda). James si samozrejme myslí, že je to strašná sranda a hovoril, že z neho raz bude veľký hráč Metlobalu, ale museli sme schovať všetky ozdoby a nemôžeme z neho ani na minútu spustiť oči, keď sa s ňou ide hrať. Oslava bola veľmi pokojná – iba my a stará Bathilda, ktorá na nás vždycky bola moc milá a je zbláznená do Harryho. Je nám tak ľúto, že si nemohol prísť, ale Rád má prednosť a Harry aj tak eštěňe nie je tak starý, aby vedel, že vôbec má narodeniny! James je dosť otrávený, že tu musí tvrdnúť – snaží sa to nedávať najavo, ale aj tak to viem. Naviac Dumbledore má ešte stále jeho neviditeľný plášť, takže nemá šancu ísť ani na malinkú vychádzku. Keby si nás mohol navštíviť, určíte by mu to zdvihlo náladu. Červíček tu bol minulý víkend. Vyzeral trochu smutne, ale to bolo asi tou udalosťou s McKinonovými. Ja som plakala celý večer, keď som sa o tom dopočula. Bathilda nám celé dni rozpráva tie najzaujímavejšie príbehy o Dumbledorovi. Nie som si istá, či by bol rád, keby sa o tom dozvedel! Neviem, ako veľmi tomu mám veriť, pretože sa mi zdá nemožné, že by Dumbledore Harrymu z toho behal mráz po chrbte. Chvíľu nehybne stál, ten podivuhodný kus papiera zvieral v trasúcich sa prstoch, zatiaľ čo v jeho žilách sa ako nejaké malé erupcie šírila zmes radosti a smútku zároveň. Dovliekol sa až na posteľ a sadol si. Znovu si prečítal celý list, ale už z neho nedokázal vyčítať akýkoľvek ďalší zmysel, než ten, ktorý pochopil po prvý krát a tak len ďalej kukal na ten rukou napísaný text. Všimol si, že „k“ píše úplne rovnako, ako ho písal on sám. Ešte znovu prešiel celý list, aby našiel každé z nich a každé ucítil, ako malú vlnu šťastia, ktorá sa mu rozlievala všade po tele. Ten list bol neuveriteľný poklad, dôkaz, že Lilly Potterová skutočne žila a jej vrelá ruka svojimi pohybmi po kuse pergamenu nanášala atramentom písané slová o ňom, o Harrym, o svojom synovi. Netrpezlivo si otrel vlhké oči, znovu si prečítal celý list, tento krát sa ale sústredil na jeho obsah. Bolo to ako naslúchať hlasu, ktorý si zpoly pamätal. Mali mačku...možno zahynula rovnako ako rodičia v Godrikovej úžľabine...alebo utiekla, keď už nebol nikto, kto by ju kŕmil...Sirius mu kúpil jeho prvú metlu. Jeho rodičia sa poznali s Bathildou Bagshotovou. Predstavil ich Dumbledore? „Dumbledore má ešte stále jeho neviditeľný plášť...“ Bolo v tom niečo srandovného... Harry sa na chvíľu zastavil uvažujúc o matkiných slovách. Prečo zobral Dumbledore Jamesovi neviditeľný plášť? Harry si dobre pamätal na to, ako mu riaditeľ kedysi povedal: „Nepotrebujem plášť, aby som mohol byť neviditeľný.“ Možno ho potreboval nejaký iný člen Rádu a Dumbledore len zorganizoval jeho presun? Harry pokračoval... „Bol tu Červíček...“ Pettigrew, zradca, vyzeral smutne? Bál sa, že vidí Jamese a Lilly naposledy v živote? A na koniec znovu Bathilda, ktorá vyprávala neuveriteľné historky o Dumbledorovi. „Zdá sa nemožné, že by Dumbledore...“ Že by Dumbledore čo? Ale bolo mnoho vecí, ktoré zneli v spojení s Dumbledorom neuveriteľné. Trebárs, že raz dostal zlé známky z testu z premieňania... Harry sa pozrel ku svojím nohám a prezeral podlahu. Možno tu zvyšok listu niekde je. Dychtivo okolo seba rozhadzoval papiere, otváral knihy, vyťahoval zásuvky a stojac na stoličke ohmatával vršok skrine a naopak sa plazil pod posteľou a pod kreslom. Konečne, keď ležal tvárou k zemi na podlahe, uvidel niečo, čo vypadalo ako roztrhaný kus papiera pod truhlou plnou bŕk. Keď ho vytiahol von, ukázalo sa, že je to väčší kus fotografie, ktorú Lilly spomenula vo svojom liste. Tmavovlasé miminko sa dívalo smerom von z fotky na malinkatú metlu a pár nôh, ktoré pravdepodobne patrili Jamesovi. Harry si zastrčil fotku do vrecka aj s Lilliným listom a pokračoval v hľadaní druhej časti. Po ďalšej štvrťhodine sa musel zmieriť s tým, že zvyšok listu je proste preč. Je možné, že sa za tých 16 rokov od doby, kedy bol napísaný proste stratil alebo ho vzal ten, ak už to bol ktokoľvek, kto prehľadával izbu? Harry si znovu prečítal prvú časť, tento krát preto, aby našiel nejaké náznaky, prečo by mohla byť druhá časť pre niekoho cenná. Jeho detská metla mohla byť pre Smrťožrútov zaujímavé len dosť ťažko. Jediná potencionálne užitočná vec, ktorú tu Harry zbadal, boli prípadné informácie o Dumbledorovi. „...zdá sa nemožné, že by Dumbledore...“ čo? „Harry? Harry? Harry!“ „Som tu!“ zavolal. „Čo sa stalo?“ Bolo počuť zvuk krokov za dverami a Hermiona vrazila dovnútra. „Prebudili sme sa a nevedeli sme, kde si!“ povedala bez dychu. Otočila sa a cez rameno zavolala: „Ron! Našla som ho!“ Ronov otrávený hlas sa ozvenou odrážal o niekoľko poschodí nižšie. „Fajn! Odkáž mu odo mňa, že je magor.“ „Harry nezmizol, iba sme sa zbytočne vystrašili! Proč vlastne nejdeš hore?“ Pozorne sa rozhliadla po celej vyplienenej miestnosti. „Čo si tu robil?“ „Pozri, čo som našiel.“ Vybral z vrecka matkin list. Hermiona si ho vzala a zatiľ čo ju Harry pozoroval, pozorne si ho prečítala. Keď sa dostala na koniec stránky pozrela sa na neho. „Ah, Harry...“ „A ešte toto.“ Vybral fotku a Hermiona sa usmiala, keď videla dieťa, ako kuká tam a späť na detskú metlu. „Hľadal som aj zbytok, ale nie je tu.“ Hermiona sa rozhliadla okolo. „To ty si urobil všetok ten neporiadok alebo už tu bol, keď si prišiel?“ „Niekto už tu bol predo mnou,“ povedal Harry. „Myslela som si to. Všetky miestnosti, ktoré som videla po ceste sem vypadajú ako vykradnuté. Čo myslíš, že mali za lubom?“ „Informácie o Ráde, ak to bol Snape.“ „A nemyslíš, že už všetko vedel? Chcem povedať...bol v Ráde, nie?“ „No, tak potom,“ pokračoval Harry, zapálený do svojej teórie, „čo trebárs informácie o Dumbledorovi? Trebárs druhú stranu listu. Vieš, ta Bathilda, ktorú spomínala moja mama – vieš, kto to je?“ „Kto?“ „Bathilda Bagshotová, autorka...“ „Dejín čarov a kúziel“ doplnila ho Hermiona a vypadala tým veľmi zaujatá. „Takže tvoji rodičia sa s ňou poznali? Ona bola neuveriteľne dobrá historička.“ „A stále ešte žije,“ povedal Harry, „a býva v Godrikovej úžľabine. Ronova teta Muriel o nej hovorila na svadbe. Poznala aj Dumbledorovu rodinu. Bolo by fajn sa s ňou porozprávať, nie?“ Hermionin úsmev bol až moc chápavý. Harry si vzal späť list a fotografiu a vložil ich do puzdra na krku. „Chápem, že s ňou chceš hovoriť o tvojej mame a otcovi a tiež o Dumbledorovi,“ povedala Hermiona. „Ale to nám v skutočnosti s horcruxy veľmi nepomôže, že?“ Harry neodpovedal a ona pokračovala, „Harry ja viem, že tam moc chceš ísť, ale bojím sa. Bojím sa, preto, ako ľahko nás Smrťožrúti včera našli. To ma viac, než kedy predtým, utvrdilo v tom, že ťa na mieste, kde sú pochovaní tvoji rodičia, budú očakávať. „Nejde iba o to,“ povedal Harry a stále sa vyhýbal jej pohľadu, „Muriel na svadbe rozprávala o Dumbledorovi divné veci a ja chcem poznať pravdu.“ Povedal Hermione o všetkom, čo Muriel vyprávala. Keď skončil, Hermiona povedala: „Samozrejme, viem, prečo ťa to tak štve, Harry...“ „Nie som naštvaný,“ zaklamal, „Chcem len vedieť, či je to pravda alebo...“ „Harry, to si skutočne myslíš, že tá senilná stará ženská Muriel alebo dokonca Rita Skeeterová hovoria pravdu? Ako im môžeš veriť? Veď ty poznáš Dumbledora!“ „Myslel som, že poznám,“ zamrmlal. „Ale veď vieš, koľko pravdy bolo na tom, čo napísala Rita o tebe! Doge má pravdu – ako si môžeš nechať kaliť svoje spomienky na Dumbledora?“ Pozrel sa stranou, snažiac sa nedať najavo svoju nespokojnosť. Už to tu bolo zase: Vyber si, čomu veriť. Chcel len pravdu. Prečo bol každý tak presvedčený, že ju nezíska? „Môžeme ísť dolu, do kuchyne?“ navrhla Hermiona po chvíľke. „Nájdeme niečo na raňajky...“ Súhlasil trochu namrzene a nasledoval ju von. Na odpočívadle prešiel okolo druhých dverí. Na maľbe nad nimi boli hlboké škrabance, ktoré si predtým v tme nevšimol. Stúpol si na špičky, aby ich prečítal: Nevstupovať! Bez výslovného zvolenia Reguluse Arctura Blacka Harrym prešiel podivný záchvev, ale nedokázal presne povedať prečo. Ešte znovu si prečítal nápis. Hermiona už bola o poschodie pod ním. „Hermiona,“ zavolal na ňu. Bol prekvapený, že je jeho hlas tak pokojný. „Poď naspäť hore.“ „Čo sa deje?“ „R.A.B. Myslím, že som ho našiel.“ Bolo počuť zalapanie po dychu a Hermiona vybehla po schodoch späť hore. „V liste tvojej mami? Ale ja som si nič...“ Harry pohodil hlavou, ukazujúc na Regulusovo znamenie. Prečítala si ho a potom stlačila Harryho ruku tak silno, až sebou trhol. Siriusov brat, zašepkala. „Bol Smrťožrút,“ povedal Harry. „Sirius mi o ňom vyprával. Pridal sa k nim, keď bol ešte veľmi mladý, ale potom chcel utiecť. Tak ho zabili.“ „To sedí!“ zalapala znovu po dychu Hermiona. „Pokiaľ bol Smrťožrút, mal prístup k Voldemortovi a keď už z neho bol rozčarovaný, tak chcel Voldemorta zosadiť!“ Pustila Harryho, naklonila sa cez zábradlie a zakričala: „Ron, RON! Poď hore, rýchlo!“ Ron pribehol ťažko popadajúc dych o chvíľku neskôr, prútik pripravený v ruke. „Čo sa deje? Či tu je zase veľa pavúkov, chcem raňajky ešte pred...“ Zamračil sa na znamenie na Regulusových dverách, na ktoré Hermiona ticho ukazovala. „Čože?“ To bol Siriusov brat, nie? Regulus Arcturus...Regulus...R.A.B.! Ten medailónik – nemyslíte si snáď...“ „To sa uvidí“ povedal Harry. Zatlačil na dvere – boli zamknuté. Hermiona namierila prútik na kľučku a povedala: „Alohomora.“ Bolo počuť cvaknutie a dvere sa prudko otvorili. Spoločne preskočili cez prah, rozhliadajúc sa okolo. Regulusov pokoj bol o niečo menší, než Siriusov a vykazoval rovnaké známky skorejšej veľkoleposti. Tak, ako sa Sirius snažil všemožne odlíšiť od zbytku rodiny, Regulus sa očividne snažil o presný opak. Farby Slizolinu boli všade. Posteľ, steny aj okná boli vyvedené v smaragdovej a striebornej. Rodinný erb Blackovcov bol starostlivo vymaľovaný nad posteľou aj s mottom: TOUJOURS PUR. Pod tým bola zbierka novinových výstrižkov pozlepovaných dokopy tak, že tvorili akúsi neurovnanú koláž. Hermiona prešla miestnosť, aby si ich prezrela. „Všetky sú o Voldemortovi,“ oznámila im. „Regulus bol asi jeho dlhoročným fanúšikom ešte predtým, než vstúpil ku Smrťožrútom.“ Obláčik prachu vyletel z obliečok vo chvíli, ako si Hermiona sadla, aby si výstrižky prečítala. Harry si medzitým všimol inú fotografiu: Rokfortský metlobalový tým sa usmieval a mával von z rámčeku. Keď sa pozrel zblízka, uvidel hady, zvíjajúce sa im na hrudi – Slizolin. Regulusa bolo ľahké spoznať - chlapec sediaci uprostred prvej rady. Mal rovnako tmavé vlasy a namyslený pohľad, ako jeho brat, ale bol o niečo menší, chudší a nie tak dobre vyzerajúci. „Hral stíhača,“ povedal Harry. „Čo?“ spýtala sa Hermiona ľahostajne. Bola stále zamestnaná čítaním novinových článkov. „Sedí uprostred prvej rady. Tam vždycky sedí stíhač...na tom nezáleží...“ skrátil to Harry, keď zistil, že nikto nepočúva. Ron bol na všetkých štyroch a hľadal niečo pod skriňou. Harry sa rozhliadal po miestnosti, či neuvidí nejaké zaujímavé miesta a zamieril ku stolu. Zistil, že aj tu už bol niekto pred ním. Obsah zásuvky bol celý prehrabaný, prach rozvírený, ale nebolo tam nič cenného – staré dikobrazie ostne, poznámkové bloky, ktoré niesli známky drsného zachádzania a nedávno rozbitá fľaštička od atramentu, ktorej obsah sa rozlial po celom zbytku zásuvky. „Existuje ľahšia cesta,“ povedala Hermiona, keď uvidela Harryho, ako si utiera prsty zamazané od atramentu do nohavíc. Zdvihla svoj prútik a povedala: „Accio medailón!