Jdi na obsah Jdi na menu
 


20. kapitola - Xenophilius Lovegood Harry nečakal, že by Hermionin hnev cez noc vyprchal, preto ho neprekvapilo, že s nimi komunikovala hlavne nevraživými pohľadmi. Ron na to reagoval tým, že sa v jej prítomnosti choval neprirodzene pochmúrne, na margo pokračujúcej ľútosti nad tým, čo urobil. V skutočnosti, keď boli všetci traja pohromade, sa Harry cítil ako jediná netrúchliaca osoba na pohrebe. Viacmenej pri tých pár okamihoch, kedy bol Ron s Harrym sám (pri hľadaní vody a húb), sa Ron stával skutočne veselým. „Niekto nám pomohol,“ stále opakoval, „niekto poslal tú laň, niekto je na našej strane, už sme zničili jeden horcrux, kamoš!“ Posilnení faktom, že zničili horcrux v medailóne, začali znovu preberať možnosť, kde by mohli byť ostatné horcruxy, aj keď vedeli, že to už preberali miliónkrát. Harry sa cítil optimisticky viac ako kedykošvek predtým. Hermionina mrzutosť nemohla pokaziť jeho optimistického ducha: náhly prevrat šťastia, príchod záhadnej lane, znovunájdenie meča Richarda Chrabromila a okrem toho všetkého Ronov návrat, urobili Harryho tak šťastného, že pre neho bolo ťažké udržať si vážnu tvár. Neskôr popoludní Harry a Ron opäť unikli z Hermioninej zlovestnej prítomnosti a pod zámienkou oberania už prázdneho kríka ostružín pokračovali vo výmene noviniek. Harry sa konečne rozhodol povedať Ronovi všetko, čo sa udialo na jeho a Hermioniných cestách, a hneď po tom všetko, čo sa stalo v Godricovej úžľabine; Ron na oplátku rozprával Harrymu všetko, na čo prišiel behom týždňov, keď bol preč. „…a ako si prišiel na to Tabu?“ spýtal sa Harry po tom, čo mu vyložil pokusy mnohých zúfalých kúzelníkov s muklovskou krvou vyhnúť sa ministerstvu. „Tab... čo?“ „Musíte s Hermionou prestať hovoriť Veď-Vieš-Koho meno!“ „No jasné, vieš, to je len taký zlý zvyk,“ povedal Harry. „Ale nemáme žiadny problém mu hovoriť V-" „Nie!“ zakričal Ron, čo spôsobilo, že Harry skočil do kríku a že sa Hermiona, ktorej nos bol ponorený do knižky, na nich pri vchode do stanu zamračila. „Ospravedlňujem sa,“ povedal Ron, dostávajúc Harryho z kríku ostružín, „ale jeho meno bolo očarované, takto nachádzajú ľudí, Harry! Keď niekto povie jeho meno, zlomí to ochrany vyčarované nad jeho menom a to spôsobí nejaký druh magickej poruchy – takto nás našli tam na Tottenham Court Road!“ „Pretože sme povedali jeho meno?“ „Presne! Musíš uznať, dáva to zmysel. Jedine ľudia, ktorí stáli naozaj proti nemu ako Dumbledore, sa odvažovali to meno použiť. Teraz na neho uložili Tabu, takže môžu nájsť každého, kto to meno použije…“ „Ľahká a rýchla cesta, ako nájsť ostatných členov rádu! Skoro dostali Kingsleyho…“ „Robíš si srandu?“ „Fakt, kopa smrťožrútov ho obkľúčila, Bill hovoril, že si prebojoval cestu von. Teraz je na úteku ako my.“ Ron sa poškrabal koncom prútika na brade. „Nemyslíš, že to mohol byť Kingsley, kto poslal tú laň?“ „Jeho patronus má predsa tvar rysa, videli sme to na svadbe, pamätáš sa?“ „Och, jasne…“ Odsunuli sa ďalej pozdĺž kríka, preč od stanu a Hermiony. „Harry… a čo keď to bol Dumbledore?“ „Dumbledore, čo?“ Ron vyzeral trochu rozpačito, ale potichu povedal, „Dumbledore… laň?“. „Ja…,“ Ron sledoval Harryho kútikmi očí, „on mal ten pravý meč, nie?“ Harry sa Ronovi nesmial, chápal, na čo myslí. Tá myšlienka, že sa k nim dokázal pripojiť Dumbledore, že ich pozoruje a stráži, bola nepopísateľne utešujúca. Pokrútil hlavou. „Dumbledore je mŕtvy,“ povedal Harry. „Videl som to, videl som jeho telo. Je navždy preč. Okrem toho, jeho patronus mal tvar fénixa, nie lane.“ „Viacmenej, patronusovia môžu meniť tvary, nie?“ namietol Ron, „Tonksovej sa zmenil.“ „Áno, ale keby bol Dumbledore nažive, prečo by sa neukázal? Prečo by nám ten meč jednoducho nepodal?“ „Netuším,“ povedal Ron. „Z rovnaného dôvodu, ako ti ho nedal, keď bol nažive? Z rovnakého dôvodu, ako ti nechal tú starú zlatú strelu a Hermione knižku detských rozprávok?“ „Čo to je teda za dôvod?“ spýtal sa Harry, hľadajúc v Ronovej zúfalej tvári odpoveď. „Neviem,“ priznal Ron. „Myslel som si, že nám to chcel urobiť ťažším, ale už si to nemyslím, už nie. Vedel, čo robil, keď mi dal zhasínadlo, nie? On…,“ Ronove uši sčervenali a predstieral, že ho hrozne zaujíma tráva, na ktorej stál, „musel vedieť, že od vás utečiem.“ „Nie,“ opravil ho Harry. „Musel vedieť, že sa budeš chcieť vrátiť.“ Ron vyzeral vďačne, ale stále mrzuto. Aby Harry zmenil tému, povedal: „Keď už hovoríme o Dumbledoreovi, počul si, čo o ňom napísala Rita Skeeterová?“ „Och, jasné,“ povedal Ron zrazu, „ľudia o tom veľa hovoria.“ „Keby sa veci mali inak, boli by to veľké novinky. Dumbledore ako Grindewaldov priateľ, ale teraz je to len k smiechu pre ľudí, ktorí nemali Dumbledorea radi, a niečo ako facka do tváre pre tých, čo si mysleli, že bol pomaly svätý. Viacmenej si nemyslím, že by to bol nejaký veľký problém. Bol naozaj mladý, keď…“ „Bol v našom veku,“ povedal Harry, rovnako ako to povedal Hermione a niečo v jeho tvári mu dalo jasne najavo, že sa o tom nemá ďalej hádať. Veľký pavúk sedel uprostred zamrznutej pavučiny, ktorá visela na ostružinách. Harry na neho zamieril prútikom, ktorý mu Ron predchádzajúci večer dal. Hermiona ho preskúmala a zistili, že je vyrobený z trnky. „Engorgio!“ Pavúk sa trochu zatriasol. Harry to skúsil znova. Tentokrát pavúk mierne povyrástol. „Prestaň,“ povedal Ron ostro, „ospravedlňujem sa, že som povedal, že bol Dumbledore mladý, okey?“ Harry zabudol, že sa Ron bojí pavúkov. „Prepáč… Reducio!“ Pavúk sa nezmenšil. Harry sa pozrel na trnkový prútik. Zatiaľ každé menšie kúzlo, ktoré s ním vyčaroval, sa zdalo menej silné, ako keby ho vyčaroval s jeho prútikom s perom fénixa. Cítil, akoby mu nový prútik nepatril, ako keby mu niekto prišil ruku na koniec paže. „Chce to len precvičovať,“ povedala Hermiona, ktorá k nim nehlučne prišla a úzkostlivo sledovali Harryho pokusy o zväčšenie a zmenšenie pavúka. „Je to len otázka dôvery, Harry.“ Harry vedel, že by si Hermiona priala, aby bolo všetko v poriadku. Stále cítila vinu za zlomenie jeho prútika. Potlačil nutkanie jej odpovedať, aby si teda vzala trnkový prútik, zatiaľ čo on bude mať jej, ak si myslí, že je to len otázka dôvery. Horlivý k tomu, aby boli všetci traja zase priatelia, súhlasil, ale keď sa Ron na Hermionu pokúsil usmiať, znovu zmizla v stane čítať knižku. Keď sa všetci vrátili k stanu, už sa pomaly stmievalo, Harry si vzal prvú hliadku. Sedel pri vchode a snažil sa s trnkovým prútikom nechať lietať malé kamienky okolo, ale jeho zaklínadlá sa stále zdali neohrabané a menej silné ako predtým. Hermiona si čítala ležiac na svojom lôžku, zatiaľ čo Ron, po mnohých nervóznych pohľadoch na Hermionu, vybral zo svojho ruksaku malý drevený tranzistor a pokúsil sa ho naladiť. „Existuje jedna stanica,“ povedal Harrymu potichu, „ktorá hovorí veci tak ako sú. Všetky ostatné sú na strane Veď-Viete-Koho a počúvajú príkazy ministerstva, ale táto… chvíľu počkaj a sám budeš počuť, je to super. Jediný problém je, že nemôžu vysielať každú noc, musia stále meniť miesta pre prípad, že by na nich zaútočili. Tiež potrebuješ heslo, aby si to mohol naladiť… Problém je, že som to naposledy nestihol, keď ho hovorili…“ Prútik zľahka zabubnoval na vrch rádia a potichu mrmlal náhodné slová. Niekoľkokrát tajne pozrel na Hermionu, bál sa výbuchu hnevu, ale podľa pozornosti, ktorú mu venovala, to vyzeralo, akoby tu ani nebol. Ďalších desať minút Ron ťukal na rádio a mrmlal, Hermiona otáčala stránky svojej knižky a Harry ďalej cvičil s prútikom z trnkového dreva. Nakoniec Hermiona zliezla z pohovky. Ron náhle prestal ťukať prútikom. „Ak ťa to rozčuľuje, nechám to!“ vyhŕkol nervózne. Hermiona sa mu ani neuráčila odpovedať a otočila sa na Harryho. „Mali by sme sa pozhovárať,“ povedala. Pozrel sa na knižku, ktorú stále zvierala v ruke. Bol to Život a klamstvá Albusa Dumbledora. „Čo?“ spýtal sa bojazlivo. Napadlo ho, že tam je kapitol i o ňom, matne si spomínal, že Rita hovorila o jej vlastnej verzii Harryho vzťahu s Dumbledorom. Ale Hermionina odpoveď ho úplne vyviedla z miery. „Chcem navštíviť Xenophiliusa Lovegooda.“ Pozeral na ňu. „Čože?“ „Xenophilius Lovegood, Lunin otec. Chcem za ním ísť a porozprávať sa s ním.“ „Éee… prečo?“ Zhlboka sa nadýchla, ako by ju to malo vzpružiť a povedala: „Ide o to znamenie, znamenie v knižke Príbehy Barda Beedla. Pozri!“ Neveriacemu Harrymu strčila pod nos Život a klamstvá Albusa Dumbledora s fotografiou originálu listu, ktorý Dumbledore napísal Grindelwaldovi svojím tenkým, nakloneným rukopisom. S nenávisťou pozeral na nezvratný dôkaz, že to tak Dumbledore naozaj napísal a že to nebol Ritin výmysel. „Podpis,“ povedala Hermiona, „pozri sa na ten podpis!“ Poslúchol ju. Chvíľu nemal ani potuchy, o čom to hovorí, keď sa ale naklonil bližšie a posvietil si prútikom, uvidel, že v slove Albus upravil Dumbledore písmeno A tak, že vyzeralo ako trojuholníková značka v nadpise Príbehov Barda Beedla. Poslúchol ju. „No… čo tam máte?“ spýtal sa Ron váhavo, ale Hermiona ho odbila jedným pohľadom a otočila sa späť k Harrymu. „Ale stále sa objavuje, nie?“ povedala. „Viem, že Viktor tvrdil, že je to Grindelwaldov znak, ale určite bol na hrobe v Godricovej úžľabine. A tie letopočty na náhrobku boli staršie než Grindelwald. A teraz toto! Nemôžeme sa spýtať Dumbledora ani Grindelwalda čo to znamená – ani neviem, či je Grindelwald nažive – ale môžeme sa na to spýtať pána Lovegooda. Na svadbe mal ten symbol na sebe. Som si istá, že je to dôležité, Harry!“ Harry jej hneď neodpovedal. Pozeral do jej napätej, dychtivej tváre a potom von, do hustnúcej tmy, premýšľal. Po dlhej odmlke povedal: „Hermiona, nepotrebujeme, aby sa opakovalo to, čo sa stalo v Godricovej úžľabine. Hovorili sme o tom, že tam pôjdeme a…“ „Narážame na to stále znovu a znovu, Harry! Dumbledore mi odkázal Príbehy Barda Beedla, tak ako si môže byť tak istý, že to nebolo preto, aby sme prišli tej značke na kĺb?“ „To je stále dokola,“ Harry bol už trochu naštvaný. „Snažíme sa uveriť tomu, že nám Dumbledore nechal tajné znamenia a vodítka…“ „No zhasínadlo bolo nakoniec dosť užitočné…“ pípol Ron. „Myslím, že Hermiona má pravdu, že by sme mali ísť za pánom Lovegoodom.“ Harry po ňom šľahol pohľadom. Bol si istý, že Ronove pritakanie Hermione má len málo čo robiť s túžbou objasniť význam tej runy. „Nebude to ako v Godricovej úžľabine,“ dodal Ron. „Lovegood je na našej strane, Harry, Sršeň za tebou vždy stál a stále písal, že ti ľudia majú pomáhať.“ „Som si istá, že je to dôležité,“ povedala Hermiona vážne. „Nemyslíte, že keby to tak bolo, že by mi o tom všetkom Dumbledore povedal pred svojou smrťou?“ „Možno… možno je to niečo, čo musíš zistiť sám,“ pokračovala neisto Hermiona, akoby sa chytala stebielka. „Áno,“ kývol Ron, „to dáva zmysel.“ „To teda nedáva!“ odsekla Hermiona. „Ale aj tak si myslím, že by sme si mali s pánom Lovegoodom pohovoriť. Tento symbol spojuje Dumbledora, Grindelwalda a Godricovu úžľabinu. Harry, som si istá, že by sme tomu malí prísť na kĺb.“ „Myslím, že by sme o tom mali hlasovať,“ prehlásil Ron, „kto je pre zájsť za Lovegoodom?“ Jeho ruka vystrelila do vzduchu ešte skôr ako Hermionina. Pery sa jej podozrivo chveli, keď zdvíhala ruku. „Si prehlasovaný, Harry, prepáč,“ poklepal mu Ron na chrbát. „Fajn,“ odpovedal Harry, z časti prekvapený, z časti podráždený. „Ale až skončíme u Lovegooda, skúsime sa poobhliadnuť po ďalších horcruxoch, súhlasíte? Mimochodom, vie niekto z vás, kde Lovegood býva?“ „Áno, nie je to tak ďaleko od nás,“ povedal Ron. „Neviem presne, kde to je, ale mama s otcom vždy ukazovali smerom ku kopcom, keď o ňom hovorili. Nemalo by byť ťažké ho nájsť.“ Keď sa Hermiona vrátila na svoj spacák, Harry stíšil hlas. „Súhlasil si len kvôli nej.“ „V láske a vojne je dovolené všetko,“ odpovedal mu Ron šťastne. „Tak i onak… hlavu hore, sú vianočné prázdniny, Luna bude doma.“ Z veterného úpätia kopca, kam sa premiestnili ďalší deň ráno, mali krásny výhľad na Vydrí svätý Dráb. Z tej výšky dedina vyzerala ako detská stavebnica, v šikmých lúčoch slnka, ktoré sa predieralo na zem medzerami v mrakoch. Minútu alebo dve sa pozerali smerom k Brlohu, rukami si tienili oči, ale jediné, čo dokázali zahliadnuť, bol vysoký živý plot a ovocný sad, ktorý chránil pokrivený domček pred pohľadmi muklov. „Je to divný pocit, byť tak blízko a nezastaviť sa na návštevu,“ povedal Ron. „Robíš, akoby si ich ktovie ako dlho nevidel, veď si tam bol cez Vianoce,“ poznamenala chladne Hermiona. „Ale ja som nebol v Brlohu!“ neveriaco sa rozosmial Ron. „Myslíš, že som sa sem vrátil a povedal im, kde som sa s vami potuloval, hej? Fred a George by si mysleli, že je to skvelé, no a Ginny, tá by to pochopila.“ „No ale kde si teda bol?“ spýtala sa Hermiona prekvapene. „V novom dome Billa a Fleur, teda skôr chalupe. S Billom som vždy dobre vychádzal. No… nebol zrovna unesený, keď som mu rozprával, čo sme urobili, ale ďalej to neriešil. Vedel, že mi to bolo naozaj ľúto. Nikto iný z rodiny nevedel, že som tam bol. Bill povedal mamke, že k nim s Fleur na Vianoce neprídu, pretože ich chcú stráviť spolu osamote. No vieš, boli to prvé sviatky po ich svadbe. Nemyslím, že by to Fleur vadilo, keď uvážim, ako má rada Celestýnu Warbeckovú.“ Ron sa otočil späť k Brlohu. „Skúsme to tade,“ ukázal na vrch kopca. Pochodovali niekoľko hodín, Harry na Hermionino naliehanie schovaný pod neviditeľným plášťom. Zhluk nízkych kopcov sa zdal neobývaný, až na jednu malú chalúpku, ktorá ale vyzerala opustene. „Myslíš, že tu býva a že len odišiel na Vianoce niekam inam?“ spýtala sa Hermiona, nakukujúc cez okno do malej, útulnej kuchyne s muškátmi na parapetách. Ron si odfrkol. „Počúvajte, mám pocit, že zistíme, kto tu býva, keď sa sem pozriem cez Lovegoodových okno. Poďme skúsiť tú druhú skupinku kopcov.“ Tak sa premiestnili o pár míľ severnejšie. „Aha!“ vykríkol Ron, zatiaľ čo im sneh bičoval vlasy i oblečenie. Ron ukazoval hore, smerom k vrcholu kopca, kde sa proti nebu týčil prapodivný dom – veľký čierny valec a pred ním visel priezračný mesiac. „To bude Lunin dom! Kto iný by mohol bývať na takom mieste? Vyzerá to ako ohromný havran.“ „To nemá s vtákom nič spoločné,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo sa mračila na čudnú stavbu. „Ja som mal na mysli šachy,“ povedal Ron, „vy tomu hovoríte veža.“ Ron mal najdlhšie nohy, a tak sa dostal na vrchol kopca ako prvý. „Je to ich,“ povedal, „pozrite!“ Na rozbitých dverách boli prepichnuté tri ručne písané tabuľky. Na prvej stálo: X. LOWEGOOD, EDITOR SRŠŇA, na druhej: NAZBIERAJ SI SVOJE VLASTNÉ IMELO a na tretej: DAJTE POZOR NA RIADENÉ BLUMY Bránka pri otváraní zaškrípala. K predným dverám viedla kľukatá cesta zarastená všelijakými divnými rastlinami, medzi ktorými bol aj ker s oranžovými plodmi podobným reďkovkovým, ktoré Luna niekedy nosila ako náušnice. Harry mal pocit, že tam zahliadol i škrtidub, a srcrklému pahýlu sa vyhol oblúkom. Ako stráže stáli pri vchode dve staré jablone, ktoré sa ohýbali vo vetre. Lístie z nich už opadalo, ale ešte mali na sebe veľa malých červených plodov a chumáče imela s bielymi guličkami. Malá sova s mierne plochou hlavou podobnou jastrabovi na nich žmúrila z jednej vetvy. „Myslím, že by si si mal radšej dať dole neviditeľný plášť,“ povedala Hermiona, „tebe pán Lovegood pomôže, nám ťažko.“ Urobil, čo mu navrhla, a plášť jej podal, aby ho schovala vo svojej malej taštičke z korálikov. Potom trikrát zaklopal na masívne čierne dvere zaklincované železnými klincami. Klopadlo malo tvar orla. Netrvalo ani desať sekúnd, keď sa dvere rozleteli a stál v nich Xenophilius Lovegood, bosý a v niečom, čo vyzeralo ako zašpinená nočná košeľa. Jeho dlhé biele vlasy pripomínajúce cukrovú vatu boli strapaté a neučesané. V porovnaní s tým, čo teraz videli, vyzeral Xenophilius na Billovej a Fleurinej svadbe ako švihák. „Čo… Čo to je? Kto ste?