Jdi na obsah Jdi na menu
 


3. kapitola - Dursleyovci odchádzajú Zvuk otvárajúcich sa vchodových dverí sa doniesol až na chodbu a potom zakričal známy hlas: „Ah! Ty!“ Šesťnásť rokov bol takto oslovovaný a preto Harry nemal pochybnosti, koho to vlastne jeho strýko volal, aj tak však nezareagoval hneď. Stále sa venoval úzkemu úlomku, v ktorom sa mu, alebo to možno bol len klam, zjavilo Dumbledorovo oko. Až po tom, čo jeho strýko zakričal „CHLAPČE!“, sa Harry pomaly zdvihol z postele a vydal sa ku dverám svojej izby. Zastavil sa len na chvíľku, keď pridával kúsok rozbitého zrkadla do batohu, k zvyšným veciam, ktoré si so sebou chcel zobrať. „Že ti to ale trvalo!“ penil Vernon Dursley, keď sa Harry ukázal na schodoch. „Zlez sem dolu na slovíčko!“ Harry se dovliekol dole s rukami hlboko vo vreckách. Keď vošiel do obývačky, našiel tam všetkých troch Dursleyových. Boli zbalený, strýko Vernon v starom roztrhanom saku a Dudley, Harryho široký, blonďavý, svalnatý bratranec, vo svojej koženej bunde. „Áno?“ opýtal sa Harry. „Sadni si!“ povedal strýko Vernon. Harry zdvihol obočie. „Prosím!“ dodal strýko Vernon sípavo, ako keby ho to slovo rezalo v krku. Harry sa posadil. Tušil, že vie, čo príde. Jeho strýko sa začal pohybovať sem a tam a teta Petunia a Dudley ho pozorovali so znepokojným výrazom. Nakoniec bolo z jeho obrovskej červenej tváre poznať, ako veľmi sa sústredí. Strýko Vernon sa postavil pred Harryho a prehovoril. „Rozmyslel som si to,“ povedal. „To je prekvapenie,“ odpovedal Harry. „Neopovažuj sa hovoriť takýmto tónom – “ ozvala sa teta Petunia prenikavým hlasom, ale Vernon Dursley na ňo mávol, čím ju utíšil. „Je to všetko jeden veľký podvod,“ povedal strýko Vernon a civel na Harryho malými prasačími očkami. „Rozhodol som sa, že z toho nebudem veriť ani slovu. Nepohneme sa z miesta, nejdeme nikam.“ Harry sa pozrel hore na svojho strýka a cítil zmes podráždenia a ohromenia. Vernon Dursley menil svoj názor za posledné štyri týždne každých dvadsaťštyri hodín, striedavo balil, rozbaľoval a prebaľoval veci v aute podľa toho, ako sa zmenila jeho nálada. Harrymu sa najviac páčila tá situácia, kedy strýko Vernon, nevediac, že Dudley pridal od posledného prebaľovania do svojej krabice činky, skúšal všetko opäť nacpať do kufra automobilu, čo spôsobilo, že sa pod tou tiahou zrútil, zavyl bolesťou a dlho potom klial. „Podľa teba teda,“ povedal Vernon Dursley a začal znovu pochodovať po izbe, „sme my – Petúnia, Dudley a ja – v nebezpečenstve. Od – od – “ „Od niekoho z mojich ľudí‘?“ doplnil Harry. „No, ja tomu neverím,“ opakoval strýko Vernon, keď sa opäť zastavil pre Harrym. „Nespal som polovičku noci a celú dobu som nad tým znova premýšľal a verím, že je to sprisahanie s cieľom získať dom.“ „Dom?“ opakoval Harry. „Aký dom?“ „Tento dom!“ zakričal strýko Vernon a tepna na jeho čele mu začala pulzovať. „Náš dom! Všade okolo ceny domov rastú! Chcete sa nás zbaviť, a potom si tu robiť nejaké čáry máry a skôr ako sa nazdáme, bude pod všetkými zmluvami tvoje meno a – “ „Zbláznili ste sa?“ opýtal sa Harry. „Sprisahaním získať tento dom? Ste naozaj taký primitív, ako vyzeráte?“ „Ako sa opovažuješ –!“ zakňučala teta Petunia, ale Vernon ju opäť utíšil mávnutím. Nebolo na ňom vôbec poznať, že by mu akokoľvek Harryho slová ublížili, v porovnaní s nebezpečenstvom, ktoré videl v strate domu. „Snáď len pokiaľ ste zabudol,“ povedal Harry, „ja už jeden dom mám, ten, ktorý som zdedil po svojom krstnom otcovi. Tak prečo by som mal chcieť tento? Kvôli všetkým tým krásnym spomienkam?“ V izbe sa rozhostilo ticho. Harry si pomyslel, že svojho strýka týmto argumentom dosť ohromil. „Ty tvrdíš,“ povedal strýko Vernon a začal znovu popocházať po izbe, „že táto vec s tým Lordom – “ „ – Voldemortom,“ povedal Harry netrpezlivo, „a už sme si to prechádzali snáď stokrát. Nieje to tvrdenie, je to fakt. Dumbledore Vám to povedal minulý rok a Kingsley a pán Weasley – “ Vernon Dursley zhrbil rozčúlene svoje ramená a Harry vytušil, že sa jeho strýko pokúsil potlačiť vzpomienku na neohlásenú návštevu dvoch dospelých čarodejníkov pár dní po začiatku Harryho letných prázdnin. Keď sa na prahu objavil Kingsley Shakelbolt a Arthur Weasley, zažili Dursleyovi naozaj nepríjemný šok. Harry však musel súhlasiť, že aj keď pán Weasley pri poslednej návšteve nezdemoloval polovicu obývačky, nestretne sa jeho opakovaná návšteva u strýka Vernona s pochopením. „ – Kingsley a pán Weasley to všetko tiež vysvetlili,“ pokračoval Harry zatvrdnuto. „Akonáhle budem mať sedemnásť, ochranné kúzlo, ktoré ma chráni, sa preruší a na vás potom číha rovnaké nebezpečenstvo, ako na mňa. Rád si je istý, že sa na vás Voldemort zameria, či už by z vás chcel mučením vytiahnuť, kde sa skrývam, alebo preto, že by si myslel, že keď z vás urobí rukojemníkov, prídem a pokúsim sa vás zachrániť.“ Oči strýka Vernona a Harryho sa stretli. Harry si bol istý, že v tom okamihu oboch napadli rovnaké myšlienky. Strýko Vernon ďalej pochodoval a Harry pokračoval, „Musíte sa začať skrývať a Rád vám chce pomôcť. Ponúka vám skutočnú ochranu, tú najlepšiu, aká existuje.“ Strýko Vernon nepovedal nič, len ďalej pochodoval po izbe. Za oknami stálo slnko, nízko nad plotmi Privátnej cesty. Susedova sekačka na trávu opäť stíchla. „Myslel som si, že existuje Ministerstvo mágie?“ spýtal sa Vernon Dursley náhle. „Existuje,“ odpovedal Harry prekvapene. „Potom teda, prečo nás nemôžu ochrániť oni? Myslím, že ako nevinné obete, ktoré len poskytujú útočisko mužovi, ktorý je cieľom útokov, by sme mali dostať vládnu ochranu!“ Harry sa zasmial – nemohol si pomôcť. Bolo to u jeho strýka typické – vkladal nádeje do štátneho zriadenia, dokonca i v tomto svete, v ktorom všetkým pohŕdal a ničomu neveril. „Počuli ste, čo hovorili pán Weasley a Kingsley,“ odpovedal Harry. „Myslíme si, že bolo Ministerstvo infiltrované.“ Strýko Vernon urobil pár krokov ku kozubu a späť a dýchal tak silno, že jeho ve+ké čierne fúzy poskakovali pred sústredenou stále červenou tvárou. „Dobre,“ povedal a znovu sa zastavil priamo pred Harrym. „Dobre, povedzme, že nakoniec prijímeme tú ochranu. Ale stále mi nieje jasné, prečo nám nemôžu prideliť toho chlapa – Kingsleyho.“ Harry sa pokúsil neprevrátiť oči, ale išlo mu to len ťažko. Túto otázku už predsa tiež preberali snáď tisíckrát. „Ako som vám už povedal,“ precedil pomedzi zuby, „Kingsley chráni muk—chcem povedať, vašeho premiéra.“ „Presne – takže je najlepší!“ povedal strýko Vernon, ukazujúc na zhasnutú televíznu obrazovku. Dursleyovci totiž zahliadli v správach Kingsleyho, ako doprevádza muklovského premiéra pri návšteve nemocnice. Táto udalosť, spolu s faktom, že sa Kingsley dokázal obliekat ako muklovia, nehovoriac o jeho ukľudňujúcom hlbokom hlase, mala za následok, že Dursleyovci prijali Kingsleyho takým spôsobom, ako žiadneho iného čarodejníka pred ním, ah keď ho nikdy, pravdaže, nevideli s jeho náušnicou. „No, proste už stráži iných,“ povedal Harry. „Ale Hestia Jonesová a Dedalus Diggle zvládnu viac, než len túto prácu – “ „Keď uvidíme ich životopisy…“ začal strýko Vernon, ale Harrymu došla trpezlivosť. Postavil sa na nohy, pristúpil k strýkovi. „To, čo vyzerá ako nehody, niesú vôbec nehody – pády, výbuchy, vykoľajenia a všetko, čo sa ešte stalo od doby, keď sme naposledy sledovali správy. Ľudia miznú, umierajú a môže zato on – Voldemort. Hovoril som vám to znovu a znovu, zabíja muklov pre potešenie. A tie hmly, tie sú spôsobené dementormi, a keď si nepamätáte, čo sú dementori zač, opýtajte sa svojho syna!“ Dudley si rukami zakryl ústa. Keď videl, že na neho zazerajú jeho rodičia i Harry, pomaly si ústa odokryl a spýtal sa: „Ono… ono ich je viac?“ „Viac?“ zasmial sa Harry. „Viac, než tí dvaja, čo nás napadli? Samozrejme, dnes sú ich stovky, možno tisícky, je vidieť, ako ich napĺňa strach a beznádej – “ „Dobre, dobre,“ zahundral Vernon Dursley. „Podarilo sa ti to – “ „To dúfam,“ povedal Harry, „pretože hneď ako budem mať sedemnásť, všetci – smrťožrúti, dementori, možno dokonca aj inferiovia – čo sú mŕtve telá očarované temným čarodejníkom – sa vás pokúsia nájsť a možno aj napadnúť. A keď si pamätáte, ako to dopadlo naposledy, keď ste sa pokúsili utiecť čarodejníkom, určite súhlasíte, že potrebujete pomoc.“ Na sekundu sa rozhostilo ticho, v ktorom sa snáď, po všetkých tých rokoch, niesla ozvena Hagrida, klopajúceho na drevené vchodové dvere. Teta Petunia sa pozerala na strýka Vernona, Dudley na Harryho. Nakoniec strýko Vernon vyhŕkol: „A čo moje práca? Čo Dudleyho škola? Tieto veci asi bande povaľačských čarodejníkov nič nehovoria – “ „Vy snáď nerozumiete?“ zakričal Harry. „Budú vás mučit a zabijú vás, ako to urobili mojim rodičom!“ „Tati,“ povedal Dudley hlasne, „Tati – ja s ľuďmi z toho Rádu pôjdem.“ „Dudley,“ povedal Harry, „po prvý raz v živote nehovoríš nezmysly.“ Vedel, že túto bitku vyhral. Ak bol Dudley dosť vystrašený nato, aby prijal pomoc od Rádu, jeho rodičia pôjdu s ním. Ani za nič by sa od svojho Duduška neodlúčili. Harry sa pozrel na hodiny nad kozubom. „Budú to do piatich minút,“ povedal, a bez toho aby čakal na odpoveď kohokoľvek z Dursleyovcov, opustil miestnosť. Šanca, že opustí – pravdepodobne už navždy – svoju tetu, strýka a bratranca, bolo niečo, čo urobí celkom rád, hoci si ich rozlúčku predstavoval inak. Čo by ste im vlastne povedali vy, po šesťnástich rokoch plných nenávisti? Keď bol opäť v svojj izbe, hral sa Harry bezo zmyslu so svojim batohom, potom prehodil Hedvige do klietky sovie žrádlo. To do klietky dopadlo s tupým zadunením, ale Hedviga ho ignorovala. „Skoro, už skoro odtiaľto zmizneme,“ prehovoril k nej Harry. „A potom sa budeš môcť znova preletieť.“ Vtom zazvonil domový zvonček. Harry zaváhal a potom sa vydal späť zo svojej izby dole po schodoch. Bolo odvážne očakávať, že si Hestia a Dedalus poradia s Dursleyovcami sami. „Harry Potter!“ ozval se vzrušený hlas vo chvíli, keď Harry otvoril dvere. Malý muž s fialovým klobúkom mu vystrúhal hlbokú poklonu. „Nesmierna pocta!“ „Vďaka, Dedalus,“ povedal Harry a rozpačito sa pousmial na čiernovlasú Hestiu. „Je to od vás šľachetné, že sa o to postaráte… Môj strýko, teta a bratranec sú tu, týmto smerom…“ „Dobrý deň i vám, príbuzným Harryho Pottera!“ povedal šťastne Dedalus a vydal sa do obývačky. Dursleyovci ale nevyzerali tak šťastne, ako boli oslovení. Harry napoly očakával, že si to opäť rozmyslia. Hneď, ako spozoroval čarodejníka a čarodejnicu, sa Dudley pritisol k svojej matke. „Vidím, že už máte zbalené. Vynikajúce! Takže, plán, ako už vám Harry povedal, je jednoduchý,“ povedal Dedalus, vyťahujúc z habitu vreckové hodinky a skúmajúc ich. „Musíme opustiť dom skôr, ako to urobí Harry. Vzhľadom k nebezpečenstvu pri používaní kúziel vo vašom dome – pretože Harry ešte nieje plnoletý, čo by mohol byť pre ministerstvo argument, prečo ho zatknúť – musíme prejsť, povedzme, dvadsať kilometrov, kým sa budeme môcť premiestniť na bezpečné miesto, ktoré sme vám našli. Viete šoférovať, nemýlim sa?“ spýtal sa zdvorile strýka Vernona. „Či viem – ? Samozrejme, šoférovať viem sakramentsky dobre!“ vyprskol strýko Vernon. „To je od Vás, pane, veľmi múdre, veľmi múdre. Ja by som sám bol zo všetkých tých tlačítok a páčiek úplne stratený,“ povedal Dedalus. Mal pocit, že lichotí Vernonovi Dursleymu, ktorý viditeľne strácal dôveru v prednesený plán s každým slovom, ktoré Dedalus povedal. „Ani to nevie šoférovať,“ zamumlal si popod fúzy a tie sa mu opäť zavlnili, ale našťastie ho nezačul ani Dedalus, ani Hestia. „A ty, Harry,“ pokračoval Dedalus, „tu počkáš na svoj doprovod. Trochu sme poupravili rozpisy – “ „Čo tým myslíte?“ vyhŕkol Harry. „myslel som si, že ma príde asistovane premiestniť Moody?“ „Nemôže,“ povedala Hestia stručne, „Moody ti to vysvetlí sám.“ Dursleyovci, ktorí to všetko počúvali s úplným rozčarovaním v tvárach, úplne poskočili, keď sa ozvalo hlasité „Ponáhľajme sa!“ Harry sa rozhliadol po celej miestnosti, kým si uvedomil, že ten hlas vyšiel z Dedalusových vreckových hodiniek. „Majú pravdu, máme veľmi nabitý program,“ povedal Dedalus, prikyvoval nad svojimi hodinkami a zložil ich späť do svojho habitu. „Snažíme sa, Harry, zvládnuť tvoj odchod z domu so zmiznutím tvojej rodiny súčasne, takže keď pominie ochranné kúzlo, budete všetci v bezpečí.“ Otočil sa k Dursleyovcom, „Tak, máte všetko zbalené, môžeme ísť?“ Nikto z nich mu ale neodpovedal. Strýko Vernon stále civel na hrbol na Dedalusovom kabáte, na mieste, kde boli schované jeho hodinky. „Možno by sme mali počkať mimo izbu, Dedalus,“ zamumlala Hestia. Vycítila, že by bolo netaktné zostať v miestnosti vo chvíľach, kedy si Harry a Dursleyovci budú vymieňať iste láskyplné, možno uplakané posledné zbohom. „To netreba,“ zamumlal Harry a strýko Vernon svojím „Tak sa s tebou teda lúčime, chlapče,“ len všetko potvrdil. Pozdvihol svoju pravú ruku, aby si potriasol s Harrym na rozlúčku, ale na poslednú chvíľu to vyzeralo, že to nezvládne – zaťal päsť a začal pohybovať rukou dopredu a dozadu, ako metronóm. „Si pripravený, Duduško?“ spýtala se Petunia a kontrolovala pritom, či má dobre zapnutý zips na batohu – to všetko preto, aby sa nemusela na Harryho vôbec pozrieť. Dudley neodpovedal, ale postával tam s ústami mierne otvorenými, čím Harrymu trochu pripomínal Drápa. „Tak poďme,“ povedal strýko Vernon. Už už bol vo vchodových dverách, keď vtom Dudley zamumlal „nerozumiem tomu.“ „Čomu nerozumieš, Duduško?“ spýtala sa Petunia, zízajúc na svojho syna. Dudley zdvihol svoju veľkú ruku a ukázal na Harryho. „Prečo s nami nejde?“ Strýko Vernon a teta Petunia stuhli, zízajúc na Dudleyho, ako keby práve prejavil želanie stať sa baletkou. „Čo?“ povedal strýko Vernon nahlas. „Prečo nejde tiež?“ spýtal sa Dudley. „No… on – on nechce,“ povedal strýko Vernon, otočil sa na Harryho a dodal, „je to tak, že nechceš?“ „Ani za nič,“ povedal Harry. „Tu to máš,“ povedal strýko Vernon Dudleymu. „Tak poďme, nech už sme preč.