“ Nič sa nestalo. Rona, ktorý prehľadával záhyby zaprášených závesov to trochu rozhodilo. „Tak čo teraz? Nie je tu...“ „Ešte stále tu môže byť, ale pod nejakou ochrannou kliatbou,“ povedala Hermiona. „Pod kliatbou, ktorá ho má ochrániť pred privolávacím kúzlom, vieš.“ „Tak ako dal Voldemort medailón do kamenné misky v jaskyni.“ dodal Harry a spomenul si, jak nebol schopný privolať falošný horcrux cez jazero. „Ako ho teda nájdeme?“ spýtal sa Ron. „Musíme to spraviť ručne.“ „Dobrý nápad,“ povedal Ron, obrátil oči v stĺp a pokračoval v prehliadke závesov. Prešli snáď každý centimeter miestnosti, ale po hodine museli priznať, že medailón tam proste nie je. Slnko teraz už vyšlo na oblohu a jeho svetlo na nich dopadalo i cez špinavé, zaprášené okná. „Mohol by byť aj inde v dome,“ povedala Hermiona zamysleným tónom, keď sa vracali po schodoch dolu. Tak, ako vypadali Harry s Ronom skľúčene, ona bola ešte viac odhodlaná medailón nájsť. „Či už sa rozhodol ho zničiť alebo nie, určíte by ho chcel schovať pred Voldemortom, nie? Pamätáte si všetky tie odporné veci, ktorými sme museli prejsť, keď sme tu boli naposledy? Hodiny, ktoré po všetkom strieľali šípky, staré šaty, ktoré sa pokúsili uškrtiť Rona. Regulus mohol uložiť medailónik na nejaké také miesto, aby ho ochránil, aj keď sme ho predtým...“ Harry s Ronom sa na ňu pozreli. Stála s jednou nohou vo vzduchu s pohľadom, ako by práve prešla zabúdajúcim kúzlom – jej oči boli úplne prázdne. „...v ten správny čas,“ dokončila šeptom. „Niečo sa stalo?“ spýtal sa Ron. „Bol tam medailónik.“ „Čože?“ vykríkli Harry a Ron spoločne. „V skrini v prijímacej izbe. Nikto ho nemohol otvoriť. A my...my...“ Harrymu spadol veľký ťažký kameň do žalúdku. Spomenul si. Posielali si tú vec okolo dokola a všetci sa snažili ju otvoriť. Nakoniec ju hodili do vreca odpadu spolu s vreckom stmievajúceho prášku a hudobnou skrinkou, ktorá všetkých uspávala...“ „Kreacher si veľa vecí odniesol naspäť,“ povedal Harry. Bola to jediná nádej, posledná, v čo mohli dúfať a on sa na ňu chcel upnúť na tak dlho, dokiaľ nebude jasné, že je úplne márna. „Mal celú hromadu vecí v jeho prístenku v kuchyni, rýchlo!“ Zbehli dolu, schody pri tom brali po dvoch a urobili pri tom taký hluk, že zobudili portrét Siriusovej matky, keď prebiehali okolo. „Zmetkovia, krvozrádci, špina!“ vrieskala za nimi, keď utekali do kuchyne a zabuchli za sebou dvere. Harry preskočil celú miestnosť, šmykom zastavil u dvierok do Kreacherovho prístenku a trhnutím ho otvoril. Na zemi bola hromada špinavých starých handier, na ktorých Kreacher kedysi spal, ale už sa neblýskali čačkami, ktoré Kreacher ukradol. Jediná vec, ktorá tu zostala, bolo staré vydanie Nature's Nobility: Kúzelnícky rodokmeň. Neveriac svojím očiam, schytil Harry prikrývky a zatriasol s nimi. Vypadla z nich mŕtva myš a odkotúľala sa po podlahe. Ron zavzdychal a prudko dosadol na stoličku. Hermiona iba zavrela oči. „Ešte nie je po všetkom!“ povedal Harry a zavolal: „Kreacher!“ Ozvalo sa hlasité lupnutie a domáci škriatok, ktorého Harry zdedil po Siriusovi, sa zjavil pred studeným a prázdnym ohniskom. Chudý, po pás vysoký, s kožou, ktorá na ňom visela v záhyboch, šedé vlasy splývajúce po jeho netopierích ušiach. Stále ešte na sebe nosil špinavý kus handry, v ktorej ho tu prvý krát stretli a díval sa rovnakým opovržlivým pohľadom, na ktorom nič nezmenila ani zmena majiteľa. „Môj pane,“ zaškriekal Kreacher svojím žabím hlasom, a poklonil sa ku kolenám, „späť v dome mojej pani s krvizrádcom Weasleyem a muklovskou humusáčkou...“ „Zakázal som ti komukoľvek hovoriť krvizrádca a muklovský humusák,“ zakričal na neho Harry. Kreacher bol pre neho s jeho rypákovitým nosom a krvou podliatými očami úplne odpudzujúci zjav, tým skôr, že zradil Siriusa Voldemortovi. „Chcem sa ťa na niečo opýtať,“ povedal Harry s rýchlo búšiacim srdcom pozerajúc dolu na škriatka, „a chcem, aby si odpovedal po pravde. Rozumieš?“ „Áno, pane,“ povedal Kreacher a znovu sa uklonil. Harry videl, ako sa jeho pery nepočujne pohybujú a odriekavajú nadávky, ktoré mal teraz zakázané povedať nahlas. „Pred dvoma rokmi,“ povedal Harry a srdce mu tĺklo o rebrá ako splašené, „bol v prijímacej miestnosti hore veľký zlatý medailón. My sme ho vyhodili. Ukradol si ho naspäť?“ Chvíli bolo ticho a Kreacher sa napriamil, aby videl Harrymu priamo do tváre. Potom povedal: „Áno.“ „Kde je teraz?“ spýtal sa Harry víťazoslávne a Ron s Hermionou vypadali omnoho veselšie, než pred chvíľou. Kreacher zavrel oči, akoby nechcel vidieť ich reakciu na svoje ďalšie slová: „Preč.“ „Preč?“ zopakoval Harry, už úplne bez náznaku radosti v hlase. „Čo tým myslíš, že je preč?“ Škriatok sa triasol. Húpal sa. „Kreacher,“ povedal Harry plamenne, „prikazujem ti,...“ „Mundungus Fletcher,“ zaškrekotal škriatok, oči stále pevne zavreté. „Mundungus Fletcher ho ukradol. Obrazy paní Belly a paní Cissy, rukavice mojej pani, Merlinov rád prvej triedy, koberček s rodinným erbom, a...a..“ Kreacher lapal po dychu, jeho nahá hruď sa rýchlo zdvíhala, potom sa jeho oči otvorili a vydal zo seba výkrik, z ktorého tuhla krv v žilách. „...a ten medailón, medailón pána Reguluse. Kreacher je zlý. Kreacher nezvládol svoju úlohu!“ Harry inštinktívne zareagoval. Keď Kreacher urobil výpad smerom ku kutáču stojacemu na krbovom rošte, sám sa vrhol proti škriatkovi a zachytil ho. Hermionin výkrik sa zmiesil s Kreacherovým, ale Harry zakričal hlasnejšie, než obidvaja dokopy: „Kreacher, prikazujem ti, aby si zostal v pokoji stáť!“ Cítil, že sa škriatok zastavil a pustil ho. Kreacher spadol naplocho na kamennú podlahu so slzami valiacimi sa z jeho vypuklých očí. „Harry, zdvihni ho!“ šepkala Hermiona. „Takže sa môže mlátiť kutáčom po hlave?“ odfrkol na to Harry a kľačal vedľa škriatka. „Nemyslím si, že by si spravil niečo zle. Kreacher, ja chcem pravdu: Ako vieš, že Mundungus ukradol ten medailón?“ „Kreacher ho videl!“ oddychoval škriatok a slzy mu stekali po tvári do pusy plné pokazených zubov. „Kreacher ho videl, aok vychádza z Kreacherova prístenku s náručou plnou Kreacherových pokladov. Kreacher hovoril tomu slizkému zlodejovi, aby toho nechal, ale Mundungus Fletcher sa smial a utiekol...“ „Hovoril si o tom medailóne ako o medailóne pána Reguluse,“ povedal Harry „Prečo? Odkiaľ pochádza? Čo s ním Regulus urobil? Kreacher, sadni si a povedz mi všetko, čo vieš o tom medailóne a o tom čo s ním robil Regulus!“ Škriatok sa posadil, schúlil sa do klbka, schoval svoju vlhkú tvár medzi kolená a začal sa húpať spredu dozadu. Keď hovoril, jeho hlas znel v prázdnej tichej kuchyni zastrene, ale zrozumiteľne. „Pán Sirius utiekol preč, dobre, že sme sa ho zbavili, pretože to bol špatný chlapec a zlomil mojej pani srdce svojimi zlými nápady. Ale pán Regulus bol dobrý. On vedel, čo je správne pre nositeľa čistej krvi s menom Black. Celé roky hovoril o Pánovi zla, ktorý chcel zbaviť čarodejníkov muklov a muklovských humusákov...a keď mal šestnásť, pridal sa pán Regulus k Pánovi zla. Tak hrdý, tak hrdý a tak šťastný, že mu môžu slúžiť... A jedného dňa, rok po tom, čo sa k nemu pridal, prišiel pán Regulus dolu do kuchyne navštíviť Kreachera. Pán Regulus mal Kreachera vždycky rád. A pán Regulus povedal...povedal...“ Starý škriatok sa začal húpať ešte rýchlejšie, než predtým. „...povedal, že Temný pán potrebuje škriatka.“ „Voldemort potreboval škriatka?“ opakoval Harry, pozerajúc sa na Rona s Hermionou, ktorí boli rovnako prekvapení, ako on sám. „Ó, áno pane,“ mumlal Kreacher. „A pán Regulus mu ponúkol Kreachera. Bude to pocta, povedal mi pán Regulus, pocta pre neho a pre Kreachera, ktorý musí urobiť všetko, ale úplne všetko, čo mu Pán zla nariadi...a potom...p-prísť domov.“ Kreacher se húpal rýchlejšie a rýchlejšie a jeho dych oťažieval. „A tak Kreacher išiel k Pánovi zla. Pán zla nepovedal Kreacherovi, čo budú robiť, ale vzal ho so sebou k pukline pri mori, za ktorou bola veľká jaskyňa a v nej veľké čierne jazero...“ Harrymu sa zježili vlasy na zátylku. Kreacherov krákavý hlas k nemu prichádzal akoby z diaľky cez ťažkú čiernu hladinu. Videl, čo sa stalo, ako by to bola súčasnosť. „...bola tam loď...“ Samozrejme, že tam bola loď. Harry ju videl – svietivo zelenú a maličkú, práve tak veľkú, aby uviezla jedného čarodejníka a jednu obeť priamo na ostrov uprostred. Tak teda testoval Voldemort svoju ochranu horcruxov – pomocou vypožičaného stvorenia, domáceho škriatka... „Na ostrove bola misa plná nápoje. Pán zla nakázal Kreacherovi, aby ju vypil...“ Škriatok sa triasol od hlavy po päty. „Kreacher to spravil a ako pil, videl hrozné veci... Kreacher vo vnútri horel... Kreacher kričal a chcel, aby ho pán Regulus zachránil, volal paní Blackovú, ale Pán zla sa len smial...Nakázal Kreacherovi vypiť celý nápoj a do prázdnej misky vhodil medailón...a znovu ju naplnil...A temný pán odišiel preč a nechal Kreachera na ostrove...“ Harry si presne dokázal predstaviť, ako sa to stalo. Videl Voldemortovu hadiu tvár, ako mizne v temnote, jeho červené oči upnuté s potešením na trasúceho sa škriatka, ktorého smrť nastane do niekoľkých minút, až prepadne tomu zožierajúcemu smädu, ktorý nápoj svojej obeti spôsobí...Ale tu Harryho predstavivosť končila, pretože nedokázal pochopiť, jak Kreacher unikol. „Kreacher potreboval vodu, doplazil sa na breh ostrova a napil sa z temného jazera...a ruky, mŕtve ruky sa vynorili z vody a vtiahli Kreachera pod hladinu...“ „Ako si sa odtiaľ dostal?“ spýtal sa Harry a ani ho neprekvapilo, že šepká. Kreacher zdvihol svoju škaredú hlavu a pozrel sa na Harryho svojimi veľkými, krvou podliatymi očami. „Pán Regulus nakázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ povedal. „Ja viem, ale ako si utiekol neživým?“ Kreacher vypadal, že nechápe. „Pán Regulus nakázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ zopakoval. „Ja viem, ale...“ „No, to je jasné, nie Harry?“ povedal Ron. „Premiestnil sa!“ „Ale...vo vnútri jaskyne sa nemôžeš premiestniť,“ povedal Harry, „inak by Dumbledore...“ „Kúzla škriatkov nie sú ako kúzla čarodejníkov, nie?“ povedal Ron, „Myslím,...môžu sa premiestňovať aj v Rokforte, aj keď my nemôžeme.“ Chvíľu bolo ticho, než si to Harry uvedomil. Ako by mohol Voldemort urobiť takúto chybu? Ale keď tak o tom premýšľal, Hermiona prehovorila a jej hlas bol ľadovo chladný. „Samozrejme, Voldemort považoval domácich škriatkov za niečo hlboko pod jeho úroveň...Nikdy by sa nezaoberal tým, že aj oni môžu kúzliť, že?“ „Najvyšším zákonom domáceho škriatka je pánov rozkaz,“ odriekal Kreacher. „Kreacher sa mal vrátiť domov, tak sa vrátil...“ „Takže potom si urobil presne to, čo si urobiť mal, nie?“ povedala Hermiona milo. „Neporušil si rozkaz!“ Kreacher zavrtel hlavou a húpal sa ešte viac, než pred chvíľou. „Tak čo sa stalo, keď si sa vrátil naspäť?“ spýtal sa Harry. „Čo ti povedal Regulus potom, čo si mu povedal čo sa stalo?“ „Pán Regulus bol veľmi ustaraný, veľmi ustaraný,“ zakvákal Kreacher. „Pán Regulus povedal Kreacherovi, aby sa schoval a neopúšťal dom. A potom,...to bolo o niečo neskôr...Pán Regulus prišiel raz v noci navštíviť Kreachera v jeho prístenku a Pán Regulus bol zvláštny, nie tak ako bol obvykle, keď niečo vyrušilo jeho myšlienky, to môže Kreacher povedať...a nakázal Kreacherovi, aby ho vzal do jaskyne, do jaskyne, kam šiel Kreacher s Pánom zla...