“ zvolal piskľavým, ufňukaným hlasom. Najskôr sa pozrel na Hermionu, potom na Rona a nakoniec na Harryho, ústa mal doširoka otvorené, celkom ako komické O. „Dobrý deň, pán Lovegood,“ povedal Harry a podal mu ruku, „ja som Harry, Harry Potter.“ Xenophilius neprijal Harryho ponúknutú ruku, aj keď oko, ktoré mu práve šľahlo na nos, ostalo pohľadom priamo na jazve na jeho čele. „Nevadilo by vám, keby sme išli dovnútra?“ spýtal sa Harry, „Chceme sa Vás na niečo spýtať.“ „Ja… nie som si istý, že je to vhodné,“ šepkal Xenophilius, prehltol a rýchlo sa rozhliadol po záhrade. „To ste ma teda prekvapili… obávam sa… naozaj nemyslím, že by som mal…“ „Nezdržíme sa dlho,“ pokračoval Harry, trochu sklamaný jeho nie práve vrelým privítaním. „Tak teda dobre. Poďte rýchlo dovnútra. Rýchlo!“ Ešte ani nestáli za prahom, keď za nimi Xenophilius zabuchol dvere. Ocitli sa v najpodivnejšej kuchyni, akú kedy Harry videl. Miestnosť bola dokonale kruhová, a tak si pripadal ako vnútri ohromnej studne. Všetko bolo prehnuté tak, aby to priliehalo ku stenám: sporák, drez i kredenc, všade boli namaľované vtáky, hmyz a kvety vyvedené v jasných farbách. Harry mal pocit, že spoznáva Lunin „rukopis“. Tak malý a uzavretý priestor potom pôsobil nejako preplnene. Uprostred podlahy bolo kované točité schodisko na vyššie poschodia. Zhora sa ozývalo klepanie a búchanie, Harry uvažoval, čo to asi Luna robí. „Radšej pôjdeme hore,“ povedal Xenophilius, ktorý vypadal dosť nesvoj. Sám išiel prvý. Miestnosť nad nimi vyzerala ako kombinácia obývačky a pracovne a ako bolo na prvý pohľad zrejmé, bola viac preplnená ako kuchyňa. Aj keď oveľa menšia a úplne guľatá, tak nejako pripomínala miestnosť najvyššej potreby, ktorá sa premenila na bludisko zostavené z po storočia schovávaných predmetov. Boli tu stohy a stohy kníh a kusy papiera sa váľali na každej časti nábytku. Zo stropu viseli podrobne prevedené modely stvorení, ktoré Harry nespoznával, niektoré mávali krídlami, iné zase klepali čeľusťami. Luna tu nebola. Tá vec, ktorá robila taký rámus, bola drevená konštrukcia pokrytá kúzelne sa otáčajúcimi ozubenými kolieskami. Vyzeralo to ako bizardný kríženec pracovného stola a kredenca, ale po chvíli Harry vďaka tomu, že sa zo stroja rinuli Sršne, pochopil, že je to postarší tlačiarenský lis. „Prepáčte,“ povedal Xenophilius a prikročil k stroju. Spod hromady kníh a najrôznejších papierov, ktoré sa váľali na podlahe, vytiahol obrus a prehodil ho cez lis, ktorého búchanie a škrípanie sa tým nejako zvláštne utlmilo. Potom sa otočil na Harryho. „Prečo si sem prišiel?“ Predtým, ako stačil Harry prehovoriť, Hermiona prekvapene vykríkla: „Pán Lovegood, čo to je?“ Ukazovala na ohromný sivý špirálovitý rok, nie nepodobný rohu jednorožca, ktorý bol pripevnený na stene a trčal niekoľko stôp smerom do miestnosti. „To je roh zmuchloroha smrkáča,“ odpovedal Xenophilius. „Nie, to nie je!“ povedala Hermiona. „Hermiona,“ zamrmlal Harry rozpačito, „teraz nie je chvíľa na to…“ „Ale Harry, to je roh jednorožca! To je nebezpečný predmet triedy B a je extrémne nebezpečné mať ho v dome!“ „Ako vieš, že je to roh jednorožca?“ spýtal sa Ron a ponáhľal sa od predmetu cez všetok neporiadok v miestnosti tak ďaleko, ako to len išlo. „V knihe Kúzelné stvorenia a kde ich nájsť je popis! Pán Lovegood, musíte ho rýchlo dať preč. Vy neviete, že môže pri najmenšom dotyku vybuchnúť?“ „Zmuchloroh smrkáč,“ povedal Xenophilius rozhodne s tvrdohlavým výrazom v tvári, „je veľmi plaché kúzelné stvorenie a jeho roh…“ „Pán Lovegood, poznala som tie typické ryhy okolo koreňa. Toto je roh jednorožca a je nepredstaviteľne nebezpečný – neviem, kde ste ho získal, ale…“ „Kúpil som ho,“ povedal Xenophilius neústupne. „Pred dvomi týždňami od milého mladého čarodejníka, ktorý vedel o mojom záujme o zmuchloroha. Bol to vianočný darček pre moju Lunu." „A teraz,“ obrátil sa na Harryho, „prečo presne ste sem prišiel, pán Potter?“ „Potrebujeme pomôcť,“ povedal Harry predtým, ako mohla Hermiona znovu začať. „Aha,“ povedal Xenophilius, „pomoc, hmmm.“ Jeho oči sa znovu zadívali na Harryho jazvu. Vyzeral zhypnotizovane a vystrašene zároveň. „Áno. Vec sa má tak… no… pomáhať Harrymu Potterovi je… pomerne nebezpečné.“ „Nie ste náhodou ten, ktorý všetkým hovorí, že ich hlavnou povinnosťou je pomáhať Harrymu?“ povedal Ron. „V tom vašom časopise?“ Xenophilius sa zadíval za neho, na búchajúci a chrastiaci tlačiarenský lis prikrytý obrusom. „No… áno, pozeral som sa na to tak, leč…“ „To platí pre všetkých ostatných, ale pre vás nie, že?“ povedal Ron. Xenophilius neodpovedal. Prehltol a jeho oči prechádzali z jedného na druhého. Harrymu sa zdalo, že práve podstupuje bolestivý vnútorný zápas. „Kde je Luna?“ spýtala sa Hermiona. „Schválne, čo si o tom bude myslieť ona.“ Xenophilius zadržal dych. Vyzeralo to, že sa snaží ukľudniť. Nakoniec roztraseným hlasom povedal: „Luna je dole pri potoku a loví Bublinatky. Určite… vás rada uvidí. Pôjdem a zavolám ju. A potom… do dobre teda… pomôžem vám.“ Zmizol po špirálovitom schodisku dole a počuli buchnutie predných dverí. „Pokrytec jeden mizerný,“ povedal Ron. „Luna je desaťkrát lepšia ako on.“ „Asi sa bojí, čo by sa im stalo, keby Smrťožrúti prišli na to, že som tu bol,“ povedal Harry. „Súhlasím s Ronom,“ povedala Hermiona. „Odporný starý pokrytec. Každému hovorí, ako by ti mali pomáhať a sám sa z toho snaží vykrútiť. A preboha, hlavne sa držte čo najďalej od toho rohu!“ Harry podišiel k oknu na druhej strane miestnosti. Uvidel potôčik, úzku trblietavú čiaru, ktorá ležala ďaleko pod nimi na úpätí kopca. Keď pozeral smerom k Brlohu, cez okno preletel vták. Brloh ale bol schovaný za ďalším kopcom a nebolo ho vidieť. Ginny tam niekde bola. Boli si dnes bližšie, než kedy inokedy za posledných niekoľko mesiacov, ktoré ubehli od svadby Billa a Fleur, ale ona nemohla ani tušiť, že k nej teraz pozerá a myslí na ňu. Vedel, že je to tak lepšie. Každý, kto s ním prišiel do styku, bol v nebezpečenstve. Xenophiliusovo chovanie to len potvrdzovalo. Otočil sa od okna a jeho pohľad upútal iný prazvláštny predmet stojaci na preplnenom zahnutom kredenci. Bola to socha krásnej, ale stroho vyzerajúcej čarodejnice, ktorá mala na hlave tú najčudnejšiu mysliteľnú pokrývku hlavy. Dva predmety, ktoré pripomínali zlaté slúchadlá, trčali zo strán. Pár maličkých modrých trepotajúcich sa krídeliek pripevnených ku koženému ramienku poletovali okolo jej hlavy, zatiaľ čo k druhému ramienku omotaného okolo čela mala pripevnenú jednu z oranžových reďkoviek. „Pozrite sa na toto,“ povedal Harry. „Očarujúce,“ povedal Ron. „Prekvapuje ma, že to nemal na svadbe.“ Počuli, ako sa zavreli vchodové dvere, a o chvíľu neskôr Xenophilius vyšiel nahor po točitom schodisku späť do miestnosti, teraz už obutý do gumákov a niesol zmes rôznych hrnčekov a dymiacu kanvicu. „Ach, všimli ste si môj vynález,“ povedal, podal Hermione tácku s čajovou súpravou a pridal sa k Harrymu, ktorý stál po strane skulptúry. „Vymodelovaný, presne sediaci na hlave krásnej Brunhildy Bystrohlavovej, nesmiernosť rozumu je najväčším pokladom človeka!“ Zameral sa na slúchadlá. „Toto sú vyvrhovacie ventily – zoberú všetky zdroje rušenie z okolia mysliteľa. A tu…“ ukazoval na maličké krídelká, „…to je parochňová vrtuľa – navodzuje zrýchlenú činnosť mysle. A konečne,“ ukázal na oranžovú reďkovku, „nastaviteľná kôstka, ktorá zvyšuje schopnosť prijímať neobvyklé veci.“ Xenophilius odkráčal späť k čajníku, ktorý Hermiona položila a starostlivo vyvážila na jednom z preplnených stolov. „Môžem vám ponúknuť výluh z lichokoreňa?“ povedal Xenophilius. „Robíme ho sami.“ Keď začal rozlievať tmavofialový nápoj, ktorý vyzeral ako šťava z červenej repy, dodal: „Luna je dole pri moste, je veľmi prekvapená, že ste tu. Nebude tam dlho – už skoro nachytala dosť bublinatiek na polievku pre nás všetkých. Sadnite si a vezmite si.“ „A teraz,“ zložil kymácajúcu sa hromadu listov a papierov z kresla a posadil sa s nohami cez seba, „ako vám môžem pomôcť, pán Potter?“ „Tak,“ povedal Harry a pozrel sa na Hermionu, ktorá povzbudivo prikývla, „ide nám o ten symbol, ktorý ste mal zavesený na krku na svadbe Billa a Fleur, pán Lovegood. Premýšľali sme, čo to znamená.“ Xenophilius zdvihol obočie. „Myslíte snáď znamenie Relikvií smrti?“ 21. kapitola - Príbeh troch bratov Harry sa otočil a pozrel sa na Rona a Hermionu. Vyzeralo to, že žiadny z nich Xenophiliovi neporozumel. „Relikvie Smrti?“ „Áno,“ povedal Xenophilius. „Vy ste o nich nepočuli? Vlastne by som nemal byť prekvapený. Verí tomu len naozaj veľmi málo čarodejníkov. Spomeňte si na toho mladíka z vašej svadby,“ prikývol k Ronovi, „ktorý ma napadol len preto, že som si len tak zo žartu urobil symbol, ktorý je známy z temnej mágie! Taká neznalosť. Na relikviách nie je nič temného – teda, aspoň nie v tom najhlbšom zmysle. Používajú sa jednoducho k tomu, aby dodali majiteľom moc, ktorá im nejako pomôže.“ Hodil si pár kociek cukru do extraktu z lichokoreňa a odpil z neho. „Ospravedlňujem sa,“ povedal Harry, „ešte tomu vážne veľmi nerozumiem.“ Aby zachoval zdvorilosť, doprial si tiež jeden dúšok z pohára, ale okamžite stuhol – extrakt bol taký odporný, ako keby pil nejakého rozomletého strašiaka dochuteného fazuľkami každej chuti. „Som rád, že hľadáte Relikvie Smrti,“ Xenophilius zamľaskal perami a zjavne tak oceňoval extrakt z koreňa lichokoreňa. „Ale čo to tie Relikvie smrti vôbec sú?“ opýtala sa Hermiona. „Predpokladám, že poznáte Príbeh troch bratov…“ „Nie,“ odvetil Harry, ale Ron spolu s Hermionou vyhŕkli „Áno!“ Xenophilius vážne pokýval hlavou. „Tak teda… pán Potter, celý príbeh troch bratov začína… moment, niekde tu mám kópiu…“ Začal sa rozhliadať po miestnosti, po hromadách pergamenov i po knihách, ale Hermiona ho zadržala. „Počkajte, pán Lovegood, ja tu mám tiež jeden výtlačok,“ prehlásila a vytiahla zo svojej malej obrúbenej tašky Príbehy Barda Beedla. „Originál?“ spýtal sa dosť ostro Xenophilius a keď mu prikývla, povedal jej: „Tak fajn, prečítajte ju nahlas. Je to jeden z najlepších spôsobov, ako niečomu porozumieť.“ „Ech… no dobre,“ odpovedala nervózne Hermiona. Otvorila knižku a Harry si všimol symbol, ktorý sa presunul na vŕšok stránky. Hermiona si odkašlala a začala čítať. „Žili raz traja bratia, ktorí za súmraku cestovali po jednej ceste plnej zákrut -“ „Mamka nám vždy hovorila, že to bolo o polnoci,“ prehlásil Ron a pretiahol si ruky nad hlavou. Hermiona po ňom strelila namosúrený pohľad. „Prepáčte mi, ale myslel som, že pokiaľ by bola polnoc, bolo by to strašidelnejšie,“ povedal Ron. „No jasne, my vážne potrebujeme mať ešte väčšiu obavu o naše životy,“ vyhŕkol Harry, než sa stihol zaraziť. Nezdalo sa, že by Xenophilius dával pozor, len pozeral na oblohu z okna von. „Pokračuj, Hermiona.“ „Raz prišli bratia k rieke, ktorá však bola príliš hlboká, aby sa dala prebrodiť a tiež veľmi dravá, aby sa dala preplávať. Nech je tak alebo onak, bratia ovládali magické umenie, a tak zamávali jednoducho svojimi prútikmi a vykúzlili cez zradnú vodu most. Boli asi v polovici cesty, keď im zablokovala cestu postava s kapucňou. A v tom k nim Smrť prehovorila -“ „Prepáčte,“ prehodil Harry, „ale prehovorila k nim Smrť?!“ „To je len rozprávka, Harry.“ „Aha, ospravedlňujem sa. Pokračuj.“ „…A v tom k nim Smrť prehovorila. Hnevala sa, že prišla o tri nové obete, pútnici sa väčšinou snažili rieku preplávať. Ale prefíkaná Smrť sa nevzdávala. Začala blahoželať bratom za to, že sa im kúzlo tak podarilo a vyhlásila, že keď sa jej tak rozumne vyhli, dá každému nejakú odmenu. A tak najstarší brat, ktorý mal bojovnú povahu, žiadal prútik, ktorý by bol najsilnejší na svete: prútik musí vždy majiteľovi vyhrať súboj, veď je to prútik hodný kúzelníka, ktorý vyhral nad Smrťou! A tak Smrť prešla ku brehu rieky, vytvarovala prútik z vetvičky, ktorá tam predtým visela a dala ho najstaršiemu bratovi. Tak prišiel na rad druhý muž a pretože bol domýšľavý, rozhodol sa, že by chcel nad Smrťou vyhrať ešte raz, a preto požiadal o niečo, čo by odvrátilo smrť. A tak Smrť zdvihla z hlbokej rieky kameň, ktorý dala druhému bratovi a povedala mu, že kameň má teraz silu, aby vrátil život niekomu mŕtvemu. A potom sa Smrť spýtala, čo by si prial najmladší z bratov. Najmladší z bratov bol najskromnejší a tiež najmúdrejší a Smrti neveril. A tak požiadal o niečo, čo by mu umožnilo prechádzať životom a s čím by sa mohol stať pred Smrťou neviditeľný. A tak mu Smrť, hoci veľmi nerada, predala neviditeľný plášť.“ „On dostal od Smrti neviditeľný plášť?“ prerušil ju opäť Harry. „No, tak sa mohol tajne priblížiť k ľuďom,“ povedal Ron. „Občas na nich, keď sa nudil, zamával rukami a zajačal, alebo… ups… prepáč, Hermiona.“ „Tak Smrť odstúpila nabok a nechala troch bratov, aby mohli pokračovať vo svojej ceste. Rozprávali sa spolu o podivnom dobrodružstve, ktoré zažili a obdivovali dary, ktoré dostali od Smrti. A pretože mal každý z bratov svoj vlastný cieľ, rozhodli sa, že sa rozdelia. Prvý brat bol na ceste viac ako týždeň a dorazil do vzdialenej dedinky, v ktorej vyhľadal kúzelníka, s ktorým mal kedysi spor a dali sa na súboj. Samozrejme, pretože mal najsilnejší prútik na svete, súboj vyhral. Opustil svojho nepriateľa, ktorý teraz ležal na podlahe a vydal sa k hostincu, v ktorom sa začal vychvaľovať, aký že to má vlastne prútik, že ho dostal od samotnej Smrti a že ho robí nepremožiteľným. Ešte tú noc sa iný čarodej doplazil k najstaršiemu bratovi, ktorý ležal na posteli omámený vínom, vzal mu jeho prútik a pre istotu podrezal najstaršiemu bratovi hrdlo. A tak si Smrť vzala prvého brata. Medzitým druhý z bratov cestoval do domu, kde žil. Vytiahol kameň, ktorý mal takú moc, aby vzkriesil mŕtvych a trikrát ním otočil v ruke. K jeho nesmiernemu úžasu a potešeniu sa pred ním naraz objavila postava dievčiny, s ktorou sa chcel oženiť. Bohužiaľ zomrela predčasne. Teraz mu však pripadala smutná a chladná, akoby ho od nej delil nejaký neviditeľný závoj. A napriek tomu, že sa vrátila do sveta smrteľníkov, nepatrila doňho a trpela. Nakoniec to druhý brat nevydržal a, hnaný šialenstvom a beznádejnou túžbou sa k nej pripojil a zabil sa. A tak Smrť dostala i druhého brata. A aj napriek tomu, že ho nikde nemohla nájsť, hľadala Smrť tretieho brata veľa rokov. Našla ho až vo chvíli, keď dosiahol naozaj vysoký vek a odložil svoj neviditeľný plášť, ktorý dal svojmu synovi. Uvítal sa s ňou ako starý priateľ a bol rád, že mu pomohla, aby opustil tento svet.“ Hermiona zavrela knihu. Chvíľu po tom si Xenophilius uvedomil, že prestala čítať; odtrhol oči od okna a povedal: „Vidíte, tu to máte.“ „Ehm – čo?“ opýtala sa Hermiona zmätene. „Čo? No, objavili sa tu Relikvie Smrti,“ odpovedal Xenophilius. Zodvihol sa od svojho preplneného stola a šklbnutím vytiahol kus pergamenu, ktorý ležal medzi dvoma veľkými knihami. „Starý prútik,“ poznamenal a prechádzal prstom po pergamene ďalej. „Životodarný kameň,“ poznamenal a zakrúžil okolo dvoch slov prstom. „A neviditeľný plášť,“ dokončil, pričom prstami dotiahol trojuholník, v ktorom predtým znázornil kruh. Hermionu tento symbol zaujal. „Dohromady dávajú,“ pokračoval, „Relikvie Smrti.“ „Ale v príbehu sa o žiadnych Relikviách Smrti nič nevraví,“ ozvala sa Hermiona. „Pravdaže nie,“ odpovedal zaujato Xenophilius. „Je to len príbeh pre deti, ktorý ich má len pobaviť a nemá im poskytovať nijaké informácie. Zopár z nás, ktorí sa o to zaujímama, dokáže rozpoznať, že tento prastarý príbeh odkazuje vlastne na tri objekty, relikvie, ktoré, pokiaľ budú spojené, urobia z vlastníka pána Smrti.