“ Vypochodoval z miestnosti. Počuli, ako sa hlavné dvere otvárajú, ale Dudley sa ani nepohol a teta Petunia sa po pár váhavých krokoch zastavila tiež. „Čo je zasa?“ vyštekol strýko Vernon, keď sa vrátil do dverí obývačky. Zdalo sa, že Dudley má problémy premeniť svoje myšlienky na slová. Po chvíľke boja samého so sebou sa opýtal „a kam pôjde?“ Teta Petunia a strýko Vernon sa na seba pozreli. Bolo vidieť, že majú z Dudleyho strach. Hestia Jonesová napäté ticho prerušila. „Ale… skutočne si prajete vedieť, kam ide váš synovec?“ spýtala sa zmätene. „Myslím, že to vieme,“ povedal Vernon Dursley. „Pôjde s niekým z vašich ľudí, nieje to tak? Dobre, Dudley, nastúp si do auta, počul si toho pána, ponáhľame sa.“ Strýko Vernon opäť vypochodoval ku vchodu, ale Dudley ho nenasledoval. „Pôjde s niekým z našich ľudí?“ Hestia vyzerala urazene. Harry už tento postoj u čarodejníkov a čarodejníc zažil, keď počuli, že sa jeho najbližší žijúci príbuzní vôbec nezaujímajú o toho slávneho Harryho Pottera. „Je to v poriadku,“ uistil ju Harry. „Skutočne na tom nezáleží.“ „Nezáleží?“ opakovala Hestia značne zvýšeným hlasom. „To si týto ľudia neuvedomujú, čím si si prešiel? V akom nebezpečenstve si? Neuvedomujú si, co znamenáš pre celé hnutie proti Voldemortovi?“ „Ehm – nie, neuvedomujú,“ povedal Harry. „Vlastne si myslia, že som naničhodník, ale ja som si na to už zvykol – “ „Nemyslím si, že by si bol naničhoník.“ „Keby Harry nevidel, ako sa Dudleyho pery pohybujú, takmer by tomu neveril. Tak, ako tam stál, civel pár sekúnd na Dudleyho, kým si vôbec pripustil, že to musel byť práve on, jeho bratranec, ktorý prohovoril. Dudley sa začervenal a Harry z toho bol zmätený a užasnutý zároveň. „No… tady… ďakujem, Dudley.“ Opäť to vyzeralo, že Dudley zvádza rozsiahly vnútorný boj, načo zamumlal „Zachránil si mi život.“ „To nieje presné,“ povedal Harry. „Dementori by ti vysali dušu…“ Harry civel na svojho bratranca zvedavo. Behom tohto leta, alebo i toho minulého, spolu prakticky neprehovorili, pretože Harry prišiel na Privátu cestu tak náhle a zostával vo svojej izbe ako len to bolo možné. Teraz však Harryho napadlo, že tá šálka čaju, ktorú toho rána rozbil, nemusela byť vôbec nástraha – nikdy by neveril, že by Dudley mohol prejaviť svoju schopnosť vyjadrovať pocity. Po tom, čo ešte raz či dvakrát otvoril ústa, zostal Dudley ticho stáť s červenou tvárou. Teta Petunia prepukla v plač. Hestia Jonesová jej pohľadom vyjadrovala súcit, ktorý sa ale zmenil na pobúrenie, keď teta Petunia vybehla a objala Dudleyho, namiesto Harryho. „T-taký sladký Duduško…“ vzlykala mu na hrudi. „T-taký milý chlapec… A-ako dokázal poďakovať…“ „Ale on mu vôbec nepoďakoval!“ povedala Hestia rozhorčene. „Povedal iba, že si nemyslí, že by Harry bol naničhodník!“ „Áno, ale počuť toto od Dudleyho, to je ako počuť ‚Milujem ťa‘,“ povedal Harry, s pocitmi medzi namrzenosťou a túžbou smiať sa, Keď teta Petunia ďalej mačkala Dudleyho, ako keby práve zachránil Harryho z horiaceho domu. „Tak ideme, alebo nie?“ zahučal strýko Vernon, ktorý sa opäť objavil pri dverách obývačky. „Mal som pocit, že to máme len tak tak načas!“ „Áno, to máme,“ povedal Dedalus Diggle, ktorý pozoroval všetkých trochu omráčene a až teraz vyzeral, že sa prebral. „Musíme skutočne ísť. Harry – “ Postúpil dopredu a stisol Harryho ruku obomi svojimi. „ – veľa šťastia. Dúfam, že sa ešte stretneme. Nádej čarodejníckeho sveta leží na tvojich pleciach.“ „Ah,“ povedal Harry, „dobre. Ďakujem.“ „Zbohom, Harry,“ povedala Hestia a tiež mu stisla ruku. „Naše myšlienky pôjdu s tebou.“ „Dúfam, že je všetko v poriadku,“ povedal Harry a díval sa pritom na tetu Petuniu a Dudleyho. „Verím, že nakoniec budeme všetci dobrými priateľmi,“ povedal Diggle jemne, mávajúc svojim klobúkom pri odchode z miestnosti. Hestia ho nasledovala. Dudley sa jemne vytrhol zo zovretia svojej matky a vydal sa smerom k Harrymu, ktorý musel potlačiť nutkanie postrašiť ho kúzlami. Potom Dudleyho veľká ružová ruka vystrelila k Harrymu. „No teda, Dudley,“ povedal Harry cez ďalšiu dávku sĺz, ktoré vyhŕkla teta Petunia, „snáď do teba dementori nevložili novú osobnosť?“ „Neviem,“ zamumlal Dudley, „Dovidenia, Harry.“ „Áno…“ povedal Harry, chytil Dudleyho ruku a potriasol ju. „Možno. Dávaj na seba pozor, veľký D.“ Dudley sa takmer zasmial. Pomalu sa vydal z miestnosti. Harry začul jeho ťažké našlapovanie na štrk pred domom a potom už len zabuchnutie dverí auta. Teta Petunia, ktorej tvár zakrývala jej vreckovka, sa rozhliadla po pôvode všetkých tých zvukov. Zjavne nečakala, že ostane s Harrym sama. Rýchlo schovala svoju vreckovku do vrecka a povedala „tak teda – ahoj,“ a vydala sa k domovým dverám, bez toho aby sa na neho pozrela. „Ahoj,“ povedal Harry. Zastavila sa a obzrela sa. Na moment mal Harry dojem, že mu ešte niečo chcela povedať. Jej pohľad bol zvláštny a bojazlivý, zdalo sa, že premýšľa, či prehovoriť, ale potom sa i ona vydala z miestnosti za svojim manželom a synom. 4. kapitola - Sedem Potterov Harry vybehol spať do svojej izby práve včas, aby videl ako auto Dursleyovcov odchádza od domu a vchádza na ulicu. Na zadnom sedadle, medzi tetou Petúniou a Dudleym videl Dedalusov klobúk. Auto zatočilo na konci Privátnej cesty, jeho okná sa v práve zapadajúcom slnku zablyšťali a potom bolo preč. Harry zdvihol Hedviginu klietku, svoj Blesk, ruksak, naposledy sa rozhliadol po svojej neobvykle upratanej izbe a potom sa pomaly vydal naspať dole do prijímacej haly, tam si ku koncu schodov odložil klietku, Blesk a batoh. Rýchlo sa stmievalo a hala bola plná večerných tieňov. Bolo to zvláštne, stáť tu a vedieť, že odtiaľto odchádza naposledy. Pred niekoľkými rokmi, keď tu bol sám, zatiaľ čo sa Dursleyovci odišli kamsi baviť, bola každá hodina samoty výhrou. Vtedy sa tu iba zastavil, keď si predtým odniesol z chladničky niečo pod zub a potom sa vybral na poschodie zahrať si na Dudleyho počítači, alebo si zapnúť televízor a prepínať programy podľa svojej chuti. Keď spomínal na tie zvláštne časy, vyzeralo to skoro, ako keby spomínal na brata ktorého dávno stratil. „Nechceš sa tu ešte rozhliadnuť?“, opýtal sa Hedvigy , ktorá stále ešte trucovala s hlavou pod krídlom, „Už sa tu nikdy neukážeme. Nechceš si zapamätať tie staré dobré časy? Trebárs táto rohožka. Dudley na nej plakal keď som ho zachránil pred dementormi. Nakoniec sa ukázalo, že mi za to bol vďačný, veríš tomu? A minule leto. Keď Dumbledor prešiel cez vchodové dvere.....“ Harry na moment stratil súvislý prúd svojich myšlienok a Hedviga mu s tým očividne nechcela pomôcť, stále sedela s hlavou pod krídlom. Harry sa k vchodovým dverám otočil chrbtom. „A tu, Hedviga“, Harry otvoril dvere do komory pod schodmi. „tu som spával! Vtedy si ma ešte nepoznala. Páni, ta miestnosť je taká mala, už som na to úplné zabudol....“ Harry sa rozhliadol na poukladané topánky a dáždniky, spomínal, ako sa ráno prebúdzal a pozoroval spodnú stranu schodov, ktorú často zdobil pavúk, alebo dva. To boli tie dni, kedy ešte nevedel nič o svojej pravej identite, skôr ako zistil, ako jeho rodičia zomreli, alebo aj skôr ako zistil, prečo sa okolo neho deje toľko zvláštnych veci. Harry si stále pamätal sny, ktoré ho prenasledovali, dokonca i dnes, zmätené sny plné zelených zábleskov a raz strýko Vernon takmer nabúral auto, keď ten sen Harry spomenul, aj o lietajúcej motorke.... Náhle sa odniekiaľ z blízka ozval prázdny kvikot. Harry sa prudko vystrel a buchol si hlavu o nízky drevený trám. Zaklial ako to obvykle robil jeho strýko Vernon, dobehol do kuchyne zatiaľ čo si držal hlavu a vykukol z okna do záhrady. Vyzeralo to, akoby sa temnota i vzduch chveli. A potom, jedna po druhej, sa začali zjavovať postavy, ako prestalo fungovať ich zastieracie kúzlo. Celej scéne dominoval Hagrid, ktorý mal na hlave helmu a okuliare a sedel obkročmo na obrovskej motorke s pripojeným čiernym bočným vozíkom. Ostatný okolo neho zostupovali z metiel, v dvoch prípadoch dokonca z kostených, čiernych okrídlených koni. Keď Harry otvoril zadné dvere, vpadol doprostred, medzi nich. Keď mu Hermiona padla okolo krku, začali jej tiecť slzy šťastia, Ron ho poklepal po chrbte a Hagrid povedal: „ Šecko dobré, Harry? Môžeme letieť?“ „Rozhodne.“, povedal Harry a pozeral po všetkých, „ Ale nečakal som, že vás bude toľko!“ „Zmena plánu.!, zamrmlal Divooký, ktorý držal dva preplnené vaky a jeho magické oko sa veľkou rýchlosťou otáčalo od tmavej oblohy k domu a záhrade. „Poďme sa skryť, kým ti to všetko povieme.“ Harry ich všetkých zaviedol do kuchyne kde sa všetci, smejúci a rozprávajúci sa, posadili na stoličky, na tetinu lesklo vydrhnutú podlahu, alebo sa opreli o jej čistotou žiariace prístroje, Ron, dlhý a vychudnutý, Hermiona, so svojimi dlhými vlasmi zviazanými vo chvoste na chrbte, Fred a George, ktorých úsmevy boli navlas totožné, Bill hrozne zjazvený a s dlhými vlasmi, pán Weasley, s jeho detskou tvárou, začínajúcou plešinou a okuliarmi mierne nakrivo, Divooky oblečený v bojovom, jednooký, s jeho jasne modrým magickým okom rotujúcom v očnej jamke, Tonksová, jej krátke vlasy mali jej obľúbený jasno ružový odtieň, zašepnutý Lupin, Fleur, krehká a úžasná s dlhými strieborne blonďavými vlasmi, Kingsley, holohlavý, so širokými ramenami, Hagrid, s jeho divoko rastúcimi vlasmi a bradou, zhrbený aby sa nebuchol hlavou o strop a Mundungus Flacher, malý, špinavý, vyzerajúci ako zbitý pes, s očami sklopenými a so zlepenými vlasmi. Harryho srdce s pohľadom na nich len kypelo šťastím. Bol za všetkých neskutočne šťastný, dokonca aj za Mundungusa, ktorého, keď naposledy stretol, chcel uškrtiť. „ Kingsley, myslel som si, že strážite muklovského premiéra?“ zavolal cez celú miestnosť. „Na jednu noc sa bezo mňa zaobíde.“ Povedal Kingsley,: „ Ty si dôležitejší.“ „Harry vieš čo sa stalo?“ povedala Tonksová z posedu na automatickej práčke a zdvihla na neho svoju ľavú ruku. Blyšťal na nej prsteň. „Vydala ste sa!“, vykríkol Harry a pozrel na Lupina. „Je mi to ľúto, že si tam nemohol byť, bolo to veľmi skromné.“ „To je super, gratulu...“ „Dobre, dobre, o tom si povieme neskôr.“, zaburácal Divooky Moody cez ruch, ktorý vypukol, v kuchyni nastalo ticho. Moody položil vaky na zem a obrátil sa na Harryho. „Ako ti Dedalus pravdepodobne povedal, museli sme opustiť plán A. Pius Thicknesse prešiel na druhu stranu, čo je pre nás veľký problém. S pripojením tohto domu k Hop-šup sieti, umiestnenie prenášala, alebo asistovanom premiestňovaní sem či von urobil takmer ten najväčší zločin. To všetko v mene tvojej ochrany, aby zabránil Veď-vieš-komu sa k tebe dostať. Úplne nezmyselne, pretože to už robí kúzlo tvojej matky. To čo, v skutočnosti urobil, bolo zabránenie v tom aby sme ťa odtiaľto dostali bezpečne. A druhý problém je, že stále nie so plnoletý, čo na tebe zanecháva Stopu.“ „ Ja ne-“ „Stopa, tá Stopa!“ , povedal Moody netrpezlivo: „ide o kúzlo, ktorým zisťujú magicku aktivitu v okolí mladších ako sedemnásť, takto ministerstvo prichádza na to, že neplnoletý čarujú! Ak by si, alebo niekto v tvojom okolí čaroval, aby ťa odtiaľto dostal, Thicknesse o tom bude vedieť a tým pádom aj Smrťožrúti. Nemôžeme ale čakať, než dôjde k zrušeniu Stopy, pretože v tej chvíli, keď budeš mať sedemnásť, prídeš o veľkú ochranu, ktorú máš od tvojej matky. V skratke, Thickensse si myslí, že ťa zahnal do kúta, v ktorom sa budeš chovať slušne.“ Harry nemohol robiť nič iné, iba súhlasiť s tým neznámym Thicknessom. „Takže, čo budeme robiť?“ „Použijeme jediné spôsoby, ako ťa preniesť, ktoré Stopa nedetekuje, pretože pre ich použitie nie je potrebné použiť akékoľvek kúzla: metly, testraly a Hagridovú motorku.“ Harry v tom pláne videl trhliny, ale držal jazyk za zubami, aby na ne mohol Moody prísť sám. „Čo je dôležité vedieť, kúzlo tvojej mamy sa preruší len za dvoch podmienok: keď budeš mať sedemnásť a ,“ Moody sa rozohnal rukou po kuchyni,“ tomuto miestu už nebudeš môcť hovoriť domov. Ty, tvoja teta a strýko ste si dnes v noci zvolili každý inú cestu, čo nakoniec znamená, že už nikdy nebudete žiť spolu, je to tak?“ Harry prikývol. „ Takže keď teraz odídeš, nebude už cesty späť a kúzlo sa preruší vo chvíli, keď sa dostaneš dosť ďaleko. Sme radšej pre to, aby sa prerušilo skôr, ako čakať, než Veď-vieš-kto príde a zmocní sa ťa vo chvíli keď budeš mať sedemnásť. „Jediná vec, ktorá nám hrá do kariet, je že Veď-vieš-kto nevie, že ťa dnes v noci sťahujeme. Na ministerstvo sme vyslali falošnú stopu, myslí si, že ťa nebudeme sťahovať až do tridsiateho. Ale, stále tu hovoríme o Veď-vieš-kom, takže sa nemôžeme spoľahnúť na to, že by tomu dátumu uveril. Poveril niekoľko Smrťžrútov, aby v tejto oblasti strážili oblohu. Keby náhodou. Takže sme vybrali dvanásť domov v okolí, na ktoré sme uvalili úplné identické ochrany. Teraz všetky vyzerajú ako to miesto, kde ťa chceme schovať, všetky majú nejaké spojenie s Rádom: môj dom, Kingdleyho dom, dom Mollynej tety Muriel...... verím že si to pochopil.“ „Áno.“ povedal Harry, nie úplne pravdivo, pretože stále v celom pláne videl medzeru. „Pôjdeš k rodičom Tonksovej. Ako náhle budeš v zóne ochranných kúzel, ktoré sme na ich dom uvalili, budeš môcť použiť prenášalo do Brlohu. Máš nejaké otázky?“ „Ehmm, áno.“ Povedal Harry: „Možno najprv nebudú vedieť, do ktorého domu mierim, ale nebude to jasné vo chvíli“, rýchlo očami všetkých prepočítal,: „keď nás štrnásť poletí k rodičom Tonksovej?“ „Ah,“ povedal Moody, „zabudol som ti povedať to najdôležitejšie. Všetci nepoletíme k rodičom Tonksovej. Dnes v noci poletí oblohou sedem Harry Potterov, každý bude mať spoločnosť, každý poletí do jedného bezpečného domu.“ Zo svojho plášťa vytiahol Moody fľaštičku niečoho, čo vypadalo ako bahno. Nemusel hovoriť žiadne ďalšie slovo, Harry zbytku plánu ihneď porozumel. „Nie!!!“, povedal hlasno a jeho hlas sa niesol ako ozvena celou kuchyňou, „v žiadnom prípade!“ „Hovorila som im že sa tomu takto postavíš.