“ A tak vyrazili. Harry si ich vedel predstaviť úplne zreteľne, vystrašeného starého škriatka a chudého, temného čarodejníka, ktorý je taký podobný Siriusovi... Kreacher vedel, ako otvoriť zamaskovaný vchod do podzemnej jaskyne, vedel, ako privolať maličkú loďku. Tento krát to bol jeho milovaný Regulus, kto s ním išiel na ostrov s miskou jedu... „A nechal ťa vypiť ten jed?“ povedal Harry znechutene. Ale Kreacher zavrtel hlavou a plakal. Hermiona si zakryla rukami ústa. Zdalo sa, že jej niečo došlo. „P-Pán Regulus vybral z vrecka medailón podobný tomu od Pána zla,“ povedal Kreacher a slzy mu stekali dolu po jeho rypákovitom nose. „A povedal Kreacherrovi, aby ho vzal a až bude pohár prázdny, tak medailóny vymenil.“ Kreacherove vzdychy teraz boli sprevádzané hlasitým sypaním a Harry sa musel veľmi sústrediť, aby mu rozumel. „A nakázal Kreacherovi,...aby odišiel...bez neho. Nakázal mu,...aby šiel domov a...nikdy nepovedal Pani,...čo spravil, ale zničil...ten medailón. A pán vypil všetok jed...a Kreacher vymenil medailóny a...sledoval pána Reguluse, ako...ho vtiahli pod vodu...a...“ „Ah, Kreacher!“ začkala Hermiona a plakala. Kľakla si vedľa škriatka a pokúsila sa ho objať. Zrazu bol na nohách a odskočil od nej preč. „Muklovská humusáčka siahla na Kreachera, to jej nedovolí, čo by na to povedala jeho Pani?“ „Prikázal som ti, aby si jej nehovoril 'muklovská humusáčka!“ rozčúlil sa Harry, ale škriatok sa už začal sám trestať. Padol na podlahu a mlátil čelom o zem. „Zastav ho! Zastav ho!“ kričala Hermiona. „Nevidíš, aký je chorý a ako ťa poslúcha?“ „Kreacher, nechaj toho! Prestaň!“ kričal Harry. Škriatok ležal na podlahe, chvel sa, zelený sliz sa mu leskol pri nose, a na plochom čele sa mu na mieste, kam sa udrel, spravila modrina. Oči mal opuchnuté a zaliate slzami. Harry ešte nikdy nevidel nič tak zúboženého. „Takže si priniesol medailónik domov,“ povedal neúprosne, pretože potreboval poznať príbeh celý. „A pokúsil sa ho zničiť?“ „Kreacher naňom neurobil ani škrabanec,“ mumlal škriatok. „Kreacher skúšal všetko, všetko, čo vedel, ale nič, vôbec nič nedokázal...Toľko mocných kúziel, ktoré zoslal na jeho povrch...Ale Kreacher vedel, že je potreba dostať sa dovnútra, ale nešlo ho otvoriť... Kreacher sa za seba hanbil, skúšal to znovu. Kreacher nedokázal splniť pánov rozkaz, Kreacher nedokázal zničiť medailónik. A jeho pani zošalela zármutkom, pretože Pán Regulus zmizol a Kreacher jej nesmel povedať, čo sa stalo. Nie, pretože Pán Regulus Kreacherovi z-z-zakázal povedať komukoľvek z rodiny, čo sa stalo v j-jaskyni.“ Kreacher začal vzdychať tak hlasno, že už mu nebolo rozumieť ani slovo. Slzy tiekli Hermione po tvári, keď ho pozorovala, ale už sa nepokúšala sa ho znovu dotknúť. Dokonca aj Ron, ktorý Kreachera neznášal vypadal skleslo. Harry sa znovu posadil a zatriasol hlavou, aby si ju trochu vyčistil a urovnal myšlienky. „Ja ti nerozumiem, Kreacher,“ povedal nakoniec. „Voldemort sa ťa pokúsil zabiť, Regulus zomrel, aby Voldemorta zvrhol a ty si bol šťastný, keď si mohol zradiť Siriusa Voldemortovi? Bol si rád, že môžeš ísť za Narcissou a Bellatrix a vyzradiť skrz ne informácie Voldemortovi...“ „Harry, Kreacher takto nepremýšľa,“ povedala Hermiona a utierala si oči rukou. „Je otrok. Domáci škriatkovia sú využívaní na hnusné, brutálne veci. To, čo mu spravil Voldemort nebolo tak ďaleko od každodenného života. Čo znamenajú vojny čarodejníkov pre škriatka, ako je Kreacher? On je lojálny k ľuďom, ktorí sú na neho dobrí a to pani Blacková určíte bola a Regulus tiež a tak im oddane slúžil a plnil ich rozkazy. Ja viem, čo chceš povedať,“ pokračovala ďalej, než Harry stačil protestovať, „že Regulus zmenil jeho myslenie...ale nevypadá to, že by Kreacherovi musel niečo vysvetľovať, nie? A ja myslím, že viem prečo. Kreacher a Regulusova rodina boli celú dobu verní starej čistokrvnej línii. Regulus sa ich snažil všetkých ochrániť...“ „Sirius...“ „Sirius sa ku Kreacherovi choval strašne, Harry, a nepozeraj sa na mňa tak. Vieš, že je to pravda! Kreacher tu bol tak dlho sám a pravdepodobne tu zošalel, než sem Sirius prišiel späť. Som si istá, že 'Pani Cissy' a 'Pani Bella' boli na Kreachera úplne dokonale dobručké a tak im preukázal láskavosť a povedal im všetko, čo chceli vedieť. Už dlho som hovorila, že čarodejovia zaplatia za to, ako sa chovajú ku svojím domácim škriatkom. Nuž a Voldemort sa choval zle...a Sirius tiež.“ Harry na to nemal žiadnu odpoveď. Ako tak pozoroval Kreachera chrípajúceho na zemi, spomenul si na Dumbledora, keď mu niekoľko hodín po Siriusovej smrti povedal: „Nemyslím si, že by Sirius niekedy vnímal Kreachera ako niekoho, kto má normálne ľudské pocity...“ „Kreacher,“ povedal Harry po chvíli, „ak sa na to cítiš,...no...prosím, posaď sa.“ Už pár minút Kreacher nehovoril. Vrátil sa do svojej polohy na bobku s kolenami zaborenými do očí ako malé dieťa. „Kreacher, chcem ťa poprosiť, aby si niečo urobil,“ povedal Harry a hodil letmým pohľadom po Hermione, aby mu pomohla. Chcel vydať príkazy nejako milo, ale aj tak chcel, aby to skutočne vyznelo ako rozkaz. Ale zdalo sa, že zmena v tónu jeho hlasu zabrala. Hermiona sa ľahko usmiala. „Kreacher, chcel by som, aby si, prosím, šiel a našiel Mundunguse Fletchera. Musíme zistiť, kde ten medailón...medailón Pána Reguluse je. Je to skutočne dôležité. Chceme dokončiť prácu, ktorú Pán Regulus začal, chceme sa uistiť, že...že...nezomrel zbytočne.“ Kreacher uvoľnil svoje pästičky a pozrel sa na Harryho. „Nájsť Mundunguse Fletchera?“ zaškriekal. „A priviesť ho sem, na Grimauldovo námestie,“ dodal Harry. „Myslíš, že to pre nás môžeš urobiť?“ Ako sa Kreacher zdvihol na nohy, Harryho zrazu niečo napadlo. Vzbral tobolku od Hagrida a vytiahol z nej falošný horcrux, medailón, do ktorého Regulus umiestnil správu pre Voldemorta. „Kreacher, rád by som...no...keby si si vzal toto,“ povedal a vtisol medailón škriatkovi do dlane. „Patril Regulusovi a myslím, že by bol rád, keby si si ho vzal ako poďakovanie za to, čo si...“ „Škoda, kámo,“ povedal Ron. Keď sa škriatok pozrel na medailón, vydal zo seba vzdych plný prekvapenia a bezmoci a vrhol sa späť na podlahu. Zabralo im skoro pol hodiny, než dokázali Kreachera upokojiť, pretože bol príliš slabý, než aby sa dokázal udržať pevne na nohách. Keď bol konečne schopný urobiť aspoň pár krokov, odprevadili ho všetci do jeho prístenku, nechali ho, aby si uložil medailónik vo svojich špinavých handrách a sľúbili mu, že jeho ochrana bude to hlavné, o čo sa postarajú, zatiaľ čo bude preč. Potom urobil dve hlboké poklony smerom k Harrymu a Ronovi a nakoniec aj jeden malý srandovný kŕč v Hermioninom smere, čo mal byť pokus o úctivý pozdrav, predtým, než sa premiestnil s obvyklým hlasitým lupnutím preč. 11. kapitola - Úplatok Ak mohol Kreacher utiecť z jazera plného Inferiov, Harry si bol istý, že mu dolapenie Mundungusa zaberie nanajvýš pár hodín a v očakávaní sa celé ráno prechádzal po dome. Kreacher sa však nevrátil ani ráno, ani poobede. Za súmraku sa Harry cítil znechutený a znepokojený a to, že na večeru mal z väčšej časti plesnivý chleba, aj keď sa ho niekoľkokrát snažila Hermiona neúspešne premeniť, mu nijak nepomáhalo. Kreacher sa nevracal ani nasledujúci deň, ani deň po tom. No objavili sa dvaja muži v plášťoch vonku na námestíčku pred domom číslo dvanásť a ostali tam až do noci, hľadiac priamo na dom, ktorý však nemohli vidieť. „Smrťožrúti, určite,“ povedal Ron, keď ich s Harrym a Hermionou pozorovali z okien salónu. „Myslíš, že vedia, že sme tu?“ „Nemyslím,“ povedala Hermiona, aj keď vyzerala vystrašene. „alebo by za nami poslali Snapa, nie?“ „Myslíš, že tu bol a jeho jazyk bol zaviazaný Moodyho kliatbou?“ opýtal sa Ron. „Áno,“ potvrdila Hermiona, „inak by im povedal, ako sa dostať dnu. Ale pravdepodobne sledujú, či sa neobjavíme. Vedia, že Harry vlastní tento dom.“ „Ako môžu-?“ začal Harry. „Posledné vôle čarodejníkov sú prešetrovaná na Ministerstve, spomínaš? Vedia, že ti Sirius toto miesto ponechal.“ Prítomnosť Smrťožrútov vonku zvyšovala zlovestnú náladu vnútri domu. Nepočuli od nikoho jediné slovo od tej doby, čo im pán Weasley poslal patronusa, a z napätia sa začali rozprávať. Nekľudný a podráždený Ron si vypestoval nechutný zlozvyk hrať sa so Zhasínadlom vo vačku: to popudzovalo obzvlášť Hermionu, ktorá, zatiaľ čo bol Kreacher preč, študovala Poviedky rozprávača Beedla a neoceňovala tie chvíle, kedy svetlá blikali. „Prestaneš s tým!“ vykríkla tretí večer Kreacherovej neprítomnosti, keď opäť všetko svetlo zmizlo z izby. „Prepáč, prepáč!“ ospravedlnil sa Ron, cvakol so Zhasínadlom a opäť zasvietil svetlá. „Ani neviem, že to robím.“ „Dobre, ale nemôžeš nájsť niečo užitočnejšie, ako sa zabaviť?“ „Čo, napríklad čítanie detských príbehov?“ „Dumbledore mi odkázal tú knihu, Ron, -“ „- a mne odkázal Zhasínadlo, možno ho mám používať.“ Harry, neschopný vydržať to hašterenie, bez upozornenia vykĺzol z izby smerom dole do kuchyne, ktorú zvykol navštevovať, pretože si bol istý, že práve tam sa Kreacher pravdepodobne objaví. Na polceste zo schodov do haly započul zaklopanie na vstupné dvere, cvaknutie kovu a škrípanie reťaze. Každý nerv v jeho tele sa napol. Vytiahol prútik, presunul sa viac do tieňa, za vypchaté hlavy škriatkov a čakal. Dvere sa otvorili. Zahliadol svetlá z námestíčka a postava v plášti vstúpila do haly a zavrela za sebou dvere. Votrelec urobil krok späť a Moodyho hlas sa spýtal, Severus Snape? Potom sa objavila prachová postava z konca haly a vyletela k nemu, zdvíhajúc svoju mŕtvu ruku. „Nebol som to ja, kto ťa zabil, Albus,“ povedal tichý hlas. Kliatba sa zlomila: prachová postava zas vybuchla a bolo nemožné zazrieť prichádzajúceho pre hustý prachový mrak. Harry namieril prútik do stredu mraku. „Nehýb sa!“ Zabudol však na obraz pani Blackovej: po tomto výkriku sa záclony, skrývajúce ju, roztiahli a začala jačať. „Šmuklovia a špina zneucťuje môj dom-“ Ron a Hermiona pribehli s hlukom dole po schodoch za Harrym, prútiky namierené rovnako ako on na neznámeho muža, ktorý stál so zdvihnutými rukami v hale pod nimi. „Upokojte sa, to som ja, Remus!“ „Oh, vďaka bohu,“ vydýchla si slabo Hermiona a namierila prútik na pani Blackovú, s ranou sa opäť záclony zatiahli a zostalo ticho. Ron tiež prestal mieriť paličkou, ale Harry nie. „Dokáž to!“ zavolal späť. Lupin sa presunul dopredu, do svetla, ruky stále v pozícií porazeného. „Som Remus John Lupin, vlkolak, niekedy známy ako Námesačník, jeden zo štyroch tvorcov Záškodníckej mapy, oženený za Nymphadoru, obvykle známu ako Tonksová, a naučil som ťa, ako vytvoriť patronusa, Harry, ktorý nadobúda podobu jeleňa.“ „Och, všetko v poriadku,“ povedal Harry a dal prútik dole, „Ale musel som to preveriť.“ „Ak mám hovoriť ako váš bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii, musím súhlasiť s tým, že si musel. Ron, Hermiona, vy ste nemali tak rýchlo uvoľniť obranu.“ Rozbehli sa k nemu dole zo schodov. Zabalený v hrubom cestovnom plášti vyzeral vyčerpane, ale potešene, že ich vidí. „Žiadne náznaky Severusa?“ opýtal sa. „Nie,“ odpovedal Harry. „Ako to ide? Všetci sú v poriadku?