“ Na chvíľu zavládlo ticho a Xenophilius opäť pozrel do okna. Slnko už postúpilo nízko nad obzor. „Luna by už mala mať bublinatku skoro hotovú,“ povedal potichu. „Keď hovoríte ‚pán Smrti‘,“ozval sa Ron… „Myslím tým, že dokáže ovládnuť Smrť,“ prehlásil Xenophilius a zamával rukami. „Dobyvateľ. Premožiteľ, môžeš to nazvať v podstate akokoľvek si vyberieš." „Ale… vy si naozaj… myslíte…“ začala Hermiona opatrne a Harry ju pozoroval, ako sa snažila vyvarovať skepticizmu v hlase, „…vy veríte, že tie veci – tie relikvie – naozaj existujú?“ Xenophilius nadvihol obočie. „Ale samozrejme!“ „Ale,“ nedala sa Hermiona a Harry cítil, že sa prestáva ovládať, „pán Lovegood, ako tomu môžete veriť -“ „Luna mi o vás povedala takmer všetko, mladá dáma,“ povedal Xenophilius. „Viete síce myslieť logicky, ste inteligentná, ale ste dosť nedôverčivá. Obmedzujete sa. Uzavierate svoju myseľ.“ „Možno by si si mohla skúsiť požičať klobúk, Hermiona,“ povedal Ron a uprel zrak k vtipným pokrývkam hláv, ktoré tam viseli. Jeho hlas sa otriasal smiechom. „Pán Lovegood,“ začala znovu Hermiona, „všetci vieme, že veci ako neviditeľný plášť existujú a niekde sa ukrývajú. Sú síce vzácne, ale existujú. Lenže -“ „Lenže? Lenže vám možno uniklo, že tretia relikvia je neviditeľný plášť, slečna Grangerová! Chcem povedať, že to nie je obyčajný cestovný plášť, opatrený zastieracím kúzlom, alebo nejakými inými podobnými kúzlami. Plášte bývajú utkané z chlpov Polovida, ktoré oného tvora síce z počiatku dokážu ukryť, ale s postupom času prestávajú pôsobiť. Hovoríme naozaj o plášti, ktorý dokáže svojho nositeľa úplne zneviditeľniť, vydrží večne a stále poskytuje utajenie, bez ohľadu na kúzla, ktoré naňho dopadajú. Koľko plášťov, ako je ten, ktorý popisujú, ste už niekedy videli, slečna Grangerová?“ Hermiona otvorila ústa, aby mu odpovedala, ale potom ich opäť zavrela a pozrela naňho zmätenejšie než kedykoľvek predtým. Harry s Ronom sa na ňu ukradomky pozreli a Harry vedel, že všetci myslia na to isté. Plášť podobný tomu, ktorý Xenophilius práve popísal, je práve teraz s nimi v miestnosti. „Presne,“ ozval sa Xenophilius, ako keby všetkých odzbrojil svojím premysleným argumentom. „Žiadny z vás takú vec nikdy nevidel. Pokiaľ ho niekto má, musí byť nesmierne bohatý, nemyslíte?“ Opäť vyhliadol z okna. Obloha teraz dostávala slaboružovú farbu. „No, dobre,“ povedala Hermiona celá nesvoja. „Povedzme, že plášť existoval… ale čo ten kameň, pán Lovegood? Ten, ktorý nazývate Životodarný kameň?“ „Čo je s ním?“ „No, ako môže byť skutočný?“ „Nemôžeme dokázať, že nie je,“ odvetil Xenophilius. Hermiona vyzerala pobúrená. „Ale to je, prepáčte, to je naozaj smiešne! Nemôžeme dokázať, že neexistuje? To chcete povedať, že si mám zohnať všetky okrúhliaky na svete a začať ich skúmať? Myslím, to by ste potom mohli tvrdiť naozaj o všetkom, prečo neexistuje žiadny podklad, len vaša viera…“ „Áno, to by som mohol,“ povedal Xenophilius. „Som rád, že ste konečne pootvorili svoju myseľ.“ „Starý prútik,“ Harry rýchlo prehodil tému, než Hermiona stačila niečo namietnuť, „tiež si myslíte, že existuje?“ „No iste! V tomto prípade máme i dôkazy!“ povedal Xenophilius. „Starý prútik je relikviou najľahšie vystopovateľnou, pretože cestuje z ruky do ruky.“ „A kde teda je?“ opýtal sa Harry. „Kde je? No, museli by sme zistiť, kto bol jeho predchádzajúci majiteľ,“ odvetil Xenophilius. „Asi ste už počuli o spôsobe, ktorým k nemu Egbert Egregious prišiel, keď zabil Emerica Evila? Alebo o tom, ako Godelot zomrel vo svojej vlastnej pivnici rukou svojho syna, Herewarda, ktorý si od neho ten prútik jednoducho vzal? Či o tom, ako strašlivý Loxias vzal prútik Baraabasovi Dverillovi, ktorého zabil? Krvavá cesta starého prútika postupuje naprieč stránkami kúzelníckej histórie.“ Harry pozrel zbežne na Hermionu. Na Xenophiliusa sa síce mračila, ale neodporovala mu. „Tak kde si teda myslíte, že sa práve teraz starý prútik nachádza?“ spýtal sa Ron. „Áno, kto vie…“ odpovedal Xenophilius, pozerajúc z okna von. „Kto vie, kde sa skrýva starý prútik… Zmienka sa stráca u Acrusa a Livia. Kto nám môže povedať, ktorý z nich porazil Loxiasa a ktorý mu vzal prútik? A kto ich potom porazil? Nie, toto nám históriu nezodpovie.“ Odmlčal sa. Hermiona sa opatrne spýtala: „Pán Lovegood, má Peverellova rodina niečo spoločné s Relikviami Smrti?“ Xenophilius sa zatváril prekvapene a Harrymu niečo šeplo v hlave, ale nemohol si uvedomiť, čo to bolo… Peverellovci… to meno už niekedy predtým počul. „Vy ste na to prišli, mladá dáma!“ vykríkol Xenophilius, ktorý sa narovnal vo svojej stoličke a civel na Hermionu. „Myslím, že ste nám priniesli nové informácie pri našom pátraní po relikviách. Mnohí z nás veria, že Peverell má dokonca všetky - všetky relikvie!“ „Kto je Peverell?“ spýtal sa Ron. „Meno bolo napísané na jednom znaku, na hrobe v Godricovej úžľabine,“ povedala Hermiona, ktorá pozorovala Xenophiliusa. „Ignotus Peverell. Skvelé!“ povedal Xenophilius a vztýčil ukazovák „ten symbol na hrobe je nezvratným dôkazom o Relikviách Smrti!“ „Prečooo?“ pretiahol Ron. „Prečo? Pretože traja bratia z príbehu sa v skutočnosti volali Anticoch, Cadmus a – Ignotus! To oni boli prvými majiteľmi relikvií!“ Letmo pozrel do okna, vyskočil na nohy a zamieril k točitým schodom. „Počkajte chvíľku, idem sa pozrieť, ako to vyzerá s večerou,“ povedal, keď schádzal dole po schodoch. „Každý chce vždy ochutnať náš recept – polievku so sladkovodnou bublinatkou.“ „Zrejme pôjde o ukážku z oddelenia liečivých jedov u sv. Munga,“ vyhŕkol Ron. Harry počkal, kým počul, ako Xenophilius vkročil do kuchyne a potom prehovoril. „Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Hermiony. „Panebože, Harry,“ odpovedala unavene, „to bola len hromada nezmyslov. To ten znak určite neznamená. To je len nejaká podivuhodná náhoda. Proste len strata času.“ „Dúfam, že si uvedomujete, že toto je muž, ktorý nám priniesol ukázať domnelého Krčorohého chrapogota,“ ozval sa Ron. „Vy ste tomu rozprávaniu o bratoch neverili?“ „Harry, toto je len jedna z tých rozprávok, ktorá slúži k tomu, aby deti poučila, nie? Hovorí im, aby si nekoledovali o ťažkosti, zbytočne nebojovali a nepokúšali sa zmeniť svoj životný osud. Jednoducho aby boli pri zemi a starali sa o seba, potom bude všetko v poriadku." „Nechcete sa o tom porozprávať?“ ozval sa Ron. „Možno nám to pomôže odhaliť, prečo staré prútiky často spôsobujú nešťastia.“ „O čom to do čerta hovoríš?“ „Ide len o jednu z tých povier, nie? Ako že sa v máji narodené čarodejnice vydajú za muklov. Inak by ich postihlo tesne pred polnocou nového mesiaca nešťastie – ich prútiky prestanú fungovať. Určite ste o tom už tiež počuli. Mamka mi to vykladala dosť často.“ „Harryho i mňa vychovali muklovia,“ pripomenula mu Hermiona. „Nám rozprávali iné rozprávky.“ Hlboko si povzdychla, keď sa jej do nosa predrala ostrá vôňa chvejúca sa zospodu z kuchyne. Jediná dobrá vec, ktorú spôsobilo jej podráždenie zo Xenophiliusa, bola tá, že sa zrejme prestala hnevať na Rona. „Ale bohužiaľ máš asi pravdu,“ povedala mu. „Je to len rozprávka. Príbeh o morálke a o daroch, ktoré by si každý, kto by mal možnosť, vybral. O -“ Akou náhodou na seba všetci traja nadviazali: Hermiona hovorila „- o plášti,“ Ron povedal „o prútiku,“ a Harry dokončil „a o kameni.“ Pozreli sa na seba, z polovice prekvapene a z polovice pobavene. „Myslel som, že povieš ,o plášti‘,“ prehodil Ron smerom k Hermione, „ale zase, nepotrebuješ byť neviditeľná, keď máš prútik. Neporaziteľný prútik, Hermiona.“ „No, tak neviditeľný plášť už máme…“ ozval sa Harry, „…a, pokiaľ ste si nevšimli, dosť nám pomáha,“ dokončila Hermiona. „Zatiaľ čo prútik by priťahoval len samé problémy -“ „Len keby sme sa o ňom niekomu zverili,“ rozmýšľal Ron. „Iba blbec by zdvihol prútik nad hlavu a začal tancovať, mávať ním nad hlavou a vyspevovať mám neprekonateľnú túžbu s tebou ,zááápasiť, ak si dosť tvrdýýý´. Pokiaľ by sme držali jazyk za zubami -“ „Áno, ale ako môžeme držať jazyk za zubami?“ povedala Hermiona a skepticky si ho prezrela. „Viete, že jediný pravdivý odstavec bol, keď sa hovorilo o neobyčajne silných prútikoch, ktoré vydržia stovky rokov.“ „Oni fakt existujú?“ opýtal sa Harry. Hermiona nasadila nahnevaný výraz, ktorý bol pre Harryho dôverne známy a Ron sa sám pre seba uškrnul. „Osudy prútiku, známeho ako Smrtiaci prútik alebo Osudový prútik, boli spájané behom storočí s rôznymi menami; obvykle ich držal nejaký temný čarodejník, ktorý sa nimi vychvaľoval. Profesor Binns sa už o nich zmienil, ale – nie, všetko to sú len nezmysly. Prútik je len taký silný ako jeho majiteľ. A tak sa pár kúzelníkov začalo honosiť, že ich prútiky sú silnejšie než prútiky tých ostatných.“ „Ale ako vieš,“ povedal Harry, „že tie prútiky – ten Smrtiaci prútik a ten Osudový prútik - nie sú totožné a že prechádzajú jednoducho ďalšiemu a ďalšiemu majiteľovi?" „No fakt, čo keď sa zo Starého prútika stal Smrtiaci prútik?“ povedal Ron. Harry sa zasmial – jeho divná príhoda, na ktorú si práve spomenul, mu pripadala vtipná. Jeho prútik, ako si stále pripomínal, bol vyrobený z cezmínu, nebol vôbec starý, vyrobený Ollivanderom; nech sa onej noci udialo čokoľvek, Voldemort ho stále cez oblohu doprevádzal, tak ako by jeho prútik, keď sa rozpolil, mohol byť neporaziteľný? „A… prečo by si si vzal kameň, Harry?“ opýtal sa ho Ron. „No, možno, že by som potom mohol oživiť ľudí… ľudí ako… Sorius… Divooký… Dumbledore a… moji rodičia…“ Ron, ani Hermiona sa ani nepousmiali. „Ale, podľa Barda Beedla by sa asi nechceli vrátiť…,“ povedal opäť Harry a premýšľal o príbehu, ktorý pred chvíľou počul. „Nemyslím si, že tam je viac príbehov o tomto kameni, že?“ spýtal sa Hermiony. „Nie,“ odpovedala smutne. „Nemyslím si, že by niekto okrem pána Lovegooda, veril tejto rozprávke. Beedle sám tú myšlienku prevzal od Kameňa mudrcov, ktorý ale dáva tú moc, že vás robí nesmrteľným a sám smrť neodvracia.“ Vôňa z kuchyne sa vinula stále silnejšie – voňalo to, ako keby si niekto pripálil spodky. Harry sa zaujímal, ako by mohol spraviť to, aby sa nemusel jedla dotknúť a pritom aby nezranil Xenopiliusove city. „Ale čo plášť?“ prehodil Ron pomaly. „Neuvedomujete si, že má možno pravdu? Nikdy som sa nad tým ani nepozastavil, keď som použil Harryho plášť. Je naozaj dobrý. Nikdy som nepočul o podobnom, ktorý by mal rovnaké vlastnosti ako Harryho. Je to pravda… nikdy sme pod ním neboli spozorovaní -“ „Samozrejme, že nie, veď sme boli pod ním a boli sme neviditeľní, Ron!“ „Predtým ma to ešte nikdy nenapadlo, ale počul som o kúzlach, ktoré, keď plášte zostarnú, ich dokážu odhaliť, alebo ich dokáž pomocou kúzla pretrhnúť; Harryho plášť vlastnil jeho otec, takže nový úplne nebol, ale... je... je úplne dokonalý!“ „Áno, jasne, ale ten kameň, Ron…" Začali sa dohadovať šeptom a Harry, ktorý sa začal potĺkať po miestnosti, ich počúval len z polovice. Došiel až k točivému schodisku, pozrel neprítomne nahor do ďalšieho poschodia a zrazu sa zarazil. Zo stropu, z miestnosti o poschodie vyššie, naňho hľadela jeho vlastná tvár. Po prvom zazmätkovaní si uvedomil, že nejde o žiadne zrkadlo, ale o maľbu. Zvedavo začal stúpať po schodoch nahor. „Harry, čo to robíš? Nemyslím si, že by si sa tu mal potĺkať, keď tu nikto nie je!“ Ale Harry bol už na ďalšom poschodí. Luna ozdobila strop svojej spálne piatimi skvele namaľovanými tvárami – Harrym, Ronom, Hermionou, Ginny a Nevillom. Neboli pohyblivé ako namaľované obrazy v Rokforte, ale aj napriek tomu sa v nich skrývalo nejaké kúzlo. Harry si pomyslel, že vyzerajú, ako keby dýchali. Okolo tvárí boli obtočené zlaté reťaze, ktoré ich prepájali, ale po chvíli pozerania si Harry uvedomil, že to boli vlastne slová, tisíce rovnakých slov, písané zlatým atramentom: priatelia… priatelia… priatelia … Harry k Lune náhle pocítil veľkú sympatiu. Rozhliadol sa po miestnosti. Vedľa jej postele bola zavesená veľká fotografia malej Luny a ženy, ktorá jej bola veľmi podobná. Obe sa objímali. Luna na obrázku bola oblečená tak, ako ju Harry v živote nevidel. Nádherná. Fotka bola zaprášená. Harrymu to pripadalo zvláštne. Rozhliadol sa opäť okolo seba. Niečo nebolo v poriadku. Bledomodrý koberec bol taktiež pokrytý silným prachom, šatník mal pootvorené dvere a neboli v ňom žiadne šaty. Posteľ bola studená, nevyzerala vôbec príjemne, akoby v nej nikto nespal už niekoľko týždňov. A cez okno, za ktorým sa už rysovala červenkastá obloha, sa tiahla jedna veľká pavučina. „Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona Harryho, keď zošiel dole po schodoch. Skôr, než mohol odpovedať, sa vyšplhal po schodoch z kuchyne Xenophilius a v rukách držal podnos s misami. „Pán Lovegood,“ začal Harry, „kde je Luna?“ „Prepáčte?“ „Kde je Luna?“ Xenophilius sa zastavil na poslednom schode. „Ja - ja som vám to už predsa vravel. Je dole na Botionskom moste a loví bublinatky. „A prečo ste teda doniesli podnos prestretý len pre štyroch ľudí?“ Xenophilius sa pokúsil niečo povedať, ale žiadny zvuk z neho nevyšiel. Jediný zvuk, ktorý teraz počuli, bol zvuk tlačiarenského lisu a nepatrné trasenie sa podnosu, ako sa Xenophiliovi triasli ruky. „Myslím si, že tu Luna nebola už niekoľko týždňov,“ povedal Harry, „jej šaty sú preč a posteľ vyzerala, akoby v nej už strašne dlho nespala. Kde je? A prečo stále niečo sledujete z okna?“ Xenophilius pustil podnos. Misky sa rozbili a Harry, Ron i Hermiona vytiahli prútiky. Xenophilius ustrnul, keď vkladal ruku do vrecka. Naraz začal tlačiarenský lis tlačiť hromadu Sršňov, ktoré začali dopadať na podlahu a vkĺzavali sa pod obrus. Naraz lis utíchol. Hermiona sa zohla a zdvihla jeden z výtlačkov, pričom mala svoj prútik namierený na pána Lovegooda. „Harry, pozri sa!“ Kráčal k nej tak rýchlo, ako mu len neporiadok na podlahe dovoľoval. Na prednej stránke Sršňa, ktorý držal v ruke, bol jeho vlastný obraz so slovami „Nepriateľ číslo jeden“ a pod ním bol nadpis, ktorý hovoril, že na hľadaného je vypísaná odmena. „Sršeň z iného uhla, čo?“ opýtal sa Harry chladne, zatiaľ čo horúčkovito premýšľal. „Keď ste išli do záhrady, pán Lovegood… poslali ste sovu na ministerstvo?“ Xenophilius si navlhčil pery. „Oni mi vzali moju Lunu,“ zašepkal. „Kvôli tomu, čo som napísal. Vzali mi Lunu a vôbec neviem, kam sa podela…č o s ňou spravili… Ale… sľúbili mi, že mi ju vydajú, keď im... keď im -“ „-keď im vydáte Harryho?“ dokončila zaňho Hermiona. „Bez komentára,“ povedal okamžite Ron. „Uhnite z cesty, odchádzame.“ Xenophilius vyzeral príšerne, akoby mal sto rokov a jeho pery sa zomkli do desivej priamky. „Budú tu každú chvíľu. Musím zachrániť Lunu. Nesmiem ju stratiť. Nemôžeš odísť.“ Roztiahol ruky pred schodiskom, Harry zrazu dostal víziu. Víziu jeho matky, ktorá to samé urobila pred jeho postieľkou. „Nechceme vás zraniť,“ povedal Harry. „Ustúpte, pán Lovegood.“ „HARRY!“ zajačala Hermiona. Okolo okna preletela metla. Všetci traja sa po nej obzreli, ale Xenophilius vytiahol svoj prútik. Harry si uvedomil svoju chybu práve včas; okamžite uhol z cesty a vystrčil z nebezpečia i Rona a Hermionu. Xenophiliusovo omračujúce kúzlo preletelo miestnosťou a udrelo do protiľahlého rohu. Došlo k obrovskému výbuchu. Po miestnosti sa ozvala obrovská rana. Smršť dreva, papieru a sutín lietala po miestnosti a doprevádzal ju nepreniknuteľný mrak bieleho ťažkého prachu. Harry preletel vzduchom a potom sa rozpľasol na podlahe. Nevidel, ako naňho pršia trosky, dopadajúce mu na ruky a hlavu. Ale počul Hermionin výkrik, Ronov rev a plno kovových dunení. Xenophiliusovi sila podlomila nohy, spadol späť dolu po točitom schodišti. Harry bol z polovice ponorený v sutinách a pokúsil sa z nich vymaniť. Sotva cez prach dýchal alebo videl. Spadla polovica stropu a Harry videl cez dieru v strope Lunin luster. Busta Brunhildy Bystrohlavovej ležala na boku len s jednou polovicou tváre v hromade roztrhaného papiera, ktorý tiež poletoval vzduchom. Taktiež veľká časť tlačiarenského lisu ležala prevrátená a blokovala tak cestu ku schodisku do kuchyne. Blízko neho sa pohla ďalšia biela postava – Hermiona bola pokrytá vrstvou prachu a vyzerala ako socha a práve si pritisla prst ku perám. Dole niekto rozrazil dvere. „Nehovoril som ti, že sa netreba nikam ponáhľať, Travers?