“ povedala Hermiona so samoľúbym potešením. „ Ak si myslite že, že nechám šesť ľudí riskovať ich životy - !“ „ – pretože je to pre všetkých nás prvý krát-“ povedal Ron „ Toto je iné, tváriš sa, že som to ja-“ „Nikomu z nás sa to veľmi nepáči, Harry,“ povedal Fred vážne. „Predstav si, že sa niečo pokazí a my ostaneme navždy divne šľachovitý.“ Harry sa ale nezasmial. „Nemôžete to spraviť pokiaľ nebudem spolupracovať. Potrebujete aby som vám dal svoj vlas. „ Tak týmto tento plán padá,“ povedal George, „Zrejme nemáme šancu z teba dostať jediný kúsok vlásku, pokiaľ nebudeš spolupracovať.“ „Hej, nás je trinásť proti jednému, ktorý ešte ani nemôže čarovať, nemáme šancu.“ povedal Fred. „Smiešne“, povedal Harry, “veľmi smiešne.“ „Ak budeme musieť použiť silu, tak ju použijeme.“ zamrnčal Moody, ktorého kúzelne oko sa teraz chvelo v očnej jamke, ako sa sústredilo na Harryho, “Všetci prítomní sú dospelí a sú pripravení niesť rizika. Mundungus pokrčil ramenami a uškľabil sa. Magické oko sa na neho natočilo, tak že pozeralo cez Moodyho hlavu. „Tak už žiadne dohady. Čas beží. Chcem pár tvojich vlasov, chlapče, hneď teraz!“ „Ale to je šialene, nie je to potrebné“ „Nie je to potrebné!!“ zavrčal Moody, „ S Ved-vieš-kým a polovicou ministerstva na jeho strane? Potter, keď budeme mať šťastie, naláka ho falošná stopa a budeme sa ta snažiť získať až tridsiateho, ale nie je blázon, aby nenechal aspoň jedného alebo dvoch Smrťžrútov strážiť terén, presne to by som urobil ja. Pokiaľ pôsobí kúzlo tvojej matky, nemôže sa k tebe alebo k tomuto domu dostať ale skoro už pôsobiť prestane a oni vedia čo majú robiť. Naša jediná šanca je odlákať ho. Ani Veď-vieš-kto sa nemôže rozdeliť na sedem časti. Harry zachytil Herminonin a Ronov pohľad a zadíval sa do steny. „Takže, Potter, bol by si taký láskavý a podal mi pár tvojich vlasov?“ Harry sa pozrel na Rona, ktorý sa na neho pozeral pohľadom, hovoriacim „jednoducho to urob“. „Teraz hneď!“ zhučal Moody. Zatiaľ čo na neho všetci pozerali, zodvihol Harry ruku ku svojej hlave, chytil par vlasov a trhol. „Dobre,“ povedal Moody, dokríval k nemu a pritom otvoril fľaštičku s elixírom, „sem s tým prosím.“ Harry pustil svoje vlasy do toho bahnitého roztoku. V tej chvíli ako sa vlasy dotkli jeho povrchu sa zmenil elixír na jasne zlatý. „Ach, vyzeráš omnoho lepšie ako Grabbe a Gouyle., Harry.“ Povedala Hermiona skôr ako zachytila Ronove zdvihnuté obočie, načo mierne sčervenela a povedala: „Veď vieš, čo tým myslím, Goylov chutil ako uhlie.“ „Dobre, falošný Potterovia, zoraďte sa prosím tu.“ Prehovoril Moody. Ron, Hermiona, Fred, George a Fleur sa zoradili pred žiarivým dresom tety Petunie. „Jeden nám chýba.“ Povedal Lupin. „Tu,“ povedal Hargid nevrlo, zodvihol Mundungusa za zátylok a pustil ho priamo pred Fleur, ktorá zvraštila svoj nos a zaradila sa medzi Freda a Georga. „Som vojak, pred tým som bol ochranca.“ Povedal Mundungus. „Nechaj si to,“ zahučal Moody. „Ako som už povedal, ty červ, pokiaľ sa stretneme s nejakým Smrťožrútom, bude len chcieť Pottera získať, nie zabiť. Dumbledor vždy hovoril, že Ten-kohe-netreba-menovať bude chcieť skoncovať s Potterm sám. Ochrancovia sú tí, ktorí sú v ohrození a môžu mať obavy, že ich Smrťožruti zabijú. Mundungus nevyzeral veľmi iste, ale Moody už medzitým vyťahoval zo svojho habitu pol tucta pohárov veľkosti čajovej šálky, rozdal ich a potom do každého z nich nalial časť Všehodžúsu. „Tak všetci naraz!“ Ron, Hermiona, Fred, Geroge, Fleur a Mundungus sa napili. Všetci zalapali po dychu, uškľabili sa, a keď sa im elixír doputoval do hrdla tak sa ich črty začali rozťahovať a bublali ako horúci vosk. Hermiona a Mundungus povyrastali, Ron, Fred a George sa zmenšili, stmavli im vlasy, Herminone a Fleur akoby sa pretiahli lebky dozadu. Moody nevyzeral prekvapene a dal sa do uvoľňovania povrazov na veľkých vakoch, ktoré so sebou priviezol. Keď sa narovnal, stálo pred ním šesť Potterov. Fred a George sa otočili na seba a povedali si navzájom “sakra sme rovnaký!“. „Neviem, ale myslím, že stále vyzerám lepšie,“ povedal Fred, keď si prehliadal svoj obraz z kanvici. „Tfuuuj“ povedala Fleur, keď sa zazrela v odraze na dvierkach mikrovlnky, „Bill, nepozeraj sa na mňa, som škahreda!“ „ Pre tých z vás, ktorým sú vaše súčasné šaty veľké som niečo priviezol.“ Povedal Moody a ukazoval na prvý vak, „ a podobne opačne. Nezabudnite na okuliare, v bočnom vrecku je ich šesť. A keď sa oblečiete, kufre mate v druhom vreci.“ Skutočný Harry si pomyslel, že to je asi tá najbizarnejšia vec, ktorú kedy videl, a to že videl skutočne zvláštne veci. Sledoval, ako sa šesť identických kópií prehrabuje vo vakoch, vyťahuje šaty, nasadzuje si okuliare a odkladá ich vlastné veci stranou. Už ich skoro chcel požiadať aj o to, aby trochu viac rešpektovali jeho súkromie, keďže sa všetci začali beztrestne vyzliekať, isto omnoho odvážnejšie, keďže ukazovali jeho telo, než akoby to zvládli so svojím. „Vedela som, že Ginny o tom tetovaní klame,“ povedal Ron, keď sa díval dole na svoju holú hruď. „Harry, ty teda vidíš hrozne,“ povedala Hermiona, keď si nasadila okuliare. Ako náhle sa obliekli, vzali si falošné Harryho ruksaky a sovie klietky so snehobielymi sovami z druhého vreca. „Dobre,“ povedal Moody, keď sa sedem oblečených, okuliarovaných a kuframi ovešaných Harry Potterov postavilo pred neho. „Rozdelíme sa takto: Mundungus bude cestovať so mnou na metle – “ „Prečo mám letieť s Vami ja?“ zanadával si Harry, stojací najbližšie k zadným dveram. „Pretože si ten, na ktorého musíme dávať pozor,“ zavrčal Moody a s istotou, že sa jeho oko nepohlo z Mundunguse, pokračoval, „Arthur a Fred – “ „Ja som Geroge,“ povedalo dvojča, na ktoré Moody ukazoval. „To nás nedokážete rozlíšiť ani keď sme oba premenení na Harryho?“ „Pardon, George – “ „Iba si z Vás robím srandu, skutočne som Fred – “ „Dosť už blbnutia!“ zavrčal Moody. „Ten druhý, Fred, George, alebo kto vlastne si, pôjde s Remusom. Slečna Delacourová – “ „Fleur zoberiem, na testrálovi,“ povedal Bill. „Nemá rada metly.“ Fleur si za neho prešla a pritom sa zaksichtila tak, že Harry dúfal, že už nikdy tento výraz na jeho tvári neobjaví. „Slečna Grangerová s Kingsleym, opäť na testrálovi – “ Hermiona podišla ku Kingsleymu, ktorý sa na ňu kľudne usmial. Harry vedel, že ani Hermiona nemá rada metly. „Už zostávame iba my dvaja, Ron,“ povedala Tonksová veselo a pri svojom mávaní zavadila o tetine kvety. Ron ale nevyzeral tak potešene ako Hermiona. „A ty ideš so mnou, Harry, je to dobre?“ povedal Hagrid a vyzeral málinko nedočkavo. „Pôjdeme na motorke, metly a testrály neunesú moju váhu, chápeš. Tu na sedačke už nie je moc miesta, takže pôjdeš na vozíku.“ „To je super”, povedal Harry, nie príliš pravdivo. „Myslíme si, že Smrťožrúti budú očakávať, že poletíš na metle,“ povedal Moody, ktorý zrejme odhadol, ako sa Harry cíti. „Snape mal dosť času im všetko povedať, na čo nikdy predtým nebol čas, takže keď narazíme na Smrťžrútov, verím, že si vyberú toho Pottera, ktorý sa bude na metle cítiť ako doma. Takže dobre,“ pokračoval, zaviazal vrecia s vecami falošných Potterov a vydal sa späť ku dverám, „Asi do troch minút by sme mali odletieť. Nemá zmysel zamykať zadné dvere, Smrťožrutov to vonku nezdrží, ak ťa sem prídu hľadať. Tak poďme…“ Harry si vzal svoj batoh, Blesk, Hedviginu klietku a vydal sa za ostatnými do temnej záhrady. Zo všetkých strán začali lietať ľudom do rúk metly, Kingsley už pomohol Hermione na testrála, rovnako ako Bill Fleur. Hagrid stál pri svojej motorke s nasadenými okuliarmi. „To je ona? Je to Siriusová motorka?“ „Presne ona,“ povedal Hagrid a pozeral pri tom na Harryho. „A keď si s ňou išiel naposledy, Harry, zmestil si sa mi na jednu ruku!“ Harry si nemohol pomôcť, ale cítil sa trochu ponížene, keď si sadal do vozíku. Ron sa na neho usmial, keď ho zahliadol sedieť tam, ako dieťa na kolotočoch v elektrickom autíčku. Harry si zložil batoh a metlu pod nohy a Hedviginu klietku medzi nohy. Bolo to extrémne nepohodlné. „Arthur to trochu vylepšil, “povedal Hagrid, nedbal pri tom na to, ako nepohodlne sa Harry musel cítiť. Posadil sa obkročmo na motorku, ktorá sa trochu prehla a zaryla sa niekoľko centimetrov do zeme. „Teraz má pár trikov. Toto bol môj nápad. “Ukázal tučným prstom na purpurové tlačidlo pri rýchlometry. „Buď, prosím, opatrný, Hagrid, “povedal pán Weasley, ktorý stál pri nich a držal svoju metlu. „Ešte stále si nie som istý, či to bolo rozumné a určite by si to nemal používať mimo nebezpečenstva.“ „Tak dobre, “povedal Moody. „Všetci sa pripravte. Chcem, aby sme vyštartovali naraz, inak bude všetka snaha o zmätenie nepriateľa márna. “ Všetci pokývali hlavami, že rozumejú. „Teraz sa drž pevne, Ron,“ povedala Tonksová a Harry iba spozoroval, ako sa Ron previnilo pozrel na Lupina, keď chytal Tonksovou okolo pásu. Hagrid naštartoval motorku, ta zavrčala ako drak a bočný vozík začal vibrovať. „Veľa šťastia všetkým,“ zakričal Moody. „Uvidíme sa za hodinku v Brlohu. Vyrazíme na ‚tri‘… Raz… dva… tri!“ Motorka začala neskutočne hučať a Harry cítil, ako sa vozík naklonil. Ako rýchlo stúpali k oblohe, mierne sa mu zahmlilo pred očami a vlasy za ním viali. Okolo neho sa do vzduchu vznášali metly a za testrálmi bolo vidieť iba ich dlhé mávajúce chvosty. Harryho nohy, natlačené vo vozíku s Hedviginou klietkou a jeho batohom boli už otlačené a začali tŕpnuť. Bolesť už bola taká silná, že sa zabudol naposledy pozrieť na dom číslo štyri na Privátnej ulici. Keď sa pozrel cez bok vozíka, nedokázal už rozoznať, ktorý dom to vlastne bol. A potom, odnikadiaľ a z ničoho nič, boli obkľúčení. Minimálne tridsať zahalených postav, akoby zavesených vo vzduchu, sformovalo obrovský kruh, doprostred ktorého vleteli nedbalo všetci členovia Rádu. V tu ranu sa zo všetkých strán ozýval krik, objavovali sa záblesky zeleného svetla… Hagrid zakričal a motorka sa vo vzduchu prevalila. Harry stratil poňatie o tom, kde sú. Nad ním boli svetlá pouličných lámp, okolo neho sa ozývali výkriky a on sa iba tisol ku stene vozíka, aby zostal na žive. Hedvigina klietka, Blesk a Harryho batoh mu prekĺzli medzi kolenami… „Nie – POMÓC!“ Metla sa roztočila, ale on len tak zvládol chytiť popruh svojho batohu a vrch klietky, na čo sa motorka opäť obrátila na správnu stranu. Na sekundu sa mu uľavilo, ale potom sa opäť objavil záblesk zeleného svetla. Sova zakňučala a spadla na spodok klietky. „Nie – Nie!“ Motorka naraz vyrazila dopredu. Keď Hagrid preletel ich kruhom, Harry stihol zahalených Smrťožrútov len tak tak zaregistrovať. „Hedviga – Hedviga!“ Ale sova ležala nehybne a žalostne na spodku klietky, skoro ako nejaká hračka. Nemohol ju vziať k sebe a jeho záchrana bola pre ostatných najdôležitejšia. Obhliadol sa cez rameno a uvidel hromadu ľudí postupovať, zelené svetlo žiarilo, jeden pár ľudí na metlách sa vznášal vyššie a vyššie, nedokázal ale povedať, kto to bol. „Hagrid, musíme sa vrátiť späť, musíme sa vrátiť späť!“ kričal cez hromový rev motoru, vyťahuje svoj prútik, Hedviginu klietku napchal k podlahe a odmietal veriť, že by bola mŕtva. „Hagrid, OTOČ TO!“ „Moja práca je dostať ťa odtiaľto, Harry!“ kričal Hagrid a pridal plyn. „Zastav – ZASTAV!“ kričal Harry, ale ako sa pozrel znovu späť, prelietli mu okolo ucha dva záblesky zeleného svetla. Štyria Smrťožrúti opustili kruh, prenasledovali ich a mierili svojimi kúzlami na Hagridov chrbát. Hagrid zabočil, ale Smrťožrúti sledovali ten istý kurz. Harry sa musel skloniť do vozíka, aby sa skryl pred všetkými tými kúzlami, ktorých intenzita vzrastala. Skúsil sa otočiť a zakričal „Mdloby na vás!“ a z jeho vlastného prútika vyrazil prúd červeného svetla, čím medzi Smrťožrútov, ktorí sa kliatbe pokúsili vyhnúť, vytvoril medzeru. „Drž sa pevne, Harry, toto na nich zapôsobí!“ zakričal Hagrid a Harry sa pozrel hore práve včas, aby videl Hagrida stláčať zelené tlačidlo pod ukazovateľom paliva. Z výfuku vyrazila stena, pevná čierna stena. Harry videl, ako sa uprostred oblak rozpína. Traja Smrťožrúti stihli uhnúť, ale štvrtý také šťastie nemal. Zmizol z výhľadu a potom bolo vidieť iba, ako padá ako balvan, jeho metla bolo rozpadnutá na kúsky. Jeden z jeho kolegov spomalil, aby ho zachránil, ale nebolo ho vidieť – ako sa Hagrid predklonil cez riadidlá a dupol na plyn, vyvalila sa z výfuku ďalšia temná vlna. Od prútikov dvoch ostávajúcich Smrťožrútov cez Harryho hlavu stále prilietalo čím ďalej tým viac smrtiacich kliatieb. Mierili na Hagrida. Harry na oplátku vysielal ďalšie ochromujúce kliatby: červené a zelené pruhy svetla sa uprostred oblohy zrážali a produkovali plno iskier, ktoré Harrymu pripomínali ohňostroje a muklovia zo spodku nemohli mať vôbec poňatia, čo sa deje… „Drž sa Harry, ideme ďalej!“ zakričal Hagrid a stisol druhé tlačidlo. Tentoraz sa z výfuku vymrštila obrovská sieť, ale Smrťožrúti na ňu boli pripravení. Nielen, že sa jej zvládli obletom vyhnúť, tretí, ktorý pôvodne zachraňoval štvrtého, sa do nej síce zachytil, ale potom sa naraz objavil za dvomi svojimi kolegami a všetci traja prenasledovali motorku a metali po nej kliatby. „Toto ich dorazí, Harry, drž sa pevne!“ zakričal Hagrid a Harry videl, ako zatlačil celou svojou rukou do purpurového tlačidla pod rýchlomerem. S nezameniteľným hlučným revem vyšľahol z výfuku plameň dračieho ohňa, dobiela rozžhavený a modrý a motorka vystrelila vpred ako guľka. Harry videl Smrťožrútov, ako sa vyhýbajú smrtiacej plamennej stope a vo chvíľu sa bočný vozík začal osudne kývať. Jeho kovové spoje s motorkou sa zo silou akcelerácie začali pretrhávať. „To je dobre, Harry!“ kričal Hagrid, ktorého sila vzduchu na motorke položila. Nikto teraz neriadil a vozík sa začal pod silou vzduchu krútiť. „Zvládam to, Harry, neboj sa!“ jačal Hagrid a z vnútorného vrecka svojho kožucha vytiahol kvetovaný rúžový dáždnik. „Hagrid! Nie! Nechaj to na mňa!“ „REPARO!