“ „Áno,“ povedal Lupin, „ale všetci sme sledovaní. Je tu niekoľko Smrťožrútov na námestí tam vonku-“ „My vieme-“ „- musel som sa premiestniť veľmi presne na krok od dverí, aby som si bol istý, že ma nevidia. Nemôžu vedieť, že tu ste, lebo som si istý, že by tam mali viac ľudí, čakajú všade, kde by s tebou mohlo byť nejaké spojenie. Poďme dole, je toho toľko, čo vám chcem povedať, a chcem aby ste vedeli, čo sa stalo, keď ste opustili Brloh.“ Zostúpili do kuchyne, kde Hermiona namierila prútikom na ohnisko. Okamžite vyšľahol oheň, dávalo to pocit útulnosti tvrdým kameňom a lesk dlhému drevenému stolu. Lupin vytiahol niekoľko ďatelinových pív spoza plášťa a všetci si sadli. „Mohol som tu byť už pred tromi dňami, ale musel som striasť Smrťožrútov, ktorí ma prenasledovali,“ začal Lupin. „Takže, prišli ste sem rovno po svadbe?“ „Nie,“ odpovedal Harry. „Hneď po tom sme narazili na skupinku Smrťožrútov v kaviarni na Tottenham Court Road.“ Lupin vyprskol väčšinu svojho piva pred seba. „Čože? “ Vysvetlili mu, čo sa zbehlo; keď skončili, Lupin vyzeral vystrašene. „Ale, ako vás mohli nájsť tak rýchlo? Je nemožné sledovať niekoho, kto sa premiestni, pokiaľ by ste sa ho nechytili, keď mizne.“ „Ale tiež to veľmi nevyzerá, že by boli v tú chvíľu na prechádzke po Tottenham Court Road.“ podotkol Harry. „Mysleli sme,“ povedala Hermiona neisto, „čo keď má Harry na sebe stále Stopu?“ „Nemožné,“ povedal Lupin. Ron sa zatváril samoľúbo a Harry si zhlboka oddýchol. „Keď už nič iné, boli by si istí, že tu Harry je, pokiaľ by bol sledovaný. Ale nenapadá mi, ako vás mohli tak rýchlo vystopovať na Tottenham Court Road, znepokojuje ma to. Naozaj veľmi.“ Vyzeral znepokojene, ale čo sa týkalo Harryho, tento problém mohol počkať. „Povedz nám, čo sa stalo, keď sme utiekli, nič sme nepočuli od tej doby, čo mám Ronov otec povedal, že rodina je bezpečí.“ „Kingsley nás zachránil,“ povedal Lupin. „Vďaka jeho varovaniu sa väčšina hostí stihla premiestniť, než prišli.“ „Boli to Smrťožrúti, alebo ľudia z ministerstva?“ prehodila Hermiona. „Zmes, ale prakticky sú teraz to isté,“ povedal Lupin. „Bolo ich zhruba dvanásť, ale nevedeli, že si tam bol Harry. Artur počul, že sa snažili Scrimgeoura mučiť, aby z neho dostali, kde sa nachádzaš, ešte predtým, ako ho zabili; ak je to pravda, tak ťa neprezradil.“ Harry sa pozrel na Rona a Hermionu, ich výrazy boli zmesou šoku a vďačnosti, ktorú cítil. Nikdy nemal Scrimgeoura veľmi rád, ale ak to, čo Lupin povedal, bola pravda, tak jeho posledný čin bol pokus Harryho ochrániť. „Smrťožrúti prehľadali Brloh od vrchu dole,“ pokračoval Lupin. „Našli záhrobného ducha, ale nedostali sa príliš blízko – a potom tých, čo zostali, vypočúvali niekoľko hodín. Snažili sa nájsť nejakú informáciu o tebe, Harry, ale samozrejme, nikto, kto nebol v Ráde, nevedel, že si tam bol. Vo chvíli, keď Smrťožrúti prekazili svadbu, ďalší Smrťožrúti prepadli domy všetkých spojených s Rádom. Nikto nie je mŕtvy,“ dodal rýchlo, aby predišiel otázke. „ale boli hrubí. Spálili dom Dedala Digglea, ale ako vieš, nebol tam. A použil kliatbu Cruciatus na rodinu Tonksových. Opäť – snažili sa zistiť, kam si šiel, potom ako si ich navštívil. Sú v poriadku - samozrejme otrasení, ale inak v poriadku.“ „Smrťožrúti sa dostali cez všetky tie ochranné kúzla?“ spýtal sa Harry, spomínajúc si na to, aké boli účinné v tú noc, keď havaroval v záhrade Tonksových. „Čo by si si mal uvedomiť Harry, je to, že Smrťožrúti majú plnú moc nad Ministerstvom, majú ho vo svojich rukách,“ povedal Lupin. „Majú moc používať kruté kúzla bez strachu, že by boli identifikovaní alebo zatknutí. Rozhodli sa preniknúť každým ochranným kúzlom, ktoré sme proti nim zoslali.“ „A to sa obťažujú mučiť ľudí, aby zistili, kde sa nachádza Harry?“ spýtala sa Hermiona ostrým hlasom. „No,“ povedal Lupin. Váhal, potom vytiahol zložený výtlačok z Denného Proroka. „Tu,“ povedal a posunul ho cez stôl k Harrymu, „dozvieš sa to skôr či neskôr, každopádne. Je to ich ospravedlnenie, prečo môžu po tebe ísť.“ Harry rozložil noviny. Veľká fotografia jeho tváre vyplňovala titulnú stránku. Prečítal si nadpis: HĽADÁ SA KVÔLI VÝPOVEDI O SMRTI DUMBLEDORA Ron a Hermiona rozhorčene zahučali, ale Harry nič nehovoril. Odstrčil noviny preč, nechcel ich ďalej čítať: vedel, čo budú hovoriť. Nikto okrem tých, ktorí boli hore na veži, keď Dumbledore zomrel, vedia, kto ho naozaj zabil. A ako už Rita Skeeterová povedala čarodejníckemu svetu, Harryho videli, ako z toho miesta uteká chvíľu po tom, čo Dumbledore spadol. „Je mi to ľúto, Harry,“ povedal Lupin. „Takže Smrťožrúti prevzali aj Denného Proroka?“ spýtala sa Hermiona nahnevane. Lupin prikývol. „Oficiálna verzia Scrimgeourovej vraždy je, že rezignoval a bol nahradený Piusom Thickenssom, ktorý je pod kliatbou Imperius.“ „Prečo Voldemort nevyhlásil seba samého za Ministra mágie?“ spýtal sa Ron. Lupin sa rozosmial. „On to nepotrebuje, Ron. Fakticky je ministrom on, ale prečo by mal sedieť za stolom ministerstva? Jeho bábika, Thicknesse, sa stará o každodenné záležitosti, nechávajúc Voldemorta rozširovať svoju moc nad Ministerstvom. Prirodzene, mnohým ľuďom došlo, čo sa deje: V posledných dňoch sa stali veľmi dramatické zmeny v politike Ministerstva a veľa ľudí hovorí, že za tým musí byť Voldemort. A to je práve to. Neodvážia sa veriť jeden druhému, nik nevie, komu môže veriť, boja sa hovoriť zo strachu, že ich podozrenia sú pravdivé a aby sa ich rodiny nestali terčom. Áno, Voldemort hrá veľmi šikovnú hru. Prehlásenie sa za Ministra by mohlo vyprovokovať otvorené rebelantstvo: zostávajúca maska vytvorila zmätok, neistotu a strach.“ „A tá náhla zmena v politike Ministerstva,“ povedal Harry, „zahrňuje varovať čarodejnícky svet predo mnou namiesto pred Voldemortom?“ „Je to určite súčasťou,“ povedal Lupin, „a je to majstrovský kúsok. Teraz, keď je Dumbledore mŕtvy, ty - chlapec ktorý prežil - sú totiž isté symboly zjednotiť odpor proti Voldemortovi. Ale prehlásením, že máš niečo spoločné s Dumbledorovou smrťou, Voldemort nielen že vytvoril odmenu na tvoju hlavu, ale zapustil pochybnosti a strach medzi tých, čo ťa bránili. Medzitým, Ministerstvo začalo podnikať kroky proti ľuďom narodených v muklovských rodinách.“ Lupin ukázal na Denného proroka. „Pozrite na stranu dva.“ Hermiona otočila stránku s rovnakým výrazom nechutenstva, ako keď sa dotýkala Tajomstvá mágie najtemnejšej. „Registrácia Narodených u muklov, “ čítala nahlas: „Ministerstvo sa chytilo výskumu takzvaných Narodených u muklov, aby lepšie pochopili, ako sa získavajú magické schopnosti. Najnovší z výskumov, vykonaných Oddelením Záhad zisťuje, že magické schopnosti sa prenášajú len z osoby na osobu, keď sa čarodejníci rozmnožujú. Ak nie je dokázané, že existujú nejakí čarodejnícki predkovia, tak potom takzvaní „Narodení u muklov“ získali magické schopnosti krádežou, alebo silou. Ministerstvo je rozhodnuté vyhladiť tieto úchvatné magické schopnosti. A v tejto záležitosti vyzýva všetkých takzvaných „Narodených u muklov“, aby sa osobne dostavili k rozhovoru na novo stanovenej Komisii pre Registráciu Narodených u muklov. “ „Ľudia nedovolia, aby sa to stalo,“ prehlásil Ron. „Ron, už sa to deje,“ odpovedal Lupin. „Narodení u muklov sú navštevovaní, práve teraz, ako sa tu rozprávame.“ „Ale ako môžu ukradnúť magické schopnosti?“ spýtal sa Ron. „Veď je to duševné, keby sa dala mágia ukradnúť, neboli by tu žiadni šmuklovia, nie?“ „Ja viem,“ povedal Lupin. „Ale aj tak, ak nebudeš schopný dokázať, že máš aspoň jedného čarodejníka v príbuzenstve, budeš považovaný za toho, kto používa mágiu nelegálne a budeš musieť vytrpieť trest.“ Ron sa pozrel na Hermionu a potom povedal: „Čo ak čistokrvný odprisahajú, že Narodení u mulov je súčasťou ich rodiny? Všetkým poviem, že Hermiona je moja sesternica-“ Hermiona chytila Ronovu ruku a stlačila ju. „Ďakujem Ron, a ja ťa nenechám-“ „Nebudeš mať inú možnosť,“ povedal Ron ohnivo a tiež jej chytil ruku. „Naučím ťa náš rodokmeň, takže budeš môcť odpovedať na otázky.“ Hermiona sa neisto zasmiala. „Ron, kým sme na úteku s Harrym Potterom, najhľadanejšou osobou v štáte, nemyslím si, že na tom záleží. Keby som šla späť do školy, bolo by to iné. Čo chce Voldemort urobiť s Rokfortom?“ spýtala sa Lupina. „Teraz je povinné navštevovať školu pre každého mladého čarodejníka a čarodejnicu,“ odpovedal. „Oznámili to včera. Je to zmena, pretože predtým to nebolo povinné. Samozrejme, takmer každý čarodejník a čarodejnica v Británii vyštudovali v Rokforte, ale ich rodičia mali možnosť učiť ich doma, alebo ich poslať do zahraničia, ak chceli. Takto bude mať Voldemort celú čarodejnícku populáciu pod svojím dohľadom od malička. A je to ďalšia cesta k vyplieneniu Narodených u muklov, pretože študentom musí byť daný „krvný status“ – čo znamená, že budú musieť ministerstvu dokázať, že majú v rodokmeni čarodejníka – skôr ako im bude dovolené navštevovať školu.“ Harry sa cítil zhnusene a rozzúrene: v tejto chvíli sa vzrušené, jedenásťročné deti potia s kopou novo nakúpených učebníc, netušiac, že nikdy neuvidia Rokfort, a možno že už neuvidia ani svoje rodiny. „To je.... to je...“ zamumlal, zápasiac so slovami, ktoré by vyjadrili jeho myšlienky, ale Lupin potichu povedal: „Ja viem.“ Lupin zaváhal. „Pochopím, keď to nebudeš môcť potvrdiť, Harry, ale Rád má dojem, že ti Dumbledore dal úlohu.“ „Dal,“ odpovedal Harry, „a Ronovi s Hermionou tiež - idú so mnou.“ „Môžeš sa mi zveriť, čo je to za úlohu?“ „Nemôžem Remus, je mi to ľúto. Ak ti to Dumbledore nepovedal, nemyslím si, že môžem.“ „Myslel som si, že to povieš,“ povedal sklamane Lupin. „Ale aj tak by som mohol byť pre teba užitočný. Vieš, čo som a čo dokážem. Mohol by som s tebou ísť a chrániť ťa. Nebudeš mi musieť presne povedať, čo robíš.“ Harry zneistel. Bola to veľmi lákavá ponuka, premýšľal, ale nemohol si predstaviť, ako by utajil úlohu pred Lupinom, keď s nimi bude celý čas. Hermiona vyzerala v rozpakoch. „A čo s Tonksovou?“ spýtala sa. „A čo s ňou?“ nechápal Lupin. „No,“ skrivila Hermiona čelo, „Ste predsa manželia! Ako sa bude asi cítiť, keď od nej s nami odídeš?“ „Tonksová bude úplne v bezpečí,“ povedal Lupin, „Bude v dome svojich rodičov.“ V Lupinovom hlase bolo niečo divné, takmer chladné. Taktiež bolo niečo zvláštne tom, že Tonsková bola ukrytá v dome u rodičov; bola predsa len členom Rádu a ako Harry vedel, chcela byť v strede deja. „Remus,“ povedala Hermiona neisto, „je všetko v poriadku...vieš... medzi tebou a-“ „Všetko v poriadku, ďakujem,“ povedal Lupin uštipačne. Hermiona zružovela. Nepríjemnú a trápnu chvíľku prerušil až Lupin, nadýchol sa, ako keby sa nútil pripustiť niečo nepríjemné. „Tonksová bude mať dieťa.“ „Úžasné!“ vykríkla Hermiona. „Výborne!“ pridal sa nadšene Ron. „Gratulujem“, povedal Harry. Lupin sa nútene usmial, úsmev bol skôr grimasou, potom povedal: „Takže... prijímate moju ponuku? Stane sa z trojice štvorica? Nemôžem uveriť, že by to Dumbledore odsudzoval, spravil ma vaším učiteľom obrany proti čiernej mágii. A musím vám povedať, že budeme čeliť kúzlam, s ktorými sme sa nikdy nestretli a ktoré sme si nikdy ani nepredstavovali.“ Ron s Hermionou sa pozreli na Harryho. „Len aby bolo jasno,“ povedal, „chceš nechať Tonksovú v dome jej rodičov a ísť preč s nami?“ „Bude tam úplne v bezpečí, budú sa o ňu starať,“ povedal Lupin. Hovoril to takmer ľahostajne. „Harry, som si istý, že James by chcel, aby som bol s tebou.