“ ozval sa drsný hlas. „Nehovoril som ti snáď, že tento naničhodník pripravuje nejakú ďalšiu rebéliu?“ Ozvala sa rana a Xenophilius bolestivo vykríkol. „Ho... ho... hore... Potter!“ „Ja som vám povedal už minulý týždeň, Lovegood, nešli sme sem pre nič iné, než pre stopercentné informácie. Pamätáte si na minulý týždeň? Chceli ste vymeniť vašu dcéru za nejakú hlúpu čelenku… A týždeň pred tím…“ ozvala sa opäť rana a zakvílenie, „…vážne si myslíte, že by sme vám ju vrátili za nejaký dôkaz, že existuje nejaký Krčo -“ zaznela ďalšia rana, „- rohý -“ opakovala sa ďalšia rana, „chrapogot?“ „Nie—nie—prosím vás!“ vzlykal Xenophilius. „Potter je tu, vážne!“ „A teraz ste si proste povedali, že nás zavoláte a vyhodíte nás do vzduchu!“ zareval Smrťožrút a začali sa ozývať salvy rán a škreky trpiaceho Xenophiliusa. „Toto miesto vyzerá, že sa rozpadá, Selwyn,“ povedal druhý, chladný hlas, ktorý sa rozoznel ozvenou, mieriacou smerom nahor cez rozbité schodisko. „Schody sú úplne zablokované. Neskúsime to vyčistiť? Možno sa tak dostaneme ďalej.“ „Aj inde to tu vyzerá ako smetisko,“ povedal čarodejník, ktorý bol oslovovaný ako Selwyn. „Ešte nikdy vo svojom živote ste Pottera nevideli, čo? Bol to len nápad, ako nás sem nalákať a zabiť nás, čo? A to si do čerta myslíte, že takto dostanete to svoje dievčatko?“ „Prísahám… prísahám… Potter je hore!“ „Homenum revelio,“ ozval sa hlas na úpätí schodov. Harry počul, ako Hermiona zalapala po dychu a mal divný pocit, ako by sa vynorilo niečo z jeho tela. „Niekto tam hore je, Selwyn,“ povedal druhý muž ostro. „Je to Potter, hovorím vám, že je to Potter!“ vzlykal Xenophilius. "Prosím… prosím… vráťte mi Lunu, vráťte mi ju…“ „Dostanete svoje dievčatko, Lovegood,“ povedal Selwyn, „len čo sem a prinesiete Harryho Pottera. Ale keď je to len spiknutie, podlý trik. Keď tam hore máte nejakých komplicov, ktorí na nás čakajú, aby nás prepadli, uvidíme, či pre vás ušetríme aspoň kúsok vašej dcéry, aby ste ju mohli pochovať.“ Xenophiliusa prepadli obavy a zúfalstvo. Všade bol neporiadok. Xenophilius sa pokúšal prejsť troskami na schodoch. „Poďme,“ zašepkal Harry, „musíme odtiaľto zmiznúť.“ Uvedomil si, že Xenophilius robí na schodoch hluk a že nebude nápadné, keď sa teraz vyprostia zo sutín. Ron bol pod sutinami pochovaný najhlbšie. Hermiona s Harrym preliezli, ako len najtichšie mohli, cez všetky trosky až k miestu, kde ležal, pokúšajúc sa odtlačiť ťažký prádelník zo svojich nôh. Zatiaľ čo sa búchanie a škrabanie, ktoré Xenophilius vydával blížilo bližšie a bližšie, Hermione sa podarilo vyslobodiť Rona pomocou nadnášajúceho kúzla. „Fajn,“ vydýchla si Hermiona. Rozbitý tlačiarenský lis blokujúci schody, sa začal otriasať. Xenophilius už stál len pár krokov od nich. „Veríš mi, Harry?“ opýtala sa. Harry prikývol. „Dobre,“ zašepkala Hermiona, „tak mi teda podaj neviditeľný plášť. Ron, obleč si ho.“ „Ja? Ale… Harry -“ „Prosím, Ron! Harry, daj mi ruku, Ron, chyť ma za rameno.“ Harry sa jej chytil ľavou rukou. Ron zmizol pod plášťom. Tlačiarenský lis sa začal opäť triasť. Xenophilius sa ho pokúšal zodvihnúť nadnášajúcim kúzlom. Harry nechápal, na čo Hermiona čaká. „Pevne sa držte,“ zašepkala. „Držte sa... každú chvíľku totiž…“ Xenophiliusova tvár, biela ako krieda, sa objavila za vrcholkom kredenca. „Obliviate!“ zakričala Hermiona a prútikom najprv ukázala na Xenophiliusovu tvár a potom i na podlahu pod ním. „Deprimo!“ Na podlahe, ktorú práve vyhodila do vzduchu, sa objavila diera. Všetci vyleteli do vzduchu. Harry stále zvieral jej ruku zo všetkých síl, zdola sa ozval výkrik; pozoroval dve postavy, ako utekajú pred hromadou padajúcich sutín a nábytku z prepadnutého stropu. Hermiona sa vo vzduchu skrútila a hlasný praskot z rozpadajúceho sa domu znel Harrymu v ušiach, ešte keď ho tiahla do temnoty. 22. Kapitola - Relikvie Smrti Harry lapajúc po dychu padol na trávu a hneď sa vydriapal hore. Zdalo sa, že pristáli v prachu na okraji poľa. Hermiona už pobehovala v kruhu okolo nich a mávala prútikom. „Protego Totalum… Salvio Hexia…” „Ten klamár a starý príživník,“ fučal Ron, vynoril sa spod neviditeľného plášťa a hodil ho Harrymu. „Hermiona, ty si génius, úplný génius. Nemôžem uveriť, že sme sa z toho dostali.“ „Cave Inimicum… Nehovorila som, že to bol roh jednorožca, nehovorila som mu to? A teraz je jeho dom rozpadnutý!“ „Tak mu treba,“ povedal Ron a prezeral si roztrhané džínsy a zárezy na nohách, „Čo si myslíš, že mu urobia?“ „Dúfam, že ho nezabijú!“ nariekala Hermiona, „Preto som chcela, aby Smrťožrúti zazreli Harryho ešte skôr, ako zmizol. Poznali tak, že im Xenophilius neklamal!“ „A prečo si ma napriek tomu schovávala?“ spýtal sa Ron. „Ty máš byť v posteli, Ron! Uniesli Lunu, pretože jej otec podporoval Harryho! Čo by sa stalo tvojej rodine, keby vedeli, že si s ním?“ „Ale čo tvoja mama a otec?“ „Sú v Austrálii,“ povedala Hermiona, „Mali by byť v poriadku. Nič nevedia.“ „Si génius,“ opakoval Ron s úctou. „Áno, to si, Hermiona,“ horlivo súhlasil Harry. „Neviem, čo by sme bez teba robili.“ Zažiarila, ale odrazu zvážnela. „A čo Luna?“ „No, ak hovorili pravdu, tak je stále nažive –“ začal Ron. „Nehovor to, nehovor to!“ zavzdychala Hermiona. „Musí byť nažive, musí!“ „Tak potom predpokladám, že bude v Azkabane,“ povedal Ron. „Ak prežije to miesto... mnohí nie...“ „Prežije,“ povedal Harry. Nezniesol inú myšlienku. „Luna je silná, silnejšia než si myslíš. Najskôr prednáša spoluväzňom o skazotreskoch a nargloch.“ „Dúfam, že máš pravdu,“ povedala Hermiona. Rukou si zakryla oči. „Je mi tak ľúto Xenophilia, keby...“ „- keby sa nás práve nepokúsil odovzdať Smrťožrútom,“ dokončil Ron. Postavili si stan, vliezli do vnútra a Ron im uvaril čaj. Po tom, ako tesne vyviazli, sa im toto studené a zatuchnuté miesto zdalo ako domov: bezpečné, známe a priateľské. „Prečo sme sem chodili?“ povzdychla si Hermiona po niekoľkominútovom tichu. „Mal si pravdu, Harry, bola to Godricova úžľabina úplne od začiatku, úplné plytvanie časom! Relikvie Smrti... taká blbosť... aj keď vlastne,“ zdalo sa, že jej náhle niečo napadlo, „mohol si to vymyslieť, nie? Najskôr sám vôbec neverí na Relikvie Smrti a chcel nás iba zdržať, kým prídu Smrťožrúti!“ „To si nemyslím,” povedal Ron. „Je veľmi ťažké vymýšľať si niečo, keď ste v strese, je to ťažšie, než si myslíš. Zistil som to, keď ma bandita chytil. Bolo omnoho jednoduchšie predstierať, že som Stan, pretože som o ňom niečo málo vedel, než by som si vymýšľal úplne novú osobu. Starý Lovegood bol pod silným tlakom, keď sa snažil zaistiť, aby sme sa nepohli z miesta. Počítam s tým, že nám povedal pravdu alebo to, o čom si myslel, že pravdou je, aby sme sa s ním ďalej rozprávali.“ „No, domnievam sa, že na tom nezáleží,“ povzdychla si Hermiona. „Aj keby bol úprimný, nikdy za celý svoj život som nepočula taký nezmysel.“ „Počkajte predsa,“ povedal Ron. „Tajomná komnata mala byť tiež len povesť, že?“ „Ale Relikvie Smrti nemôžu existovať, Ron!“ „To ty stále hovoríš, ale jedna z nich môže,“ povedal Ron. „Harryho neviditeľný plášť...“ „Príbeh troch bratov je len rozprávka,“ povedala Hermiona rozhodne. „Rozprávka o tom, ako sa ľudia boja smrti. Ak by zostať nažive bolo také ľahké ako skryť sa pod neviditeľný plášť, tak už máme všetko, čo potrebujeme!“ „Neviem. Mohlo to byť aj niečo s neporaziteľným prútikom,“ povedal Harry a otáčal v prstoch trnkový prútik, čo sa mu tak nepozdával. „Žiadna taká vec nie je, Harry!“ „Hovorila si, že je veľa prútikov – Smrtiaci prútik, alebo ako mu hovoria -“ „Dobre, ak si aj chceš navrávať, že prastarý prútik je skutočný, tak čo ten životodarný kameň?“ naznačila prstami úvodzovky okolo tohto názvu a z hlasu jej sršal sarkazmus. „Žiadne kúzla nemôžu vzkriesiť mŕtvych a hotovo!“ „Keď sa môj prútik spojil s tým Veď-Vieš-Koho, objavili sa mama a otec... a Cedric...“ „Ale oni nevstali skutočne z mŕtvych, že?“ povedala Hermiona „Tieto – vyblednuté napodobeniny nie sú to isté, ako keď niekoho naozaj oživíš.“ „Ale to dievča z príbehu sa v skutočnosti nevrátilo, nie? Príbeh hovorí, že akonáhle je niekto mŕtvy, patrí k mŕtvym. Ale ten druhý brat ju stále videl a hovoril s ňou, že? Dokonca s ňou nejaký čas žil...“ V Hermioninom výraze uvidel znepokojenie a ešte čosi ťažšie rozpoznateľné. Keď pozrela na Rona, Harry si uvedomil, že to bol strach: vystrašil ju svojím rozprávaním o živote s mŕtvymi. „Takže o tom chlapíkovi Peverellovi, ktorý je pochovaný v Godricovej úžľabine,“ povedal rýchlo, snažil sa, aby to znelo úplne triezvo, „o ňom nič nevieš, že?“ „Nie,“ odpovedala, pri zmene témy sa jej akoby uľavilo. „Po tom, čo som videla tú značku na jeho hrobe, som si ho vyhľadala, ak by bol slávny, alebo urobil niečo dôležité, iste by bol v jednej z našich kníh. Jediné miesto, kde sa mi podarilo nájsť meno Peverell, je Prirodzená ušľachtilosť: Kúzelnícky rodokmeň. Požičala som si ju od Kreachera,“ vysvetlila, keď Ron zdvihol obočie, „Je to zoznam čistokrvných rodín, ktoré vymreli po meči. Zrejme boli Peverellovci jedni z tých, čo zmizli najskôr.“ „Vymreli po meči?“ opakoval Ron. „To znamená, že ich meno zaniklo,“ povedala Hermiona, „v prípade Peverellovcov už pred storočím. Stále mohli mať potomkov, ale tí by sa volali nejako inak.“ A zrazu, pri zvuku toho mena Peverell, Harrymu v pamäti svitlo: špinavý starý muž, ktorý sa oháňal pred tvárou ministerského úradníka škaredým prsteňom a hlasno kričal. „Marvoloso Gaunt!“ „Prosím?“ povedali Ron a Hermiona naraz. „Marvoloso Gaunt! Dedko Veď-Vieš-Koho! V mysľomise! S Dumbledorom! Marvoloso Gaunt hovoril, že pochádzal z rodu Peverellovcov!“ Ron a Hermiona vyzerali ohromene. „Ten prsteň, ten prsteň, ktorý sa stal horcruxom, Marvoloso Gaunt povedal, že je na ňom erb Peverellovcov! Videl som, ako ním máva pred tvárou chlapíka z ministerstva, skoro mu ho strčil do nosa!“ „Erb Peverellovcov?“ povedala ostro Hermiona. „Videl si, ako vyzerá?“ „Veľmi nie,“ povedal Harry a snažil sa spomenúť si. „Nebolo na tom nič fantastické, čo by sme mohli vidieť; možno pár škrabancov. Zblízka som ho naozaj videl len potom, čo bol rozbitý.“ Harry videl, že mu Hermiona porozumela, keď sa jej zrazu rozšírili oči. Ron užasnuto hľadel z jedného na druhého. „Dokelu... Myslíš si, že to zase bol ten znak? Znak Relikvií?“ „Prečo nie,“ povedal Harry vzrušene, „Marvoloso Gaunt bol ignorantský meštiak, ktorý žil ako prasa a jediné, o čo sa staral, bol jeho pôvod. Ak bol prsteň odovzdávaný počas storočí, nemusel vedieť, čo to v skutočnosti je. V tom dome neboli žiadne knihy a verte mi, že on nebol ten typ, čo číta príbehy pre deti. Zamiloval si myšlienku, že tie škrabance na kameni sú erbom, pretože pokiaľ išlo o neho, čistá krv bola pre neho ako kráľovská.“ „Áno, to je všetko veľmi zaujímavé,“ povedala Hermiona, „ale, Harry, ak si myslíš, čo si myslím, že si myslíš-“ „Ale, prečo nie? Prečo nie?“ povedal Harry zabúdajúc na opatrnosť. „Bol to kameň, nie?“ Pozrel na Rona a hľadal u neho podporu. „Čo keď to bol kameň vzkriesenia?“ Ron otvoril ústa. „Sakra... Ale bude to stále fungovať, keď ho Dumbledore rozbil-?“ „Fungovať? Fungovať? Ron, on nikdy nefungoval! Nič také ako kameň vzkriesenia neexistuje!“ Hermiona vyskočila na nohy, vyzerala podráždene a naštvane. „Harry, ty sa snažíš všetko napasovať do tej povedačky o Relikviách -“ „Napasovať?“ opakoval. „Hermiona, ono to pasuje samo! Viem, že znak relikvií bol na tom kameni! Gaunt povedal, že pochádza z peverellovského rodu!“ „Pred chvíľou si nám povedal, že si nikdy poriadne tú značku na kameni nevidel!“ „Kde si myslíš, že je ten prsteň teraz?“ spýtal sa Ron Harryho. „Čo s ním Dumbledore urobil po tom, čo ho rozbil?“ Ale Harryho predstavivosť bežala vopred, ďaleko za tú Ronovu a Hermioninu... Tri predmety, alebo relikvie, ktoré spolu spravia zo svojho majiteľa pána Smrti... Pána... Premožiteľa... Víťaza... Posledný nepriateľ, ktorý má byť zničený, je smrť. A už videl sám seba ako majiteľa všetkých troch relikvií, čo sa postaví Voldemortovi, ktorého horcruxy sa im nemôžu rovnať... Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý nažive... Bola toto odpoveď? Relikvie proti horcruxom? Je tu predsa len možnosť zaistiť, že to bude on, kto zvíťazí? Keby bol pánom Relikvií Smrti, bol by zachránený? „Harry?“ Ale Harry Hermionu nepočul. Vytiahol neviditeľný plášť a nechal ho kĺzať medzi prstami, látka vláčna ako voda, ľahká ako vzduch. Za svojich sedem rokov v kúzelníckom svete nikdy nevidel nič podobné. Plášť bol presne taký, ako ho Xenophilius popísal: Plášť skutočne a naozaj poskytoval svojmu nositeľovi neviditeľnosť, bol večný a ponúkal mu stále, nepreniknuteľné utajenie, nech na neho bolo zoslané akékoľvek kúzlo... A potom si s výkrikom spomenul- „Dumbledore mal môj plášť v tú noc, keď zomreli moji rodičia!“ Triasol sa mu hlas a cítil, ako sa mu hrnie krv do tváre, ale nevšímal si to. „Moja mama povedala Siriusovi, že si Dumbledore plášť požičal! Tak to preto! Chcel ho preskúmať, pretože si myslel, že je to tretia Relikvia! Ignotus Peverell je pochovaný v Godricovej úžľabine...“ Harry neprítomne chodil po stane. Cítil, že sa okolo neho otvárajú skvelé nové vyhliadky. „Je to môj predok. Pochádzam z tretieho z bratov! Všetko dáva zmysel!“ Cítil sa vyzbrojený svojou istotou, svojou vierou v Relikvie, akoby obyčajná myšlienka na ich vlastníctvo mu poskytovala ochranu, cítil sa šťastný a vrátil sa k ostatným dvom. „Harry,“ povedala opäť Hermiona, ale on bol príliš zamestnaný otváraním vrecúška, ktorý mal okolo krku. Ruky sa mu veľmi triasli. „Prečítaj si to,“ povedal a strčil jej matkin list do ruky. „Prečítaj si to!“ „Dumbledore mal plášť, Hermiona! Na čo iné by ho chcel? Nepotreboval plášť, mohol vykonať zastieracie kúzlo tak silné, že by bol úplne neviditeľný!“ Niečo spadlo na zem, zaligotalo sa a odkotúľalo sa pod stoličku: Keď vyberal list, vypadla mu i zlatá strela. Sklonil sa, aby ju zdvihol. A potom, práve načatý prameň skvelých objavov ho prekvapil ďalším darom, šok a údiv v ňom vybuchli a on skríkol: „JE TU! Nechal mi ten prsteň – je v tej zlatej strele!“ „Ty --- myslíš?" Nemohol pochopiť, prečo to Rona zarazilo. Bolo to tak zrejmé, bolo mu to tak jasné. Všetko to pasovalo, všetko... jeho plášť bol treťou relikviou, a až príde na to, ako otvoriť zlatú strelu, bude mať druhú a posledné, čo potrebuje, je nájsť prvú relikviu, starodávny prútik, a potom... Ako by opona padla na osvetlené javisko: Všetko jeho vzrušenie, všetky jeho nádeje a šťastie naraz zhasli, postával sám v tme a to skvelé kúzlo bolo preč. „To je to, po čom ide.“ Tá zmena hlasu vystrašila Rona a Hermionu ešte viac. „Veď-Vieš-Kto ide po starodávnom prútiku.