“ Ozvala sa ohlušujúca rana a vozík sa od motorky oddelil úplne. Harry zrýchlil vpred, hnaný silou motorky, a potom začal klesať… V zúfalstve na svoj vozík Harry namieril prútik a zakričal, „Wingardium Leviosa!“ Vozík sa vzniesol ako korok vo vode, neriaditeľný, ale aspoň zostal vo vzduchu. Na oslavu ale nemal ani pol sekundy, hneď sa za ním zjavili ďalšie a ďalšie kliatby. Traja Smrťožrúti ho začali obkľučovať. „Idem za tebou, Harry!“ kričal Hagrid z temnoty, ale Harry cítil, ako vozík začína opäť klesať. Skrútený, ako nízko mohol byť, pokúsil sa namieriť do stredu prilietajúcich postáv a zakričal, „Impedimenta!“ Kúzlo vrazilo prostrednému Smrťožrútovi do hrudníka. Na moment sa ten muž úplne roztiahol vo vzduchu, ako keby narazil na neviditeľnú prekážku. Jeden z jeho kolegov do neho skoro vrazil… Potom sa vozík začal prepadať skutočne prudko a posledný Smrťožrút vyslal kliatbu tak blízko Harryho, až sa musel skloniť pod hranu vozíka, skoro si o roh sedadla vyrazil zub… „Už letím, Harry, už letím!“ Veľká ruka chytila Harryho za zadnú časť jeho oblečenia a vytiahla ho z klesajúceho vozíka späť na sedadlo motorky. Harry si uvedomil, že sedí zas za Hagridom. Ako začali stúpať, preč od dvoch zostávajúcich Smrťožrútov, Harry vypľul krv z úst, namieril prútik na padajúci vozík a zakričal, „Confringo!“ Vedel, že Hedvigu to bude bolieť, ale ako vozík vybuchol, najbližšieho Smrťožrúta to zrazilo z metly a odhodilo z dohľadu. Jeho spoločníci odleteli späť a stratili sa tiež. „Harry, je mi to ľúto, moc ľúto,“ nariekal Hagrid, „Nemal som to skúšať opraviť sám, áno, už nemám medzi kúzelníkmi čo robiť…“ „To nie je problém, iba jednoducho leť!“ zakričal Harry k Hagridovi, keď sa z tmy vynorili ďalší dvaja Smrťožrúti a každým momentom sa približovali. Ako začali opäť lietať vzduchom kliatby, začal Hagrid kľučkovať a uhýbať. Harry vedel, že Hagrid neskúsi sám znovu použiť drakoletiace tlačidlo, keď Harry sedí tak voľne. Harry vyslal na prenasledovateľov omračujúce zaklínadlo, ale prakticky ich nezdržal. Vyslal na nich ďalšie blokujúce zaklínadlo – najbližší Smrťožrút zabočil, aby sa mu vyhol, načo mu skĺzla jeho kapucňa a pri ďalšom červenom záblesku omračujúceho zaklínadla Harry uvidel neprirodzene bielu tvár Stanleyho Shunpika… Stan… „Expelliarmus!“ zakričal Harry. „Je to on, to je on, to je ten pravý!“ Výkrik zahaleného Smrťožrúta zasiahol Harryho aj cez hromovo hlučiaci motor motorky: V ďalšej chvíli odpadli obaja prenasledovatelia späť a stratili sa z dohľadu. „Harry, čo sa stalo?“ burácal Hagrid. „Kam zmizli?“ „Ja neviem!“ Ale Harry sa obával – zahalený Smrťožrút kričal „to je ten pravý!“ Ako to len mohol vedieť? Uprene pozeral do prázdnej temnoty a cítil nebezpečenstvo… Kde to vlastne boli? Posunul sa v sedadle dopredu a sadol si tak, aby bol tvarou vpred a chytil sa zadnej časti Hagridovho kabátu. „Hagrid, použi ešte raz ten drakolet, poďme odtiaľto rýchlo preč!“ „Tak sa drž pevne, Harry!“ Opäť sa ozval ohlušujúci rev a z výfuku vyrazil bielomodrý oheň. Harry cítil, ako sa posúva dozadu na tom mále, ktoré pre neho na sedadle zostalo. Hagrid sa posúval späť, smerom k nemu, s problémom udržuje ruky na riadidlách… „Myslím, že sme ich striasli, Harry, myslím, že sme to zvládli“ zakričal Hagrid. Ale Harry spokojný nebol. Sadal na neho strach a rozhliadal sa okolo seba vľavo a vpravo po prenasledovateľoch, o ktorých vedel, že musia prísť… Prečo ustúpili? Jeden z nich stále mal prútik… „To je on, ten pravý…“ To povedal práve vtedy, čo sa pokúsil odzbrojiť Stana… „Už sme skoro tam, Harry, už sme to skoro zvládli!“ kričal Hagrid. Harry cítil, ako motorka mierne klesá, aj keď svetla na zemi stále vyzerali ako hviezdy. Potom ho začala neskutočne páliť jeho jazva – bolo to ako oheň. Na oboch stranách motocykla sa objavil jeden Smrťožrút a dve vysielane smrtiace kliatby ich minuli o milimeter a odhodilo mierne dozadu… A potom ho Harry uvidel. Voldemort letel ako dym nesený vetrom, bez metly alebo testrála, ktorý by ho niesol, jeho hadia tvár žiarila v temnote, jeho biele prsty opäť pozdvihli prútik… Hagrid zakričal strachom a zatočil motorku do zvislého smeru. Ako holý boj o život pripadalo Harrymu vysielanie omračujúcich kliatieb náhodne do divokej noci. Potom za sebou uvidel poletovať telo a vedel, že jedeného z nich zasiahol, chvíľku na to sa ale ozvala rána a z motoru vyrazili iskry. Motorka sa začala prepadať vzduchom v špirále, úplne neovládateľná… A zas sa za nimi začali objavovať záblesky zeleného svetla. Harry nemal poňatie, ktorá strana je hore ktorá dole jeho jazva ho stále pálila. Čakal, že každú sekundu zomrie. Zakrytá osoba na metle bola pol metra od neho, videl, ako zdvíha ruku… „NIE!“ S výkrikom hnevu uvidel Harry, ako Hagrid a Smrťožrút miznú z dohľadu, keď ich spoločná váha bola na jednu metlu extrémna… Sotva zvieral padajúcu motorku svojimi kolenami, započul Harry Voldemorta zakričať „JE MÔJ!“ Bolo po všetkom. Nevidel a nepočul, kde Voldemort je. Pred očami odletel preč ďalší Smrťožrút a Harry iba počul „Avada—“ Bolesť v Harryho jazve ho prinútila zavrieť oči, načo jeho prútik začal takmer sám čarovať. Cítil, ako sa jeho ruka obklopila ako magnet, cez napoly zavreté očí videl, ako z prútika vytryskol prúd zlatkavého svetla, počul, ako niečo prasklo a potom iba niekto zakričal hnevom. Posledný Smrťožrút kričal, Voldemort kričal „NIE!“ Harry si zrazu uvedomil, že má nos centimeter od drakoletiaceho tlačidla. Stlačil ho voľnou rukou a motorka vystrelila do vzduchu ďalšie plamene a vyrazila priamo k zemi. „Hagrid!“ zakričal Harry a držal sa, čo mu sily stačili. „Hagrid…! Accio Hagrid!“ Motorka iba zrýchlila a blížila sa k zemi. S tvárou na riadidlách nevidel Harry nič, iba vzdialené svetlá, ktoré sa zväčšovali a blížili a blížili. Bolo isté, že narazia do zeme a on s tým nemohol nič urobiť. Za nim sa ozval ďalší výkrik: „Tvoj prútik, Selwyn, daj mi tvoj prútik!“ Vycítil, že je Voldemort niekde nablízku, skôr, ako ho uvidel. Keď sa pozrel na bok, zistil, že pozerá do červených očí a bol si istý, že je to posledná vec, ktorú kedy uvidel: Voldemort, ktorý sa ho pokúsil znovu zabiť… A potom zrazu Voldemort zmizol. Harry sa pozrel pod seba a uvidel tam Hagrida, roztiahnutého na zemi. S ťažkosťami otočil riadidlá tak, aby do neho nenarazil, všetkou silou stlačil brzdu, ale s ohlušujúcim nárazom, ktorý roztriasol zem nablízku, vletel do rybníka plného bahna… 5. kapitola - Padlý bojovník ,,Hagrid?“ Harry zápasil s troskami kože a kovu, ktoré ho obklopovali a keď sa snažil postaviť, ruky sa mu zabárali do blatovej vody. Nedokázal pochopiť, kam Voldemort zmizol a očakával, že sa každú chvíľu znesie z okolitej temnoty. Niečo vlhké a teplé mu kvapkalo z brady a predlaktia. Vybrodil sa na breh rybníka a tam sa zastavil o veľkú, temnú masu na zemi, ktorou bol Hagrid. ,,Hagrid? Hagrid, povedz niečo...“ Ale čierna hromada sa ani nepohla. ,,Kto je tam? To je Potter? Si Harry Potter?“ Harry mužov hlas nespoznával. Na to zakričal ženský hlas: ,,Oni havarovali. Ted! Havarovali na záhrade!“ Harrymu sa točila hlava. ,,Hagrid,“ opakoval hlúpo a podlomili sa mu kolená. Ďalšia vec, ktorú si uvedomil, bolo to, že leží na chrbte na niečom, čo mu pripomínalo vankúš, s pálčivou bolesťou na rebrách a pravej ruke. Svoj chýbajúci zub mal späť. Jazva na čele stále pulzovala bolesťou. ,,Hagrid?“ Otvoril oči a uvidel, že leží na pohovke v neznámej, jemne osvetlenej obývačke. Jeho batoh ležal na podlahe o kúsok ďalej, mokrý a zablatený. Svetlovlasý, silnejší muž Harryho úzkostlivo sledoval. ,,Hagrid je v poriadku, synak,“ povedal muž, „manželka sa oňho teraz stará. Ako sa cítiš? Máš ešte niečo zlomené? Postaral som sa o tvoje rebrá, zub a ruku. Mimochodom, ja som Ted, Ted Tonks- otec Dory.“ Harry se posadil príliš rýchlo. Pred očami mu prebleskli svetielka a cítil závrat. „Voldemort...“ ,,Buď pokojný,“ povedal Ted Tonks a pokladajúc mu ruku na rameno, tlačil Harryho späť do vankúšov. ,,To bola škaredá nehoda, čo ste mali. Čo sa vlastne stalo? Niečo sa pokazilo na tej motorke? Arthur Weasley znovu prestrelil? On a tie jeho muklovské hračky...“ „Nie,“ povedal Harry a jeho jazva pulzovala ako čerstvé zranenie. „Smrťožrúti, bolo ich veľa, prenasledovali nás...“ „Smrťožrúti?“ povedal Ted ostro. „Čo tým myslíš, Smrťožrúti? Myslel som si, že nevedeli, že ťa dnes večer privezú, myslel som...“ „Vedeli o tom,“ povedal Harry. Ted Tonks sa pozrel hore na strop, akoby si myslel, že cez neho uvidí až na nebo nad ním. „Tak, potom teda vieme, že naše ochranné kúzla vydržali, nie? Nemali by byť schopní priblížiť sa k domu na menej ako 100 yardov v akomkoľvek smere.“ Teraz už Harry rozumel tomu, prečo Voldemort zrazu zmizol- ocitli sa v bode, kde motorka prekročila bariéru kúziel Rádu. Len dúfal, že budú aj naďalej fungovať. Predstavil si Voldemorta sto yardov ďaleko, ako sa snaží nájsť spôsob, ktorým by prenikol cez niečo, čo si Harry predstavoval ako veľkú priehľadnú bublinu. Zhodil nohy dolu z pohovky- musel vidieť Hagrida na vlastné oči predtým, než uverí, že je skutočne nažive. Každopádne, hneď ako sa postavil, dvere sa otvorili a pretlačil sa cez ne Hagrid, s tvárou pokrytou blatom a krvou, trochu krívajúci, ale akoby zázrakom živý. ,,Harry!“ Prekročil podlahu medzi nimi dvoma krokmi, odhodil pri tom z cesty dva krehké stolčeky a aspidistru a stisol Harryho v takom objatí, že mu takmer znovu praskli jeho čerstvo zrastené rebrá. „Prepánajána, Harry, ako si sa z toho dostal? Myslel som si, že sme už obaja hotoví!“ „Hej, ja tiež. Nemôžem uveriť...“ Harry zmĺkol vo chvíli, keď si všimol ženu, ktorá práve vstúpila do miestnosti za Hagridom. „Ty,“ zakričal a vrhol sa rukou do vrecka, ktoré ale bolo prázdne. „Tvoj prútik je tu, synak,“ povedal Ted a poklepal s ním Harrymu na rameno. „Spadol hneď vedľa teba, zobral som ho... A tá žena, na ktorú kričíš, je moja manželka.“ „Eh, ja... ospravedlňujem sa.“ Keď podišla viac do miestnosti, podoba pani Tonksovej a jej sestry Bellatrix už bola oveľa menšia. Jej vlasy boli svetlejšie a oči mala širšie a vľúdnejšie. Napriek tomu vyzerala po Harryho výkriku trochu povýšenecky. „Čo sa stalo našej dcére?“ spýtala sa. „Hagrid vravel, že ste boli prepadnutí...kde je Nymphadora?“ „Ja neviem,“ povedal Harry. „Nevieme čo sa stalo s ostatnými.“ Ona a Ted si vymenili ustrašené pohľady. Na Harryho doľahla zmes strachu a viny. Ak ktokoľvek z ostatných umrel, bola to jeho vina. Všetko jeho vina. To on súhlasil s tým plánom, keď im dal svoje vlasy. „Prenášadlo,“ vykríkol, keď si náhle spomenul. „Musíme sa vrátiť do Brlohu a zistiť... potom vám pošleme správu alebo... alebo Tonksová ju pošle, raz...“ „Dora bude v poriadku, Dromeda,“ povedal Ted. „Ona vie, čo robiť. Už bola s aurormi v mnohých takých situáciách. Prenášadlo je týmto smerom,“ dodal smerom k Harrymu. „Odlieta za tri minúty, ak chceš.“ „Hej, určite chceme,“ povedal Harry. Schytil svoj batoh a hodil si ho na chrbát. „Ja...“ Pozrel sa na pani Tonksovú, pretože sa jej chcel ospravedlniť za strach, v ktorom ju zanechal a za ktorý sa cítil tak príšerne zodpovedný, ale nenapadali mu žiadne vhodné slová tak, aby to nevyznelo prázdne a neúprimne. „Poviem Tonksovej... Dore... aby sa ozvala, keď...Ďakujem že ste nám pomohli, ďakujem za všetko, ja...“ Bol rád, že opustil miestnosť a nasledoval Teda Tonksa cez krátku chodbu do kúpeľne. Hagrid šiel za nimi, prikrčený tak, aby si neudrel hlavu o rám dverí. „Tam, synak. To je prenášadlo.“ Pán Tonks ukazoval na malý strieborný hrebeň ležiaci na toaletnom stolíku. „Ďakujem,“ povedal Harry s prstom natiahnutým tak, aby sa dotýkal hrebienka a bol pripravený k presunu. „Počkaj chvíľu,“ povedal Hagrid a rozhliadol sa okolo. „Harry, kde je Hedviga?“ „Ona... zasiahli ju,“ odpovedal Harry. Keď si to uvedomil, hanbil sa za seba a slzy mu vyhŕkli z očí. Sova bola jeho spoločníkom, jeho veľkým spojením s kúzelníckym svetom, keď bol nútený vracať sa k Dursleyovcom. Hagrid natiahol svoju obrovskú ruku a potľapkal ho súcitne po ramene. „Nevadí,“ povedal mrzuto, „nevadí. Prežila skvelý, dlhý život...“ „Hagrid!“ povedal Ted varovne práve vo chvíli, keď sa hrebeň rozžiaril do svetlo modra a Hagrid k nemu priložil svoj ukazovák práve včas. S trhnutím za pupkom, akoby ho neviditeľné lano zatiahlo vpred, bol Harry vtlačený do prázdna a nekontrolovateľne sa točil s prstom prilepeným na prenášadle. On aj Hagrid uháňali preč od pána Tonksa a o sekundu neskôr sa už jeho nohy dotkli tvrdej zeme a on spadol na všetky štyri na záhradku Brlohu. Počul krik. Zahodil preč teraz už nelepiace prenášadlo, postavil sa s miernym zakymácaním na nohy a uvidel pani Weasleyovú a Ginny, ako bežia dolu schodmi pri zadnom vchode. Medzitým sa aj Hagrid, ktorý tiež spadol na zem, neisto zdvíhal na nohy. ,,Harry? Ty si ten pravý Harry? Čo sa stalo? Kde sú ostatní?“ kričala pani Weasleyová. „Čo tým myslíte? Je tu už niekto z ostatných?“ Vzdychol Harry. Odpoveď bola ľahko čitateľná z výrazu bledej tváre pani Weasleyovej. „Smrťožrúti na nás čakali,“ povedal jej Harry, „boli sme obkľúčení a v tej chvíli sme rýchlo odleteli. Vedeli, že to bude dnes v noci. Neviem, čo sa stalo komukoľvek z ostatných. Štyria z nich nás začali prenasledovať a jediné, čo sme mohli robiť, bolo utiecť preč. A potom nás dobehol Voldemort...“ Započul sebaobviňujúci tón vo svojom hlase, prosbu o pochopenie, prečo nevie, čo sa stalo s jej synmi, ale... „Vďaka bohu, že sa ti nič nestalo,“ povedala a stisla ho v objatí, o ktorom Harry vedel, že si ho nezaslúži. „Nemala by si trošku brandy, Molly?“ Spýtal sa Hagrid trochu trasúcim sa hlasom. „Pre lekárske účely...?“ Mohla by ju privolať kúzlom, ale ako sa otočila a bežala späť k nakrivo stojacej stavbe, Harry vedel, že chce skryť svoju tvár. Otočil sa k Ginny a ta mu odpovedala na jeho nevyslovenú prosbu. „Ron a Tonksová sa mali vrátiť prví, ale zmeškali svoje prenášadlo, vrátilo sa bez nich,“ povedala ukazujúc na prázdnu plechovku od oleja ležiacu obďaleč. „A toto,“ ukázala na starý obuvák „malo byť otcovo s Fredom. Tí tu mali byť druhí. Ty a Hagrid ste tretí a,“ skontrolovala si hodinky, „ak to zvládli, tak George a Lupin by mali byť späť do minúty.