“ „No,“ povedal Harry pomaly, „ale ja si to nemyslím. Som si celkom istý, že môj otec by chcel vedieť, prečo nie si so svojím vlastným dieťaťom.“ Z Lupinovej tváre zmizla všetka farba. Teplota v kuchyni klesla o desať stupňov. Ron pokukoval po miestnosti, akoby mu bolo prikázané, aby si zapamätal každý jej detail, Hermionine oči behali tam a späť, medzi Harrym a Lupinom. „Ty tomu nerozumieš,“ povedal nakoniec Lupin. „Tak teda vysvetľuj,“ pokračoval Harry. Lupin preglgol. „Ja – ja som urobil obrovskú chybu, keď som si vzal Tonksovú. Urobil som to proti svojmu najlepšiemu úsudku a ľutujem to viac než kedykoľvek predtým.“ „Vidím,“ povedal Harry, „Takže chceš ju a dieťa opustiť a utiecť s nami?“ Lupin vyskočil na nohy, jeho stolička sa prevrátila na zem a pozeral na nich tak divoko, že Harry, po prvý krát v živote videl tieň vlka na jeho ľudskej tvári. „Nerozumieš tomu, čo som urobil mojej žene a môjmu nenarodenému dieťaťu? Nikdy som si ju nemal vziať, urobiť z nej vyvrheľa!“ Lupin odkopol stoličku, ktorú predtým prevrátil. „Videl si ma iba v Ráde, alebo pod ochranou Dumbledora v Rokforte! Nevieš, aké to je, keď sa na teba celý čarodejnícky svet pozerá ako na príšeru. Keď zistia, čím som, len ťažko so mnou prehovoria! Nevidíš čo som urobil? Dokonca aj jej vlastná rodina je znechutená jej svadbou. Ktorí rodičia chcú, aby si ich jediná dcéra vzala vlkolaka? A dieťa – dieťa,“ Lupin schytil za hrsť svojich vlasov, vyzeral takmer nepríčetne. „Môj druh obvykle nemáva potomkov! Bude ako ja, som o tom presvedčený – ako si budem môcť odpustiť, že som vedome riskoval prenos mojej formy na nevinné dieťa? A ak nejakým zázrakom nebolo ako ja, tak by malo otca, za ktorého by sa vždy muselo hanbiť.“ „Remus!“ zašepkala Hermiona so slzami v očiach. „Nehovor to - prečo by sa nejaké dieťa malo za teba hanbiť?“ „Neviem, Hermiona,“ povedal Harry. „Ja by som sa za neho pekne hanbil,“ Harry nevedel, kde sa v ňom ten hnev berie, ale pretekal ním až do chodidiel. Lupin vyzeral, akoby ho Harry udrel. „Keď si nový režim myslí, že Narodení u muklov sú zlí,“ povedal Harry, „čo by urobili polovičnému vlkolakovi, ktorého otec je v Ráde? Môj otec zomrel, keď sa snažil ochrániť moju matku a mňa, a ty máš dojem, že by ti povedal, aby si opustil svoje dieťa a šiel na výpravu s nami?“ „Ako – ako sa opovažuješ?“ povedal Lupin. „To nie je o túžbe po – po nebezpečenstve, alebo sláve – ako sa opovažuješ navrhnúť niečo tak-“ „Myslím, že sa cítiš trochu ako odvážlivec,“ povedal Harry, „Chceš ísť v Siriusových stopách-“ „Harry, nie!“ prosila Hermiona, ale naďalej zabodával pohľad do Lupinovej rozzúrenej tváre. „ –nikdy by som tomu neuveril,“ povedal Harry. „Muž, ktorý ma učil ako bojovať proti dementorom – zbabelec.“ Lupin vytasil svoj prútik tak rýchlo, že Harry ťažko siahol na svoj, ozvala sa hlučná rana, a on ucítil, ako letí dozadu a keď narazil do kuchynskej steny a skĺzol na zem, zahliadol iba koniec Lupinovho plášťa vo dverách. „Remus, Remus, vráť sa!“ kričala Hermiona, ale Remus nezareagoval. O chvíľu neskôr počuli buchnutie vstupných dverí. „Harry!“ bedákala Hermiona. „Ako si mohol?“ „Bolo to ľahké,“ povedal Harry. Vstal, cítil hrču na hlave, ako narazil do steny. Bol stále taký plný hnevu, až sa triasol. „Nepozeraj sa tak na mňa!“ vyštekol na Hermionu. „Nevyskakuj do nej!“ zavrčal Ron. „Nie – nie – nesmiete sa biť!“ povedala Hermiona a vkĺzla medzi nich. „Nemal si Lupinovi hovoriť také veci,“ povedal Ron Harrymu. „Malo mu to dôjsť,“ povedal Harry. Nesúvislé obrázky mu behali v hlave, Sirius padajúci cez závoj, Dumbledore, zlomený, podopierajúci sa o stenu, záblesk zeleného svetla a hlas jeho matky, žiadajúcej o zľutovanie... „Rodičia,“ povedal Harry, „by nemali opúšťať svoje deti dovtedy, kým nemusia.“ „Harry-“ povedala Hermiona, povzbudivo naťahujúc ruku, ale on pokrčil ramenami a odstúpil, pozerajúc sa na oheň, ktorý Hermiona vyčarovala. Raz sa rozprával s Lupinom pri tomto krbe, hľadajúc útechu o Jamesovi a Lupin ho utešoval. Zdalo sa mu, že pred ním vo vzduchu pláva Lupinova utrápená tvár. Zaplavila ho nepríjemná vlna výčitiek svedomia. Ani Ron, ani Hermiona nehovorili, ale Harry cítil, že sa za ním na seba pozerajú a ticho komunikujú. Otočil sa a uvidel, ako sa od seba rýchlo odvracajú. „Viem, že som ho nemal nazvať zbabelcom.“ „Nie, to si nemal,“ povedal hneď Ron. „Ale on sa tak správa.“ „No aj tak..“ ujala sa slova Hermiona. „Ja viem,“ prerušil ju Harry. „Ale ak ho to donúti vrátiť sa k Tonksovej, bude to mať cenu, však áno?“ Nemohol zakryť prosbu vo svojom hlase. Hermiona vyzerala súcitne, Ron neisto. Harry sa pozrel dole na svoje nohy a myslel na svojho otca. Zastal by James Harryho v tom, čo povedal Lupinovi, alebo by bol naštvaný, že jeho syn napadol jeho starého priateľa? V tichej kuchyni stále panoval šok z predošlej scény a Ronove a Hermionine nevyslovené výčitky. Denný Prorok, ktorý Lupin priniesol, stále ležal na stole, Harryho tvár pozeral na nadpis na prednej strane časopisu. Prešiel k Prorokovi, sadol si, náhodne otvoril noviny a predstieral, že číta. Nevnímal slová, jeho myseľ bola stále preplnená stretnutím s Lupinom. Bol si istý, že Ron a Hermiona pokračovali v ich tichom rozhovore. Otočil hlučne druhú stranu a preskočil Dumbledorove meno. Bol to moment alebo dva predtým, než si všimol fotografiu, ktorá ukazovala rodinu. Dumbledorova rodina, sprava: Albus, Percival, držiaci novonarodeniatko: Ariana, Kedra a Abenforth. Harryho niečo upútalo a sledoval fotografiu viac pozorne. Dumbledorov otec, Percival, bol veľmi pekný muž s lesknúcimi sa očami, ktoré boli jasno vidieť aj na vyslednutej starej fotografii. Bábätko, Ariana, bola o málinko väčšia ako peceň chleba s nevýrazným pohľadom. Matka, Kedra, mala vlasy čierne ako uhol, zviazané do vysokého drdolu. Jej tvár mala ostro rezané rysy. Harry si spomenul na fotku pôvodných Američanov, keď študoval jej tmavé oči, vysoké lícne kosti a rovný nos. Albus a Aberforth mali na sebe rovnaké čipkované plášte a úplne rovnaké, po ramená dlhé vlasy. Albus vyzeral o niekoľko rokov starší, ale obaja bratia si boli veľmi podobní, bolo to predtým, než bol Albusov nos zlomený a predtým, ako začal nosiť okuliare. Rodina vyzerala celkom šťastne a normálne, usmievali sa z novín. Dieťa Ariana nejasne kývalo z perinky. Harry sa pozeral nad fotku a prečítal nadpis: EXKLUZÍVNY VÝBER Z NOVINIEK BIOGRAFIE ALBUSA DUMBLEDORA napísala: Rita Sceeterova. Harry premýšľal, že mu už nemôže byť horšie a začal čítať: Hrdý a namyslený, Kedra Dumbledorová nemôže zostať v Mould-on-the-world po tom, čo bol jej manžel Percival verejne zatknutý a poslaný do Azkabanu. Preto sa rozhodla odísť s rodinou a premiestniť sa do Godrikovej úžľabiny, dediny, kde sa neskôr uskutočnil zvláštny únik Harryho Pottera pred Vy – viete – kým. Ako Mould-on-the-world, bola Godrikova úžľabina domovom veľkého počtu čarodejníkov, ale Kendra nikoho z nich nepoznala, bola považovaná za kuriozitu vďaka zločinu svojho manžela, ktorý sa odohral v jej predchádzajúcom domove. Opakovane odmietala priateľské ponuky jej nových čarodejníckych susedov, za nedlho zapríčinila to, že jej rodina bola osamelá. „Zabuchla mi dvere pred nosom, keď som ju šla privítať s domácimi kotlíkovými koláčmi,“ vraví Bathilda Bagshot. „Prvý rok, čo tu boli, som videla iba oboch chlapcov. Nevedela som, že majú dcéru, kým som v polnočnom zimnom svetle nezbierala Plagentínky, videla som, že Kedra viedla Arianu do záhrady. Prešla sa s ňou dookola, pričom ju prísne strážila a potom ju zaviedla späť do domu. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.“ Vyzerá to tak, že to, že sa Kendra s Arianou presťahovala, bol vynikajúci nápad, ako ukryť Arianu raz a navždy, čo pravdepodobne už dlhé roky plánovala. Čas bol neúprosný. Ariana mala sotva sedem rokov, keď zmizla. A sedem rokov je vek, keď sa objavujú magické schopnosti, ak nejaké sú. Všetci zo živých potvrdzujú, že Ariana ich nikdy nemala veľa. Vyzerá to, že sa Kendra rozhodla radšej skryť svoju dcéru, ako by ich meno malo utrpieť tým, že porodila šmukla. Odďaľovaním sa od priateľov a susedov, ktorí vedeli o existencii Ariany, bolo to najľahšie. Iba málo ľudí, ktorí naďalej vedeli o Arianinej existencii, držali tajomstvo, počítajúc aj oboch bratov, ktorých matka zrejme naučila túto vetu: „Moja sestra je príliš krehká na to, aby šla do školy.“ Budúci týždeň: Albus Dumbledore a Rokfort – ceny a zámienky Harry sa mýlil. To čo si prečítal, mu urobilo ešte horšie. Pozrel sa späť na fotografiu očividne šťastnej rodiny. Bola to pravda? Ako by to mohol zistiť? Chcel ísť do Godrikovej úžľabiny, aj napriek tomu, že Bathilda nebude schopná rozprávať sa s ním. Chcel navštíviť miesto, kde on a Dumbledore navždy stratili svojich milovaných. Chcel zavrieť noviny a spýtať sa na Ronov a Hermionin názor, keď sa v celej kuchyni ozvalo PUK. Po prvý krát za tri dni Harry zabudol na všetko okolo Kreachera. Jeho myšlienky sa teraz točili okolo Lupina. Ponáhľal sa na zem, kde ležal Kreacher, ktorý vrešťal: „Kreacher sa vrátil so zlodejom Mundungusom Fletcherom, pane.“ Mundungus sa vydriapal zo zeme a stisol prútik, ale Hermiona bola rýchlejšia: „Expelliarmus!“ Mundungusov prútik vyletel do vzduchu a Hermiona ho chytila. Mundungus sa divoko pozeral zo schodov: Ron do neho šťuchal a Mundungus spadol na kamennú zem s tlmeným puknutím. „Čo?“ reval, zvíjajúc sa a pokúšajúc sa dostať z Ronovho zovretia. „Čo som urobil? Na čo sa to hráte s týmto domácim škriatkom! Pusťte ma domov, pusťte ma domov, inak...!“ „Nie si práve v pozícii, aby si na nás niečo skúšal,“ povedal Harry. Položil preč noviny, prešiel kuchyňu a postavil sa k Mundungusovi, ktorý prestal nadávať a vyzeral vystrašene. Ron sa postavil , fučal, a pozoroval Harryho, stále však držal prútik smerom k Mundungusovmu nosu. Mundungus smrdel cigaretovým dymom. Jeho vlasy boli mastné a habit potrhaný. „Kreacher sa ospravedlňuje za meškanie s týmto zlodejom, pane,“ ospravedlňoval sa domáci škriatok. „Fletcher vie, ako sa vyhnúť chyteniu, zažil už množstvo krádeží. Ale aj tak, Kreacher ho nakoniec zahnal do kúta!“ „Urobil si dobrú prácu, Kreacher,“ povedal Harry a škriatok sa poklonil. „Dobre, máme na teba pár otázok,“ povedal Harry Mundungusovi, ktorý opäť zakričal. „Spanikáril som, dobre? Nikdy som pre teba nechcel ísť, žiadna urážka, kamarát, nikdy som si neprial tvoju smrť. Vy-viete-kto ku mne letel, nikto tam nechcel byť. Povedal som to všade, nechcel som to...“ „Pre vašu informáciu, nikto z nás nezmizol,“ povedala Hermiona. „Dobre, ty sa nebojíš smrti, však nie? Ale ja som nikdy nepredstieral, že nechcem umrieť.“ „Nás nezaujíma, prečo ste utiekol od Divookého Moodyho,“ povedal Harry a približoval svoj prútik k jeho vyvaleným očiam. „My už vieme, že ste neuveriteľná špina.“ „Dobre, tak teda prečo ma tento škriatok naháňal? Alebo je to opäť kvôli tým čašiam? Žiadnu už nemám, alebo-“ „Nie si tu ani kvôli čašiam, ale už si blízko,“ povedal Harry. „Zmĺkni a počúvaj.“ Bol to skvelý pocit, mať niečo alebo niekoho, z koho môže vymámiť aspoň kúsok pravdy. Harryho prútik bol tak blízko Mundungusovho nosa, že Mundungus začal škúliť. „Keď si zbavil tento dom všetkého cenného,“ začal Harry, ale Mundungus ho opäť prerušil. „Sirius sa nikdy nestaral o žiadnu z týchto somarín...