“ Otočil sa chrbtom k ich napätým a nedôverčivým výrazom. Vedel, že je to pravda. Celé to dávalo zmysel, Voldemort si nehľadal nový prútik, hľadal starý prútik, naozaj starý. Harry šiel ku vchodu do stanu a zabudol na Rona a Hermionu. Pozeral do tmy a premýšľal... Voldemorta vychovali v muklovskom sirotinci. Nikto mu nemohol rozprávať Príbehy Barda Beedla, keď bol malý, ani Harry o nich nepočul. Skoro žiadny kúzelník neverí na Relikvie Smrti. Bolo pravdepodobné, že o nich Voldemort vie? Harry pozeral do temnoty... Keby Voldemort vedel o Relikviách Smrti, určite by ich hľadal, urobil by čokoľvek, aby sa zmocnil troch predmetov, ktoré z neho urobia pána Smrti? Keby vedel o Relikviách, predovšetkým by nepotreboval horcruxy. Nesvedčí snáď to, že z Relikvie urobil horcrux, že nevedel o tomto poslednom veľkom kúzelníckom tajomstve? Čo znamená, že Voldemort hľadal starodávny prútik bez toho, aby si uvedomoval jeho úplnú moc, bez toho, aby tomu rozumel, že je to jedna z troch... prútik bol Relikviou, ktorá nemohla byť ukrytá, jeho existencia bola dobre známa... Krvavá cesta starodávneho prútika postupuje naprieč stránkami kúzelníckej histórie... Harry pozoroval oblačnú oblohu, oblúčiky striebrosivého dymu prechádzali cez tvár bieleho Mesiaca. Bol omámený úžasom nad svojimi objavmi. Vrátil sa späť do stanu. Bol to šok, vidieť stáť Rona a Hermionu presne tam, kde ich zanechal. Hermiona stále držala list od Lily, Ron vedľa nej vyzeral trochu úzkostlivo. Neuvedomoval si, ako ďaleko sa dostali za posledných pár minút. „Je to tak?“ povedal Harry, skúšal ich dostať do toho vlastného zápalu úžasnej istoty. „To vysvetľuje všetko. Relikvie Smrti sú naozajstné a ja jednu mám --- možno dve...“ Pozdvihol zlatú strelu. „ --- a Veď-Vieš-Kto prenasleduje tú tretiu, ale neuvedomuje si... on skrátka.... si myslí, že je to mocný prútik ---“ „Harry,“ povedala Hermiona, pristúpila k nemu a vrátila mu naspäť list od Lily. „Je mi to ľúto, ale myslím, že to je celé zle, celé.“ „Čo to nevidíš? Celé to zapadá ---“ „Nie, to nezapadá,“ povedala. „Nezapadá, Harry, jednoducho si sa nechal uniesť. Prosím,“ povedala, keď začala, "prosím, len mi povedz toto: Ak Relikvie Smrti naozaj existujú, a Dumbledore o nich vedel, vedel, že osoba, ktorá ich všetky vlastní, bude pánom Smrti --- Harry, prečo by ti to nepovedal? Prečo?“ Odpoveď mal pripravenú. „Ale ty si to povedala, Hermiona! Musíš ich vypátrať sám! Je to výprava!“ „Ale ja som to povedala len tak, aby som ťa presvedčila ísť k Lovegoodovcom!“ skríkla Hermiona podráždene. „Naozaj som tomu neverila!“ Harry si to nevšímal. „Dumbledore ma väčšinou nechával, aby som si veci našiel sám. Nechal ma vyskúšať svoju silu, riskovať. Toto mi pripadá ako niečo podobné, čo robil.“ „Harry, toto nie je hra, toto nie je cvičenie! Je to naozaj a Dumbledore ti zanechal veľmi jasné inštrukcie: Nájdi a znič horcruxy! Ten symbol nič neznamená, zabudni na Relikvie Smrti, nemôžeme si dovoliť odkloniť sa z cesty...“ Harry ju sotva počúval. Otáčal zlatú strelu vo svojej ruke stále dookola, napoly očakával, že sa otvorí a ukáže kameň vzkriesenia, aby dokázal Hermione, že má pravdu, že Relikvie Smrti sú skutočné. Obrátila sa na Rona. „Ty tomu neveríš, alebo áno?“ Harry vzhliadol a Ron váhal. „Neviem... Myslím... kúsky toho tak nejako zapadajú do seba,“ povedal Ron neohrabane, „Ale keď sa na to pozrieš ako na celok...“ Zhlboka sa nadýchol, „Myslím, že sa máme zbaviť horcruxov, Harry. To je to, čo nám Dumbledore povedal, aby sme urobili. Možno... možno by sme mali zabudnúť na tú záležitosť s Relikviami.“ „Ďakujem ti, Ron,“ povedala Hermiona. „Vezmem si prvú hliadku.“ Prešla okolo Harryho a sadla si do vchodu, čím urobila za všetkým úplnú bodku. Ale tú noc Harry zaspával len ťažko. Nápad o Relikviách Smrti ho posadol a nemohol si odpočinúť, keď mu vírili mysľou vzrušujúce myšlienky: prútik, kameň a plášť. Keby ich proste mohol mať všetky... Otvorím sa na konci... Ale čo bolo tým koncom? Prečo nemôže mať ten kameň teraz? Kiež by mal ten kameň, mohol by sa Dumbledora spýtať osobne... Harry potme mrmlal slová k zlatej strele a skúšal všetko, dokonca aj hadiu reč, ale zlatá strela sa neotvorila... A ten prútik, prastarý prútik, kde ten je skrytý? Kde teraz hľadal Voldemort? Harry si prial, aby ho jazva pálila a ukázala mu Voldemortove myšlienky, pretože úplne po prvý raz sa on a Voldemort zhodovali vo veci, ktorú chceli... Hermione by sa ten nápad nepáčil, samozrejme... Ale veď ona tomu neverí... Xenophlius mal svojím spôsobom pravdu... Obmedzená, úzkoprsá, klapky na očiach. Pravda bola taká, že sa bála pomyslenia na Relikvie Smrti, obzvlášť kameňa vzkriesenia... a Harry pritisol ústa na zlatú strelu, pobozkal ju a skoro ju zhltol, ale zlaté znamenie nepovolilo... Už skoro svitalo, keď si spomenul na Lunu, ktorá je sama v cele v Azkabane, obklopená dementormi a odrazu sa zahanbil. Úplne na ňu zabudol pri svojom horúčkovitom uvažovaní o horcruxoch. Keby ju len mohol zachrániť, ale dementori v takom počte by boli prakticky nenapadnuteľní. Teraz mu napadlo, že ešte nevyskúšal Patronusa s trnkovým prútikom... Musí to skúsiť ráno... Keby tak len mohol získať lepší prútik... A túžba po prastarom prútiku, prútiku smrti, neporaziteľnom, nepremožiteľnom ho pochytila znovu... Ďalšie ráno zbalili stan a vyrazili do poriadneho lejaku. Dážď ich sledoval až na pobrežie, kde na noc postavili stan a ostali tu počas celého týždňa kvôli premočenému terénu, ktorý Harrymu pripadal ponurý a depresívny. Mohol myslieť iba na Relikvie Smrti. Bolo to ako plameň, ktorý sa v ňom rozhorel a nič, ani Hermionina otvorená nedôvera, ani Ronove stále pochybnosti, ho nemohli uhasiť. A čím zúrivejšie horela túžba po Relikviách, tým menej bol veselý. Vinil Rona a Hermionu: Ich zaťatá ľahostajnosť bola rovnako zlá ako neúprosný dážď, ktorý ubíjal ich odhodlanie, ale nič nemohlo nahlodať jeho absolútnu istotu. Harryho dôvera a túžba po Relikviách ho stravovala, až sa cítil od ostatných dvoch a ich posadnutosťou horcruxami izolovaný. „Posadnutosť?“ povedala Hermiona s tichou zúrivosťou, keď sa Harry neobťažoval prehovoriť jediné slovo po tom, čo mu Hermiona vynadala, že stráca záujem o hľadanie ďalších horcruxov. „Nie my sme posadnutí, Harry! My sme tí, ktorí sa snažia urobiť to, čo im Dumbledore povedal!“ Skrytá výčitka sa ho nedotkla. Dumbledore zanechal znak Relikvií, aby ho Hermiona rozlúštila a jemu zase, o čom bol Harry stále presvedčený, zanechal v zlatej strele schovaný kameň vzkriesenia. Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý prežíva... pán Smrti... Prečo tomu Ron a Hermiona nerozumejú? „Posledný nepriateľ, ktorý má byť zničený, je smrť,“ citoval ticho Harry. „Ja som myslela, že to je Veď-Vieš-Kto, s kým máme bojovať?“ odsekla Hermiona a Harry to s ňou vzdal. Aj záhada striebornej lane, o ktorej tí dvaja vytrvalo diskutovali, sa mu teraz zdala menej dôležitá, niečo ako mierne zaujímavý vedľajší program. Jediná ďalšia vec, o ktorú sa teraz staral, bola jeho jazva, ktorá ho začala opäť svrbieť, aj keď robil všetko možné, aby to skryl pred ostatnými. Vyhľadával samotu, kedykoľvek len mohol, ale bol sklamaný tým, čo videl. Vízie, ktoré zdieľal s Voldemortom, zmenili kvalitu; boli zrazu rozmazané, zaostrovali sa a rozostrovali. Harry dokázal rozlíšiť len nejasné obrysy predmetov, ktoré vyzerali ako lebka alebo niečo ako hora, ktorá bola skôr z tieňov než z hmoty. Harryho, zvyknutého na vidiny ostré ako skutočný obraz, táto zmena znepokojovala. Obával sa, že spojenie medzi ním a Voldemortom sa poškodilo, spojenie, ktorého sa obávali obaja a tiež si ho cenili, nech už narozprával Hermione čokoľvek. Harry si akosi spájal tieto neuspokojujúce matné obrazy so zlomením svojho prútika, alebo akoby to bola chyba trnkového prútika, že už nikdy viac nemohol nahliadnuť do Voldemortovej mysle tak dobre ako doteraz. Ako sa týždne vliekli, Harry si aj napriek zahľadeniu do seba nemohol nevšimnúť, akoby Ron preberal velenie. Možno preto, že chcel odčiniť, že ich nechal v štichu, možno preto, že Harryho apatický prístup vyburcoval jeho spiace vodcovské kvality, Ron bol teraz ten, kto povzbudzoval a vyzýval ostatných dvoch k akcii. „Ostávajú tri horcruxy,“ stále hovoril. „Potrebujeme akčný plán, no tak! Kde sme ešte nehľadali? Poďme si to ešte raz prejsť. Sirotinec...“ Šikmá ulička, Rokfort, dom Riddleovcov, Borkin a Burkes, Albánsko, všetky miesta, o ktorých vedeli, že tam Tom Riddle niekedy žil, alebo pracoval, navštevoval, či vraždil. Ron a Hermiona sa s nimi pohrávali znovu a znovu, Harry sa pripájal len preto, aby ho Hermiona prestala otravovať. Bol by šťastný, keby mohol sedieť sám v tichosti, pokúšal sa čítať Voldemortove myšlienky a zistiť viac o prastarom prútiku, ale Ron trval na cestovaní po stále pochybnejších miestach, aby ich udržal v pohybe, ako si Harry uvedomoval. „Nikdy nevieš,“ bola Ronova stará pesnička. „Horná kosatka je kúzelnícka dedina, mohol tu chcieť žiť. Poďme to tu prehľadať.“ Tieto časté nájazdy na čarodejnícke územia ich príležitostne privádzali na dohľad banditom. „Predpokladá sa, že niektorí z nich sú rovnako zlí ako Smrťožrúti,“ povedal Ron. „Tá banda, čo ma mala, bola dosť úbohá, ale Bill odhadoval, že niektorí z nich sú naozaj nebezpeční. Na Potterovej hliadke hovorili --“ „Na čom?“ povedal Harry. „Potterova hliadka, nerozprávala som ti, že sa tomu tak hovorí? Stanica, ktorú sa stále pokúšam naladiť na svojom rádiu, jediná, ktorá hovorí pravdu o tom, čo sa deje! Takmer všetky stanice nasledujú Veď-Vieš-Koho, všetky okrem Potterovej hliadky. Naozaj by som chcel, aby si to počul, ale zle sa to ladí...“ Ron trávil večer čo večer vyťukávaním rôznych rytmov na vrch rádia, zatiaľ čo otáčal gombíkom. Príležitostne chytil úryvky rád, ako si poradiť s dračími kiahňami, inokedy pár kúskov „Kotla plného horúcej a silnej lásky.“ Ron sa snažil ťukaním trafiť správne heslo, polohlasne mrmlal reťazce náhodných slov. „Obvykle je to niečo, čo má do činenia s Rádom,“ povedal im. „Bill mal vážne talent v ich hádaní. Ja som vďačný, keď uhádnem jedno...“ Nakoniec až v marci sa na Rona usmialo šťastie. Harry sedel pri vchode do stanu na povinnej hliadke, naprázdno pozeral na trsy ozdobnice, ktoré si prerazili cestu zamrznutou pôdou, keď zrazu Ron zo stanu vzrušene zakričal. „Mám to, mám to! Heslo bolo „Albus“! Vlez dovnútra, Harry.“ Po prvýkrát vyburcovaný zo svojho premýšľania nad Relikviami Smrti sa Harry ponáhľal späť do stanu. Našiel Rona a Hermionu, ako kľačia na zemi pred malým rádiom. Hermiona, ktorá leštila meč Richarda Chrabromila, len aby niečo robila, sedela s otvorenými ústami a pozerala na drobný reproduktor, z ktorého sa ozýval veľmi dobre známy hlas. „...sa ospravedlňujeme za dočasné výpadky rozhlasových vĺn, ktoré boli spôsobené mnohými návštevami tých očarujúcich Smrťožrútov do domov v našom okolí.“ „Ale to je Lee Jordan!“ povedala Hermiona. „Ja viem!“ zažiaril Ron. „Husté, čo?“ „...teraz sme našli iné bezpečné miesto,“ hovoril Lee, „a ja som potešený, že vám môžem povedať, že sa k nám tento večer pripojili naši dvaja pravidelní spolupracovníci, ‘brý večer, chlapci!“ „Ahoj.“ „Dobrý večer, River.“ „River je Lee“ vysvetľoval Ron. „Všetci majú zakódované mená, ale ty mu ako obvykle môžeš hovoriť...“ „Pst!“ povedala Hermiona. „Ale než si vypočujeme Kráľovského a Romula,“ pokračoval Lee, „poďme najprv oznámiť tie úmrtia, ktoré spravodajstvu Kúzelníckej rozhlasovej siete a Dennému prorokovi nepripadajú dosť dôležité, aby ich spomenuli. S veľkou ľútosťou informujeme našich poslucháčov o zavraždení Teda Tonksa a Dirka Cresswella.“ Harrymu prišlo zle, rozhojdal sa mu žalúdok. S Ronom a Hermionou na seba s hrôzou pozreli. „Tiež bol zabitý škriatok menom Gornuk. Predpokladá sa, že muklorodený Dean Thomas a druhý škriatok, cestujúci spoločne s Tonksom, Cresswellom a Gornukom, mali ujsť. Ak Dean počúva, alebo ktokoľvek, kto vie o ich mieste pobytu, jeho rodičia a sestry zúfalo potrebujú nové správy. V čase týchto udalostí bola vo svojom dome v Gaddley nájdená mŕtva päťčlenná muklovská rodina. Muklovské úrady pripisujú ich smrť úniku plynu, ale členovia Fénixovho rádu nám odkázali, že to bola smrteľná kliatba --- ďalší dôkaz, ako by sme ho potrebovali, že sa vraždenie muklov stáva počas nového režimu niečím viac než rekreačným športom.“ „Nakoniec s ľútosťou oznamujeme našim poslucháčom, že v Godricovej úžľabine objavili pozostatky Bathildy Bagshotovej. Isté je to, že zomrela už pred niekoľkými mesiacmi. Fénixov rád nás informoval, že jej telo vykazovalo nepochybné známky po poraneniach spôsobených čiernou mágiou.“ „Vážení poslucháči, chcel by som vás vyzvať, aby ste sa k nám pripojili a držali minútu ticha na pamiatku Teda Tonksa, Dirka Cresswella, Bathildy Bagshotovej, Gornuka a bezmenných, no nemenej ľutovaných muklov, ktorých zavraždili Smrťožrúti.“ Rozľahlo sa ticho a Harry, Ron a Hermiona neprehovorili. Polovica Harryho túžila počuť viac, druhá polovica sa obávala, čo by mohlo prísť ďalej. Bolo to po prvý raz po dlhom čase, kedy sa cítil úplne spojený s okolitým svetom. „Ďakujeme,“ povedal Leeov hlas. „A teraz sa môžeme vrátiť k nášmu spolupracovníkovi Kráľovskému a novinke o tom, ako sa nové kúzelnícke usporiadanie dotýka muklovského sveta.“ „Ďakujem ti, River,“ povedal nezameniteľný hlas, hlboký, rozvážny a upokojujúci. „Kingsley!“ vyhŕkol Ron. „Vieme!“ tíšila ho Hermiona. „Muklovia stále ignorujú príčiny ich utrpenia, aj keď pokračujú zlé pohromy,“ povedal Kingsley. „Avšak stále počúvame ozaj obdivuhodné príbehy o kúzelníkoch a čarodejniciach, ktorí riskovali vlastnú bezpečnosť, aby ochránili svojich muklovských priateľov alebo susedov, často bez ich vedomia. Chcel by som apelovať na všetkých poslucháčov, aby nasledovali ich príklad, napríklad zosielaním ochranných kúziel na muklovské príbytky vo vašej ulici. Týmto jednoduchým opatrením môžete zachrániť mnoho životov.“ „A čo by ste povedali, Kráľovský, tým poslucháčom, ktorí odpovedajú, že by mali byť v tejto nebezpečnej dobe uprednostnení kúzelníci?“ opýtal sa Lee. „Povedal by som, že je len jeden malý krôčik od uprednostňovania kúzelníkov k uprednostňovaniu čistokrvných a potom k Smrťožrútom,“ odpovedal Kingsley. „Všetci sme ľudia, že? Každý ľudský život má rovnakú hodnotu a má cenu chrániť ho.“ „Skvele povedané, Kráľovský a máš môj hlas na ministra mágie, ak sa z tohto niekedy dostaneme,“ povedal Lee. „A teraz sa presunieme k našej obľúbenej časti programu „Potterovi komplici“." „Ďakujem, River,“ povedal povedomý hlas. Ron sa chystal prehovoriť, ale Hermiona ho predbehla a zašepkala. „Vieme, že je to Lupin!“ „Romulus, stále zastávaš názor, ako vždy, keď sa objavíš v našom vysielaní, že Harry Potter je stále nažive?“ „Áno,“ povedal pevne Lupin. „Vôbec nepochybujem o tom, že ak by sa to stalo, jeho smrť by Smrťožrúti rozhlásili všetkými možnými spôsobmi. Zasadilo by to smrteľný úder morálke tých, ktorí stále vzdorujú novému režimu. „Chlapec, ktorý prežil“ zostáva symbolom všetkého, pre čo bojujeme: víťazstvo dobra, sila nevinnosti, potreba stále vzdorovať.“ Harryho zahrnula zmes vďačnosti a hanby. Odpustil mu Lupin tie hrozné veci, ktoré mu povedal, keď sa naposledy stretli? „A čo by si povedal Harrymu, keby si vedel, že nás počúva, Romulus?“ „Povedal by som mu, nech sa riadi svojimi inštinktmi, ktoré sú dobré a skoro vždy správne.“ Harry sa pozrel na Hermionu, jej oči boli plné sĺz. „Skoro vždy správne,“ opakovala. „Ó, rozprával som vám to?“ povedal užasnuto Ron „Bill mi hovoril, že Lupin zase žije s Tonksovou! A zrejme sa už veľmi pekne zväčšila...“ „...a naše obvyklé aktuality o priateľoch Harryho Pottera, ktorí trpeli pre svoju oddanosť?“ hovoril Lee. „No, ako pravidelní poslucháči budú vedieť, pár otvorených stúpencov Harryho Pottera bolo uväznených, vrátane Xenophilia Lovegooda, niekdajšieho vydavateľa Sršňa,“ povedal Lupin. „Aspoň stále žije!“ mrmlal Ron. „Tiež sme niečo pred pár hodinami počuli, že Rubeus Hagrid,“ – teraz všetci traja zalapali po dychu, takže skoro prepásli zvyšok vety - „dobre známy hájnik v Rokfortskej škole, len tak-tak utiekol pred zatknutím na rokfortskej pôde, kde podľa zvestí v jeho dome sídlila skupina Podporujeme Harryho Pottera. Avšak Hagrida nevzali do väzby a ako veríme, je na úteku.