“ Pani Weasleyová sa znovu objavila a niesla fľašu brandy, ktorú podala Hagridovi. Ten ju odzátkoval a na ex ju do seba obrátil. „Mami!“ vykríkla Ginny a ukázala na miesto pár stôp od nich. V tme sa objavilo modré svetlo, neustále sa zväčšovalo a Lupin s Georgom sa objavili. Najskôr sa točili nad zemou a potom spadlo na zem. Harry okamžite zistil, že sa niečo deje. Lupin podopieral Georga, ktorý bol v bezvedomí a tvár mal zaliatu krvou. Harry vyrazil vpred a chytil Georga za nohy. Spoločne s Lupinom doniesli Georga do domu, cez kuchyňu až do obývačky, kde ho položili na pohovku. Keď svetlo lampy zalialo Georgovi hlavu, Ginny zalapala po dychu a Harryho žalúdok sa silne zatriasol- jedno z Georgových uší bolo preč. Tá strana jeho hlavy bola zaplavená vlhkou, jasno červenou krvou. Ešte predtým, než sa pani Weasleyová sklonila nad svojím synom, vzal Lupin Harryho za rameno a nie príliš jemne ho odtiahol späť do kuchyne, kde sa Hagrid stále ešte pokúšal prepchať svoje veľké telo cez zadný vchod. „Hej,“ povedal Hagrid rozhorčene, „Choď od neho! Okamžite Harryho pusť!“ Lupin ho ignoroval. „Aké zviera bolo v rohu môjho kabinetu keď si prvýkrát prišiel?“ „Eh... eh, hlbočník v nádrži, nie?“ Lupin pustil Harryho a ten spadol späť na kuchynskú linku. „Čo sa tam stalo?“ kričal Hagrid. „Ospravedlňujem sa Harry, ale musel som to skontrolovať,“ povedal Lupin stroho. „Boli sme zradení. Voldemort vedel, že budeš prevezený dnes a jediní ľudia, ktorí mu to mohli povedať boli priamo zapojení v pláne. Mohol si byť podvodník.“ „Tak prečo neskontrolujete mňa?“ fučal Hagrid, stále bojujúci s úzkymi dverami. „Vy ste polovičný obor,“ povedal Lupin, hľadiac na Hagrida. Všehodžús je určený len pre ľudí.“ „Nikto z rádu by Voldemortovi neprezradil, že to urobíme dnes,“ povedal Harry. Tá predstava bola preňho tak desivá, nemohol uveriť, že by to ktokoľvek z nich urobil. „Voldemort ma dostihol až úplne na konci. Nevedel od začiatku, ktorý som. Keby poznal plán, vedel by od začiatku, že som s Hagridom“ „Oni ťa spoznali? Ale ako? Čo si urobil?“ „Ja...“ Harry sa snažil spomenúť si. Celá cesta sa mu zdala ako zmes paniky a zmätku. „Uvidel som Stana Shunpikea... Vieš, toho, čo pracoval v Rytierskom autobuse. Snažil som sa ho odzbrojiť namiesto toho aby som...no, on nevedel, čo robí, nie? Musel byť pod kliatbou Imperius?!“ Lupin vyzeral zdesene. „Harry, časy, kedy stačilo odzbrojovať sú preč! Títo ľudia sa snažia zajať ťa a zabiť! Minimálne omráčiť, ak nie si pripravený zabiť! „Boli sme stovky stôp vysoko! Stan nebol sám sebou a keby som ho omráčil a on by spadol, zomrel by úplne rovnako, ako keby som použil Avada Kedavra! Expeliarmus ma zachránil pred Voldemortom pred dvoma rokmi,“ dodal Harry vzdorovito. Lupin mu pripomínal Zachariasa Smitha z Bystrohlavu, ktorý sa mu vysmieval, keď chcel Dumbledorovu armádu učiť odzbrojovacie zaklínadlo. „Áno Harry,“ povedal Lupin s bolesťou v hlase, „a mnoho smrťožrútov o tom podalo svedectvo! Prepáč mi, ale to bolo veľmi neobvyklé chovanie vo chvíli, keď ti bezprostredne hrozí smrť. Zopakovať to dnes pred smrťožrútmi, ktorí boli pri tom, alebo o tom počuli, bolo takmer ako spáchať samovraždu.“ „Takže vy si myslíte, že som mala Stana Shunpikea zabiť?“ povedal Harry nahnevane. „Samozrejme že nie,“ povedal Lupin, „ale smrťožrúti- narovinu... väčšina ľudí! – by očakávala, že zaútočíš späť! Expeliarmus je užitočné kúzlo, ale smrťožrúti si zrejme myslia, že je to akoby tvoj podpis a ja na teba musím naliehať, aby sa to už naozaj nestalo!“ Lupin privádzal Harryho k pocitu, že je idiot, ale v jeho vnútri bolo zrniečko vzdoru. „Ja neodstrelím človeka z mojej cesty len preto, že tam práve náhodou stojí,“ povedal Harry, „to je Voldemortov spôsob.“ Lupinova odveta už neprišla- konečne sa úspešný Hagrid predral dvermi a dotackal sa k stoličke, na ktorú si sadol, ale tá sa pod ním okamžite rozpadla. Ignorujúc jeho zmes nadávok a ospravedlnení, obrátil sa Harry opäť na Lupina. „Bude George v poriadku?“ Všetko Lupinovo sklamanie z Harryho sa zdalo byť zmyté touto otázkou. „Myslím, že áno, ale nie je tu žiadna šanca vrátiť mu ucho. Nie keď bolo odobraté kliatbou. V tom sa z vonku ozval hlasný zvuk. Lupin vybehol k zadným dverám, Harry preskočil Hagridove nohy a šprintoval na záhradu, kde sa objavili dve postavy. Ako sa k nim Harry blížil, zistil, že je to Hermiona, ktorá sa práve menila späť do svojej podoby, a Kingsley, obaja zvierajúci ohnutý vešiak na šaty. Hermiona sa vrhla Harrymu do náručia, ale Kingsley vôbec nevyzeral, že by ho tešilo hocikoho z nich vidieť. Cez Hermionino rameno Harry uvidel, ako zdvíha prútik a mieri s ním na Lupinov hrudník. „Posledné slová Albusa Dumbledora nám dvom!“ „Harry je najväčšia nádej, ktorú máme. Verte mu,“ povedal Lupin pokojne. Kingsley otočil svoj prútik na Harryho, ale Lupin povedal: „Je to on, otestoval som to!“ „Dobre, dobre!“ odvetil Kingsley a schoval prútik späť do svojho plášťa. „Ale niekto nás zradil! Vedeli, že to bude dnes!“ „Vyzerá to tak,“ povedal Lupin, „ale zrejme nevedeli, že tam bude 7 rôznych Harry Potterov.“ „Malá výhoda!“ zavrčal Kingsley. „Kto ešte je späť?“ „Len Harry, Hagrid, ja a George.“ Hermiona potlačila malé zastonanie. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Lupin Kingsleyho. „Sledovali ma piati, dvoch som zranil, jedného možno zabil,“ povedal Kingsley, „a videli sme Veď-vieš-koho- pridal sa k prenasledovateľom asi v polovici cesty, ale zase rýchlo zmizol. Remus, on vie...“ „Lietať,“ doplnil Harry. „Tiež som ho videl. Objavil sa za mnou a za Hagridom.“ Tak preto nás nechal na pokoji- kvôli tebe!“ povedal Kingsley, „nemohol som pochopiť, prečo zrazu zmizol. Ale čo ho viedlo k tomu aby zmenil cieľ?“ „Harry bol príliš milý na Stana Shunpikea,“ povedal Lupin. „Stan?“ zopakovala Hermiona. „Ale ja som si myslela že je v Azkabane?“ Kingsley sa neradostne zachechtal. „Hermiona, uskutočnil sa hromadný útek, ktorý ministerstvo samozrejme ututlalo. Traversovi spadla maska, keď som naňho poslal kliatbu, tiež mal byť v Azkabane. Ale čo sa stalo tebe Remus? Kde je George?“ „Prišiel o ucho,“ povedal Lupin. „Prišiel o...?“ zopakovala Hermiona zvýšeným hlasom. „Snapeova práca,“ povedal Lupin. „Snape?“ zreval Harry. „Nepovedal si...“ „Stratil svoju masku počas prenasledovania. Sectumsempra bola vždy jeho špecialita. Bol by som rád, keby som mohol povedať, že som mu to oplatil, ale jediné, čo som mohol robiť bolo udržať Georga na metle. Strácal príliš veľa krvi.“ Medzi všetkými štyrmi sa rozhostilo ticho, keď sa pozreli na oblohu. Neboli tam žiadne známky pohybu- hviezdy boli stále rovnaké, neblikajúce, nemenné, nezakryté ich prilietajúcimi kamarátmi. Kde bol Ron? Kde boli Fred a pán Weasley? Kde boli Bill, Fleur, Tonksová, Divooký a Mundungus?“ „Harry, podaj mi ruku!“ volal Hagrid chrapľavo z dverí, v ktorých bol zase zaseknutý. Rád, že môže niečo robiť, vytiahol ho Harry na slobodu a cez prázdnu kuchyňu prebehol späť do obývačky, kde pani sa Weasleyová a Ginny stále starali o Georgea. Pani Weasleyová už zastavila krvácanie a pod svetlom lampy Harry uvidel čistý prázdny otvor na mieste, kde bolo Georgeove ucho. „Ako mu je?“ Pani Weasleyová sa rozhliadla okolo a povedala: „Nemôžem mu ho dať späť. Nie, keď bolo odstránené čiernou mágiou. Ale mohlo to byť oveľa horšie... Je nažive.“ „Áno, vďakabohu.“ „Počula som v záhrade ešte niekoho...?“ spýtala sa Ginny. „Hermionu a Kingsleyho,“ odpovedal Harry. „Vďakabohu,“ zašepkala Ginny. Dívali sa jeden na druhého a Harry ju chcel objať. Nikdy to neurobil, keď pri tom bola pani Weasleyová, ale než stihol zareagovať, z kuchyne sa ozvala obrovská rana. „Dokážem, kto som, Kingsley, až keď uvidím svojho syna! Teraz ustúp, ak vieš, čo je pre teba dobré!“ Harry ešte nikdy nepočul pána Weasleyho takto kričať. Vtrhol do obývačky, plešina lesknúca sa potom, okuliare nakrivo, Fred tesne pred ním, obaja bledí, ale nezranení. „Arthur!“ zakričala pani Weasleyová. „Vďakabohu!“ „Ako mu je?“ Pán Weasley si kľakol na kolená vedľa Georgea. Po prvýkrát za ten čas, čo ho Harry poznal, sa zdalo, že Fred nevie, čo povedať. Díval sa cez operadlo pohovky na Georgeovo zranenie, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí. Pravdepodobne vyplašený hlukom príchodu Freda a svojho otca sa George prebral. „Ako sa cítiš George?“ zašepkala pani Weasleyová. Georgeove prsty ohmatávali stranu jeho hlavy. „Ako kopáč,“ zahuhlal. „Čo je s ním?“ potichu povedal Fred a pozeral vydesene. „Má niečo s hlavou?“ „Ako kopáč,“ opakoval George, otvoril oči a pozrel sa hore na svojho brata. „Vidíš... som kopáč. Mám dieru v hlave, vykopal som si dieru do hlavy, Fred, chápeš to?“ Pán Weasley hlasnejšie než obyčajne a Fredovi sa do popolavej tváre vrátila farba. „Úbohý,“ povedal Fred, „s celým šírym svetom humoru, ktorý bol pred tebou, ty vymyslíš ´dieru a kopáča´?“ „No, hej,“ povedal George a uškrnul sa na svoju slzami zaliatu matku. „Teraz už nás budeš môcť rozlíšiť, mami.“ Rozhliadol sa okolo. „Ahoj Harry... si Harry, však?“ „Áno, to som,“ povedal Harry a podišiel bližšie k pohovke. „Tak sme ťa aspoň dostali naspäť v poriadku,“ povedal George. „Prečo sa Ron a Bill nechúlia pri mojej skoro smrteľnej posteli?“ „Ešte sa nevrátili, George,“ odpovedala mu pani Weasleyová. Georgov úškrn zmizol. Harry sa letmo pozrel na Ginny a naznačil jej, aby ho odprevadila von. Keď prechádzali kuchyňou, povedala mu tichým hlasom: „Ron a Tonksová by sa už mali vrátiť. Nemali dlhú cestu. Teta Muriel nebýva odtiaľto tak ďaleko.“ Harry neodpovedal. Vždy, keď prišiel do Brlohu, spadol z neho všetok strach, ale tentokrát ho celého zahalil, akoby mu liezol pod kožu, pulzoval v jeho hrudi a zalepil mu hrdlo. Keď zostupovali po schodoch do záhrady, Ginny ho chytila za ruku. Kingsley sa prechádzal sem a tam po záhrade a pri každej otočke sa zadíval na nebo. Harry si spomenul na strýka Vernona, ako chodil po obývačke asi tak pred miliónmi rokov. Hagrid, Hermiona a Lupin stáli plece pri pleci a upierali v tichosti pohľad hore. Nikto z nich sa neotočil, keď sa k nim Harry a Ginny pridali. Minúty sa vliekli, akoby to boli celé roky. Aj ten najmenší poryv vetru spôsobil, že nadskočili v nádeji, že uvidia niektorého chýbajúceho člena rádu, ako sa nezranený objaví, otočili sa na krík, ktorý vo vetre zašumel. A v tom sa priamo nad nimi zhmotnila metla a zniesla sa smerom k zemi. „To sú oni!“ zvrieskla Hermiona. Tonksová pristála s dlhým šmykom, ktorý všade po okolí rozhodil zeminu a kamene. „Remus!“ Tonksová sa rozplakala, keď krivkala z metly do Remusovho náručia. Ron zmätene dokrivkal k Harrymu a Hermione. Jeho tvár bola bledá a vyzeral, že nie je schopný zo seba vydať slovo. „Ste v poriadku,“ zamumlal ešte predtým, než k nemu vyletela Hermiona a pevne ho objala. „Ja som si myslela...myslela som...“ „Som v pohode,“ povedal Ron a potľapkával ju po chrbte. „Som v pohode.“ „Ron bol skvelý,“ povedala Tonksová vrelo a uvoľnila sa z Remusovho zovrenia. „Úžasný- omráčil jedného smrťožrúta priamo do hlavy a keď mierite na pohyblivý cieľ z letiacej metly...“ „Vážne si to urobil?“ spýtala sa užasnutá Hermiona s rukami stále okolo Ronovho krku. „Stále ten prekvapený tón,“ povedal trochu nahnevane a vymanil sa na slobodu. „Sme poslední?“ „Nie,“ odpovedala mu Ginny, „stále čakáme na Billa a Fleur a Divookého s Mundungusom. „Idem povedať mame a ockovi, že si v poriadku, Ron...“ Odbehla dovnútra. „Tak čo máte? Čo sa stalo?“ Lupinov hlas znel až nahnevane, keď sa obracal na Tonksovú. „Bellatrix,“ povedala Tonksová. „Chcela ma dostať skoro tak, ako Harryho, Remus. Snažila sa ma zabiť. Chcela by som ju dostať, som jej to dlžná. Ale určite sme zranili Rudolphusa... Potom už sme boli u Ronovej tety Muriel, ale nestihli sme prenášadlo, kým nás obskakovala...“ Lupinovi pohrával sval na čeľusti. Prikyvoval, ale vyzeral, že nie je schopný už nič viac dodať. „A čo sa stalo vám?“ obrátila sa Tonksová na Harryho, Hermionu a Kingsleyho. Porozprávali jej príbehy zo svojich ciest, ale po celý ten čas nad nimi stále viseli obavy z neprítomnosti Divookého, Billa a Fleur a bolo čím ďalej tým ťažšie ich ignorovať. „Budem sa musieť vrátiť na Dawning street, mal som tam byť už pred hodinou,“ povedal Kingsley konečne, po poslednom upretom pohľade na oblohu. „Dajte mi vedieť, keď sa vrátia...“ Lupin prikývol. S mávnutím na ostatných Kingsley odišiel do tmy smerom k bránke. Harrymu sa ešte zdalo, že počuje slabé prasknutie, ako sa Kingsley odmiestnil hneď za plotom Brlohu. Pán a pani Weasleyovci prichádzali po zadných schodoch s Ginny v tesnom závese. Obaja rodičia objali svojho syna ešte predtým, než sa obrátili na Lupina a Tonksovú. „Ďakujeme vám,“ povedala pani Weasleyová, „za našich synov.“ „Nebuď hlúpa, Molly,“ povedala na to Tonksová. „Ako sa má George?“ spýtal sa Lupin. „Čo je s ním?“ pípol Ron. „Prišiel o...“ Ale koniec vety pani Weasleyovej bol prerušený spoločným výkrikom. Testral práve pristál pár stôp od nich. Bill a Fleur zosadli z jeho chrbta, ošľahaní vetrom, ale nezranení. „Bill! Vďakabohu!“ Pani Weasleyová vybehla vpred, ale objatie, ktoré jej Bill venoval bolo neporiadne. S pohľadom upretým priamo na svojho otca povedal: „Divooký je mŕtvy.“ Nikto neprehovoril, nikto sa nepohol. Harry ucítil, ako niečo v ňom padá dole, cez zem a opúšťa ho to navždy. „Videli sme to,“ povedal Bill. Fleur prikývla, so slzami, ktoré sa leskli vo svetle prichádzajúcom sem z okien kuchyne. „Stalo sa to hneď po tom, čo sme prelomili ich kruh. Divooký s Dungom boli blízko nás- mierili tiež na sever. Voldemort- on vie lietať- vyrazil priamo za nimi. Dung spanikáril, počul som ho vykríknuť. Divooký sa ho snažil zastaviť, ale on sa odmiestnil. Voldemortova kliatba zasiahla Divookého priamo do tváre. Spadol z metly a... nebolo nič, čo by sme mohli urobiť. Mali sme polovicu z nich priamo za sebou...