“ Ozval sa divný zvuk, Kreacher bežal k Mundungusovi a tresol ho panvicou do hlavy. „Dajte ho preč, dajte ho preč, mali by ste ho niekam zamknúť!“ kričal Mundungus. „Kreacher, nie!“ zakričal Harry. Kreacherova tenká ruka sa zatriasla pod váhou panvice, stále zdvihnutej hore. „Hádam ešte raz, pán Harry, pre šťastie.“ Ron sa zasmial. „Potrebujeme , aby bol pri vedomí, Kreacher, ale ak bude treba ho trochu pritisnúť, budeš mať tú česť,“ povedal Harry. „Ďakujem pekne, pane,“ povedal Kreacher a uklonil sa, odstúpil trochu ďalej, ale jeho veľké bledé oči stále pozorovali Mundungusa. „Pripravil si tento dom o všetky cennosti, ktoré si našiel,“ začal Harry znova. „Vzal si pár vecí aj z kuchynskej skrine. Bol tam medailón.“ Harryho ústa boli zrazu suché. Cítil, že Ron a Hermiona sú tiež napätí. „Čo si s tým urobil?“ „Prečo?“ spýtal sa Mundungus, „Je to cenné?“ „Stále to máš!“ zakričala Hermiona. „Nie, nemá,“ povedal múdro Ron. „On sa teraz zaujíma, či si za to nemal pýtať viac peňazí.“ „Viac?“ povedal Mundungus. „Tak to by bolo asi ťažké...musel som to dať preč. Nemal som na výber.“ „Čo tým myslíš?“ „Predával som v Zašitej uličke, ale chcela odo mňa licenciu na predávanie magických artefaktov. Prekliata ženská! Chcela mi dať trest, ale potom sa jej zapáčil ten medailón. Povedala, že si ho vezme a že mám byť rád, že som dopadol tak dobre.“ „Kto bola tá žena?“ spýtal sa Harry. „Neviem, nejaká ministerská čarodejnica. Mundungus sa na chvíľu zamyslel nad tou ženou a zvraštil čelo. „Malá žena. Na hlave mala mašľu.“ Zamračil sa a dodal: „Vyzerala ako ropucha!“ Harry pustil svoj prútik. Ten zasiahol Mundungusov nos a vystrelil červené iskry na jeho obočie, ktoré okamžite začalo horieť. „Aquamenti!“ zakričala Hermiona a prúd vody vyprskol z jej prútika priamo na prskajúceho a rozklepaného Mundungusa. Harry sa pozrel a uvidel, že Ron a Hermiona sú šokovaní rovnako ako on. Jazvy na chrbte jeho pravej ruky akoby znovu začali páliť. 12. kapitola - Mágia je sila August sa vliekol, uprostred Grimmauldovho námestia bolo miesto plné nepokosenej trávy, ktorá sa vplyvom slnka krútila a hnedla. Obyvatelia čísla 12 sa nenechali nikým zo susedných domov odhaliť, koniec koncov ani sám dom s číslom 12. Muklovia, ktorí žili v okolí Grimmauldovho námestia, už dávno prijali chybu v číslovaní, vďaka ktorej stál dom s číslom 11 hneď vedľa domu s číslom 13. Námestie navyše v poslednej dobe priťahovalo pár návštevníkov, ktorí boli ešte neobvyklejší. Zatiaľ neubehol ani jeden deň bez toho, aby sa na Grimmauldovom námestí jeden alebo dvaja návštevníci neobjavili. Prichádzali tam bez nijakého zjavného účelu, len sa opreli o plot medzi domami 11 a 13 a dívali sa na spoj medzi nimi. Žiaden z nich nikdy neprišiel dva dni po sebe a vyzeralo to, že nikto z nich nenosí obyčajné oblečenie. Väčšina Londýnčanov ale na nich len letmo pozrela a zaujímala sa prečo v tomto teple nosia plášte. Pozorovatelia sa zdali byť spokojní. Občas jeden z nich nasadil vzrušený výraz, ako keby niečo zaujímavé objavil, ale nakoniec len ustúpil a vyzeral sklamane. Prvého Septembra na námestí striehlo viac postáv než predtým. Pol tucta ľudí stálo v dlhých plášťoch, pričom sa mlčky a ostražito dívali na medzeru medzi domami 11 a 13, ale dôvod, prečo sa tu zhromaždili sa zatiaľ nevysvetlil. Ako sa blížil večer, prišiel po niekoľkých týždňoch očakávaný dážď a opäť tu bol jeden z nevysvetliteľných momentov, kedy sa zdalo, že objavili niečo zaujímavé. Muž s pokrivenou tvárou ukázal na svojho najbližšieho spoločníka, tučného, bledého muža. Obaja vykročili dopredu, ale o chvíľu neskôr sa sklamane vrátili do ich predchádzajúceho ničnerobenia. Medzitým Harry, vnútri čísla 12, vstúpil do haly. Takmer stratil rovnováhu, keď sa premiestnil k hlavnému vchodu a myslel si, že Smrťožrúti možno videli jeho odhalený lakeť. Starostlivo za sebou zavrel hlavný vchod, stiahol si neviditeľný plášť, prehodil si ho cez ruku a ponáhľal sa cez tmavú chodbu smerom k dverám vedúcim do podlažia, zvierajúc v ruke ukradnutú kópiu Denného proroka. Uvítal ho obvyklý šepot Severus Snape, ucítil mrazivý vietor a jeho jazyk sa na chvíľku zviazal. „Ja som ťa nezabil,“ povedal, ako náhle sa mu znovu rozviazal. Potom zadržal dych a figurína explodovala. Počkal, kým zašiel do polovice cesty nadol po schodoch do kuchyne a hneď ako sa ocitol mimo kriku pani Blackovej, zavolal: „Mám nové správy, ale vôbec sa vám nebudú páčiť.“ Kuchyňa bola zmenená takmer k nepoznaniu. Každé miestečko sa teraz blýskalo; medený riad bol do ružova vyleštený; veľký drevený stôl žiaril; poháre a taniere boli už pripravené na večeru a boli na nich prasiatka upečené v radostne plápolajúcom ohni, na ktorom sa niečo práve varilo. Nič však nebolo v izbe viac zaujímavé, než domáci škriatok, ktorý sa teraz ponáhľal k Harrymu, oblečený v snehobielom ručníku, vlasy mal čisté a jemné ako z bavlnky a na jeho malej hrudi za hojdal Regulusov medailón. „Vyzujte si topánky, prosím, pán Harry, a bežte si umyť ruky pred večerou,“ povedal Kreacher, vzal mu neviditeľný plášť a zavesil ho na skobu v stene, vedľa starých šiat, ktoré boli práve vypraté. „Čo sa stalo?“ spýtal sa Ron s obavami. On i Hermiona boli zahrnutí kopou načmáraných poznámok, ruky mali položené na pláne, ktorý zaberal koniec dlhého kuchynského stolu. Ich zrak spočinul na Harrym, ktorý kráčal smerom k nim. Hodil im noviny, ktoré dopadli na pergameny. Pozerala sa na nich fotografia dôverne známeho muža s orlím nosom a čiernymi vlasmi. Pod fotkou bol titulok: SEVERUS SNAPE POTVRDENÝ AKO RIADITEĽ ROKFORTU „Nie!“ vykríkli Ron s Hermionou. Hermiona bola rýchlejšia, schytila noviny a začala nahlas čítať. „Severus Snape, dlhoročný učiteľ Elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, bol dnes menovaný riaditeľom kvôli mnohým zmenám v prastarej škole. Po rezignácii predchádzajúcej učiteľky predmetu Život a zvyky Muklov, Charity Burbageovej, sa novou profesorkou stane Alecta Carrowová. Miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii prevezme jej brat, Amycus Carrow. „Je to pre mňa výborná príležitosť udržiavať najlepšie kúzelnícke tradície a hodnoty -“ Ako potvrdzovať vraždu a odsekávať ľuďom uši. Snape, riaditeľom! Snape v Dumbledorovej pracovni – pre Merlinove spodky!“ zajačala až Harry a Ron nadskočili. Vyskočila od stola, utekala do svojej izby a za behu kričala: „Za chvíľu som späť!“ „Merlinove spodky?“ opakoval Ron a vyzeral pobavene. „Musela sa zblázniť.“ Pritiahol si noviny a prečítal si článok o Snapeovi. „Ostatní učitelia ho neznesú, McGonagallová a ostatní poznajú pravdu, Vedia ako Dumbledore zomrel. Neuznajú Snapea za riaditeľa. A kto sú títo Carrowovci?“ „Smrťožrúti“, povedal Harry. „Ich obrázky sú vo vnútri. Boli na vrchole veže, keď Snape zabil Dumbledora, takže sú to jeho priatelia. A“, Harry nahnevane pokračoval a posunul si stoličku, „nevidím inú možnosť, ako to, že budú musieť zostať učiť aj napriek tomu. Ak je Ministerstvo a Voldemort spojené so Snapeom, nemôžu odísť, len zostať a učiť aj naďalej, alebo dostať pár rokov v Azkabane – ak budú mať šťastie.Mám dojem, že zostanú a budú sa snažiť ochrániť študentov.“ Kreacher začal pobiehať okolo stola s veľkou naberačkou v rukách a naberal polievku do úplne zachovalých misiek, pričom si popiskoval. „Ďakujem Kreacher,“ povedal Harry a obrátil Proroka, aby sa nemusel pozerať do Snapeovej tváre. „No, aspoň konečne vieme, kde presne sa Snape teraz nachádza.“ Začal jesť polievku. Kvalita Kreacherovho varenia sa po tom, čo dostal Regulusov medailón náhle zlepšila: dnešná cibuľová polievka bola najlepšia, akú kedy jedol. „Stále je tu niekoľko Smrťožrútov, ktorí pozorujú dom“, povedal Ron, „je ich viac než zvyčajne. Vyzerá to tak, že dúfajú, že vyjdeme a nesúc svoje kufre vyrazíme na Rokfortský Expres.“ Ron pozrel na hodinky. „Premýšľal som o tom celý deň. No asi pred šiestimi hodinami odišiel. Je to zvláštne, nebyť tam, však?“ Harry si spomenul na parný stroj, keď ho s Ronom prenasledovali v aute, mihotajúci sa medzi políčkami a kopcami ako červená húsenica. Bol si istý, že Ginny, Neville a Luna teraz sedia spolu a možno premýšľajú, kde teraz s Ronom a Hermionou sú, alebo debatovali, ako najlepšie podkopať Snapeov nový režim. „Takmer ma videli, keď som sa vracal“, povedal im Harry, „zle som pristál na poslednom schode a plášť zo mňa skĺzol“ „To sa mi stáva takmer vždy. Och, ide“, dodal Ron a natiahol sa na stoličke, aby mohol pozorovať Hermionu, ako sa vracia do kuchyne. „Čo to, pri Merlinových trakoch, malo znamenať?“ „Na niečo som si spomenula,“ vzdychla Hermiona. Niesla veľký orámovaný obraz, ktorý položila na podlahu predtým, než z kuchynskej linky zložila svoju malú kabelku. Otvorila ju a chcela do nej obraz napchať, aj keď bolo očividné, že sa do miniatúrnej taštičky nikdy nezmestí. Napriek tomu v nej obraz už o chvíľku zmizol. „Phineas Nigellus,“ vysvetlila im Hermiona a hodila tašku na stôl s hlasným tresknutím. „Čože?“ divil sa Ron, ale Harry pochopil. Phineas Nigellus Black, ktorý bol zobrazený na maľbe, mohol cestovať medzi svojim portrétom na Grimmauldovom námestí a medzi tým, ktorý visel v riaditeľni v Rokforte – v oválnej miestnosti, kde práve teraz sedel Snape vo svojej triumfálnej póze a užíval si, že mu patrí Dumbledorova zbierka vzácnych strieborných kúzelných prístrojov, mysľomisa, Rokfortský klobúk a ak ho niekto neodniesol preč, tak aj Chrabromilov meč. „Snape by mohol poslať Phineasa Nigelliusa, aby sa pozrel do domu,“ vysvetľovala Hermiona Ronovi. „Ale keď to urobí, tak jediné, čo Phineas bude vidieť, bude vnútro mojej tašky.“ „Dobrý nápad!“ povedal Ron ohromene. „Vďaka,“ usmiala sa Hermiona a prisunula si polievku. „Tak Harry, čo sa dnes ešte prihodilo?“ „Nič,“ odpovedal Harry. „Sledoval som vstup na ministerstvo sedem hodín. Vôbec sa neobjavila. Ale videl som tvojho otca, Ron. Vyzeral dobre.“ Ron uznanlivo pokýval hlavou. Súhlasil s tým, že by bolo príliš nebezpečné pokúšať sa hovoriť s pánom Weasleyem, keď vchádzal na ministerstvo a zase ho opúšťal, pretože bol neustále obklopený ďalšími pracovníkmi ministerstva. Ale bolo upokojujúce vidieť ho, aj keď vyzeral uťahane a ustarostene. „Otec nám vravel, že väčšina ľudí z ministerstva prichádza do práce pomocou Hop-Šup prášku,“ povedal Ron. „Preto sme ešte Umbridgeovú nevideli. Ona nikdy nechodí pešo – myslí si o sebe, že je príliš dôležitá.“ „A čo tá vtipná stará čarodejnica a malý kúzelník v modrom habite?“ spýtala sa Hermiona. „Áno, ten chlap z Oddelenia kúzelníckej údržby,“ povedal Ron. „Ako vieš, že pracuje v údržbe?“ spýtala sa Hermiona s lyžicou polievky pred ústami. „Môj otec vravel, že všetci z Oddelenia údržby nosia tmavo modré plášte.“ „Ale to si nám nikdy nepovedal!“ Hermiona pustila lyžicu a pritiahla k sebe zošit s poznámkami a mapami, ktoré si spolu s Ronom prezerali, keď sa Harry vrátil. „Nie je tu nič o modrých uniformách, nič!“ vykríkla a rýchlo otáčala stránky. „No a? Záleží na tom?