“ „Domnievam sa, že pri úteku pred Smrťožrútmi sa hodí mať šestnásť stôp vysokého nevlastného brata?“ spýtal sa Lee. „Vyzerá to tak,“ súhlasil vážne Lupin. „Môžem len dodať, že zatiaľ čo tu na Potterovej hliadke chválime Hagridovho ducha, mali by sme dôrazne varovať aj tých najoddanejších stúpencov Harryho pred Hagridovým príkladom. Skupiny ako „Podporujeme Harryho Pottera“ sú v dnešnej atmosfére nerozumné.“ „To naozaj sú, Romulus,“ povedal Lee, „takže odporúčame, aby ste preukazovali svoju oddanosť mužovi s jazvou v tvare blesku počúvaním Potterovej hliadky! A teraz sa presuňme k novinkám o kúzelníkoch, ktorí dokazujú, že sú rovnako nepolapiteľní ako Harry Potter. Radi by sme upozornili na vodcu Smrťožrútov. Podelíme sa s vami o názory na niektoré z najbláznivejších povestí kolujúcich okolo neho, rád by som predstavil nového spravodajcu, Hlodavca!“ „Hlodavca?“ povedal ďalší povedomý hlas a Harry, Ron a Hermiona zakričali unisono: „Fred!“ „Nie – nie je to George?“ „Je to Fred, myslím,“ povedal Ron a naklonil sa bližšie a nech už to bolo ktorékoľvek z dvojčiat, povedal: „V žiadnom prípade „Hlodavec“, povedal som, že chcem byť „Bystrý“!“ „Ó, tak teda dobre, „Bystrý“, mohol by si nám povedať, ako si pochopil rozličné historky, ktoré počúvame o vodcovi Smrťožrútov?“ „Áno, River, mohol,“ povedal Fred. „Ako budú iste naši poslucháči vedieť, pokiaľ si nezvolili za svoje útočisko dno záhradného jazierka alebo niečo podobného, stratégia Veď-Vieš-Koho držať sa v tieni vytvára dobré prostredie pre rozkošnú paniku. Samozrejme, keby všetky uvedené pozorovania jeho osoby boli skutočné, muselo by tu naokolo pobehovať dobrých devätnásť Veď-Viete-Koho.“ „To mu sedí, samozrejme,“ pokračoval Kingsley. „Závoj tajomna vytvára viac hrôzy, než keby sa ukazoval.“ „Súhlasím,“ povedal Fred. „Takže, ľudia, skúste to a trochu sa upokojte. Už takto je to zlé aj bez vymýšľania si. Napríklad ten nápad, že Veď-Viete-Kto dokáže zabíjať ľudí len pohľadom. To je bazilisk, vážení poslucháči. Jeden jednoduchý testík: Zistite, či tá vec, čo na vás zíza, má nohy. Ak má, môžete sa mu pokojne pozrieť do očí, aj keď, pokiaľ to naozaj bude Veď-Viete-Kto, bude to zrejme tá posledná vec, ktorú urobíte.“ Po prvý raz po dlhých týždňoch sa Harry smial, cítil, ako z neho opadáva ťažoba a napätie. „A tie povesti, že ho videli v zahraničí?“ opýtal sa Lee. „No, kto by nechcel krásne malé prázdniny po ťažkej práci, ktorú vykonal?“ opýtal sa Fred. „Ide o to, ľudia, aby ste sa nenechali učičíkať falošným pocitom bezpečia, keď si budete myslieť, že je v zahraničí. Možno je, možno nie je, ale stále je pravdou, že ak si zmyslí, dokáže sa pohybovať rýchlejšie než Severus Snape tvárou v tvár šampónu, takže nepočítajte, že bude dlho preč, ak nechcete nič riskovať. Nikdy by som si nemyslel, že toto vyslovím, ale bezpečnosť nadovšetko!“ „Mnohokrát ti ďakujem za tieto múdre slová, Bystrý,“ povedal Lee. „Vážení poslucháči, to nás priviedlo až na koniec ďalšej Potterovej hliadky. Nevieme, kedy bude možné znovu vysielať, ale buďte si istí, že sa vrátime... Otáčajte gombíkom: Ďalšie heslo bude Divooký, udržujte sa vo vzájomnom bezpečí a verte. Dobrú noc.“ Ovládanie rádia sa pootočilo a svetlo za ladiacim panelom zhaslo. Harry, Ron a Hermiona stále žiarili. Počuť známe a priateľské hlasy bolo neobyčajne povzbudzujúce. Harry si tak zvykol na ich izoláciu, až zabudol na to, že aj iní ľudia vzdorujú Voldemortovi. Akoby sa prebudil z dlhého spánku. „Dobré, nie?“ povedal šťastne Ron. „Úžasné,“ odpovedal Harry. „Je to od nich tak statočné,“ povzdychla si Hermiona. „Keby ich našli...“ „No, stále sa sťahujú, nie?“ povedal Ron. „Ako my.“ „Ale počuli ste, čo povedal Fred?“ opýtal sa vzrušene Harry. Keď sa vysielanie skončilo, jeho myšlienky sa znovu obrátili k všetko stravujúcej posadnutosti. „On je v zahraničí! Stále hľadá ten prútik, vedel som to!“ „Harry ---“ „No tak, Hermiona, prečo si tak odhodlaná si to nepripustiť? Vol --“ „HARRY, NIE!“ „– demort ide po prastarom prútiku!“ „To meno je tabu!“ skríkol Ron a vyskočil na nohy, keď sa zvonka ozvalo hlasné prasknutie. „Povedal som ti, Harry, povedal som ti, že to nemôžeme už nikdy viac hovoriť – musíme okolo nás obnoviť ochranu – rýchlo – Takto našli –“ Ale Ron prestal rozprávať a Harry vedel, prečo. Špiónoskop na stole sa rozsvietil a začal sa točiť. Začuli hlasy, stále bližšie a bližšie, hrubé a vzrušené hlasy. Ron vytiahol Zhasínadlo a stlačil ho: Ich lampy zhasli. „Vyjdite s rukami nad hlavou!“ ozval sa škrekotavý hlas z tmy. „Vieme, že ste tam! Mieri na vás pol tucta prútikov a je nám jedno, koho prekľajeme!“ 23. kapitola – Malfoyovo panstvo Harry sa pozrel na dvoch ostatných, teraz iba na obrysy v tme. Videl Hermionu mieriť prútikom nie smerom von, ale priamo do jeho tváre. Ozvala sa rana, výbuch bielych iskier a potom… spadol v agónii neschopný nič vidieť. Cítil, ako mu rýchlo napúcha tvár pod jeho rukami, rovnako ako počul kroky okolo seba. „Zdvihni sa, ty niktoš!“ Predtým, než to stačil zastaviť, ho niečie ruky surovo zdvihli zo zeme. Niekto prehľadal jeho vrecká a vzal trnkový prútik. Harry si držal v dlaniach neznesiteľne boliacu tvár. Bola napuchnutá a červená, akoby práve dostal nejaký alergický záchvat. Jeho oči pripomínali maličké štrbiny, cez ktoré sotva videl. Keď bol zviazaný pred stanom, spadli mu okuliare, všetko, čo videl, boli obrysy štyroch alebo päť ľudí zápasiacich s Ronom a Hermionou. „Choď-od-nej!“ zakričal Ron. Ozval sa neomylný zvuk zlomeného kĺbu: Ron zavrieskal bolesťou a Hermiona zakričala, „Nie! Daj mu pokoj, daj mu pokoj!“ „Tvoj chlapec dostane viac, než by dostal, keď bude na mojom zozname,“ povedal nechutne známy škriekajúci hlas. „Rozkošné dievča… aké jednanie… zaiste si užijem hebkosť kože…“ Harrymu sa pretočil žalúdok. Vedel, kto to je, Fenrir Grayback, vlkolak, ktorý nosil smrťožrútsky plášť, na oplátku za to mohol povoliť uzdu svojej divokosti. „Prehľadajte ten stan!“ povedal iný hlas. Harry bol otočený smerom k zemi. Zadunenie mu samozrejme napovedalo, že Ron bol hodený vedľa neho. Počuli kroky a rany, muž pri prehľadávaní stanu prevrátil stoličku. „Tak, teraz sa pozrieme, koho to tu máme,“ povedal Grayback zhora škodoradostným hlasom a prevrátil Harryho na chrbát. Lúč svetla z prútika mu dopadol na tvár a Grayback sa zasmial. „Potreboval by ďatelinové pivo, aby toto dal dole. Čo sa ti stalo, ty ohava?“ Harry neodpovedal ihneď. „Pýtal som sa,“ zopakoval Grayback a Harry dostal ranu do bránice, čo mu spôsobilo dvojnásobnú bolesť, „čo sa ti stalo?“ „Bodnutie,“ zamumlal Harry. „Bodli ma.“ „Áno, vyzerá to tak,“ povedal druhý hlas. „Ako sa voláš?“ zavrčal Grayback. „Dudley,“ odpovedal Harry. „A krstné meno?“ „Ja totiž --Vernon. Vernon Dudley.“ „Skontroluj zoznam, Scabior,“ nariadil Grayback a Harry ho pozoroval, ako sa premiestil bokom, pozrieť sa dole na Rona. „Čo ty, skrčok?“ „Stan Shunpike,“ povedal Ron. „To tak,“ povedal muž, ktorý sa volal Scabior. „Poznáme Stana Shunpika, ten pre nás urobil trochu práce.“ Ozvalo sa ďalšie zadunenie. „Som Barny,“ pokračoval Ron, a Harry mohol istoiste povedať, že v tu chvíľu mal Ron plnú pusu krvi. „Barny Weasley.“ „Á, Weasley?“ zaškrekotal Grayback. „Tak to si spriaznený so zradcami krvi, i keď nie si mukel. A nakoniec, tvoja krásna malá priateľka…“ Tón jeho hlasu zbystril Harrymu zmysly. „Jednoduché, Grayback,“ povedal s výsmechom v hlase ostatným Scabior. „Á, nemienim ju zatiaľ pohrýzť, uvidíme, či si spomenie na svoje meno rýchlejšie, než Barny. Kto si ty, dievča?“ „Penelopa Clearwaterová,“ povedala Hermiona. Znela vydesene, ale presvedčivo. „Ako si na tom s krvou?“ „Polovičná krv,“ odpovedala Hermiona. „Dosť jednoduché to zistiť,“ povedal Scabior „Ale všetci vyzerajú, akoby to boli ešte Rokfortskí študenti-“ „Odifli sme,“ povedal Ron. „Odišli sme, si chcel povedať, čo, skrčok?“ povedal Scabior „Rozhodli ste si zatáboriť, čo? A mysleli ste si, že iba tak pre srandu môžete hovoriť meno Temného pána?“ „Ne pfe sfandu,“ povedal Ron „Nechoda.“ „Nehoda?“ Ozvalo sa mnoho výsmešných hlasov. „Vieš, kto rád hovorí meno Temného Pána, Weasley?“ zabručal Grayback, „Fénixov rád. Hovorí ti to niečo?“ „Ne.“ „Dobre, nepreukazujú Pánovi Zla dostatočný rešpekt, takže meno bolo stabouvané. Pár členov Rádu nasledovalo túto cestu. No, uvidíme. Zviažte ich spolu s tými dvoma ďalšími zajatcami.“ Niekto zatiahol Harryho za vlasy a kúsok ho odtiahol a pustil ho na zem do sedu. Potom ho začal zväzovať chrbtom k sebe s ostatnými väzňami. Harry bol stále na pol slepý, sotva niečo cez svoje napuchnuté oči videl. Keď ich muž konečne poriadne zviazal, opýtal sa Harry šeptom k ostatným zajatcom. „Má ešte niekto prútik?“ „Nie.“ Ozvali sa Ron i Hermiona z rôznych strán. „Je to moja chyba. Povedal som to meno. Ospravedlňujem sa-“ „Harry?“ Bol to nový, avšak známy hlas, ktorý prichádzal zozadu za Harrym, od osoby zviazanej po Hermioninej ľavici.“ „Dean?“ „Si to ty! Keby zistili, koho majú-! Sú to banditi, hľadajú iba zajatcov, ktorých predajú za zlato.“ „To nebol zlý ťah za jednu noc,“ hovoril Grayback keď pár okovaných topánok prechádzal kúsok od Harryho a počuli mnoho rán zvnútra stanu. „Mukel, škriatok na úteku a títo ulievači. Skontroloval si už ich mená na zozname, Scabior?“ zaburácal. „Áno. Žiadny Vernon Dudley na ňom nieje, Grayback.“ „Zaujímavé,“ povedal Grayback. „Aké zaujímavé.“ Prikrčil sa dole za Harrym, ktorý skrz neuveriteľne maličké medzery medzi svojimi napuchnutými očami videl tvár pokrytú rozstrapatenými vlasmi a fúzmi so špicatými hnedými zubami. Grayback páchol rovnako ako tej noci na vrchole veže, kde zomrel Dumbledore: špinou, potom a krvou. „Tak, ty nie si hľadaný čo, Vernon? Alebo si na zozname pod iným menom? V akej fakulte si bol na Rokforte?“ „Slizolin,“ odpovedal automaticky Harry. „Vtipné, ako si všetci myslia, že to chceme počuť,“ zašilhal Scabior preč od tieňu. „Ale žiadny z nich nám nie je schopný povedať, kde je ich klubovňa.“ „Je v podzemí,“ povedal Harry zreteľne. „Vstúpite tam skrz stenu. Je plná kostí a harabúrd a je pod jazerom, takže svetlo je tam zelené.“ Nastala krátka pauza. „Dobre, dobre, vyzerá to, že sme vážne chytili malého Slizolinčana,“ povedal Scabior. „Bod pre teba, Vernon, pretože nie je veľa muklovských žiakov v Slizoline. Čo robí tvoj otec?“ „Pracuje na ministerstve,“ zaklamal Harry. Vedel, že celý tento príbeh môže skolabovať pri jedinom pokuse o overenie, ale na druhej strane to bolo to jediné, čo mohol robiť, dovtedy kým jeho tvár znovu nezíska normálnu podobu. „Oddelenie čarodejníckych nehôd a katastrôf.“ „Vieš čo, Grayback,“ povedal Scabior. „Myslím, že tam nejaký Dudley je.“ Harry nemohol ani dýchať. Môže im pomôcť šťastie, obrovské šťastie, aby sa z toho ešte dostali? „Tak, tak.“ povedal Grayback a Harry počul maličké znepokojenie v jeho bezcitnom hlase a vedel, že Grayback premýšľa, či práve nenapadol a nezajal syna ministerského úradníka.. Harryho srdce tĺklo tak silno, že mu pripadalo, že naráža o povrazy okolo hrudníka. Neprekvapilo by ho, keby si toho Grayback všimol. „Pokiaľ hovoríš pravdu, ty malý hnus, nemusíš sa báť malého výletu na ministerstvo. Myslím, že tvoj otec nás odmení za to, že ťa odprevadíme.“ „Ale,“ povedal Harry a pusu mal vyschnutú na kosť, „keby ste nás proste nechali...“ „Hej!“ bolo počuť výkrik zvnútra stanu. „Pozri na toto, Grayback!“ Temná postava chvátala proti nim a Harry uvidel strieborný odlesk svetla prútika. Našli Chrabromilov meč. „Veeeľmi pekný,“ povedal Grayback uznanlivo a vzal si od kumpána meč. „Vážne veľmi pekný. Vyzerá to ako práca škriatkov. Kde ste vzali niečo tak pekné?“ „Je môjho otca,“ zaklamal Harry a dúfal, že je príliš veľká tma, než aby Grayback prečítal meno vyryté priamo pod čepeľou. „Požičali sme si ho na skorší...“ „Počkaj chvíľu, Grayback! Pozri na toto v Prorokovi!“ Ako to Scabior povedal, Harryho jazva, ktorá bola hlboko v jeho opuchnutom čele, začala ostro páliť. Príliš jasno, aby mohol vnímať hocičo okolo seba, uvidel vežovitú budovu, ponurú pevnosť, temnú a odpudivú. Voldemortove myšlienky boli naraz zasa ostré. Kĺzal smerom k obrovskej budove s euforickým pocitom blízkosti svojho cieľa... Tak blízko... tak blízko... S vypätím všetkých síl uzavrel Harry svoju myseľ Voldemortovým túžbam a vrátil sa spať do miest, kde práve v tme sedel pripútaný k Ronovi, Hermione, Deanovi a Griphookovi a počúval Scabiora s Graybackom. „Hermiona Grangerová,“ hovoril Scabior, „Humusáčka, o ktorej je známe, že cestuje s Harrym Potterom.“ Harryho jazva v tichu pálila, ale on sa prekonával, aby zostal na mieste a nepreskočil do Voldemortovej mysle. Počul zaškrípanie Graybackových topánok, keď si čupol pred Hermionu. „Vieš čo, dievčatko? Tento obrázok mi ťa pekelne pripomína.“ „To nie! To nie som ja!“ Hermionin vystrašený výkrik znel skôr ako priznanie. „...o ktorej je známe, že cestuje s Harrym Potterom,“ opakoval ticho Grayback. Zavládlo hrobové ticho. Harryho jazva príšerne bolela, ale všetkou silou zápasil proti Voldemortovým myšlienkam. Nikdy nebolo tak dôležité zostať v svojich myšlienkach sám sebou. „No, toto nám trochu mení pohľad na vec, že?“ zašepkal Grayback. Nikto neprehovoril. Stuhnutý Harry cítil, ako ho banditi pozorujú a ako sa Hermionina ruka chveje rovnako ako jeho. Grayback vstal a podišiel pár krokov smerom k miestu, kde sedel Harry. Znovu si čupol, aby videl Harrymu do jeho znetvorených obrysov. „Čo to máš na čele, Vernon?“ opýtal sa ho jemne a Harry ucítil jeho dych vo chvíli, keď pritisol prst na jeho hlbokú jazvu. „Nedotýkajte sa jej!“ Vykríkol Harry. Nemohol to zastaviť. Myslel, že ho tá bolesť zničí. „Myslel som, že nosíš okuliare, Potter?“ dýchal Grayback. „Našiel som okuliare!“ vyštekol jeden z banditov stojacich ďalej. „Tam v stane jedny boli, Grayback, počkaj...“ A o chvíli neskôr už mal Harry okuliare naspäť na nose. Banditi sa teraz približovali a pozerali na neho. „Je to on!“ vykríkol Grayback „Chytili sme Pottera!“ Všetci ustúpili niekoľko krokov späť ohromení tím, čo urobili. Harry stále ešte bojujúci sám so sebou, aby zostal v prítomnosti, nemohol prísť na nič, čo by im povedal. Kusy vízie sa mihali na okraji jeho mysle... ...skrýval sa pod vysokými stenami pevnosti... Nie, on je Harry, spútaný a bez prútika v obrovskom nebezpečí... ...díval sa nahor, do najvyššieho okna tej najvyššej veže... Je Harry a oni hovoria tichým hlasom o jeho osude... ...čas vyletieť hore... „...a na ministerstvo?“ „Choď niekam s ministerstvom,“ zavrčal Grayback. „Zhrabnú odmenu a my z nej neuvidíme ani ň. Hovorím vám, že ho vezmeme priamo k Veď-Viete-Komu.“ „Privoláš ho? Sem?“ povedal Scabior a z jeho hlasu bola cítiť úcta a strach. „Nie,“ vyštekol Grayback, „Ja nemám... hovorili, že používajú Malfoyov dom ako základňu. Vezmeme ho tam.“ Harry si myslel, že vie, prečo Grayback Voldemorta nezavolá. Vlkolak mohol nosiť šaty Smrťožrútov, pokiaľ ho potrebovali, ale iba najužší okruh okolo Voldemorta bol označený temným znamením. Graybackovi nebolo dovolené užívať tejto najvyššej pocty. Harryho jazva znovu vzplanula... ...a on vystúpil do noci, letel priamo k oknám na vrchole veže... „...naozaj si si istý, že je to on? Pretože ak nie je, Grayback, tak sme mŕtvi.“ „Kto tu velí?“ zakričal Grayback a zakrýval tak svoju slabú chvíľku. „Povedal som, že je to Potter a on a jeho prútik, to je dvestotisíc galeónov, jasné? Ale ak ste takí zbabelci, že nechcete ísť so mnou – hocikto z vás – tak je všetko moje! A vezmem si k tomu i ten prútik!“ ...okno bolo zasadené v čiernej skale, nie dosť veľké na to, aby sa ním pretiahol dospelý človek... skrz toho bolo vidieť iba vychrtlú postavu skrútenú pod prikrývkou... Mŕtva alebo spiaca...? „Dobre!