“ Billov hlas sa zlomil. „Samozrejme ste nemohli nič urobiť,“ povedal Lupin. Všetci sa zastavili a dívali sa na seba navzájom. Harry to nedokázal pochopiť. Divooký a mŕtvy. To nie je možné. Divooký, schopný, odvážny, vždy suverénny... Nakoniec na všetkých doľahlo, aj keď to nikto nepovedal nahlas, že už nie je nič, kvôli čomu by mali ostávať v záhrade a ticho nasledovali pána a pani Weasleyovcov späť do Brlohu, do obývačky, kde sa Fred s Georgom spoločne smialo. „Niečo sa deje?“ spýtal sa Fred, skúmajúc tváre všetkých prichádzajúcich. „Čo sa stalo? Kde je...?“ „Divooký,“ povedal pán Weasley. „Mŕtvy.“ Tváre dvojčiat sa skrútili do prekvapenej grimasy. Nikto nevedel, čo robiť. Tonksová ticho vzlykala do vreckovky, mala k Divookému blízko- Harry vedel, že bola jeho obľúbenec a držal nad ňou ochrannú ruku na Ministerstve mágie. „Hagrid, ktorý si sadol do kúta, kde mal najviac miesta, si utieral oči svojou vreckovkou veľkou ako obrus. Bill odišiel ku kredencu a vybral fľašu ohnivej whisky a pár pohárov. „Tu máte,“ povedal a s mávnutím poslal po miestnosti 12 plných pohárov ku každému z nich a sám si nechal trinásty. „Na Divookého.“ „Na Divookého.“ Predniesli všetci prípitok. „Na Divookého“ ako ozvena povedal trochu oneskorene Hagrid. Ohnivá whisky spálila Harrymu hrdlo. Zdalo sa mu, ako by sa doňho prepaľovala, znecitlivovala a naplňovala ho odvahou. „Takže Mundungus zmizol?“ konštatoval Lupin, ktorý svoj pohár vypil na ex. Atmosféra sa zrazu zmenila. Všetci vyzerali napäto a pozorovali Lupina so strachom z toho, čo by mohli počuť. „Viem, čo si myslíš,“ povedal Bill, „a napadlo mi to tiež po ceste sem, pretože vyzerali, že nás očakávajú, že? Ale Mundungus nás nemohol zradiť. Nevedeli, že tam bude sedem Potterov- to ich zmiatlo a vďaka tomu sme dokázali zmiznúť. Ale zabudol si, že to bol Mundungus, komu to napadlo. Prečo by im nepovedal takú základnú vec? Podľa mňa proste Dung spanikáril. Nechcel ísť prvý, ale Divooký mu to prikázal a Veď-vieš-kto šiel rovno za nimi. To bolo dosť na to, aby hocikto spanikáril. „Veď-vieš-kto konal presne tak, ako Divooký predpovedal,“ pokrčila nos Tonksová. „Divooký povedal, že bude očakávať, že pravý Harry bude s tým najskúsenejším aurorom. Začal prenasledovať Divookého ako prvého a keď sa zbavil Divookého, začal prenasledovať Kingsleyho...“ „Áno, ten je tiež veľmi dobrrrrý,“ prikývla Fleur, „ale stále to nevysvetľuje, ako vedeli, že budeme prrresúvať ´arryho prrrráve dnes. Niekto musel byť neopatrrrrný. Niekto musel vyzrrradit dátum z vonku. To je jediné, šo vysvetľuje, že vedeli dátum, ale nepoznali prrrresný plán.“ Zažiarila na všetkých okolo, slzy sa jej ešte stále leskli na jej krásnej tvári a vyzývala pohľadom všetkých, aby jej nijak neoponovali. Nikto to ale neurobil. Jediný zvuk, ktorý narušil ticho bolo Hagridovo posmrkávanie spoza obrej vreckovej. Harry sa uprene zadíval na Hagrida, ktorý práve riskoval svoj život preto, aby zachránil ten jeho- na Hagrida, ktorý ho miloval, ktorý mu veril a ktorý už bol raz ľsťou oklamaný, aby vyzradil Voldemortovi tajné informácie výmenou za dračie vajce... „Nie,“ povedal Harry nahlas. Všetci sa naňho prekvapene otočili. Ohnivá whisky zrejme zosilila jeho hlas. „Myslím...ak niekto urobil chybu a omylom prezradil naše tajomstvo, určite to neurobil schválne. Nie je to jeho chyba,“ zopakoval znovu trochu hlasnejšie, ako by to urobil normálne. „Musíme si vzájomne veriť. Ja verím každému z vás! Neverím tomu, že by ma ktokoľvek z vás predal Voldemortovi!“ „Pekne povedané, Harry.“ Povedal Fred neočakávane. „Už jo, ´ujo´, ´ucho´!“ povedal George. Lupin mal zvláštny výraz v tvári, skoro až ľútostivý, keď sa pozrel na Harryho. „Myslíš, že som hlupák?“ spýtal sa Harry vyzývavo. „Nie, myslím, že si ako James, ktorý by považoval za známku nečestnosti, keby mal prestať dôverovať svojim priateľom.“ Harry vedel, na čo naráža- jeho otec bol zradený Peterom Pettigrewom. Zrazu ho chytil iracionálny hnev. Chcel sa hádať, ale Lupin sa otočil chrbtom, sadol si k stolu a povedal Billovi: „Máme prácu. Musíme povedať Kingsleymu...“ „Nie, ja mu to poviem. Ja tam pôjdem.“ „Kam ideš?“ povedali Tonksová a Fleur spoločne. „Divookého telo,“ povedal Lupin. „Musíme ho získať.“ „Nemohlo by to...“ začala pani Weasleyová s dôrazným pohľadom na Billa. „Počkať?“ Povedal Bill, „Nie, ak nechceš, aby si ho radšej vzali smrťožrúti?“ Nikto neprehovoril. Lupin s Billom sa rozlúčili a odišli. Zvyšok sa posadil na stoličky- všetci okrem Harryho, ktorý ostal stáť. Prítomnosť a nevyhnuteľnosť smrti tu s nimi bola ako neodbytná prítomnosť. „Musím tiež ísť,“ povedal Harry. Páry očí sa doňho zabodli. „Nebuď hlúpy, Harry!“ povedala mu pani Weasleyová. „O čom to hovoríš?“ „Nemôžem tu ostať.“ Chytil sa za predlaktie, znovu mu v ňom začal šklbať. Necítil takú bolesť už viac ako rok. „Kým tu ostávam, ste všetci v nebezpečenstve. Nechcel by som, aby...“ „Ale nebuď taký,“ opáčila pani Weasleyová. „Celá dnešná noc prebehla preto, aby sme ťa dostali bezpečne sem a našťastie sa to podarilo. Aj Fleur súhlasila, že sa vydá tu, miesto vo Francúzsku, všetko sme zariadili, takže teraz môžeme zostať spoločne a postarať sa o teba...“ Nerozumela tomu, skôr sa cítil horšie, než lepšie. „Ak by Voldemort zistil, že som tu...“ „Ale ako by mohol?“ spýtala sa pani Weasleyová. „Neexistuje spôsob, ako by sa mohol dozvedieť, v ktorom z domov si.“ „Nie som to ja, o koho sa bojím!“ povedal Harry. „To vieme,“ povedal pán Weasley ticho, „ale keby si teraz odišiel, boli by naše dnešné úspechy trochu zbytočné.“ „Nikam nepôjdeš,“ zahrmel Hagrid. „Prepánajána, Harry, po tom všetkom, čím sme prešli, by si odišiel?“ „A čo moje ucho?“ povedal George a trochu sa dvihol na svojich poduškách. „Ja to viem...“ „Divooký by nechcel...“ „JA VIEM!“ zakričal Harry. Cítil sa porazený a vydieraný. Nechápali, že to, prečo ho zachránili je presne ten dôvod, kvôli ktorému on chce teraz odísť? Rozhostilo sa dlhé ticho, v ktorom mu jeho jazva nepríjemne pulzovala bolesťou. Prerušil ho až pán Weasley. „Kde je Hedviga, Harry? Mohli by sme ju odniesť hore a dať jej niečo na jedenie.“ V Harrym sa všetko zovrelo ako päsť. Nemohol povedať pravdu. Vypil posledný zvyšok ohnivej whisky, aby sa vyhol odpovedi. „Keď už to išlo raz von, pôjde to aj druhýkrát, Harry,“ povedal Hagrid. „Utiekla mu, práve keď bol priamo nad tebou.“ „Nebol som to ja,“ povedal Harry. „Bol to môj prútik. Môj prútik konal na vlastný popud.“ Po pár chvíľach povedala Hermiona jemne: „Ale to nie je možné, Harry. Chceš povedať, že si čaroval, bez toho že by si chcel? Reagoval si inštinktívne.“ „Nie,“ povedal Harry. „Motorka padala, nemôžem povedať, kde bol vtedy Voldemort, ale môj prútik sa zrazu vzpriamil v mojej ruke, našiel ho a vyslala naňho kliatbu, ale nijakú ktorú by som poznal. Nikdy predtým som zlaté plamene nerobil.“ „Často,“ pridal sa pán Weasley, „keď si v strese, môžeš urobiť kúzlo, o ktorom sa ti nikdy predtým ani nesnívalo. Často sa to stáva malým deťom predtým, než začnú chodiť do školy...“ „To nebolo ako toto,“ opáčil Harry cez zovreté zuby. Jeho jazva horela. Cítil hnev a frustráciu. Nenávidel predstavu, že si všetci myslia, že je dosť silný na to, aby zápasil s Voldemortom. Nikto nič nevravel. Vedel, že mu neveria. Teraz, keď o tom premýšľal, zistil, že nikdy predtým nepočul o tom, že by nejaký prútik sám čaroval. Jeho jazva sa plnila bolesťou. Jediné, čo mohol robiť, aby nezačal nahlas kričať bolo ísť von na vzduch. Dal si dole okuliare a odišiel z miestnosti. Ako prechádzal záhradkou, prezeral si ho veľký kostnatý testral. Roztiahol svoje ohromné netopierie krídla a potom pokračoval v pastve. Harry sa zastavil pri záhradnej bránke, pozerajúc na prerastené kvetiny okolo a myslel na Dumbledora. Dumbledore by mu veril, vedel to. Vedel by, prečo sa jeho prútik tak zachoval, pretože Dumbledore vždy mal nejakú odpoveď. Poznal prútiky- vysvetlil mu to zvláštne spojenie medzi jeho a Voldemortovým prútikom... Lenže Dumbledore, rovnako ako Sirius, rovnako ako Divooký, rovnako ako jeho rodičia a ako jeho úbohá sova, všetci boli preč a Harry už sa s nikým z nich nikdy neporozpráva. Cítil horko vnútri hlavy, ale nemalo to nič spoločné s ohnivou whisky. A potom, z ničoho nič, bolesť v jeho jazve vystrelila a on zavrel oči a vnútri jeho hlavy začal kričať cudzí hlas. „Povedal si mi, že problém bude vyriešený, keď si zoberiem cudzí prútik!“ A vnútri jeho hlavy sa objavil obraz zničeného starého muža ležiaceho na kamennej podlahe, ako kričí, hrozivo, kričí v nepredstaviteľnej agónii. „Nie, nie, prosím vás, prosím...“ „Klamal si Lordovi Voldemortovi, Ollivander!“ „Neklamal... prisahám, neklamal som.“ „Chcel si pomôcť Potterovi, aby mi utiekol!“ „Prisahám, že nie... Veril som, že cudzí prútik bude fungovať...“ „Potom mi vysvetli, čo sa stalo. Luciov prútik je zničený!“ „Nerozumiem tomu...spojenie...existuje len...medzi dvoma prútikmi...“ „Klamár!“ „Prosím...žiadam vás...“ A Harry uvidel bielu ruku, ako zdvíha svoj prútik a cítil Voldemortov nával hnevu, uvidel starého muža zvíjajúceho sa na zemi v smrteľnej agónii... „Harry?“ Bolo to preč, tak rýchlo, ako to prišlo. Harry stál trasúci sa v tme, zvierajúci záhradnú bránku. Jeho srdce mu búchalo a jazva mu stále ešte pulzovala ostrou bolesťou. Potom spozoroval Rona a Hermionu. „Harry, poď späť do domu,“ volala Hermiona, „nepremýšľaš dúfam ešte stále nad odchodom?“ „Hej, musíš tu ostať, kamoš,“ povedal Ron a potľapkal ho po chrbte. „Si v poriadku?“ spýtala sa Hermiona, teraz už dosť blízko, aby mu videla do tváre. „Vyzeráš hrozne!“ „No,“ povedal Harry trasúcim sa hlasom, „pravdepodobne vyzerám lepšie, než Ollivander...“ Keď skončil svoje rozprávanie o tom, čo sa mu stalo, Ron vyzeral zdesene, ale Hermiona priam hrozivo vystrašená. „Ale to sa predsa malo skončiť! Tvoja jazva... nemal si to už nikdy robiť! Musel si znovu nechať otvoriť spojenie medzi tebou a Voldemortom. Dumbledore chcel, aby si uzavrel svoju myseľ!“ Keď neodpovedal, chytila ho za ruku. „Harry, on ovláda ministerstvo, noviny a polovicu celého čarodejníckeho sveta! Nenechaj ho to isté urobiť aj s tvojou hlavou!“ 6. kapitola : Ghoul v pyžame Šok zo straty Divookého sa niesol v nasledujúcich dňoch celým domom.. Harry stále neprestával veriť, že sa objaví vo dverách spolu s ostatnými členmi Rádu, ktorí prinášali i odnášali dennodenne naliehavé novinky. Harry cítil, že nič iné len jednanie môže utíšiť jeho pocity viny a žiaľ. Premýšľal o tom, že by mal čo najrýchlejšie vyraziť na cestu, aby našiel a zničil ostatné Horcruxy. Čím skôr, tím lepšie. „No, ale nemôžeš nič robiť skôr než budeš mať 17 rokov.“ pripomínal mu Ron. „Stále máš nad sebou magickú ochranu. A tu môžeme plánovať ako nikde inde, alebo nie? Alebo,“ stíšil svoj hlas, „ty už vieš, kde by sme mali ty ... Ty-Vieš-Čo ... hľadať ? „Nie,“ priznal Harry. „Myslím, že Hermiona sa už o to trochu zaujímala.“ povedal Ron. „Vravela, že tu zhromaždila nejaké dokumenty, ktoré by nám mali pomôcť, a že čakala len na teba, kým prídeš, aby ti ich mohla dať. Harry a Ron práve sedeli pri raňajkách. Pán Weasley a Billy odišli do práce. Pani Weasleyová šla hore zobudiť Hermionu a Ginny, zatiaľ čo Fleur sa hnala do kúpeľne, aby sa okúpala. „Ochrana bude prelomená tridsiateho prvého,“ povedal Harry.„To znamená, že tu potrebujem ostať ešte štyri dni, potom môžem – „Päť dni,“ opravil ho odhodlane Ron.„Musíme tu ostať na svadbu. Pretože inak nás tie dve zabijú.“ Harry pochopil, že Ron tým „tie dve“ myslel Fleur a pani Weaslyovou. „Je to mimoriadny deň,“ povedal Ron, keď sa na neho Harry spýtavo pozrel. „Čo si neuvedomujú, ako dôleži–,“ „Samozrejme že nie,“ povedal Ron. „Nemajú ani páru o tom, čo zamýšľame. Teraz som si spomenul na niečo, o čom som chcel s tebou hovoriť.“ Ron skontroloval pohľadom dvere, či sa náhodou nevracia pani Weaslyová, a posunul sa trochu bližšie k Harrymu. „Mamka mňa a Hermionu nenecháva chvíľku na pokoji a neustále z nás ťahá, čo máme vlastne za lubom. Určite skúsi aj teba, dávaj si pozor. Tatko a Lupin sa tiež na to vypytovali, ale keď som im povedal, že ti Dumbledore o tom zakázal s kýmkoľvek iným okrem nás hovoriť, tak to nechali. Ale mamka nie, je ako zarytá.“ Ronova predpoveď sa za pár hodín vyplnila. Krátko pred obedom si pani Weaslyová Harryho vzala bokom od ostatných. Zavolala si ho, aby sa opýtala, či nevie, čia je to ponožka. Vraj si myslí, že je z jeho batohu, ale nie je si istá. Ale hneď ako ho však mala v kúte kuchynskej linky, spustila: „Zdá sa mi, že Ron a Hermiona si myslia, že sa už toho roku do Rokfortu nevrátite,“ začala ľahkým a obyčajným tónom. „Oh,“ povedal Harry. „No.. áno, to naozaj zamýšľame.“ Mangeľ sa sám vypol a začal žmýkať niečo, čo vyzeralo ako vesta pána Weasleyho. „Môžem sa opýtať prečo chcete skončiť vašu výuku?“ opýtala sa pani Weasleyová. „No, Dumbledore mi tu zanechal … vec, ktorú musím dokončiť,“ zamumlal Harry. „Ron a Hermiona o tom vedia a rozhodli sa ísť so mnou.“ „Akú vec?“„Prepáčte, ale nemôžem –“nadýchol sa z hlboka Harry. „No, na rovinu. Myslím si, že Arthur a ja máme plné právo to vedieť a som si istá že pán a pani Grangerovci budú súhlasiť!“ povedala paní Weaslyová. Harry sa tohto „útoku starostlivých rodičov“ obával. Priamo sa pozrel do očí paní Weasleyovej, všimol si na chlp rovnaký hnedý odtieň, ako má Ginny. Nepomohlo to. „Dumbledore nechcel, aby to ktokoľvek iný vedel, pani Weaslyová. Ron a Hermiona nemusia ísť, je to ich rozhodnutie --“ „Nemyslím si, že ty musíš ísť!“ zvýšila trochu hlas paní Weasleyová. „Si ešte taký mladý. Je to úplná hlúposť. Harry, ty si to určite nepochopil. Pravdepodobne ti hovoril, čo chcel urobiť a ty si to vzal tak, že to teraz musíš urobiť za neho...