“ „Ron, na všetkom záleží! Ak chceme preniknúť na ministerstvo a nechceme sa prezradiť napriek ochranám proti votrelcom, musíme poznať aj tie najmenšie detaily! Toľkokrát sme to prechádzali,…chcem povedať…čo je účelom všetkých tých našich hliadok, keď nám ani nepovieš…“ „Prepána, Hermiona, zabudol som na jednu malinkú vec a…“ „Vieš snáď, že pre nás momentálne na svete neexistuje nebezpečnejšie miesto, než je Ministerstvo…“ „Myslím, že by sme to mali urobiť zajtra,“ skočil jej do reči Harry. Hermiona zostala sedieť s ústami dokorán a Ron sa trochu oblial polievkou. „Zajtra?“ neveriacky zopakovala Hermiona. „To nemyslíš vážne, však?“ „Jasne, že myslím,“ povedal Harry. „Nemyslím si, že budeme pripravení viac než teraz, aj keby sme sa skrývali pri vchode na ministerstvo ďalší mesiac. Čím ďalej to odkladáme, tým ďalej od nás môže byť ten medailón. Pokojne sa mohlo stať, že ho Umbridgeová niekam zahodila; nedá sa otvoriť.“ „Alebo,“ povedal Ron, „našla spôsob ako ho otvoriť a teraz je ním posadnutá.“ „To by u nej nebol žiadny rozdiel. Veď aj bez neho je dosť zlá,“ pokrčil Harry plecami. Hermiona si v zamyslení hrýzla peru. „Vieme všetko, čo je dôležité,“ pokračoval Harry smerom k Hermione. „ Vieme, že sa už nedá premiestniť na ministerstvo a späť a že k Hop-Šup sieti sa teraz smú pripojiť už iba najbližší spolupracovníci ministra, pretože Ron počul tých dvoch z Odboru záhad, ako sa o tom bavia. A tiež vieme, kde má Umbridgeová kanceláriu, pretože si počula toho fúzatého chlapa, ako vraví svojmu kamarátovi…“ „Budem hore, na prvom poschodí. Dolores sa so mnou chcela rozprávať. “ odrecitovala hneď Hermiona. „Presne tak,“ povedal Harry. „A vieme, že sa dovnútra dostaneme iba pomocou tých divných mincí a žetónov alebo čo to vlastne je, pretože som videl jednu čarodejnicu ako si ich požičiava od svojej kamarátky…“ „Ale my žiadne nemáme!“ „Ak náš plán vyjde, budeme mať,“ pokojne pokračoval Harry. „Neviem, neviem, Harry…Môže sa stať toľko vecí, s ktorými sme nerátali…“ „Ale to sa môže stať, aj keby sme sa pripravovali ešte ďalšie tri mesiace,“ povedal Harry. „Je čas jednať.“ Bolo vidne, že Ron aj Hermiona sú vystrašení. On sám si nebol istý, ale vedel, že nadišiel čas, aby premenil svoj plán v skutočnosť. Strávili predošlé štyri týždne tým, že striedavo pod neviditeľným plášťom a špehovali pred oficiálnym vchodom na Ministerstvo, o ktorom Ron vedel vďaka pánovi Weasleymu od detstva. Nalepili sa vždy na niektorého z pracovníkov ministerstva a tajne počúvali ich rozhovory a zapisovali si, ktorí z nich sa objavujú sami, vždy v rovnakom čase na rovnakom mieste. Občas sa aj naskytla možnosť ukradnúť niektorému z tašky Denného Proroka. Pomaly si utvorili náčrtky máp a kopu poznámok, ktoré teraz ležali pred Hermionou. „Tak dobre,“ povedal pomaly Ron, „povedzme, že pôjdeme zajtra…Myslím, že by som mal ísť iba ja a Harry.“ „Ach, nezačínaj zase!“ povzdychla si Hermiona. „Myslela som, že už si sa s tým vyrovnal.“ „Jedna vec je motať sa okolo vchodu na ministerstvo pod neviditeľným plášťom a druhá ísť dovnútra, Hermiona,“ zabodol Ron prst do desať dní starého Denného Proroka. „Si na zozname kúzelníkov s muklovskými rodičmi, ktorí sa ešte nedostavili k vyšetrovaniu!“ „A ty práve umieraš na pŕhlivku u vás v Brlohu! Ak by ktokoľvek nemal ísť, tak je to Harry, na ktorého je vypísaná odmena 10 000 galeónov,“ „Fajn, zostávam tu,“ povedal Harry. „Dajte mi vedieť, keď niekto z vás porazí Voldemorta, dobre?“ Kým sa Ron s Hermionou smiali, vyrazila Harrymu bolesť z jazvy na čele. Prikryl si ju rukou, ale uvidel Hermionin zachmúrený pohľad a pokúsil sa pohyb zakryť tým, že si odhrnul vlasy z očí. „Ak teda pôjdeme všetci traja, musíme sa premiestniť každý zvlášť,“ pokračoval Ron „Všetci sa pod plášť nezmestíme.“ Harryho jazva bolela stále viac. Postavil sa, ale vtom vybehol Kreacher. „Pán nedojedol svoju polievku. Dá si pán kompót, alebo radšej koláčiky, ktoré má pán tak rád?“ „Vďaka, Kreacher, ale hneď som späť…ehm…idem do kúpelne.“ Hermiona sa naňho skúmavo zahľadela, ale Harry už vybehol po schodoch nahor do haly a odtiaľ do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere.Stenajúc od bolesti, zvalil sa na čierne umývadlo s kohútikmi v tvare hadov a zavrel oči. Plachtil slabo ožiarenou ulicou. Domy mali vysoké drevené štíty a vyzerali ako z perníkov. Prišiel až k jednému z nich a potom uvidel svoju vlastnú bielu ruku s dlhými prstami a zaklopal na dvere. Cítil narastajúce vzrušenie. Dvere sa otvorili a za nimi stála smejúca sa žena. Jej tvár stuhla vo chvíli, keď sa pozrela do Harryho tváre. Veselosť bola preč, vystriedal ju strach. „Gregorovič?“ povedal vysokým studeným hlasom. Zavrtela hlavou. Pokúsila sa zavrieť dvere, ale biela ruka ju zadržala. „Chcem Gregoroviča.“ „Er wohnt hier nicht mehr! “ kričala a vrtela hlavou. „On tu nebývať! Nebývať tu. Ja ho nepoznať!“ Keď nemohla zavrieť dvere, začala ustupovať späť do temnej haly a Harry ju kĺzavo nasledoval a vo svojich dlhých prstoch držal prútik. „Kde je?“ „Das weiß ich nicht! Odišiel! Ja nevedieť! Nevedieť!“ Zdvihol svoju ruku. Zakričala a dve malé deti zbehli dole do haly. Snažila sa ich zakryť rukami. Objavil sa záblesk zeleného svetla… „Harry! HARRY!“ Otvoril oči a zosunul sa na podlahu. Hermiona znovu zabúchala na dvere. „Harry, otvor!“ Vedel, že vykríkol. Vstal a odblokoval dvere. Hermiona vpadla dovnútra a snažila sa znovu získať rovnováhu. Pozerala sa skúmavo dookola. Ron bol priamo za ňou a vyzeral značne nervózne, keď mieril prútikom do rohu podivne vyzerajúcej kúpeľne. „Čo si tu robil?“ spýtala sa Hermiona vážne. „Čo myslíš, že som tu robil?“ spýtal sa Harry s chabo hranou statočnosťou. „Kričal si,“ povedal Ron. „Áno…asi som musel zaspať alebo čo…“ „Harry, prosím, neurážaj našu inteligenciu,“ povedala Hermiona a zhlboka dýchala. „Vieme, že ťa dole začala bolieť jazva a si biely ako stena.“ Harry sa posadil na okraj vane. „Dobre. Práve som videl Voldemorta, ako zabil ženu. Teraz už pravdepodobne zavraždil celú jej rodinu. A nemusel. Bolo to ako s Cedrikom. Len tam proste boli…“ „Harry, mal by si zabrániť tomu, aby sa ti to stávalo!“ kričala na neho Hermiona a jej hlas sa ozvenou rozliehal po kúpeľni. „Dumbledore chcel aby si sa naučil Oklumenciu! Myslel si, že to spojenie je nebezpečné – Voldemort ho môže využiť, Harry! Načo je dobré vidieť ho ako vraždí a mučí ľudí? Ako to pomôže?“ „Lebo to znamená, že viem, čo robí, povedal Harry. „Takže ty sa ani nepokúsiš to zastaviť?“ „Hermiona, ja nemôžem. Vieš, že som v Oklumencii nemožný. Nikdy som tomu neprišiel na kĺb.“ „Nikdy si to ani neskúsil.“ povedala nahnevane. „Ja to nechápem, Harry – máš snáď rád toto zvláštne spojenie alebo vzťah, či čo to vlastne je…“ Zasekla sa, keď uvidela pohľad, ktorý jej Harry venoval, keď sa postavil. „Rád?“ povedal potichu. „Tebe by sa to páčilo?“ „Ja…nie…prepáč, Harry. Ja som to tak nemyslela…“ „Nenávidím to, nemôžem vystáť fakt, že do mňa môže kedykoľvek vidieť, že ho musím vidieť vo chvíľach, keď je najnebezpečnejší. Ale chcem to využiť.“ „Dumbledore…“ „Zabudni na Dumbledora. Toto je moja vôľa, nikoho iného. Chcem vedieť, prečo potrebuje Gregoroviča.“ „Koho?“ „To je výrobca prútikov,“ povedal Harry. „Vyrobil Krumov prútik a Krum si myslí, že je skvelý.“ „Ale podľa teba,“ povedal Ron, „Voldemort niekam zavrel Ollivandera. Načo potrebuje výrobcu prútikov, keď už jedného má?“ „Možno má rovnaký názor ako Krum, možno si myslí, že Gregorovič je lepší…alebo si myslí, že mu Gregorovič vysvetlí, čo urobil môj prútik, keď ma prenasledoval, pretože Ollivander to nevedel.“ Harry sa pozrel do prasknutého zrkadla a uvidel Rona a Hermionu, ako si za jeho chrbtom vymenili skeptické pohľady. „Harry, stále rozprávaš o tom, čo urobil tvoj prútik,“ povedala Hermiona, „ale to si urobil ty! Prečo stále odmietaš uznať zodpovednosť za svoje vlastné sily?“ „Pretože viem, že som to nebol je! A ani Voldemort, Hermiona! Len my dvaja vieme, čo sa skutočne stalo!“ Dívali sa na seba. Harry vedel, že Hermionu nepresvedčil a že vymýšľa protiargumenty proti obidvom jeho teóriám o prútikom a o tom, že sám sebe dovoľuje hľadieť do Voldemortovej mysle. Našťastie zasiahol Ron. „Kašli na to,“ poradil jej. „Je to na ňom. Ale ak ideme zajtra na Ministerstvo, nemyslíš, že by sme ešte mali prejsť plán?“ Do postele sa nedostali skôr, než pred polnocou. Dlhé hodiny prechádzali znovu a znovu ich plán až do chvíle, keď čo celý vedeli naspamäť. Harry, ktorý teraz spával v Siriusovej izbe, ležal na posteli a svietil si na starú fotografiu jeho otca, Siriusa, Lupina a Pettigrewa a opakoval si plán ďalších desať minút. Keď zhasol prútik, premýšľal o všehodžúse, vracačkách a svetlo modrých plášťoch; premýšľal o výrobcovi prútikov Gregorovičovi a o tom, ako dlho sa ešte môže pred Voldemortom skrývať. Úsvit vystriedal temnotu noci ohromne rýchlo. „Vyzeráš hrozne!“ boli Ronove prvé slová, keď vstúpil do Harryho izby, aby ho zobudil. „Nie nadlho,“ zívol Harry. Hermionu našli dole v kuchyni. Dávala na stôl kávu a teplé rožky, ktoré pripravil Kreacher a na tvári mala známy, ľahko dychtivý výraz, ktorý Harry na nej videl vždy pred skúškami. „Plášte,“ povedala si pre seba a keď si všimla ich prítomnosť, nervózne zavrtela hlavou a pokračovala v ukladaní vecí to kabelky. „Všehodžús…Neviditeľný plášť…Divotvorné delobuchy…mali by ste si ich, pre každý prípad, pár vziať…Krvácačky, Predlžujúce uši…“ Rýchlo zhltli raňajky a zdvihli sa k odchodu. Kreacher sa poklonil a sľúbil im, že keď sa vrátia, bude mať pripravený hovädzí nákyp špeciálne pre nich. „Buď požehnaný,“ povedal Ron láskavo. „…a keď si predstavíš, že som sníval o tom, ako mu odseknú hlavu a priklincujú ju na stenu…“ Na ceste museli byť veľmi opatrní. Zbadali skupinku Smrťožrútov, ktorí už mali z pozorovania ich domu napuchnuté oči. Hermiona sa s Ronom premiestnila prvá a potom sa vrátila po Harryho. Po obvyklom krátkom pobyte v temnote a miernom pridusení Harry zbadal, že sú v malej uličke, kde sa mala odohrávať prvá časť plánu. Bola opustená, okrem veľkých smetiakov; prví pracovníci ministerstva sa väčšinou objavovali až okolo ôsmej. „Dobre,“ povedala Hermiona a pozrela sa na hodinky. „Mala by tu byť asi o päť minút. Keď ju omráčim…“ „Hermiona, my vieme,“ povedal Ron náhle. „A myslím, že by sme mali otvoriť dvere pred tým, než sa sem dostane, nie?“ dodala Hermiona. „Takmer som zabudla! Ustúpte…“ Namierila prútikom smerom za nich, na zamknuté a značne pokreslené protipožiarne dvere, ktoré sa s veľkou ranou otvorili. Tmavá ulička za nimi viedla, ako vypátrali, do opusteného divadla. Hermiona dvere zase zatlačila, aby vyzerali, že sú stále zatvorené. „A teraz,“ povedala a otočila sa späť na Harryho a Rona, „si zase nasadíme plášť a…“ „…budeme čakať,“ dokončil za ňu Ron, prehadzujúc plášť cez Hermioninu hlavu ako šatku cez vtáčiu klietku a zagúľal na Harryho očami. Ani nie za minútu sa ozvalo tiché puk a malá čarodejnica z ministerstva s jemnými šedými vlasmi sa premiestnila kúsok od nich a žmurkala v prudkom svetle. Spoza mraku práve vyšlo slnko. Ani si jeho teplo nestihla užiť a už ju zasiahlo Hermionino nemé omračovacie zaklínadlo do hrudníka a zvalila sa na zem. „Skvelá práca, Hermiona,“ povedal Ron a vynoril sa spoza koša pri dverách do divadla, keď z neho Harry stiahol neviditeľný plášť. Preniesli malú čarodejnicu do temnej uličky. Hermiona jej vyšklbla pár vlasov a pridala ich do flakónu s bahnovitým všehodžúsom, ktorý vytiahla z tašky. Ron zatiaľ prehľadával čarodejnicinu kabelku. „Je to Mafalda Hopkinsová,“ povedal a čítal malú kartičku, ktorá identifikovala ich obeť ako spolupracovníka Kancelárie pre odstraňovanie následkov nesprávne použitých kúziel. „Bude lepšie, keď si to vezmeš ty, Hermiona. A tu sú tie žetóny.