“ povedal Scabior. „Takže sme dohodnutý! A čo s ostatkom, Grayback, čo urobíme s nimi?“ „Mohlo by z nich tiež niečo kvapnúť. Máme dvoch humusákov, to je ďalších desať galeónov. Ukáž ten meč. Ak to sú rubíny, tak je to dnes ďalšie malé šťastie.“ Vytiahli väzňov na nohy. Harry počul Hermionin rýchly vystrašený dych. „Vezmite ich a držte. Ja si beriem Pottera!“ povedal Grayback a chytil ho za chumáč vlasov. Harry cítil, ako mu jeho dlhé žlté nechty škrabú o hlavu. „Na tri! Jedna – dva – tri...“ Premiestnili sa a tiahli väzňov so sebou. Harry sa triasol a snažil sa vyprostiť z Graybackovho zovretia, ale bolo to beznádejné. Ron a Hermiona k nemu boli pritisnutí z druhej strany. Nemohol sa od skupiny oddeliť a tým, ako z neho bol vytlačený vzduch, jeho jazva pálila o to viac... ...pretlačil sa štrbinou okna ako had a pristál vnútri cely ľahko ako para... Vo chvíli, keď pristáli na vidieckej ceste, väzni sa zakývali a vrážali jeden do druhého. Harryho oči, stále ešte napuchnuté, potrebovali chvíľu, aby si zvykli na svetlo a uvidel dve krídla brány z tepanej ocele. Skúmal každý detail okolia. To najhoršie ešte neprišlo. Voldemort tu nebol. Harry vedel, akokoľvek s útočiacimi víziami bojoval, že je v nejakej podivnej pevnosti, na vrcholku veže. Ako dlho bude trvať Voldemortovi dostať sa sem, až zistí, že tu je Harry, bola iná otázka... Jeden z banditov zamieril k bráne a strčil do nich. „Ako sa dostaneme dovnútra? Je zamknutá, Grayback. Nemôžem... sakra!“ Vystrašene odtiahol ruky. Oceľ sa krútila a menila sa v prešmykoch a záhyboch na akúsi desivú tvár, ktorá prehovorila rinčivytým rozľahujúcim sa hlasom. „Aký je účel vašej návštevy?“ „Máme Pottera!“ zakričal Grayback triumfálne. „Zajali sme Harryho Pottera!“ Brána se prudko otvorila. „Ideme!“ povedal Grayback svojím mužom, ktorí odviedli väzňov skrz bránu na cestu vedúcu medzi vysokými živými plotmi, ktoré tlmili ich kroky. Harry nad sebou uvidel ako ducha bielu postavu a zistil, že je to albínsky páv. Klopkal, ale Grayback ho vytiahol späť na nohy. Potácal sa pozdĺž cesty tlačený zo strán ostatnými väzňami. Zavrel svoje opuchnuté oči a nechal bolesť v jazve, aby ho na chvíľu premohla. Chcel vedieť, čo Voldemort robí, či vie, že bol chytený... Vyziabnutá postava sa pod svojou prikrývkou pohla a prevalila sa k nemu. Otvorila oči zapadnuté v pochudnutej tvári... Slabý muž sa posadil, obrovské prepadnuté oči uprené na neho, na Voldemorta, a potom sa usmial. Väčšina jeho zubov bola preč... „Takže si prišiel. Myslel som si to... jedného dňa. Ale tvoja cesta bola zbytočná. Nikdy som ju nemal.“ „Klameš!“ Harryho jazva pulzovala bolesťou, ako v ňom bublala Voldemortova zlosť a on presunul svoje myšlienky späť do vlastného tela, a snažil sa udržať v prítomnosti, v ktorej boli väzni tlačení cez štrkom vysypané priestranstvo. Zalialo ich svetlo. „Čo to má znamenať?“ povedal studený ženský hlas. „Sme tu, aby sme videli Toho-ktorého-meno-nesmieme-vysloviť!“ zasípal Grayback. „Kto ste?“ „Poznáte ma!“ vo vlkolakovom hlase bolo cítiť nenávisť. „Fenrir Grayback! Chytili sme Harryho Pottera!“ Grayback chytil Harryho a vytiahol ho na svetlo tlačiac pritom ostatných väzňov ďalej. „Viem, že je opuchnutý, madam, ale je to on!“ pípol Scabior. „Pokiaľ sa pozriete viac zblízka, uvidíte tu jazvu. A tu, vidíte to dievča? Humusáčka, ktorá cestovala s ním, madam. Nie je pochyb, že je to on, a máme i jeho prútik! Tu, madam...“ Cez svoje opuchnuté oči uvidel Harry Narcissu Malfoyovú skúmajúcu jeho opuchnutú tvár. Scabior jej ukázal hlohový prútik. Pozdvihla obočie. „Vezmite ich dovnútra,“ povedala. „Harry a ostatní boli vytlačení a vykopnutí po kamenných schodoch do haly olemovanej portrétmi. „Za mnou,“ povedala Narcissa, a vyrazila napred cez halu. „Môj syn, Draco, je doma na veľkonočných prázdninách. Pokiaľ je to Harry Potter, spozná ho.“ Prijímacia miestnosť bola v porovnaní s dedinskou temnotou oslňujúca. Vzhľadom k tomu, že mal Harry takmer zavreté oči, mohol zhruba odhadnúť rozmery izby. Krištáľový luster visel zo stropu, a na tmavofialových stenách viseli ďalšie portréty. Vo chvíli, keď boli väzni vtlačení do miestnosti, zo stoličiek stojacich pred mramorom zdobeným krbom vystúpili dve postavy. „Čo to má znamenať?“ Dobre známy desivý hlas Luciusa Malfoya dopadol do Harryho uší. Zachvátila ho panika. Nevidel žiadnu cestu von a ako jeho strach narastal, bolo jednoduchšie blokovať Voldemortove myšlienky, i keď ho jazva stále neznesiteľne pálila. „Hovorili, že dolapili Pottera,“ povedala Narcissa studeným hlasom. „Draco, poď sem.“ Harry sa nepozeral priamo na Draca, ale čiastočne ho videl. O niečo vyššia postava než on sa zdvihla z kresla, bledá tvár, ktorá splývala s jeho blonďavými vlasmi. Grayback znovu zatlačil na väzňov, aby sa otočili, a Harry stál priamo pod lustrom. „No, chlapče?“ zaškriekal vlkolak. Harry stál priamo oproti zrkadlu, ktoré bolo zasadečo opustil Grimmauldovo námestie, svoj odraz. Jeho tvár bola ohromná, lesklá a ružová, celá postihnutá Hermioninou kliatbou. Jeho tmavé vlasy mu dosahovali až po ramená a okolo jeho čeľusti bol čierny tieň. keby nevedel, že to je on, kto tu stojí, divil by sa, kto to nosí jeho okuliare. Rozhodol sa nehovoriť, aby sa neprezradil. Stále sa vyhýbal očnému kontaktu s Dracom, dokiaľ sa nepriblížil. „No, Draco?“ povedal Lucius Malfoy a jeho hlas znel zanietene. „Je to on? Je to Harry Potter?“ „Neviem... Nemôžem si byť istý,“ povedal Draco. Držal sa ďalej od Graybacka a vyzeral, že sa bojí na Harryho pozrieť, aj keď sa on nedíval na neho. „Ale pozri sa poriadne, pozri sa! Choď bližšie!“ Harry nikdy nepočul Luciusa Malfoya tak rozrušeného. „Draco, pokiaľ to budeme my, kto predvedie Pottera Temnému pánovi, všetko nám bude odpus...“ „Nebudeme, dúfam pán Malfoy, hneď zabúdať na to, kto ho v skutočnosti chytil?“ povedal Grayback výhražne. „Samozrejme, že nie, samozrejme!“ povedal Lucius netrpezlivo. Sám prišiel k Harrymu tak blízko, že mohol vidieť každý detail jeho mdlej bledej tváre i cez svoje opuchnuté oči. „Čo si mu urobil?“ pýtal sa Lucius Graybacka. „Ako sa dostal do tohoto stavu?“ „To sme neboli my.“ „Pripadá mi to ako bodavá kliatba,“ povedal Lucius a svojimi šedými očami prepichoval Harryho čelo. „Niečo tam má,“ šepkal, „mohla by to byť hlboko roztiahnutá jazva...Draco, poď sem, pozri sa poriadne! Čo myslíš?“ Harry uvidel Dracovu tvár teraz už celkom blízko, hneď vedľa jeho otca. Boli si neobvykle podobní, až na to, že jeho otec vyzeral veľmi vzrušene. Dracov výraz bol skôr znechutený. „Neviem,“ povedal a odišiel ku krbu, kde stála jeho matka. „Radšej by sme sa mali uistiť, Lucius,“ zavolala Narcissa na svojho manžela jej ostrým ľadovým hlasom. „Musíme si byť celkom istí, že je to Potter pred tým, než zavoláme Temného pána... hovorili, že toto je jeho,“ dívala sa zblízka na hlohový prútik, „ale nevyzerá tak, ako ho Ollivander popisoval... Pokiaľ by sme sa zmýlili a zavolali sem Temného pána pre nič... Pamätáš, čo urobil Rowlovi s Dolohovom?“ „A čo potom ta humusáčka?“ zavrčal Grayback. Harry skoro spadol vo chvíli, keď banditi znovu zatlačili na väzňov, aby sa otočili, a svetlo dopadlo na Hermionu. „Počkajte,“ povedala Narcissa ostro. „Áno, áno... bola u madam Malkinovej s Potterom! Videla som jej fotku v Prorokovi! Pozri Draco, nie je to to Grangerovie dievča?“ „Ja... možno... áno.“ „Ale potom toto je Weasley!“ vykríkol Lucius kráčajúc okolo väzňov, aby videl na Rona. „Sú to oni, Potterovi kamaráti – Draco, pozri sa na nich, nie je to syn Arthura Weasleyho, ako sa volá...?“ „Áno,“ povedal znovu Draco chrbtom k väzňom. „Mohol by to byť on.“ Prijímacia miestnosť sa za Harrym otvorila. Nejaká žena prehovorila a jej hlas vystrašil Harryho ešte viac, než už teraz bol. „Čo je to? Čo sa stalo, Cissi?“ Bellatrix Lestrangeová pomaly prechádzala okolo väzňov a zastavila sa po Harryho pravici, kde pozerala svojimi kovovými očami na Hermionu. „Ale určite,“ povedala ticho, „To je tá humusáčka? Tá Grangerová?“ „Áno, áno, je to Grangerová!“ vykríkol Lucius. „A vedľa nej, myslíme si, stojí Potter! Potter a jeho kamaráti konečne dolapení.“ „Potter?“ zaujímala sa Bellatrix a ustúpila ďalej, aby lepšie videla na Harryho. „Ste si istí? Ale potom musí byť Temný pán okamžite informovaný!“ Vyhrnula si ľavý rukáv a Harry uvidel Temné znamenie vypálené v mäse na jeho paži. Vedel, že stačí sa ho dotknúť, aby privolala svojho milovaného pána... „Chcel som ho privolať!“ povedal Lucius a zadržal svojou rukou jej zápästie, aby sa nedotkla znamenia. „Ja by som ho mal privolať, Bella. Potter bol privedený do môjho domu, takže je to na mne...“ „Na tebe!“ uškrnula sa a snažila sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia. „Svoju reputáciu si stratil spolu so svojím prútikom, Lucius! Ako sa opovažuješ! Daj odo mňa ruky preč!“ „Toto s tebou nemá nič spoločné, ty si nezajala toho chlapca...“ „Prosím, odpusťte, pán Malfoy,“ prerušil ich Grayback, „ale boli sme to my, kto chytil Pottera a budeme to my, kto má nárok na zlato...“ „Zlato!“ smiala sa Bellatrix a stále sa snažila odhodiť svojho švagra a svojou voľnou rukou šmátrala vo vrecku po prútiku. „Vezmite si svoje zlato, vy špinaví mrchožrúti, čo by som s ním ja robila? Mne ide iba o česť jeho... jeho..“ Prestala bojovať a svoje tmavé oči uprela na niečo, čo Harry nevidel. Oslavujúc jej kapituláciu, odhodil Lucius jej ruky a vyhrnul si svoj vlastní rukáv... „ZADRŽ!“ vykríkla Bellatrix, „nedotýkaj sa toho, všetci zomrieme, pokiaľ Temný pán príde teraz!“ Lucius stuhol, svoj ukazovák tesne nad vlastním znamením. Bellatrix ustúpila z Harryho zorného poľa. „Čo to je?“ počul ju hovoriť. „Meč,“ zavrčal bandita. „Daj mi ho.“ „Nie je váš, slečna, je môj, ja som ho našiel.“ Bolo počuť ranu a záblesk červeného svetla. Harry vedel, že bandita bol omráčený. Bolo počuť zlostnú reakciu jeho druhov. Scabior vytiahol svoj prútik. „Na čo sa tu hráte, ženská?“ „Nehýb sa!“ zajačala, „Nehýbte sa!“ Nebol tam nikto, kto by sa jej vyrovnal. Ako Harry vedel, bola to čarodejnica s ohromnými schopnosťami a bez známky svedomia. Spadli na mieste, všetci, až na Graybacka, ktorý bol stlačený na kolená a roztiahol ruky. Kútikom oka videl Harry Bellatrix s voskovou tvárou, ako sa ohýba k vlkolakovi a v ruke zviera Chrabromilov meč. „Kde si vzal ten meč?“ zašepkala na Graybacka, keď vytiahla prútik z jeho strnulej ruky, ktorá nekládla žiadny odpor. „Čo si to dovoľujete?“ vrčal a jeho ústa boli jedinou časťou tela, ktorá sa mohla hýbať. Vyceril na ňu svoje ostré zuby. „Pusťte ma, ženská!“ „Kde si našiel ten meč?" Opakovala, a ohnala sa mu s ním do tváre, „Snape ho poslal do môjho trezoru v Gringottbanke!“ „Bol v ich stane,“ vrčal Grayback. „Hovorím vám, pusťte ma!“ „Mávla prútikom a vlkolak vyskočil na nohy, ale vyzeral príliš ostražito, než aby sa k nej priblížil. Preplazil sa za kreslo a svojimi zahnutými špinavými nechtami zovrel jeho operadlo. „Draco, vyhoď tých šupákov von,“ povedala Bellatrix a sledovala bezvedomých mužov na zemi. „Ak nemáš žalúdok na to, aby si to s nimi skoncoval, tak ich nechaj na nádvorí pre mňa.“ "Neopovažuj sa hovoriť s Dracom ako...“ povedala zúrivo Narcissa, ale Bellatrix vykríkla. „Stíchni! Táto situácia je oveľa vážnejšia, než si vôbec vieš predstaviť, Cissa! Máme veľmi vážny problém!“ Stála, ľahko dýchala a dívala sa na meč skúmajúc jeho ostrie. Potom sa otočila na mlčiacich väzňov. „Ak je to vážne Potter, nesmie byť zranený,“ mumlala viac k sebe, než k ostatným. „Temný pán sa chce Potterovi postaviť sám... Ale keby zistil... musím... musím vedieť...“ Otočila sa späť na svoju sestru. „Väzni musia byť umiestnení do cely, pokým nevymyslím, čo robiť!“ „Toto je môj dom, Bella, nebudeš vydávať rozkazy v mojom...“ „Urob to! Nevieš si predstaviť, v akom sme nebezpečí!“ prskala Bellatrix. Vyzerala k šialenstvu vystrašená. Úzky plameň vyšľahol z jej prútika a prepálil dieru v koberci. Narcissa chvíľu zaváhala a potom sa obrátila na vlkolaka. „Vezmi tých väzňov dole do väzenia, Grayback.“ „Počkaj," povedala ostro Bellatrix. „Všetkých, až na... až na humusáčku.“ Grayback zavrčal radosťou. "Nie!“ vykríkol Ron. „Môžete si vziať mňa, nechajte si mňa!“ Bellatrix ho tresla po tvári. Rana sa ozvenou odrážala po miestnosti. „Pokiaľ zomrie pri výsluchu, vezmem ťa ako ďalšieho,“ povedala. „Zradca krvi je na mojom zozname hneď za humusáčkou. Vezmi ich dole, Grayback, a uisti sa, že neutečú. Ale nič viac im neurob... aspoň zatiaľ.“ Hodila Graybackovi späť jeho prútik a potom z pod plášťa vytiahla strieborný nôž. Odrezala Hermionu od ostatných väzňov a za vlasy ju odtiahla doprostred miestnosti, zatiaľ čo Grayback tlačil ostatných väzňov preč, do ďalších dverí, do tmavej chodby. Prútik držal pred sebou a tlačil ich neviditeľnou silou, takže nešlo vzdorovať. „Myslíš, že mi nechá kúsok toho dievčatka, až s ňou skoncuje?“ Grayback si pohmkával, zatiaľ čo ich tlačil ďalej chodbou. „Myslím, že si dám jedno alebo dva zahryznutia, čo ty na to, skrčok?“ Harry cítil, ako sa Ron trasie. Grayback ich dotlačil až k príkrym schodom, stále priviazaní chrbtami k sebe a v nebezpečí, že môžu kedykoľvek zakopnúť a zlomiť si väzy. Dole boli masívne dvere. Grayback ich odomkol klepnutím svojho prútika a zatlačil väzňov do vlhkej zatuchnutej miestnosti, kde ich zanechal v úplnej tme. Ozvena buchnutia dverí ešte ani neutíchla, keď sa priamo nad nimi ozval príšerný ohlušujúci výkrik. „HERMIONA!“ kričal Ron a začal sa krútiť a zápasiť s lanami, ktorá ich dražala dohromady. „HERMIONA!“ „Ticho!“ povedal Harry. „Stíchni, Ron, musíme zistiť, ako sa z tade...“ „HERMIONA! HERMIONA!“ „Potrebujeme plán, prestaň kričať – musíme dostať tie laná...“ „Harry?“ bolo počuť zašepkanie skrz temnotu. „Ron? Si to ty?“ Ron prestal kričať. Bolo počuť pohyb blízko nich a v tom Harry uvidel blížiaci sa tieň. “Harry? Ron?” “Luna?” “Áno, som to ja! To nie, nechcela som, aby vás chytili!” “Luna, môžeš nám pomôcť sňať tie povrazy?” povedal Harry. “Och, áno, myslím že áno… Je tu starý hrebeň, ktorý používame, keď chceme niečo rozrezať… Iba chvíľočku…” Hermiona zakričala znovu priamo nad nimi, a počuli tiež krik Bellatrix, akokoľvek jej slovám nebolo rozumieť. Ron zakričal znovu, „HERMIONA! HERMIONA!” „Pán Ollivander?” začul Harry Lunu. „Pán Ollivander, máte ten hrebeň? Keby ste sa iba trošku posunul bokom… myslím, že bol hneď vedľa džbánu s vodou.” Za chvíľočku bola zase pri nich. „Nesmiete sa hýbať,” povedala. Harry cítil, ako bodá hrebeňom do tuhých vlákien povrazu a snaží sa uvolniť uzly. Zhora začuli hlas Bellatrix. „Opýtam sa ťa ešte raz! Kde ste získali ten meč? Kde?” „Našli sme ho – našli sme ho – PROSÍM!” Hermiona zakričala znovu, Ron sa roztriasol oveľa viac než predtým a starý hrebeň prešiel po Harryho zápästí. „Ron, prosím, nehýb sa!” zašepkala Luna. „Nevidím, čo robím-“ „Moje vrecko!” povedal Ron, „Mám vo vrecku zhasínadlo a je plné svetla!” O chvíľku začuli cvaknutie a svietiace gule, ktoré zhasínadlo nasialo z lámp v stane, sa rozleteli po sklade. Nemohli sa však vrátiť na svoje miesto, a tak zostali visieť vo vzduchu ako malé slnká, zaplavujúce podzemie svetlom. Harry zbadal Lunu s žiariacimi očami v bledej tvári a nehybnou postavu výrobca prútikov, pána Ollivandera, skrúteného v rohu na podlahe. Rozhliadol sa a uvidel svojich spoluväzňov: Deana a škriatka Griphooka, ktorý bol sotva pri zmysloch, stále v povrazoch, do ktorých ho priviazali ľudia. „Teraz to ide oveľa lepšie, ďakujem Ron,” povedala Luna a začala opäť sekať do povrazu. „Ahoj Dean!” Zhora sa opäť ozvala Bellatrix. „Klameš, špinavá humusáčka, ja to viem! Bola si v mojom trezore v Gringottbanke! Povedz mi pravdu, povedz mi pravdu!” Ďalší hrozivý výkrik- „HERMIONA!” „Čo ste si ešte vzali? Čo ešte máte? Povedz mi pravdu alebo, prisahám, že ťa prebodnem týmto nožom!” „Tu!” Harry ucítil, že povrazy spadli dole z jeho zápästí, uvidel Rona behajúceho po sklade ako pozoruje nízky strop a hľadá padacie dvere. Dean, ktorého tvár bola pomliaždená a krvavá, poďakoval Lune a celý sa na mieste triasol, ale Griphook sa zrútil na podlahu, vyzeral vyčerpaný a dezorientovaný, na jeho tvári bolo mnoho škrabancov. Ron sa snažil premiestniť bez prútika. „Nie je cesta von, Ron,” povedala Luna, keď sledovala jeho márne úsilie. „Sklad je úplne zaistený proti úteku. Predtým som to skúšala. Pán Ollivander je tu už dlho, skúsil všetko.” Hermiona opäť zakričala, ten zvuk prakticky pôsobil fyzickou bolesť. Akokoľvek bol kvôli bolesti v jeho jazve sotva pri zmysloch, i on začal pobiehať po sklade a osahávať steny, i keď v hĺbke srdca vedel, že je to beznádejné. „Čo ďalšie ste vzali, čo ďalšie? ODPOVEDZ! CRUCIO!” Hermionine výkriky sa niesli pozdĺž steny až k nim. Ron napol vzlykal z pokusu preraziť stenu svojimi päsťami a Harry v hlbokej beznádeji zložil z krku batôžtek od Hagrida a siahol do neho: vytiahol Dumbledorovu ohnivú strelu a bez dôvodu s ňou zatriasol – nič sa nestalo – zamával zlomenými kusmi svojho prútika, ale nemalo to žiadny efekt – kúsok zrkadla spadol so zapraštením na zem a Harry zbadal záblesk tej najjasnejšej modrej… Dumbledorovo oko na neho pozeralo zo zrkadla. „Pomôžte nám!“ vykríkol na neho zúfalo. „Sme v sklade Malfoyovho sídla, pomôžte nám!“ Oko mrklo a bolo preč. Harry si ani nebol istý, či tam naozaj bolo. Nakláňal úlomkom sem a tam, avšak nič než stenu a spoluväzni sa v ňom neobjavilo. Hermiona zhora zakričala ešte horšie než predtým, a Ron vedľa neho kričal ďalej, „HERMIONA! HERMIONA!“ „Ako ste sa dostali do môjho sejfu?“ počuli Bellatrix. „Pomohol vám ten špinavý malý škriatok v cele?“ „Spoznali sme sa s ním až dnes v noci!“ vzlykla Hermiona. „Nikdy sme vo vašom sejfe neboli… Toto nie je skutočný meč! Je to kópia, iba kópia!“ „Kópia?“ zajačala Bellatrix. „Och, aký to úžasný príbeh!“ „Môžeme to jednoducho zistiť!“ počuli hlas Luciusa. „Draco, priveď toho škriatka, ten nám môže povedať, či je ten meč pravý alebo nie!“ Harry prebehol celu k miestu, kde bol na podlahe schúlený Griphook. „Griphook,“ zašepkal do škriatkovho ucha, „musíte im povedať že ten meč je falošný, nesmú vedieť, že ten je pravý, Griphook, prosím…“ Začuli nad sebou kroky a v ďalšom okamihu tiež Dracov chvejúci sa hlas. „Ustúpte. Postavte sa proti zadnej stene. Nič neskúšajte, alebo vás zabijem!“ Urobili, čo im bolo prikázané. Keď počuli zámok, Ron stisol zhasínadlo a svetlá vleteli späť do jeho vrecka, a v sklade opäť zavládla tma. Dvere sa otvorili, dovnútra vpochodoval bledý a odhodlaný Malfoy s pripraveným prútikom. Malého škriatka chytil za pažu a cúval späť zo skladu, Griphooka tiahol so sebou. Dvere sa zabuchli a v rovnaký okamih sa v sklade rozľahol hlasný zvuk – puk. Ron stisol zhasínadlo. Tri svetlá vyleteli z jeho vrecka späť do vzduchu a odhalili domáceho škriatka Dobbyho, ktorý sa práve premiestnil medzi nich. „DOB…!“ Harry tresol Rona do paž,e aby prestal kričať, a ten sa zdesil kvôli svojej chybe. Nad hlavou sa im ozývali kroky: Draco viedol Griphooka k Bellatrix. Dobbyho enormné oči v tvare tenisových loptičiek boli doširoka otvorené; triasol sa od nôh až po špičky svojich uší. Bol späť v dome svojich bývalých pánov, a bolo jasné, že je vydesený. „Harry Potter,“ zapišťal čo najtichšie, „Dobby vás prišiel zachrániť.“ „Ale ako si…?“ Strašný rev doliahol k Harryho ušiam: Hermiona bola opäť mučená. Zamieril sa na podstatné veci. „Môžeš sa premiestniť z tohoto skladu?“ opýtal sa Dobbyho. Ten kývol hlavou, uši sa mu zatriasli. „Môžeš so sebou vziať tiež ľudí?“ Dobby opäť prikývol. „Dobre. Dobby, chcem aby si chytil Lunu, Deana, a pána Ollivandera a vzal ich… vzal ich k…“ „Billovi a Fleur,“ povedal Ron. „Ich chata na okraji Tunworthu!“ Škriatok prikývol potretie. „A nato sa vráť,“ povedal Harry. „Môžeš to urobiť, Dobby?“ “Samozrejme, Harry Potter,“ zapišťal domáci škriatok. Prišiel k pánovi Ollivanderovi, ktorý sa zdal byť sťažka pri vedomí. Vzal výrobcu prútikov jednou rukou, druhou napriahol k Lune a Deanovi. Ani jeden z nich sa nepohol. „Harry, my ti chceme pomôcť!“ zašepkala Luna. „Nemôžeme vás tu nechať,“ povedal Dean. „Choďte, obaja! Uvidíme sa u Billa a Fleur.“ Keď Harry hovoril, jeho jazva sa rozbolela viac než predtým a niekoľko sekúnd pozeral dole, avšak nie na výrobcu prútikov, ale na iného muža. Starého, vyziabnutého, ale opovržlivo sa smejúceho. „Tak ma potom zabi, Voldemort, ja uvítam smrť! Ale moja smrť ti neprinesie, čo hľadáš… Je mnoho vecí, ktoré nechápeš…“ Cítil Voldemortov hnev, ale keď Hermiona opäť zakričala, vrátil sa odtiaľ, späť do skladu a k hrôze, ktorú práve zažíval on. „Choďte!“ zaprisahával Lunu a Deana. „Choďte! Pôjdeme po vás, hneď choďte!“ Chytili sa natiahnutých prstov domáceho škriatka. Opäť sa ozvalo hlasité crack a Dobby, Luna, Dean a Ollivander zmizli. „Čo to bolo?“ zakričal Lucius Malfoy nad nimi. „Počuli ste to? Čo to bolo v sklade za hluk?“ Harry a Ron na seba okamih zazerali. „Draco… nie, zavolaj Červochvosta! Nech tam ide a skontroluje to!“ Kroky hore prešli cez miestnosť a nato bolo ticho. Harry vedel, že ľudia hore čakali na ďalší hluk zo skladu. „Musíme ho skúsiť odzbrojiť,“ zašepkal Ronovi. Nemali na výber: V okamih, keď by niekto vstúpil do miestnosti a videl, že traja väzni chýbajú, by boli stratení. „Nechaj svietiť svetlá,“ dodal Harry a keď začuli za dvermi kroky, cúvli k stene na protiľahlej strane. „Ustúpte,“ počuli Červochvostov hlas. „Odstúpte od dverí. Idem dovnútra.“ Dvere sa rozleteli. Zlomok sekundy pozeral Červochvost na zdanlivo prázdnu celu osvietenú svetlom z troch miniatúrnych slniek. Nato na neho Harry a Ron skočili. Ron chytil Červochvostovu ruku s prútikom a namieril ju nahor. Harry mu dal ruku cez pusu a utlmil tak jeho hlas. Ticho bojovali: Červochvostov prútik vysielal iskry; jeho strieborná ruka chytila Harryho okolo krku. „Čo sa robí, Červochvost?“ zavolal Lucius Malfoy zhora. „Nič!“ zakričal Ron a imitoval pritom Červochvostov sípavý hlas. „Všetko v poriadku!“ Harry mohol sťažka dýchať. „Ty sa ma chystáš zabiť?“ Harry sa dusil, avšak ďalej sa pokúšal zložiť strieborné prsty. „Potom, čo som ušetril tvoj život? Dlžíš mi, Červochvost.“ Strieborné prsty povolili. Harry to nečakal: Užasnuto sa uvolnil a ďalej držal ruku cez Červochvostove ústa. Videl, že jeho malé vodnaté očká boli rozšírená strachom a prekvapením: Zdalo sa, že je rovnako prekvapený tým, čo urobila jeho ruka v ten kratučký okamih z milosrdnosti, ktorú prejavil, a bojoval ďalej ešte viac, aby odčinil onú chvíľku slabosti. „To by bolo,“ zašepkal Ron a vytrhol Červochvostovi prútik z jeho druhej ruky. Bez prútika a bez pomoci, Pettigrewove zreničky sa rozšírili strachom. Jeho oči skĺzli z Harryho tváre na niečo iné. Jeho vlastné strieborné prsty sa neúprosne blížili k jeho vlastnému hrdlu. „Nie…“ Bez toho, aby sa Harry nad tým zamyslel, pokúsil sa jeho ruku stiahnuť späť, ale nedala sa zastaviť. Strieborná pomôcka, ktorú dal Voldemort svojmu najviac zbabelému služobníkovi, sa obrátila proti svojmu neozbrojenému a neužitočnému majiteľovi; Pettigrew platil za svoju váhavosť, za svoju chvíľku slabosti; bol škrtený pred ich zrakmi. „Nie!“ Ron tiež uvoľnil Červochvosta a spolu sa pokúsili uvolniť strieborné prsty okolo Červochvostovom krku, ale bolo to k ničomu. Pettigrew už modral. „Relashio!“ povedal Ron a zamieril prútik na striebornú ruku, avšak nič sa nestalo; Pettigrew dopadol na kolená a v rovnaký okamih Hermiona opäť srdcervúco vykríkla. Červochvostove oči sa v purpurovej tvári pretočili; naposledy sa zašklbal a prestal sa pohybovať. Harry a Ron sa na seba pozreli. Červochvostovo telo nechali ležať za sebou a bežali nahor po schodoch vedúcich do salónu. Opatrne pokračovali, pokiaľ nedorazili k pootvoreným dverám. Teraz jasne videli Bellatrix, ktorá pozerala na Griphooka držiaceho Chrabromilov meč vo svojich rukách. Hermiona ležala pri Bellatrixiných nohách. Sotva sa hýbala. „Takže?“ povedala Bellatrix Griphookovi. „Je to ten pravý meč?“ Harry čakal, zadržal dych, a bojoval proti bolesti v jazve. „Nie,“ odpovedal Griphook. „Je falošný.“ „Ste si istý?“ zalapala po dychu Bellatrix. „Úplne istý?“ „Áno,“ povedal škriatok. Po tvári sa jej rozliala úľava, všetkp napätie vyprchalo. „Dobre,“ povedala a nedbalým mávnutím prútikom vytvorila ďalší hlboký zárez v škriatkovej tvári. Ten padol s plačom na zem. Odkopla ho stranou. „A teraz,“ povedala hlasom, z ktorého sršal triumf, „zavoláme Temného pána!“ Vyhrnula si rukáv a ukazovákom sa dotkla Temného znamenia. V ten okamih mal Harry pocit, akoby mu jazva znovu explodovala. Všetko okolo neho zmizlo: Bol Voldemort a kostnatý čarodejník pred ním sa bezzubo smial; bol rozzúrený vyrušením, ktoré pocítil – varoval ich, povedal im, aby ho volali jedine kvôli Potterovi. Ak sa mýlili… „To ma radšej zabi!“ vykríkol starý muž, „pretože ty nevyháš, nemôžeš vyhrať! Ten prútik nikdy nebude tvoj, rozumieš? Nikdy!“ Voldemortova zúrivosť sa zlomila, výbuchy zeleného svetla zaplnili väzenskú celu, krehké starcovo telo bolo vyzdvihnuté z tvrdého lôžka, potom hodené bez života späť a Voldemort sa vrátil k oknu, iba sťažka dokázal opanovat svoju zlosť. Ak nemajú naozaj dobrý dôvod k tomu, že ho privolali, pocítia jeho hnev... „Myslím,“ bolo počuť Bellatrixin hlas, „že teraz sa môžeme zbaviť tej humusáčky. Grayback, zober si ju, ak chceš.“ „NIÉÉÉÉ!“ Ron vrazil do izby, Bellatrix sa v úžase obhliadla, zamierila prútik na Rona miesto toho aby... „Expeliarmus!“ zakričal Ron a ukázal na ňu Červochvostovým prútikom, zatiaľ čo jej vyletela do vzduchu, takže sa jej mohol zmocniť Harry, ktorý šprintoval za Ronom. Lucius, Narcissa, Draco a Grayback sa otočili, Harry vykríkol „Nehýb sa!“ a Lucius Malfoy sa zrútil, trafený do hrudi. Prúdy svetla vytryskli z Dracovho, Narcissinho a Graybackovho prútika, Harry sa hodil na zem a odkotúľal sa za pohovku, aby sa im vyhol. „STOJTE, ALEBO ZOMRIE!“ Ťažko oddychujúc, nakukol Harry cez okraj pohovky. Bellatrix držala Hermionu, ktorá sa zdala byť v bezvedomí, malú striebornú dýku jej tlačila k hrdlu. „Odhoďte prútiky,“ zašepkala, „odhoďte ich, alebo uvidíte, ako veľmi špinavá tá jej krv v skutočnosti je!“ Ron stál bez pohnutia a zvieral Červochvostov prútik. Harry sa vztýčil a Bellatrixin mal stále v ruke. „Povedala som, odhoďte ich!“ zavrieskala a pritlačila čepeľ ešte tesnejšie k Hermioninmu krku, Harry videl, ako sa objavilo niekoľko kvapiek krvi. „Dobre!“ vykríkol a pustil Bellatrixin prútik k nohám, Ron urobil to isté s Červochvostovým. Obaja zdvihli ruky hore. „Výborne!“ zašilhala. „Draco, zodvihni ich! Temný pán už prichádza, Harry Potter, tvoja smrť je blízko!“ Harry to vedel, jeho jazva vystreľovala bolesťou a cítil, ako Voldemort letí temnou oblohou ďaleko, ďaleko odtadiaľ, cez rozbúrené more a za chvíľu už bude natoľko blízko, že sa sem bude môcť premiestniť. Harry nevidel žiadny spôsob, ako uniknúť. „A teraz,“ povedala Bellatrix mäkko, zatiaľ čo sa Draco už k nej ponáhľal s prútikmi, „Cissa, myslím, že by sme mali týchto malých hrdinov zase zviazať, zatiaľ čo sa Grayback bude venovať slečne humusáčke. Som si istá, že by ti Temný pán to dievča neuprel, po tom, čo si dnes v noci dokázal, Grayback.“ Pri jej posledných slovách niečo nad ich hlavami zaškrípalo. Všetci vzhliadli práve včas, aby videli, ako sa krištáľový luster zatriasol, a nato, s vŕzaním a cinkaním, sa odtrhol. Bellatrix stála priamo pod ním, pustila Hermionu a s výkrikom sa vrhla stranou. Luster narazil na podlahu, bolo to ako výbuch krištálov a retiazok, padol na Hermionu a škriatka, ktorý stále ešte zvieral Chrabromilov meč. Rozbíjajúce sa črepy krištálov lietali všetkými smermi, Draco si rukami chránil zakrvavenú tvár. Keď Ron vyskočil, aby vytiahol Hermionu z trosiek, Harry sa chopil šance, naklonil sa cez kreslo a vykrútil z Dracového zovretia tri prútiky, zamieril s nimi na Graybacka a vykríkol: „Nehýb sa!“ Trojité kúzlo zdvihlo vlkolaka z podlahy, vyletel k stropu a potom bol zrazený k zemi. Narcissa strhla Draca do bezpečia. Bellatrix vyskočila na nohy, vlasy jej viali keď mávala strieborným nožom, ale Narcissa ukázala prútikom na dvere. „Dobby!“ zavrešťala tak, že i Bellatrix stuhla, „Ty, to ty si zhodil luster?“ Domáci škriatok vklusal do izby, trasúci prst namierený na svoju bývalú pani. „Nesmiete ublížiť Harrymu Potterovi!“ kvílil. „Zabi ho, Cissa!“ jačala Bellatrix, ale ozvalo sa ďalšie hlasité prasknutie a Narcissin prútik odletel na druhú stanu izby. „Ty špinavá malá opica!“ vyla Bellatrix, „Ako sa opovažuješ zmocniť prútika? Ako sa opovažuješ vzdorovať svojím pánom?“ „Doby nemá žiadneho pána!“ pišťal, „Dobby je slobodný škriatok. Dobby prišiel zachrániť Harryho Pottera a jeho priateľov!“ Bolesť v jazve Harryho omračovala. Bol si istý, že od príchodu Voldemorta ho delí iba pár okamihov, niekoľko sekúnd. „Ron, drž sa.. a IDEME!“ vykríkol, hodil mu jeden z prútikov, potom sa zohol, vytiahol Griphooka spod lustra. Prehodil si stonajúceho škriatka, ktorý stále ešte nepustil meč cez jedno rameno a chytil sa Dobbyho, aby sa mohli premiestniť. Ako víril v temnote, uvidel ešte na jeden okamih izbu, v nej bledé zmrazené postavy Draca a Narcissy, hrdzavú šmuhu Ronových vlasov a modrý záblesk strieborného noža, ktorý Bellatrix vrhla cez miestnosť do miesta, kde práve mizli... Billova a Fleurina… Chatrč z mušlí… Billova a Fleurina... Zmizol kamsi. Jediné, čo mohol robiť, bolo opakovať meno miesta a dúfať, že to bude stačiť k tomu, aby sa tam naozaj dostal. Bolesť z jazvy ním prenikala, váha škriatka ho ťahala dole, cítil ako mu čepeľ Chrabromilovho meča naráža do chrbta. Dobbyho ruka sa v jeho dlani triasla, nevedel, či sa škriatok snaží prevziať velenie, odtiahnuť ich správnym smerom, tak sa mu snažil stiskom ruky dať najavo, že takto je to v poriadku... Naraz narazili na pevnú zem a ucítili slaný vzduch. Harry padol na kolená, vymanil sa z Dobbyho zovretia a pokúsil sa Griphooka šetrne položiť na zem. „Si v poriadku?“ opýtal sa, pretože sa škriatok nehýbal, ale Griphook iba zamraučal. Harry se rozhliadol po temnote, ktorá ich obklopovala. Vyzeralo to, že chatrč je od nich vzdialená iba malý kúsok cesty, mal dokonca pocit, že vo svetle hviezd pred ním zahliadol nejaký pohyb. „Dobby, je to Chatrč z mušlí?“ zašepkal a v ruke zvieral dva prútiky, ktoré získal u Malfoyovcov, pripravené k boju, keby bolo treba. „Sme tu správne? Dobby?“ Obhliadol sa, škriatok stál ani nie pol metra od neho. „DOBBY!“ Škriatok sa trochu zakymácal, hviezdy sa zaleskli v jeho doširoka otvorených, žiariacich očiach. Obe pohliadli dole na vrch strieborného noža trčiaceho zo škriatkovej zdvíhajúcej sa hrudi. „Dobby, nie! POMOC!“ Harry sa rozkričal smerom k chatrči, k ľudom ktorí sa pred ním pohybovali. „POMOC!“ Nevedel, či sú to muklovia alebo čarodejníci, priatelia alebo nepriatelia, a bolo mu to jedno, videl pred sebou iba temný pramienok vytekajúci z rany. Dobby siahol na Harryho ruku s prosebným pohľadom. Harry ho zachytil a položil do chladnej trávy. „Dobby, nie, neumieraj, neumieraj!“ Škriatkove oči sa na neho upreli, pery sa mu zachveli, ako sa snažil prehovoriť: „Harry... Potter...“ Potom sa málinko zachvel a zostal kľudne ležať, jeho oči už neboli ničím než veľkými sklenenými guľami, odrážali sa v nich hviezdy, ktoré už nemohol vidieť.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

kokotttttttt

(miso, 19. 9. 2012 10:15)

vauuuuuuuu vi ste kokoti