“ „Ja som ho pochopil,“ povedal rázne Harry. „Je to na mne.“ Otočil sa k nej chrbtom a vzal do svojich rúk stratenú ponožku so vzorom zlatého rákosia, vďaka ktorej ho k sebe privolala. „Je mi ľúto, ale táto nie je moja. Nie som fanúšik Puddlemerských spojencov.“ „Ah, samozrejme že nie,“ povedala pani Weaslyová a trochu skľúčene sa vrátila k svojmu všednému milému tónu. „Mala by som sa s tým zmieriť…Dobre, Harry, zatiaľ čo tu budeš, mohol by si nám pomôcť s prípravou Billyho a Fleurinej svadby? Je tu ešte veľa práce.“ „Ehm – samozrejme,“ povedal Harry vyvedený z miery tou náhlou zmenou témy. „Si zlatíčko Harry,“ odpovedala pani Weasleyová a usmiala sa na neho. Potom prešla k umývaniu riadu. Od toho momentu pani Weasleyová zamestnávala Harryho, Rona a Hermionu, že mali len málo času sa trochu porozprávať a niečo naplánovať. Najzdvorilejším vysvetlením tej zmeny chovania pani Weasleyovej bolo, že chcela odviesť pozornosť od všetkých myšlienok na Divookého a od tej hrôzy z ich nedávnej cesty. „Myslím si, že mamka vás troch chce zastaviť, aby ste nemohli byť spolu a vymýšľať akékoľvek plány. Chce tak oddialiť váš odchod,“ povedala Ginny Harrymu tlmeným hlasom, keď položili už tretí raz stôl na večeru na rovnaké miesto. „A čo si myslí, že sa akože stane?“ zamumlal Harry. „To si myslí, že zatiaľ niekto Voldemorta zabije? "Hovoril bez premýšľania, keď si všimol Ginnynu bielu tvár. „Takže je to pravda?“ opýtala sa.„To je to, čo sa podusíš urobiť?“ „Ja – nie – to bol jen vtip,“ povedal Harry vyhýbavo. V Ginnynom výraze bolo i niečo iné než šok. Náhle si Harry uvedomil, že toto je prvý raz, čo sú spolu od tej doby, kedy spolu trávili hodiny o samote na rokfortských pozemkoch. Bol si istý, že si na to spomenula tiež. Dvere sa otvorili a obidva naraz vyskočili. Pán Weasley, Kingsley a Billy vošli dovnútra. Boli teraz často spojení s ostatnými členmi Rádu, pretože Brloh nahradilo Grimmauldovo námestie č.12 ako sídlo Rádu. Pán Weasley vysvetlil, že po smrti Dumbledora sa môže každý, komu Dumbledore dôveroval, stáť Strážcom tajomstva. „No, Divokooký vyčaroval pár kliatieb proti Snapovi v prípade, že by sa tam náhle znovu objavil. Dúfame, že budú dosť silné, nepustia ho dovnútra a zviažu mu jazyk, keby sa pokúsil o tom mieste hovoriť. Ale nemôžeme si tým byť istí. Bolo by bláznovstvo ostať tam, keď je teraz ochrana taká neistá.“ Kuchyňa bola tak preplnená, že sa dalo len ťažko hýbať nožmi a vidličkami. Harry sedel napchaný vedľa Ginny a jedol kurča. „Žiadne novinky o Divookom?“ opýtal sa Harry Billyho. „Nič,“ odpovedal Billy„Nemohol sa zatiaľ konať pohreb, pretože sme s Lupinom jeho telo nenašli a dá sa len ťažko povedať, kam mohlo v tej tme a zmätku v priebehu boja padnúť. „Denný prorok o jeho smrti alebo nájdení jeho tela nenapísal ani slovo,“ pokračoval Billy. „Ale to nič neznamená. V týchto dňoch sa toho veľa v novinách nepíše.“ „A stále nič o tom, že som použil kúzla pri úteku pred Smrťožrútmi?“ opýtal sa Harry cez celý stôl pána Weasleyho, ktorý mu na uvítanie potriasol rukou. „Pretože vedia, že si nemal na výber, alebo preto, že nechcú, aby sa to dostalo na svetlo, ako ťa Voldemort napadol?“ „To je ono… prečo nehovoria noviny pravdu?“ povedal Harry zvierajúc v ruke nôž tak pevne, že na spodnej strane jeho ruky sa opäť objavil biely nápis „Nesmiem klamať“ „Je na ministerstve niekto pripravený sa mu postaviť?“ opýtal sa naštvane Ron. „Samozrejme Ron, ale ľudia sú vydesení,“ odpovedal pán Weasley, „vydesení, že pravé oni budú tí ďalší, ktorí zmiznú a ich deti sa stanu terčom útokov. Chodia okolo nechutné výmysly. Neverím, že učiteľka Muklovských štúdií v Rokforte rezignovala. Už týždne ju nikto nevidel, zatiaľ čo Scrimgeour je celé dni zatvorený vo svojej kancelárii. Len dúfam, že aspoň vymýšľa nejaký plán.“ V krátkej prestávke rozhovoru presunula pani Weaslyová prázdne taniere na pracovný stôl a naservírovala jablkové koláče. „Tak, Ron, upratal si si už svoju izbu?“ „Prečo?“ vykríkol Ron, ktorý v tom momente držal mlstne lyžičku a zízal na svoju matku.„Prečo má byť moja izba uprataná? Mne a Harrymu to tak vyhovuje!“ „Mladý muž, behom pár dni očakávame svadbu tvojho brata--“ „A to sa budú brať v mojej spálni?“ opýtal sa Ron zúrivo“ ¨Nie! tak prečo musím pri Merlinovej brade si upra…“ „Nehovor takto so svojou matkou,“ povedal rázne pán Weasley „a urob, čo ti povedala.“ Ron sa zamračil na obidvoch rodičov, potom uchopil svoju lyžičku a zaboril sa do posledných zbytkov svojho jablkového koláča. „Ja ti s tým pomôžem, je to tiež môj neporiadok,“ povedal Harry Ronovi, ale pani Weaslyová ho hneď prerušila: „Nie drahý. Budem radšej, keď vonku pomôžeš Arthurovi so sliepkami. A ty, Hermiona, budem ti vďačná keď vymeníš prestieradla pre monsieura a madam Delacour, vieš predsa, že pricestujú zajtra o 11 ráno.“ Keď sa vrátili do domu, paní Weasleyová bola z dohľadu, a tak Harry vkĺzol do Ronovej podkrovnej izby. „Upratujem, upratujem … ! Oh, to si ty,“ povedal Ron s úľavou ako náhle Harry otvoril dvere. Ron ležal na posteli, ktorá bola zjavne práve vyprázdnená. V izbe bol rovnaký neporiadok, ako celý týždeň… „Nazdar, Harry,“ povedala Hermiona, keď si sadol na skladacie ležadlo, odhodila Veštenie z čísel a Premenovanie na jednu kopu a Zrodenie a Pád čiernej mágie na druhu. „Práve sme sa bavili o Divookom,“ hovoril Ron Harrymu. „Rozmýšľam, že sa možno zachránil.“ „Ale Billy ho videl jak ho zasiahla smrtiaca kliatba,“ odvetil Harry. „Jasne, ale na Billyho sa tiež útočilo,“ pokračoval Ron. „Ako si môže byť istý tým, čo videl?“ „Aj keby ho smrtiaca kliatba minula, tak Divooký stále spadol z výšky okolo tisíc stôp,“ vložila sa do rozhovoru Hermiona držiaca knihu Famfrpálové tímy Británie a Írska. „Možno použil štítové kúzlo.“ „Fleur, ale hovorila, že mu odstrelili prútik z ruky,“ vyvrátil Harry.„No, dobre, keď chcete, aby bol mŕtvy,“ prehlásil Ron mrzuto, zatiaľ čo si zložil vankúš do príjemnejšieho tvaru. „Samozrejme, že nechceme, aby bol mŕtvy!“ vyšla Hermiona. „Je to strašné, že je mŕtvy. Ale my sme realisti.“ Harry si najprv predstavil Divookého telo, zničené, ako to Dumbledorové, stále s jedným pohyblivým okom v jamke. Cítil odpor miešajúci sa s bizarným pohľadom. „Smrťožrúti jeho telo pravdepodobne upratali, to preto ho nikto nenašiel,“ povedal Ron zamyslene. „Áno,“ povedal Harry. „Rovnako ako Crouch Barty sa premenil na kosť a skryl sa v Hagridovej záhrade. Asi Moodyho premenili a napchali ho- -“ „Nie!“ zakvílila Hermiona a vytreskli jej slzy nad Základnými zaklínačskými znakmi. „Nie to asi nie – no ...,“ snažil sa ju upokojiť Harry driapal sa márne z ležadla. „Hermiona, nechcel som ťa vydesiť--“Chcel ju uchlácholiť, ale so zaškripením hrdzavých pružín, Ron skočil z postele a dostal sa k nej prvý. Jednou rukou Hermionu objal, druhou strčil do kapsy a vytiahol z nej zašpinenú vreckovku ktorou predtým čistil pec. Narýchlo vytiahol prútik, namieril ním na ten kus handry a zvolal „Tergeo“. Prútik vyčistil väčšinu tej mastnoty. Spokojný sám so sebou podal mierne čmudiacu vreckovku Hermione. „Oh … dík, Ron … Ospravedlňujem sa…“vykoktala. „Je to také hrozné. Hneď po Dumbledorovi. Nikdy som si nedokázala predstaviť ako Divooký umiera, vyzeral tak tvrdo!“ „No áno, ja viem,“ povedal Ron podávajúc jej šťavu. „Ale vieš čo by nám povedal, keby tu teraz bol?“ „Majte oči na stopkách,“ vydala zo seba Hermiona, keď si utierala slzy. „Presne tak,“ prikývol Ron. „Chcel by, aby sme sa poučili z toho, čo sa stalo jemu. A ja som sa naučil nedôverovať malým zbabelým príšerám ako je Mundungus.“ Hermiona sa trhavo zasmiala a predklonila sa, aby mohla zobrať ďalšie dve knihy. Sekundu na to, čo Ron dal dole ruku z jej ramena Hermiona pustila knihu Obludné obludárium na jeho nohu. „Prepáč, prepáč!“, začala Hermiona skučať. „Čo robíš s tými všetkými knižkami?“ opýtal sa Ron kulhajúci naspäť k posteli. „Len uvažujem, ktoré z nich vezmem, keď budeme hľadať tie horcruxy,“ odpovedala Hermiona. „Ehm, aha,“ povedal Ron a poklepal si na čelo. „Zabudol som, že budeme loviť Voldemorta s mobilnou knižnicou.“ „Ha-ha-ha,“ predstierala smiech Hermiona dívajúc sa dole na Základne zaklínačské znaky. „Pochybujem … budeme potrebovať Runy? … myslím si, že bude lepšie ich zobrať pre istotu zo sebou.“, položila zaklínačské znaky na tu väčšiu kopu a vzala do ruky Históriu Rokfortu. „Počúvajte,“ povedal Harry, ktorý sa narovnal. Ron a Hermiona sa na neho pozreli s rovnakou zmesou rezignácie a vzdoru. „Viem, že ste po Dumbledorovom pohrebe povedali, že chcete ísť so mnou…“ začal. „Tak tu tým mieri,“ povedal Ron Hermione a zagúľal očami. „Myslím, že Históriu Rokfortu vezmem so sebou. Keď už sa tam nevraciame, tak budem istejšia, keď ju budem mať pri sebe…“ „Počúvajte!“ zopakoval Harry. „Nie Harry, ty počúvaj,“ prerušila ho Hermiona. „Ideme s tebou, to bolo rozhodnuté už mesiace predtým – roky predtým.“ „Ale…“ „Ticho !“ okríkol ho Ron. „Balila som sa na to cele dni. A tiež som trochu upravila pamäť mojím rodičom, ktorí sú teraz presvedčení, že sa volajú, Wendell a Monica Wilkinsovci a a ich životný cieľ, ktorý sa už mimochodom splnil, je presťahovať sa do Austrálie. Takto bude pre Voldemorta ďaleko ťažšie ich vystopovať a vypočúvať ich ohľadom mňa – alebo teba, pretože našťastie som im toho o tebe veľa nepovedala. “Hermionine oči sa opäť topili v slzách. Ron zliezol z postele a objal ju znova. Zamračil sa na Harryho vyčítajúc mu jeho netaktnosť. Harry na to nemohol ani nič povedať, pretože to bolo práve od Rona dosť neobvyklé, aby niekoho učil taktu. „Ja – Hermiona – prepáč – ja som nechcel…“ „Ty si nepochopil, že Ron a ja veľmi dobre vieme, čo sa môže stať, keď pôjdeme s tebou? My to vieme! Ron, ukáž Harrymu čo si vymyslel…“ „Bež, potrebuje to vedieť.“ „No, dobre Harry, poď sem. “Po druhý raz stiahol Ron svoju ruku, ktorá bola do tej chvíle okolo Hermiony, a postavil sa pred dvere. „Tak poď.“ „Prečo?“ opýtal sa Harry zatiaľ čo nasledoval Rona preč z miestnosti. „Descendo,“ zamumlal Ron a namieril na nízky strop. Napravo nad ich hlavami sa otvoril otvor a k ich nohám zišiel dole rebrík. Odporné napol kvílenie a napol stenanie vychádzalo zo štvorcovej diery, pozdĺž ktorej bolo cítiť odporný zápach pripomínajúci otvorenú kanalizáciu. „To je tvoj Záhrobný duch?“ opýtal sa Harry, ktorý sa ešte nikdy skutočne nestretol s bytosťou, ktorá občas rušila nočne ticho domu Weasleyovych. „Hej - to je.“ potvrdil Ron a šplhal sa po rebríku. „Poď a pozri sa naňho. “Harry nasledoval Rona pár krátkymi krokmi hore, do malej podkrovnej izby. Jeho hlava i ramena boli už v miestnosti, keď sa mu naskytol pohľad na skrútenú bytosť vzdialenú niekoľko stôp neho. Spala v tme s otvorenou veľkou papuľou. „Ale to … to vyzerá … nosia normálni Záhrobní duchovia pyžamo? “Harry tu vec zamyslene pozoroval a zdalo sa mu, že sa mierne pootočila. Harry pozoroval Záhrobného ducha a trochu sa pobúril. Bol ľudského tvaru a veľkosti a nosil niečo, v čom teraz, keď jeho oči privykli temnote, zreteľne poznal starý pár Ronovho pyžama. Bol si istý, že Záhrobný duch je skôr slizký a holohlavý tvor, než vlasatý a silno pokrytý zapálenými pupencami. "On je ja - vidíš?" povedal Ron. "Nie," odvetil Harry. "Nevidím." „Vysvetlím ti to u mňa v izbe, ten smrad je na mňa už dosť,“ povedal Ron. Zliezli dole po rebríku, ktorý Ron zložil k stropu, a vrátili sa k Hermione, ktorá stále triedila knihy. „Keď raz odídeme, tak toho Záhrobného ducha dajú dole a on bude bývať tu dole v mojej izbe,“ prehlásil Ron. „Myslím si, že sa na to naozaj teší – i keď nie je schopný nám to povedať, pretože vie akurát kvíliť a slintať – ale kývne, keď sa o tom zmienim.“ Harry vyzeral úplne omráčený. „Pochop!“ povedal Ron, ktorý bol sklamaný, že Harry nepochopil brilantnosť jeho plánu. „Pozri, keď sa my traja v septembri neukážeme v Rokforte, každý si bude myslieť, že Hermiona a ja sme s tebou, chápeš? Čo znamená, že Smrťožrúti pôjdu rovno k našim rodinám, aby sa dozvedeli, kde si.“ „Ale dúfajme, že to bude vyzerať tak, že som odišla s našimi do Austrálie. Veľa muklov teraz hovorí, že sa budú skrývať,“ povedala Hermiona. „My takto nemôžeme schovať našu rodinu, to by vyzeralo podozrivo a naviac si nemôžu všetci dovoliť nárazovo stratiť prácu,“ pokračoval Ron. „Čiže urobíme to tak, že sa povie, že som vážne ochorel okyckanicou, čo je dôvod, prečo sa nemôžem vrátiť do školy. Keby to niekto chcel vyšetriť, tak mu mamka s tatkom ukážku Záhrobného ducha v mojej posteli posypaného pupencami. Okyckanica je veľmi nákazlivá choroba, takže určite nebude nikto chcieť ísť bližšie. Všetci budú tak rýchlo utekať, že určite ani nespozorujú, že neviem hovoriť. „A tvoja mamka s tatkom o tom pláne vedia?“ opýtal sa Harry. „Tatko vie. Pomáhal mi s Fredom a Georgom sem toho Záhradného ducha doviesť. Mamka … no, videl si, ako to vidí. Nechce ani pripustiť, aby sme odišli.“ V miestnosti nastalo ticho, ktoré bolo len občas jemne prerušované Hermioniným búchaním, keď sa snažila hádzať knižky na jednu, nebo na druhou kopu. Ron sa na ňu pozeral a Harry neschopný vlastného slova prechádzal od jedného k druhému. Mierou, akou vzali ochranu svojich rodín, si Harry viac než kedykoľvek predtým uvedomil, že naozaj s ním do toho idú a že presne vedia, aké nebezpečné to bude. Chcel im povedať, čo to pre neho znamená, ale jednoducho nemohol nájsť tie pravé slova, ktorými by to vystihol… Skrz to ticho k nim doliehali tlmené zvuky kričiacej pani Weasleyovej, ktorá sa nachádzala štyri poschodia pod nimi. „Ginny tam asi nechala zrnko prachu…,“ povedal Ron. „Neviem, prečo majú Delacourovi prísť dva dni pred svadbou.