“ Dal jej pár malých zlatých mincí, všetky s vyrazenými písmenami M.O.M, ktoré vytiahol z čarodejnicinej peňaženky. Hermiona vypila všehodžús, ktorý mal teraz príjemnú fialkavú farbu a za pár sekúnd vedľa nich stálo dvojča Mafaldy Hopkinsovej. Ako náhle si nasadila Mafaldine okuliare, Harry skontroloval čas. „Trochu meškáme, pán z Kúzelníckej údržby tu bude každú chvíľu.“ Rýchlo zavreli dvere, za ktorými ležala skutočná Mafalda; Harry s Ronom nasadili neviditeľný plášť a Hermiona zostala vonku a čakala. Pár sekúnd potom sa ozvalo ďalšie puknutie a malý, ako fretka vyzerajúci čarodejník sa objavil priamo pred nimi. „Och, ahoj, Mafalda.“ „Ahoj!“ povedala Hermiona roztraseným hlasom, „Ako sa dnes máš?“ „Nie veľmi dobre,“ odpovedal malý čarodejník, ktorý vyzeral úplne skleslo a vydal sa ďalej po hlavnej ceste. Hermiona sa k nemu pridala a Harry s Ronom sa zakrádali za nimi. „To je mi ľúto,“ povedala Hermiona a výkladom jeho problémov sa ho snažila podržať. Bolo dôležité, aby nedošiel až na ulicu. „Tu, daj si cukrík.“ „Ehm? Och, nie, vďaka...“ „Trvám na tom!“ povedala Hermiona agresívne a trepala mu vrecúškom cukríkov pred tvárou. Čarodejník si vyplašene jeden zobral. Účinok bol okamžitý. Vo chvíli, keď sa cukrík dotkol jeho jazyka, začal čarodejník zvracať tak silno, že si ani nevšimol že mu Hermiona vytrhla pár vlasov. „Chudáčik!,“ vykríkla, ako zvracal po aleji. „Asi by si si mal vziať deň voľna!“ „Nie – nie!“ povedal priškrtene, začal dáviť a snažil sa pokračovať v ceste, napriek tomu, že nebol schopný ísť rovno. „Musím – dnes – musím ísť…“ „Ale to je predsa hlúposť,“ povedala Hermiona vydesene. „Nemôžeš ísť v takomto stave do práce. Myslím, že by si mal zájsť ku Svätému Mungovi, tam ťa prehliadnu.“ Čarodejník spadol na kolená a snažil sa stále pokračovať v ceste. „Takto proste nemôžeš ísť do práce!“ kričala Hermiona. Konečne to vyzeralo, že si priznal pravdu. Vyškriabal sa po Hermione hore a zmizol, bez toho, aby tu nechal niečo okrem tašky, ktorú mu Ron vytrhol z ruky a hromady zvratkov. „Fuj,“ povedala Hermiona a zdvihla si sukňu, aby si ju nenamočila v kaluži, ktorú tam zanechal. „Možno by urobil menej neporiadku, keby som ho tiež omráčila?“ „Áno,“ povedal Ron a vymotal sa z plášťa, „ale aj tak si myslím, že hromada ľudí v bezvedomí by pútala omnoho viac pozornosti.“ „Bol dosť zapálený pre prácu, však? Daj nám tie vlasy a všehodžús.“ Behom dvoch minút stál pred nimi Ron ako malý, fretke podobný, čarodejník a mal na sebe tmavomodrú róbu, ktorá bola poskladaná v taške. „Zvláštne, že ju nemal na sebe, keď sa tak teším do práce. Každopádne, som Reg Cattermole, aspoň podľa toho štítku na chrbte.“ „Teraz tu počkaj,“ povedala Hermiona Harrymu, ktorý bol stále pod plášťom, „a ja sa vrátim s nejakými vlasmi.“ Musel čakať desať minút, ale pripadalo mu, že tu stojí v povracanej uličke omnoho dlhšie. Konečne sa Ron a Hermiona objavili. „Neviem, kto to je“ povedala Hermiona a dala Harrymu niekoľko čiernych vlasov, „ale šiel domov s hrozným krvácaním z nosa. A je dosť vysoký, takže budeš potrebovať väčší plášť.“ Vytiahla pár plášťov, ktoré pre nich Kreacher vyžehlil a Harry sa napil elixíru. Keď bolestivá premena skončila, bol vysoký a pri pohľade na svoje svalnaté ramená si povedal, že je silák. Mal aj briadku. Zložil si neviditeľný plášť pod šatami aj s okuliarmi a pridal sa k ostatným. „Páni, to je strašidelné,“ povedal Ron, keď sa pozrel na Harryho, ktorý sa nad ním týčil ako veža. „Vezmi si jeden z Mafaldiných žetónov,“ povedala Hermiona Harrymu „a poďme, už je skoro deväť.“ Vyšli spolu z aleje. Stáli na preplnenom chodníku a pár metrov od nich bolo špicaté zábradlie obklopujúce dve ramená schodišťa, jedno označené PÁNI a druhé DÁMY. „Uvidíme sa za chvíľu,“ povedala Hermiona nervózne a vydala sa k DÁMAM. Harry a Ron sa pridali k zvláštne oblečenému mužovi, ktorý zostupoval do niečoho, čo vyzeralo ako podzemné verejné WC obložené čiernobielymi kachličkami. „Bré ráno, Reg!“ zavolal ďalší kúzelník v tmavomodrej róbe, keď vkladal žetón do dierky vo dverách. „Je to nanič, keď musíme chodiť do práce takto! Kto si myslia že sa tu objaví? Harry Potter?“ Čarodejník zaburácal smiechom nad vlastným vtipom, zatiaľ čo sa Ron nútene pousmial. „Áno,“ povedal „blbé, čo?“ A vydali sa s Harrym do susedných kabínok. Po Harryho ľavici aj pravici sa ozval zvuk splachovania. Prikrčil sa a pozrel sa dierou pod kabínkou presne včas, aby videl pár obutých chodidiel, ako vstupujú do záchodu. Pozrel sa doľava a uvidel Rona ako naňho žmurká. „Musíme sa spláchnuť?“ zašepkal. „Vyzerá to tak,“ zašepkal Harry naspäť; jeho hlas bol hlboký. Obaja vstali. Harry si pripadal hlúpo, keď sa šplhal do záchodu. Vedel ale, že to tak má byť – aj keď stál vo vode, jeho topánky, chodidlá a aj plášť zostávali suché. Natiahol sa, zatiahol za retiazku a vo chvíli skĺzol po šmýkačke a vynoril sa z krbu na Ministerstve kúziel. Neohrabane vstal. Mal teraz ďaleko väčšie telo, než na aké bol zvyknutý. Ohromné átrium sa zdalo byť temnejšie, než si Harry spomínal. Naposledy stála uprostred zlatá fontána, ale teraz vládla scéne obrovská socha z čierneho kameňa. Bolo desivé, ako sochy kúzelníka a čarodejnice sedeli na ozdobne vyrezávaných trónoch a dívali sa na pracovníkov ministerstva. Pod nimi sa jagal vytesaný nápis MÁGIA JE SILA. Harryho niečo udrelo zozadu do nôh. Ďalší kúzelník vyletel z krbu za ním. „Z cesty, nemôže…och…prepáč Runcorn.“ Očividne vyľakaný kúzelník sa dal rýchlo do kroku. Zrejme ho muž, ktorého Harry teraz zosobňoval zastrašil. „Pst“ šepol hlas, Harry sa rozhliadol a uvidel malú čarodejnicu a kúzelníka z Údržby a pripojil sa k nim. „Dorazil si v poriadku?“ pošepkala Hermiona Harrymu. „Nie, ešte stále je zaseknutý v rúre,“ povedal Ron. „Och, veľmi zábavné…To je príšerné, však?“ povedala Harrymu, ktorý pozeral na sochu. „Videl si na čom sedia?“ Harry sa pozrel trochu pozornejšie a uvedomil si, že to, o čom si myslel, že boli dekoratívne vyrezané tróny, bola v skutočnosti kopa ľudských tiel. Stovky a stovky nahých mužov, žien i detí, s hlúpo vyzerajúcimi tvárami, skrútení a stlačení spoločne podopierali váhu dvoch kúzelníkov. „Muklovia“ zašepkala Hermiona „Na svojom pravom mieste. Poďme ďalej.“ Pripojili sa k prúdu kúzelníkov, ktorí smerovali k zlatým bránam na konci haly a čo najpozornejšie sledovali okolie. Neuvideli však ani náznak charakteristickej postavy Dolores Umbridgeovej. Prešli cez bránu do menšej haly, kde sa tvorili rady k dvadsiatim zlatým mrežiam, za ktorými sa skrývali výťahy. Keď sa k jednému z radov pripojili, neznámy hlas zavolal: „Cattermole!“ Dívali sa dookola a Harryho žalúdok sa obrátil hore nohami. Jeden zo Smrťožrútov, ktorí boli svedkom Dumbledorovej vraždy, kráčal smerom k nim. Pracovníci vedľa nich sklopili pohľady k zemi. Harry cítil, že z neho mali strach. Zachmúrená, až trochu hrubá tvár muža bola v rozpore s jeho nádherným splývajúcim plášťom, ktorý bol prešitý zlatými nitkami. Niekto z davu v okolí výťahu vykríkol: „Dobré ráno, Yaxley!“ ale ten ho ignoroval. „Cattermole, žiadal som niekoho z údržby, aby sa postaral o moju kanceláriu. Stále v nej prší.“ Ron sa díval dookola, akoby dúfal, že sa ozve niekto iný, ale nikto neprehovoril. „Prší…vo – vo vašej kancelárii? To…to nie je dobré, však?“ Ron sa nervózne pousmial. Yaxleyho oči sa rozšírili. „Tak ty si myslíš, že je to vtipné, čo Cattermole?“ Pár čarodejníc sa oddelilo od ostatných a utekalo preč. „Nie,“ dodal Ron, „samozrejme, že nie…“ „Uvedomuješ si, Cattermole, že som teraz na ceste dole, aby som vypočúval tvoju ženu? Vlastne som celkom prekvapený, že tam nie si a nedržíš ju za ruku, zatiaľ čo čaká. Už si ju asi nechal, však? To je múdre. Nabudúce sa ožeň s nejakou čistokrvnou.“ Hermiona trochu vykríkla od strachu. Yaxley sa na ňu pozrel, ale ona len slabo zakašlala a otočila sa. „Ja – ja –“ koktal Ron. „Keby moja žena bola označená za humusáčku,“ povedal Yaxley, „nikto by si nemohol spliesť moju ženu s takou špinou…a Oddelenie presadzovania by potrebovalo, aby som urobil nejakú prácu, vzal by som si to za svoju osobnú prioritu. Rozumieš, Cattermole?“ „Áno,“ zašepkal Ron. „Tak sa o to postaraj, Cattermole, nech je moja kancelária do hodiny úplne suchá, lebo bude Krvný status tvojej ženy ešte viac neistý ako teraz.“ Zlatá mreža pred nimi sa otvorila. S kývnutím a úsmevom smerom k Harrymu, ktorý mal zrejme oceniť jeho jednanie s Cattermolem, odišiel Yaxley k inému výťahu. Harry, Ron a Hermiona nastúpili do toho ich, ale nikto už za nimi nešiel. Ako keby boli niečím infikovaní. Mreža sa s tresknutím zavrela a výťah sa vydal smerom nahor. „Čo budem robiť?“ spýtal sa Ron obidvoch naraz; vyzeral dosť skľúčene. „Ak sa tam neukážem, moja žena…vlastne Cattermolova žena¬-“ „Pôjdeme s tebou, musíme zostať spolu–“ začal Harry, ale Ron prudko pokrútil hlavou. „To je hlúposť, nemáme veľa času. Vy dvaja nájdete Umbridgeovú a ja sa pôjdem postarať o tú Yaxleyho kanceláriu – ale ako zastavím ten dážď?“ „Skús Finite intantate,” povedala Hermiona. “Ak by to bolo zaklínadlo alebo nejaká kliatba, mal by sa dážď zastaviť. A ak to nepomôže, tak sa niečo pokazilo s veterným kúzlom, čo bude horšie. V takom prípade skús pre dočasne zmiernenie Impervius, aby si zachránil jeho veci-“ „Povedz to znovu a pomaly –“ povedal Ron, zatiaľ čo zúfalo hľadal po vreckách pero. Ale v tej chvíli výťah zastavil a ženský hlas povedal: „Štvrté poschodie, Oddelenie kontroly a dohľadu nad kúzelnými tvormi, vrátane sekcie pre príšery a hmotné i nehmotné stvorenia, Kancelária pre spoluprácu s trpaslíkmi a Poradenské kancelárie pre zabíjanie škodcov.” Mreža sa znovu otvorila a vpustila dovnútra ďalších dvoch kúzelníkov a pár svetlofialových papierových obežníkov, ktoré poletovali okolo lampy pri strope výťahu. „Dobré ráno, Albert,“ povedal zarastený chlapík usmievajúc sa na Harryho. Keď sa výťah opäť dal do pohybu, prehliadal si Rona a Hermionu. Hermiona šepkala Ronovi inštrukcie. Kúzelník sa oprel vedľa Harryho, díval sa naňho a mumlal: „Dirk Cresswell, čo? Zo Styku so škriatkami. Pekne, Albert. Som si istý, že teraz dostanem jeho prácu ja!“ žmurkol a Harry sa na oplátku usmial a dúfal, že to bude stačiť. Výťah zastavil a dvere sa opäť otvorili. „Druhé podlažie, Oddelenie presadzovania čarodejníckeho práva, vrátane Kancelárie neoprávneného používania kúziel, Veliteľstvo aurorov a Administračné centrum Wizengamotu,“ povedal hlas čarodejnice. Harry si všimol, že Hermiona Rona málinko postrčila a on utekal z výťahu nasledovaný ďalšími kúzelníkmi. Harry a Hermiona boli teraz sami. Zlaté dvere sa zavreli a Hermiona veľmi rýchlo povedala: „Vlastne si myslím, Harry, že by som mala ísť za ním. Nemyslím si, že vie, čo robí a ak ho chytia, celá naša vec…“ „Prvé poschodie, Minister mágie a pomocný personál.“ Zlaté mreže sa znovu otvorili a Hermiona si povzdychla. Stáli pred nimi štyria ľudia, dvaja hlboko zabraní do rozhovoru – dlhovlasý čarodejník, oblečený do nádherného čiernozlatého plášťa a čarodejnica podobná ropuche, so zamatovou mašľou na svojich krátkych vlasoch, zvierajúc na hrudi spisové dosky.