“ „Fleurina sestra bude družička a potrebuje si to vyskúšať, je príliš mladá, aby to urobila hneď na prvý raz,“ vysvetlila Hermiona. „No ale hostia nám s prípravou asi veľmi nepomôžu…,“ povedal Ron „To, prečo sa teraz naozaj potrebujeme rozhodnúť,“ pokračovala Hermiona keď hádzala do koša Teóriu obrany proti čiernej mágii, „je kam pôjdeme, keď odtiaľto zmizneme. Viem, že si vravel Harry, že by si chcel ísť najskôr do Godricovej úžľabiny, a rozumiem ti prečo… ale …nemali by našou prioritou byť hlavne Horcruxy?“ „Keby som vedel, kde tie ostatné Horcruxy sú, tak by som s tebou súhlasil,“ odpovedal Harry, ktorý neveril tomu, že Hermiona naozaj rozumie jeho túžbe vrátiť sa do Godricovej úžľabiny. Hroby jeho rodičov neboli jediné, čo ho tam ťahalo. Mal silný, nevysvetliteľný pocit, že sa na tom mieste ukrývajú odpovede. Snáď to bolo jednoducho preto, že pravé tam prežil Voldemortovu smrtiacu kliatbu, keď bol ešte malé dieťa. Harryho to ťahalo k tomu miestu, kde sa to stalo…chcel pochopiť. „Nemyslíš si, že je tu istá možnosť, že Voldemort Godricovu úžľabinu stále necháva strážiť?“ opýtala sa Hermiona. „Možno očakáva, že sa vrátiš späť navštíviť hrob svojich rodičov, aby si potom bol voľný a mohol ísť kam chceš?“ To Harrymu nenapadlo. Zatiaľ čo bojoval s nenájdenými argumentmi, Ron zvýšil hlas, evidentne nasledoval svoje myšlienky. „Ten R.A.B.,“ povedal. „Vieš určite, že on ukradol ten pravý medailón?“ Hermiona prikývla. „Povedal to predsa na tom papieriku, že sa ho chystá zničiť, alebo nie?“. Harry prehľadal svoj batoh a vytiahol z neho falošný Horcrux, v ktorom bol stále zovretý odkaz od R.A.B. „Ja som ukradol pravý Horcrux a som pripravený ho zničiť, ako náhle budem môcť,“ čítal Harry.„Čo keď ho teda zničil?“ opýtal sa Ron. „Alebo ona“ prerušila ho Hermiona. „Nech už ktokoľvek,“ pokračoval Ron. „bude to pre nás o jeden menej!“ „Áno, ale stále sa pokúsime vystopovať ten pravý medailón, nie?“ povedala Hermiona, „aby sme sa presvedčili, či je zničený, alebo nie.“ „A ako náhle sa k tomu Horcruxu dostaneme, budeme vedieť ako ho zničiť ?“ pýtal sa Ron. „No,“ pokračovala Hermiona, „skúšala som o tom niečo vyhľadať“ „Akože?“ opýtal sa jej Harry. „Nevedel som, že v knižnici boli nejaké knihy o Horcruxuoch.“ „Veď ani neboli. Dumbledore ich všetky knižnice odstránil – ale nezničil ich.“ Ron sa narovnal a rozšíril zreničky. „Jak si sa u Merlinovej brady k tým knižkám dostala?“ „Ja som ich ale neukradla!“ odpovedala Hermiona trochu zúfalo dívajúc sa na oboch. „Boli to stále knižky knižnice, i keď ich Dumbledore nechal odstrániť z regálu. Nakoniec si myslím, že keby chcel, aby sa k nim skutočne nikto nedostal, schoval by je určite omnoho lepšie, aby bolo ťažšie...“ „Pokračuj!“ okríkol ju Ron. „No .. bolo to ľahké“ stíšila Hermiona hlas. „Len som použila privolávacie kúzlo. Však vieš–Accio. A ony sa objavili v Dumbledorových študijných oknách napravo od dievčenskej spálne.“ „Ale kedy si to urobila?“ opýtal sa Harry pozorujúc Hermionu sa smejúcu obdivu a nedôvere. „Hneď po Dumbledorovom pohrebe,“ povedala ešte slabším hlasom. „Hneď potom, čo sme sa rozhodli opustiť školu a vydať sa na cestu za Horcruxmi. Keď som si šla hore pre veci – napadlo mi, že čím viac toho o nich budeme vedieť, tým lepšie … a bola som tam sama… takže som to skúsila… a fungovalo to. Prileteli rovnou cez otvorené okno, a tak som – no - som ich zabalila„ prehltla posledné slova Hermiona a potom dodala prosebne. „Neverím, že by sa Dumbledore hneval, nejdeme tie informácie predsa využiť k vytvoreniu Horcruxov!“ „Počuješ snáď z našej strany nejaké sťažnosti?“ opýtal sa Ron. „Kde sú tie knižky teraz?“ Hermiona chvíľku hľadala a potom vytiahla z kopy zväzok spojený vyblednutým koženým povrázkom. Trochu s odporom sa na neho pozrela a opatrne ho držala, ako by to bolo niečo, čo nedávno zomrelo. „Tento zväzok presne hovorí o výrobe Horcruxov. „Tajomstvá čiernej mágie“ – to je hrozný pohľad, naozaj desivý, plný negatívnej mágie. Zaujímalo by ma, kedy to Dumbledore odstránil z knižnice … Pokiaľ to neurobil do okamihu, kým bol menovaný riaditeľom… tak sa stavím, že Voldemort si tam našiel všetko, čo potreboval.“ "Prečo sa teda pýtal Slughorna, jak vyrobiť Horcrux, keď už si to prečítal?“ opýtal sa Ron. „Len sa chcel porozprávať o tom, čo by sa stalo, keby rozdelil svoju dušu na sedem kusov,“ odpovedal Harry. „Dumbledore si bol istý, že Riddle vedel, ako vytvoriť Horcrux ešte predtým, než sa na to Slughorna vôbec opýtal. Áno - Myslím, že máš pravdu, Hermiona, mohol si to pokojne prečítať.“ „Čím viac som o tom čítala,“ pokračovala Hermiona, „tým horšie sa to zdalo a tým menej som verila tomu, že ich urobil šesť. V tej knihe varujú, jak môže byť nestabilné rozdeliť si dušu len jedným Horcruxom!“ Harry si dobre pamätal, čo Dumbledore povedal o Voldemortovej snahe nebyť len „obyčajný“. „Existuje nejaká šanca zasa tie Horcruxy spojiť?“ opýtal sa Ron. „Áno,“ usmiala sa Hermiona, „ale je to neznesiteľne bolestivé.“ „Prečo? Ako sa to robí?“ pýtal sa ďalej Harry. „Ľútosť,“ naznačila Hermiona. „Keď naozaj ľutuješ to, čo si urobil. Je tu dodatok. Ako je vidno tak tá bolesť ťa môže aj zabiť. Nemyslím si, že to Voldemort bude riskovať. „Nie,“ potvrdil Ron skôr ako mohol Harry niečo povedať. „A píše sa tam teda, ako tie Horcruxy zničiť?“ „Áno,“ kývla Hermiona keď otáčala krehké hnijúce stránky. „pretože tu varujú černokňažníkov akým silným kúzlom ich musí očarovať. Zo všetkého, čo som čítala, tak to, čo Harry urobil Riddleovmu denníku, bola jedna z pár naozaj spoľahlivých možností.“ „Čo? Prebodnúť ho baziliskovým zubom?“ opýtal sa Harry. „No, výborne, ešte šťastie, že ich máme veľa v zásobe,“ povedal Ron. „Zaujímalo ma, čo s nimi budeme robiť...“ „Nemusí to byť baziliskov zub,“ pokračovala trpezlivo Hermiona. „Musí to byť niečo, čo ten Horcrux zničí tak, že už sa nebude dať opraviť. Baziliskov jed ho len otrávi, a je neuveriteľné vzácny –„ „—fénixove slzy,“ kývol Harry. „Presne tak,“ potvrdila Hermiona. “Náš problém je ten, že v zuboch je len veľmi málo jedu a nosiť ho napríklad v batohu môže byť veľmi nebezpečné. To musíme vyriešiť. Myslím, že trhanie, rozbíjanie a drvenie nebude fungovať. Musíš to dostať za hranicu opraviteľnosti..“ „Ale i keď tu vec zničíme, tak to bude žít vo vnútri,“ vložil sa do debaty Ron, „prečo nemôže ten kúsok duše proste odletieť a žiť v niečom inom?“ „Pretože Horcrux je pravý opak ľudského života,“ keď videla nechápavý pohľad Harryho a Rona, tak hneď dodala, „Pozri sa, keď teraz vezmem meč a prebodnem ťa, tvojej duši sa nič nestane.“ „To bude pre mňa určite super,“ povedal Ron a Harry sa zachechtal. „No to by asi fakt bolo! Ale ja tým myslím, že čokoľvek sa stane tvojmu telu, tak tvoja duša prežije nedotknutá,“ povedala Hermiona. „Ale ten zlomok duše vo vnútri Horcruxu je závislý na svojom obale, na tom svojom tele…nemôže bez neho existovať.“ „Ten druh smrti toho denníka - to sa tomu podobalo,“ povedal Harry, ktorý si pamätal atrament, čo sa valil z prepichnutých stránok ako krv a zvuky toho kúsku Voldemortovej duše, keď mizla. „A ako náhle ten denník bol zničený, tak ten kúsok duše v ňom uzatvorený nemohol ďalej existovať. Ginny sa raz pokúsila ten denník utopiť, ale samozrejme sa jej to nepodarilo a vrátil sa späť ako nový.“ „Pokračuj,“ povedal Ron zamračene. „Ta časť duše v denníku ovládala Ginny, alebo nie? Ako sa to mohlo stať?“ „Pokiaľ je kúzelná schránka Horcruxu stále nedotknutá, tak sa môže kúsok duše do nej vložený spontánne pohybovať a vniknúť napríklad aj do cudzieho tela.“ „Nemyslím si, že mať ju v sebe príliš dlho má niečo spoločného s tým sa jej dotýkať,“ dodala než mohol Ron pokračovať. „Myslím to citovo. Ginny vliala svoje srdce do toho denníku, a tak sa stala neuveriteľne zraniteľnou. Otvorila sa a Voldemortova duša do nej potom mohla vstúpiť. A pritom nemohla prestať, pretože už bola na denníku závislá...“ „Mňa by zajímalo, ako Dumbledore zneškodnil ten prsteň?“ ujal sa slova Harry. „Prečo som sa ho na to neopýtal? Nikdy, naozaj som…“ strácal sa jeho hlas. Myslel na všetky tie veci, na ktoré sa ho mal opýtať. Teraz sa mu zdá, že ešte keď žil, tak stratil nespočetne veľa príležitosti dozvedieť sa niečo viac ... dozvedieť sa všetko … Ticho bolo prerušene až hlasitým otvorením dverí do izby a s podivným nárazom. Hermiona zjačala a pustila „Tajomstvá čiernej mágie“. Krivolab syčal rozhorčene pod posteľou. Ron skočil z postele, smykom odhodil čokoládovou žabku a stlačil ju svoji hlavou rovno proti stene. Harry inštinktívne siahol po svojom prútiku, ešte než si uvedomil, že sa díva na pani Weasleyovu, jej vlasy boli rozcuchané a tvár bola skrivená hnevom. „Prepáčte, že vyrušujem,“ povedala trasúcim sa hlasom. „Viem, že si potrebujete odpočinúť… ale v mojej izbe ju napchané svadobné dary, ktoré potrebujem pretriediť a vy ste súhlasili, že mi budete pomáhať.“ „Ah, áno,“ povedala Hermiona dívajúc sa vydesene k svojím nohám, kde ležali knihy „my… … my sa ospravedlňujeme …“ a s úzkostným pohľadom na Harryho a Rona vybehla von z izby za paní Weasleyovou. „Je ako domáci škriatok,“ hundral tichým hlasom Ron, ktorý si stále masíroval hlavu, kým ich s Harrym nasledovali. „Samozrejme bez platu. Čím skôr bude koniec svadby, tým šťastnejší budú.“ „Áno,“ pritakal Harry „potom nebudeme musieť robiť nič iné, než nájsť tie Horcruxy … To bude ako prázdniny, nemyslíš?“ Ron sa začal smiať, ale ta obrovská hromada darov v izbe pani Weaslyovej mu hneď zmazala úsmev z tváre. „Delacourovi prídu ráno o 11!“ Harry, Ron, Hermiona a Ginny cítili rozhorčenie smerom k Fleurine rodine. Bola to len slušnosť, že si Ron navliekol rovnaký pár ponožiek a Harry si pokúsil učesať vlasy. Keď boli považovaní za dosť elegantne oblečení, tak sa zhromaždili na dvore, aby privítali hostí. Harry nikdy nevidel Brloh taký čistý. Rezavé kotle a staré sedemmíľové čižmy boli preč; nahradili ich dva nové kry, ktoré stáli po oboch stranách dverí. Pupene sa zvláštne vlnili a dvor bol vyzametaný. Harry úplne stratil poňatie koľko bezpečnostných opatrení bolo Rádom a Ministerstvom v Brlohu nainštalovaných. Jediné čo vedel bolo to, že už nebolo ďalej možné pre nikoho cestovať Hop-šup práškom alebo Prenášadlom priamo do Brlohu. Pán Weasley šiel teda preto privítať Delacourovych na vršok miestneho neďalekého kopca, kam sa mali premiestniť Prenášadlom. Ich prvé stretnutie bolo sprevádzané neobyčajne hlasitým smiechom pána Weasleyho, ktorý sa za moment objavil pred bránou s veľkým kufrom a blonďavou pani v zelených šatách, ktorá bola Fleurina matka. „Mama!“ plakala Fleur v objatí. „Papa!“. Monsieur Delacour bol hneď za nimi, a bol rovnako tak atraktívny, ako jeho žena. Bol o hlavu menší a dosť bacuľatý s malou čiernou briadkou. Avšak vyzeral dobrosrdečne a mieril k pánu Weasleymu na svojich vysokých podpätkových topánkach. „Mali ste s tým toľko starostí,“ začal hlbokým hlasom. „Fleur nám povedala ako ste usilovne pracovali“ „Ah, to nič nebolo!“, odvetila pani Weaslyová. „Všetko je nakoniec v poriadku.“ Ron uľahčil svojím pocitom kopnutím do škriatka, ktorý sa narovnal až za ker pri vstupných dverách.„Drahá,“ povedal monsieur Delacour stále držiac ruku pani Weasleyovej. „Sme naozaj poctení zväzkom našich rodín. Dovoľte, aby som vám predstavil moji ženu, Apollinu. “Madame Delacour sa došmýkala k pani Weaslyovej, aby ju pobozkala. „Enchantééé,“ povedala. „Váš manžel nám vyrozprával také zaujímavé príbehy!“ „Óó áno. Samozrejme sme so sebou vzali našu malú dcéru, Gabriel!“ povedal Monsier Delacour. Gabriel bola taká Fleur v menšom vydaní - 11 ročná so strieborno-blonďavými vlasmi až po pás. Sladko sa usmiala na pani Weasleyovu a potom sa žiarivo pozrela na Harryho. Ginny si nahlas odkašlala. „Dobre, poďte ďalej,“ pokračovala paní Weaslyová a uviedla Delacourovych ďalej do domu s mnohými - „Nie, prosím, až po vás.“ Delacourovci sa skoro stali nápomocnými a veľmi príjemnými hosťami. Boli so všetkým spokojní a asistovali pri všetkých svadobných prípravách. Monsier Delacour sa staral o všetko od zasadacieho poriadku až po družičkine topánky. Šarmantná Madame Delacour väčšinou používala čistiace kúzla, zatiaľ čo malá Gabriel nasledovala svoju staršiu sestru, aby jej mohla pomáhať. Tmavou stránkou však bolo, že Brloh nebol schopný ubytovať toľko ľudí. Pán a Pani Weasleyovci spali v obývacej izbe, zatiaľ čo pán a pani Delacour si vzali ich spálňu. Gabriel spala s Fleur v Percyho starej izbe a Billy bude bývať s Charliem, keď sa vráti z Rumunska. Príležitosti k ďalšiemu plánovaniu sa teda Harrymu, Ronovi a Hermione už nenaskytli. „A vždy nás nechce nechať samých!“ vrčal Ron, keď sa pri ich druhom pokuse o stretnutie na dvore objavila pani Weaslyová s veľkým košom. „Áh, už ste nakŕmili kuráta?“ zvolala, keď sa k nim blížila. „Mali by sme ich radšej do zajtra zavrieť, kým neprídu muži … postaviť stan na svadbu,“ vysvetlila a opierala sa o kurník. Vyzerala vyčerpane. „Millamanští markýzi … sú veľmi dobrí … to je Billyho sprievodný tím …Mal by si radšej ostať vo vnútri, až tu budú, Harry. Musím povedať, že mat všetky tie bezpečnostne kúzla tu navôkol trochu komplikuje organizáciu svadby," pokračovala v hovore. „Prepáčte,“ povedal Harry pokorne. „Ah, nebuď hlúpy, zlatíčko ,“ ihneď odpovedala pani Weaslyová. „Nemyslela som tým – no – tvoje bezpečie je proste dôležitejšie! Práve som sa ťa vlastne chcela opýtať, ako budeš chcieť osláviť svoje narodeniny, Harry. Sedemnástiny, to je veľmi dôležitý deň. „Nechcem vám s tým pridávať starosti,“ povedal rýchle Harry, „Naozaj, pani Weaslyová. Normálna večera bude úplne stačiť … je to predsa deň pred svadbou …“ „Ah, dobre, keď myslíš, zlatíčko. Pozvem Remusa a Tonksovú, môžem? A čo Hagrida?“ „To bude skvelé,“ pritakal Harry. „Ale prosím, nerobte si s tým starosti.“ Pozrela sa na neho dlhým pohľadom a trochu smutne sa usmiala, potom odišla zase späť. Harry sa pozeral, ako s ladným mávnutím zamierila svojím prútikom na prádlo ležiace na vešiaku, ktoré sa v tu ránu vznieslo do vzduchu a Harry náhle pocítil vlnu ľútosti nad problémami a námahou, ktoré jej musel spôsobiť.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář