Jdi na obsah Jdi na menu
 


24. kapitola - Výrobca prútikov Bolo ako potápať sa do starej nočnej mory, na okamih Harry kľačal znovu vedľa Dumbledorovho tela pri úpätí najvyššej veže v Rokforte, ale v skutočnosti pozeral na malé telíčko, ktoré ležalo skrútené na tráve, prebodnuté Bellatrixiným strieborným nožom. Harryho hlas hovoril, “Dobby... Dobby...“, aj keď vedel, že malý domáci škriatok odišiel tam, odkiaľ ho už nie je možné zavolať späť. Po minúte si konečne uvedomil, že napokon sa dostali na správne miesto, boli tu Bill s Fleur, Dean a Luna, zhromažďujúci sa okolo miesta, kde kľačal nad škriatkom. „Hermiona,“ povedal zrazu, „kde je?“ „Ron ju vzal dovnútra,“ povedal Bill. „Bude v poriadku.“ Harry znova pozrel dole na Dobbyho. Natiahol ruku a vybral ostrú čepeľ zo škriatkovho tela, potom si vyzliekol bundu a prikryl ňou Dobbyho telo, ako keby to bola prikrývka. Kdesi blízko narážali morské vlny do skál; Harry to počúval, zatiaľ čo ostatní rozprávali, preberali veci, ktoré ho teraz vôbec nezaujímali, rozhodovali sa. Dean odniesol zraneného Griphooka, Fleur sa ponáhľala za ním; Bill zrazu vedel, o čom hovoril. Harry sa znova pozrel na malé telíčko a zrazu ho jazva zabolela. V jednej časti svojej mysle, ktorou videl akoby z opačnej strany ďalekohľadu, zazrel Voldemorta trestajúceho tých, ktorí ostali v Malfoyovom sídle. Voldemortov hnev bol strašný, no Harryho žiaľ nad Dobbyho stratou z neho urobil iba vzdialenú búrku, ktorá doľahla k Harrymu cez šíry tichý oceán. „Chcem ho pochovať poriadne,“ boli prvé slová, čo si Harry naplno uvedomil. „Nie pomocou mágie. Máte tu rýľ? Zakrátko sa dal do práce. Sám kopal hrob na konci záhrady, na mieste, ktoré mu Bill ukázal. Kopal zúrivo, vychutnával si manuálnu robotu, hrdý na prácu bez mágie. Každá kvapka potu a každý pľuzgier bol pre neho ako hold škriatkovi, ktorý zachránil ich životy. Jeho jazva stále horela, ale bol pánom nad svojou bolesťou, cítil ju, ale akoby k nemu nepatrila. Nakoniec sa to naučil, naučil sa, ako oddeliť svoju myseľ od Voldemortovej, práve to, čo Dumbledore chcel, aby sa naučil od Snapea. Tak ako Voldemort ho nebol schopný posadnúť, keď Harry žialil za Siriusom, tak nemohol ani teraz preniknúť do Harryho myšlienok, keď Harry trúchlil nad Dobbyho stratou. Zdalo sa, že žiaľ dokáže Voldemorta udržať mimo, aj keď Dumbledore by iste povedal, že je to láska. Ako Harry kopal, hlbšie a hlbšie do tvrdej zmrznutej zeme, zakrýval svoj žiaľ potom, odmietajúc bolesť vo svojej jazve. V temnote, kde nebolo počuť nič, okrem vlastného dychu, kde mu jedinú spoločnosť robilo šumiace more, sa mu opäť vybavili veci, ktoré sa stali u Malfoyovcov. Veci, ktoré počul znova a znova a na konci tej temnoty vykvitlo pochopenie. Stály rytmus jeho rúk udával tempo jeho myšlienok. Relikvie... Horcruxy... Relikvie... Horcruxy... Viac už ho tá čudná, utkvelá túžba nepálila. Strata a strach ju udusili. Znova sa cítil, akoby ho niekto prebudil fackou. Ponáral sa čoraz hlbšie do hrobu. Vedel, kde dnes Voldemort bol, koho zabil v najvyššom poschodí Nurmengargu, dokonca aj prečo... Myslel na Červochvosta, zomrel kvôli malému podvedomému záchvevu zmilovania... Dumbledore to predpovedal... Koľko toho vlastne vedel? Harry stratil pojem o čase. Vedel len, že temnota trochu vybledla a vonku sa ochladilo, keď sa znova pripojil k Ronovi a Deanovi. „Ako je Hermione?“ „Lepšie,“ povedal Ron. „Fleur sa o ňu stará.“ Harry bol pripravený odpovedať im, prečo jednoducho neurobil perfektný hrob pomocou svojho prútika, ale nemusel. Skočili s vlastnými rýľmi dole do diery, ktorú práve urobil, a spoločne kopali, kým sa jama nezdala byť dosť hlboká. Harry okolo škriatka ovinul svoju bundu. Ron sa posadil na okraj hrobu a dal si dole z nôh topánky a ponožky, ktoré potom navliekol na škriatkove holé nohy. Dean Harrymu podal pletenú čiapku, ktorú Harry opatrne položil pod Dobbyho hlavu, zahaľujúc jeho netopierie uši. „Maly by sme mu zatlačiť oči.“ Harry nepočul, ako ostatní prichádzajú cez záhradu. Bill mal na sebe cestovný plášť, Fleur dlhú bielu zásteru, z ktorej vyčnievala fľaša, v ktorej Harry rozoznal Kostirast. Hermiona bola zababušená v požičanom oblečení, bledá a stále neistá. Ron ju objal okolo pliec, akonáhle k nemu došla. Luna, zakrútená v jednom z Fleuriných kabátov, sa sklonila a prstami zatlačila škriatkovi viečka, zakrývajúc jeho sklenený pohľad. „Tak,“ povedala jemne „Teraz bude môcť spať pokojne.“ Harry uložil škriatka do hrobu, zložiac mu ruky, ako by naozaj oddychoval. Potom vyliezol z hrobu a naposledy pozrel na malé telo. Prinútil sa nezrútiť, keď si spomenul na Dumbledorov pohreb. Rady a rady zlatých stoličiek, minister kúziel pred nimi a vymenovanie Dumbledorových úspechov, vznešenosť hrobky z bieleho mramoru. Harry cítil, že Dobby si zaslúži tiež veľký pohreb, ale škriatok ležal len vo vykopanej diere medzi kríkmi. „Myslím, že by sme mali niečo povedať,“ pípla Luna. „Začnem, dobre?“ Všetci sa na ňu zadívali a ona oslovila mŕtveho škriatka z okraja hrobu. „Veľmi ti, Dobby, ďakujem, že si ma zachránil z tej cely. Je veľmi nespravodlivé, že niekto tak dobrý a statočný musel zomrieť. Nikdy ti to nezabudneme. Dúfam, že si teraz šťastný.“ S očakávaním sa obrátila na Rona, ten si odkašľal a zastreto povedal: „Áno... ďakujem, Dobby.“ „Díky,“ zamumlal Dean. Harry preglgol. „Zbohom, Dobby,“ povedal a bolo to všetko, na čo sa zmohol. Luna to všetko povedala za neho. Bill zdvihol prútik. Hromada zeminy vedľa hrobu sa zdvihla a elegantne dopadla dovnútra, vytvárajúc malý kopček. „Môžem tu chvíľu ostať?“ spýtal sa Harry ostatných. Zamumlali pár slov, ktoré nepočul. Cítil, ako ho niekto potľapkal po ramene. Potom sa všetci pomaly vrátili do domu, zanechávajúc Harryho pri škriatkovom hrobe. Rozhliadol sa okolo seba. Bolo tam mnoho veľkých bielych kameňov vyhladených morom, ktoré označovali okraje záhonov. Vybral najväčší z nich a polozil ho ako vankúš nad miesto, kde odpočívala Dobbyho hlava. Potom siahol do vrecka pre prútik. Boli tam dva, úplne na to zabudol. Nemohol si spomenúť, koho tie prútiky boli, iba si pamätal, že ich niekomu vykrútil z ruky. Vybral si kratší z nich, ktorý mu v ruke sedel lepšie a zamieril ním na kameň. Pod jeho mumlanými príkazmi sa pomaly objavovali na povrchu kameňa hlboké zárezy. Vedel, že by to Hermiona urobila elegantnejšie a pravdepodobne aj rýchlejšie, ale chcel, aby to bol on, kto miesto označí, tak isto, ako chcel vykopať hrob. Keď Harry ustúpil, bolo na kameni napísané: Tu leží Dobby, slobodný škriatok Pozeral na svoje dielo ešte pár sekúnd a potom odišiel. Jazva ho stále trochu pichala a v hlave mu stále vírili všetky tie veci, čo sa mu vybavili pri kopaní hrobu, myšlienky, ktoré sa vynorili z temnoty, fascinujúce aj desivé. Keď vstúpil do predsiene, všetci sedeli v obývačke. Upierali pozornosť na Billa, ktorý rozprával. Miestnosť žiarila jasnými farbami, útulná, s malým ohníkom v krbe. Harry nechcel zablatiť koberec, a tak iba stál vo dverách a počúval. „…ešteže je Ginny na prázdninách. Keby bola na Rokforte, mohli by ju dostať skôr, než by sme ju odviezli. Teraz je v bezpečí.” Rozhliadol sa a zbadal Harryho stojaceho vo dverách. „Dostal som všetkých z Brlohu,” vysvetlil. „Presťahoval som ich k Muriel. Teraz, keď Smrťožrúti vedia, že je Ron s tebou, mohli by si našu rodinu vybrať ako ďalší cieľ - nie, neospravedlňuj sa,” dodal, keď videl Harryho výraz. „Otec už niekoľko mesiacov vravel, že je to len otázkou času. Sme najväčšia rodina zradcov krvi, čo existuje.” „Ako sú chránení?” opýtal sa Harry. „Kúzlo spoľahlivosti. Otec je Strážcom tajomstva. Kúzlo spoľahlivosti chráni aj toto miesto. Ja som tu Strážcom tajomstva. Nikto z nás nemôže chodiť do práce, ale to asi nie je teraz to najdôležitejšie. Akonáhle budú Ollivander a Griphook aspoň trochu v poriadku, presunieme aj ich k Muriel. Nemáme tu toľko miesta, ale ona ho má viac než dosť. Griphookove nohy sa uzdravujú. Fleur mu dala Kostirast – budeme ho schopní presunúť do hodiny --“ „Nie, ” povedal Harry a Bill sa zatváril prekvapene. “Potrebujem ich oboch tu. Potrebujem s nimi hovoriť. Je to dôležité.” Začul vo vlastnom hlase autoritu, presvedčenia, hlas s pevným cieľom, ktorý si určil pri kopaní Dobbyho hrobu. Všetci sa naňho zmätene pozreli. „Idem sa umyť,” povedal Harry Billovi, pozerajúc na svoje ruky stále pokryté hlinou a Dobbyho krvou. „Potom ich potrebujem obidvoch vidieť, hneď potom!“ A odišiel do malej kuchynky k umývadlu, ktoré bolo pod oknom s výhľadom na more. Na obzore začalo svitať, vytvárajúc perleťovo ružové a zlatisté farby. Kým sa umýval, znovu si opakoval sled myšlienok, ktoré ho napadli v temnej záhrade… Dobby už mu nebude nikdy schopný povedať, kto ho poslal do tej cely, ale Harry vedel, čo videl. Prenikavé modré oči, ktoré naňho pozreli z úlomku zrkadla, a hneď potom prišla pomoc. V Rokforte bude pomoc vždy pre tých, čo o ňu požiadajú. Harry si osušil ruky, nevnímajúc krásu scenérie za oknom a mumlanie ostatných v obývačke. Pozrel sa cez oceán. V toto ráno, viac než kedykoľvek predtým, sa cítil bližšie k jadru všetkého. A jeho jazva stále pálila, vedel, že Voldemort sa k tomu tiež blíži. Harry rozumel, ale stále nechápal. Inštinkt mu hovoril jednu vec, mozog zase úplne inú. Dumbledore sa v Harryho hlave usmieval, premeriaval si Harryho ponad prsty spojené ako v modlitbe. Dali ste Ronovi zhasínadlo…Rozumeli ste mu…Ukázali ste mu cestu späť… A rozumeli ste aj Červochvostovi…Vedeli ste, že niekde v ňom je štipka ľútosti... A keď ste ich tak poznali…Čo ste vedeli o mne, Dumbledore? Mám vedieť, ale nemám hľadať? Vedeli ste, ako zle sa budem cítiť? Preto ste to urobili také ťažké? Aby som mal čas to zvládnuť? Harry tam ticho stál s očami strnulými a sledoval miesto, kde zlaté iskry slnka stúpali cez horizont. Potom sa pozrel na čisté ruky a na chvíľu ho prekvapila látka, ktorú v nich držal. Zložil ju si ho a vrátil sa do haly a zrazu jeho jazva zúrivo zapulzovala. Potom sa v jeho mysli objavil z ničoho nič záblesk, bleskurýchly ako odraz vážky nad vodou - obrys budovy, ktorú tak veľmi dobre poznal. Bill a Fleur stáli na úpätí schodiska. „Musím hovoriť s Griphookem a Ollivanderem, ” povedal Harry. „Nie,” odpovedala Fleur. „Ty budeš musieť poškat, Arry. Oni obaja sú veľmi unavení –” „Je mi ľúto,” povedal pokojne, „ale nemôže to počkať. Potrebujem s nimi hovoriť hneď. Súkromne – a s každým zvlášť. Je to naliehavé. ” „Harry, o čo dopekla ide?” spýtal sa Bill. “Objavíš sa tu s mŕtvym domácim škriatkom a škriatkom napoly v bezvedomí, Hermiona vyzerá, akoby ju mučili, a Ron mi odmieta čokoľvek povedať.” „Nemôžeme ti povedať, čo robíme,” povedal Harry. “Si členom Rádu, Bill, vieš, že nám Dumbledore zanechal úlohu. Nemôžeme o nej hovoriť s kýmkoľvek iným.“ Fleur vydala netrpezlivý zvuk, ale Bill sa na ňu nepozrel. Pohľad upieral na Harryho. Z jeho zjazvenej tváre sa nedalo nič vyčítať. Nakoniec povedal: „Dobre. S kým chceš hovoriť najskôr?” Harry zaváhal. Vedel, čo závisí na tomto rozhodnutí. Mal veľmi málo času, teraz sa bolo treba rozhodnúť: Horcruxy alebo Relikvie? „Griphook,” povedal Harry. „Porozprávam sa najprv s ním. ” Srdce mu bilo ako o závod, akoby práve šprintoval a preskočil obrovskú prekážku. „Tak teda hore,” povedal Bill a viedol ho tam. Harry prešiel pár krokov, kým sa otočil späť. „Potrebujem aj vás dvoch!” zavolal na Rona a Hermionu, ktorý číhali napoly skrytí pri prahu obývačky. Obidvaja vystúpili na svetlo a akoby sa im akosi zvláštne uľavilo. „Ako ti je?” spýtal sa Harry Hermiony. „Bola si úžasná – vymyslieť si tú historku, zatiaľ čo ti tak ubližovala.” Hermiona vyčarila slabý úsmev a Ron jej stisol rameno. „Čo teraz vlastne robíme, Harry?” spýtal sa. „Uvidíte, poďte.” Harry, Ron a Hermiona šli za Billom hore strmými schodmi až k malému odpočívadlu, z ktorého viedli tri dvere. „Tadeto” povedal Bill a otvoril dvere do jeho a Fleurinej izby, ktorý mal tiež výhľad na more, teraz posiate zlatými škvrnami vychádzajúceho slnka. Harry sa presunul k oknu, otočil sa chrbtom k velkolepému výhľadu a čakal. Ruky si založil a jazva ho bodala. Hermiona si sadla na kreslo k toaletnej skrinke, Ron sa usadil na opierku. Po chvíli sa objavil Bill. Niesol malého škriatka, ktorého opatrne položil na posteľ. Griphook mu poďakoval a Bill odišiel, zatvoriac za sebou dvere. „Ospravedlňujem sa, že vás ťaháme z postele,” povedal Harry. “Čo vaše nohy?” „Bolia, ” odpovedal škriatok, „ale uzdravujú sa.” Stále zvieral Chrabromilov meč a vyzeral veľmi zvláštne: napoly divoko, napoly zaujato. Harry si všimol jeho sinavú kožu, tenké prsty a čierne oči. Fleur mu dala dole topánky: dlhé chodidlá mal špinavé. Bol väčší ako domáci škriatok, ale nie oveľa. Klenutá hlava bola omnoho väčšia ako ľudská. „Pravdepodobne si nepamätáte -” začal Harry. „- že som to bol ja, kto vám ukázal váš trezor, keď ste prvý raz navštívil Gringott banku?” prerušil ho Griphook: „Ale áno, spomínam si, Harry Potter. Aj medzi škriatkami ste veľmi známy.” Harry a škriatok na seba pozreli, merajúc si jeden druhého. Harryho jazva stále pálila. Chcel tento rozhovor s Griphookom skončiť čo najrýchlejšie, ale zároveň sa obával, že by spravil zlý ťah. Kým sa snažil rozhodnúť, ako predložiť svoju žiadosť, škriatok prelomil ticho. „Pochoval si škriatka,” povedal a znelo to nečakane jedovito. „Sledoval som to z okna vedľajšej izby.” „Áno,” povedal Harry. Griphook si Harryho obzrel kútikom svojich šikmých čiernych očí. „Ste zvláštny čarodejník, Harry Potter.” „Ako to myslíte?” spýtal sa Harry a neprítomne si trel jazvu. „Vykopali ste hrob.” „A?” Griphook neodpovedal. Harry by si radšej myslel, že sa mu smeje za to, že sa chová ako mukel, ale nezáležalo na tom, či Griphook schvaľoval Dobbyho hrob, alebo nie. Konečne sa odhodlal k útoku. „Griphook, chcem vás požiadať –” „Tiež ste zachránili škriatka.” „Čo?” „Dostali ste ma sem. Zachránili ste ma.” „Hm, dúfam, že vám to nevadí?” povedal Harry trochu netrpezlivo. „Nie, Harry Potter,” povedal Griphook a jedným prstom si krútil riedku čiernu briadku, „Ale ste veľmi zvláštny čarodejník.” „Dobre, ” povedal Harry. „Potrebujem pomoc, Griphook, a vy mi ju môžete poskytnúť.” Škriatok neprejavil žiadnu ústretovosť, ale naďalej vrhal zamračený pohľad na Harryho, akoby nikdy v živote nič podobné nevidel. „Potrebujem sa vlámať do trezoru Gringottbanky.” Harry to nechcel povedať tak drsne, slová z neho vyleteli pod návalom bolesti v jazve, v mysli opäť uvidel obrysy Rokfortu. Harry pevne zamkol myseľ. Potreboval sa najprv vysporiadať s Griphookom. Ron a Hermiona civeli na Harryho, akoby sa zbláznil. „Harry –” začala Hermiona, ale Griphook ju prerušil. „Vlámať sa do trezoru Gringottbanky?” zopakoval a trochu sa posunul na posteli. „To je nemožné.” „Nie, nie je, ” odporoval Ron. „Už sa to raz stalo.” „Áno,” prikyvoval Harry. „V rovnaký deň, ako som vás prvýkrát stretol, Griphook. Na moje narodeniny, pred siedmimi rokmi.” „Ale ten trezor bol prázdny,” vyprskol škriatok a Harry pochopil, že aj keď Ghiphook z banky odišiel, len myšlienka na to, že by sa niekto dostal cez jej ochranu, ho urážala. „Mal len minimálnu ochranu!” „Nuž, trezor, do ktorého sa potrebujeme dostať, určite nie je prázdny a povedal by som, že naopak, bude chránený veľmi dobre,” povedal Harry. „Patrí Lestrangeovcom.” Uvidel, ako sa Ron a Hermiona užasnuto na seba pozreli, ale bude dosť času vysvetliť im to, akonáhle mu Griphook odpovie. „Nemáte žiadnu šancu,” povedal Griphook na rovinu .“Vôbec žiadnu šancu. Ak hľadáte pod našou podlahou, poklad, ktorý nebol nikdy váš –” „Zlodeji, boli ste varovaní, pozor – áno, ja viem, pamätám sa, ” povedal Harry. „Ale ja sa nesnažím ukradnúť niečo pre seba. Chápete to?” Škriatok sa díval na Harryho a Harryho jazva opäť zabolela, ale on to ignoroval, odmietal si pripustiť tú bolesť. „Ak existuje kúzelník, ktorému by som uveril, že sa nesnaží obohatiť seba samého,” povedal Griphook napokon, „boli by ste to vy, Harry Potter. Škriatkom a domácim škriatkom sa bežne nedostáva ochrana a úcta, aké ste dnes prejavili. Nie od nosičov prútikov.” „Nosič prútikov,” zopakoval Harry: tá fráza znela čudne, jazva ho opäť pálila, Voldemort smeroval svoje myšlienky na sever, Harry sa nemohol dočkať, kedy položí svoju otázku Ollivanderovi. „Právo nosiť prútik,” povedal ticho škriatok, „sa už medzi čarodejníkmi a škriatkami rieši dlho.” „Hm, ale škriatkovia vedia čarovať aj bez prútika,” namietol Ron. „To je nepodstatné! Čarodejníci odmietli zdieľať svoje tajomstvá s ostatnými magickými bytosťami, odopreli nám možnosť rozšíriť našu silu!” „Ale... Škriatkovia s nami tiež nezdieľajú svoju magickú silu,” povedal Ron. „Nikdy nám nepoviete, ako vyrábate svoje zbrane a brnenie. Škriatkovia vedia, ako spracovať kov spôsobom, ktorý čarodejníci nikdy –” „Na tom teraz nezáleží,” povedal Harry, povšimnúc si, že Griphook červenie. „Teraz nejde o boj medzi čarodejníkmi a škriatkami alebo hocijakými inými druhmi magických bytostí –” Griphook sa drsne zasmial. „Ale áno, ide presne o to! Ako rastie sila Temného pána, vaša rasa si stále viac myslí, že ste niečo viac my! Gringottskí škriatkovia spadajú pod Čarodejnícke zákony, domácich škriatkov vraždia a kto z nosičov prútikov proti tomu protestuje?” „My!” vykríkla Hermiona. Vystrela sa a oči jej zahoreli. „My protestujeme! A ja som teraz prenasledovaná takisto, ako ktorýkoľvek škriatok, Griphook! Som pre nich humusáčka!” „Nehovor si –” zamumlal Ron. „Prečo nie?” povedala Hermiona. „Mám muklovskú krv a som na to pyšná! Pod týmto novým režimom nemám väčšie práva než vy, Griphook! Tam u Malfoyovcov som to bola ja, koho sa rozhodli mučiť!” Ako hovorila, odtiahla si golier šiat a odhalila tak tenkú šarlátovú reznú ranu na krku, čo jej spravila Bellatrix. „A viete, že to bol Harry, kto prepustil Dobbyho?” spýtala sa. “Viete, že my už sa niekoľko rokov snažíme, aby boli všetci škriatkovia voľní?” (Ron sa nepokojne zahniezdil na opierke kresla.) „Sotva môžete chcieť poraziť Vy-Viete-Koho viac ako my, Griphook!“ Škriatok pozeral na Hermionu s takou istou zvedavosťou ako predtým na Harryho. „Čo hľadáte v trezore Lestrangeových?” spýtal sa náhle. „Meč, ktorý leží vnútri, je napodobenina. Tento je pravý.” Skákal pohľadom z jedného na druhého. „Myslím, že to už viete. Chceli ste od mňa, aby som tam klamal.” „Ale falošný meč nie je jediná vec v tom trezore, však?” spýtal sa Harry. „Zrejme ste tam videli aj iné veci.” Srdce mu bilo rýchlejšie ako kedykoľvek doteraz. Zdvojnásobil snahu ignorovať pulzujúcu jazvu. Škriatok sa znovu hral s briadkou. „Je proti nášmu kódexu hovoriť o tajomstve Gringott banky. Sme strážcovia nesmiernych pokladov. Máme povinnosti voči predmetom, ktoré nám zverili do opatery a ktoré sú tak často vyrobené našimi vlastnými rukami.“ Škriatok pohladil meč a jeho čierne oči prešli z Harryho na Hermionu s Ronom a späť. „Takí mladí,” povedal nakoniec, „aby bojovali proti toľkým.” „Pomôžete nám?” spýtal sa Harry. „Nemáme žiadnu šancu dostať sa tam bez pomoci nejakého škriatka. Ste naša jediná nádej.” „Ja ... premyslím si to,” povedal Griphook rozčuľujúco. „Ale –” začal Ron naštvane, Hermiona ho štuchla do rebier. „Ďakujem,” povedal Harry. Škriatok kývol veľkou klenutou hlavou, potom skúsil ohnúť krátke nohy. „Myslím,” povedal, uvelebiac sa okázalo na Billovej a Fleurinej posteli, „že kostirast dokončil svoju prácu. Možno sa konečne vyspím. S odpustením...” „Áno, samozrejme,” povedal Harry, ale ešte predtým, než opustili miestnosť, sklonil sa a zobral si späť Chrabromilov meč, ktorý teraz ležal vedľa škriatka. Griphook neprotestoval, ale Harry si bol istý, že keď zavieral dvere, videl záblesk nevôle v jeho očiach. „Ten malý podrazák,” zašepkal Ron. „Vychutnáva si, ako nás necháva v napätí.” „Harry,” zašepkala Hermiona, odťahujúc ich oboch od dverí do stredu tmavého odpočívadla, „skutočne chceš povedať to, čo si myslím, že chceš povedať? Myslíš, že jeden z horcruxov je v trezore Lestrangeových?” „Áno, ” odpovedal jej Harry. „Bellatrix bola zdesená, keď si myslela, že máme ten meč z jej trezora, bola celá bez seba. Prečo? Čo si myslela, že sme ešte videli, čo sa bála, že by sme mohli ešte vziať? Obávala sa, že by sa o tom Voldemort dozvedel.” „Ja som myslel, že hľadáme miesta, kde Veď-Viete-Kto bol, miesta, ktoré sú pre neho nejako dôležité?” povedal Ron, ktorý vyzeral popletene. „Bol niekedy v trezore Lestrangeovcov?” „Neviem, či vôbec niekedy bol v Gringott banke,” odpovedal Harry. „Keď bol mladý, žiadne zlato nemal, nikto mu nič nezanechal. Mohol možno vidieť banku, keď prvý raz vstúpil do Šikmej uličky.” Harryho jazva pulzovala, ale znovu to ignoroval; chcel aby Ron a Hermiona všetko pochopili, než budú hovoriť s Ollivanderom. „Myslím, že závidel všetkým, čo mali v Gringott banke trezor. Asi to považoval za pravý symbol toho, že patríte do čarodejníckeho sveta. A nezabudnite, ako veril Bellatrix a jej manželovi. Pred jeho pádom to boli najoddanejší služobníci a po tom, čo zmizol, oni boli tí, čo sa ho vybrali hľadať. Povedal to v tú noc, keď sa vrátil, počul som ho.” Harry si pretrel jazvu. „Ale nemyslím si, že by Bellatrix povedal, že je to horcrux. Ani Luciusovi Malfoyovi nikdy nepovedal pravdu o denníku. Pravdepodobne jej povedal, že je to iba nejaký vzácny predmet a požiadal ju, aby ho umiestnila do trezoru. Najbezpečnejšie miesto na svete pre čokoľvek, čo chceš schovať, to mi raz Hagrid povedal... okrem Rokfortu.” Keď Harry skončil, Ron potriasol hlavou. „Ty mu fakt rozumieš.” „Iba sčasti,” povedal Harry. „Sčasti. Kiežby som tak rozumel aj Dumbledorovi. Uvidíme. A teraz – Ollivander.” Ron a Hermiona vyzerali zmätene, ale urobil na nich dojem, nasledovali ho na druhú stranu odpočívadla, Harry zaklopal a odpoveďou mu bolo slabé: „Vstúpte!” Výrobca prútikov ležal na dvojitej posteli ďalej od okna. Harry vedel, že ho v cele väznili viac ako rok a mučili minimálne raz. Bol vyziabnutý, kosti na tvári mu zreteľne napínali zažltnutú kožu. Jeho veľké strieborné oči vyzerali obrovské v prepadnutých jamkách. Ruky, ktoré ležali na prikrývke, mohli patriť kostlivcovi. Harry si sadol na prázdnu posteľ, vedľa Rona a Hermiony. Vychádzajúce slnko odtiaľto nebolo vidno. Izba mala okno do záhrady, kde stál čerstvo vykopaný hrob. „Pán Ollivander, prepáčte, že vás rušíme,” povedal Harry. „Môj zlatý chlapče,” Ollivanderov hlas bol slabý. „Zachránili ste nás, myslel som, že tam umrieme, nikdy... nikdy... vám nebudem môcť dostatočne poďakovať.” „Urobili sme to radi.” Harryho jazva znovu zapulzovala. Vedel to, bol si istý, že už takmer neostával čas na udržať Voldemorta od dosiahnutia jeho cieľa. Harry cítil, že panikári... avšak rozhodol sa… vtedy, keď si vybral Griphooka ako prvého, s kým bude hovoriť. Predstierajúc pokoj, ktorý necítil, siahol do vrecka, ktoré mu viselo na krku a vybral z neho svoj zlomený prútik. „Pan Ollivander, potreboval by som pomoc.” „Čokoľvek…. Čokoľvek,” povedal výrobca prútikov slabým hlasom. „Dokážete ju opraviť? Dá sa to?” Ollivander vzal do roztrasených rúk Harryho prútik. „Cezmín a pero z fénixa,” povedal Ollivander rozochvene. „Jedenásť palcov. Pekný a ohybný.” „Áno,” prikývol Harry. „Dokázali by ste..?” „Nie,” zašepkal Ollivander. „Je mi to ľúto, veľmi ľúto, ale takto zničený prútik nie je možné opraviť žiadnym spôsobom, ktorý by som poznal.” Harry tušil, že to bude počuť, ale i tak to bol preňho šok. Zobral si rozpolený prútik späť a vrátil ho do vrecka na krku. Ollivander sa díval na miesto, kde prútik zmizol a neprestal, kým Harry z vrecka nevybral dva prútiky, ktoré si priniesol od Malfoyovcov. „Poznáte, čie sú?” spýtal sa Harry. Výrobca prútikov si zobral prvý z nich, podržal si ho pred prepadnutou tvárou a otáčal ho okolo prstov, potom ho jemne ohol. „Orechové drevo a dračie srdce,” povedal. „Dvanásť a trištvrte palca. Neohybná. Tento prútik patrí Bellatrix Lestrangovej.” „A tento?” Ollivander ho preskúmal tak isto ako ten predtým. „Hloh a vlas jednorožca. Presne desať palcov. Mierne pružná. Toto bol prútik Draca Malfoya.” „Bol?” zopakoval Harry. „Nie je stále jeho?” „Možno nie. Ak ste mu ho zobral–” „Zobral.” „– tak už je možno váš. Samozrejme, záleží na spôsobe odňatia. Veľa závisí aj na samotnom prútiku. Ale o všeobecnosti, ak niekto vyhrá prútik, jeho vlastníctvo sa zmení.” V miestnosti zavládlo ticho, jediný zvuk vydávalo vzdialené more. „Hovoríte o prútikoch, ako keby mali city,” povedal Harry, „ako keby mohli samé myslieť.” „Prútik si vyberá čarodejníka,” odvetil Ollivander. „To vie každý, kto študoval výrobu prútikov.” „Ale čarodejník môže používať aj ten prútik, ktorý si ho nevybral, však?” spýtal sa Harry. „Ale áno, ak ste čarodejník, dokážete čarovať prostredníctvom takmer akéhokoľvek predmetu. Najlepší účinok však majú prútiky so silným spojením s čarodejníkom. Je to celkové spojenie. Prvotná príťažlivosť, a potom obojstranná vôľa po skúsenostiach, prútik sa učí od čarodejníka, čarodejník sa učí od prútika. ” Morské vlny sa prelievali tam a späť; bol to trúchlivý zvuk. „Ten prútik som si od Malfoya vzal násilím,” povedal Harry. „Môžem ho teda bezpečne používať?” „Myslím, že áno. Na vlastníctvo prútikov platia presné zákony, ale obvykle sa prútik prispôsobí vôli svojho nového pána. ” „Takže ja by som mal použiť tento?” povedal Ron, vybral Červochvostov prútik z vrecka a podal ho Ollivanderovi. „Gaštan a dračie srdce. Deväť a trištvrte palca. Ohybná. Prinútili ma ho vyrobiť tesne po mojom únose pre Petra Pettigrewa. Áno, ak ste ho vyhrali, s najväčšou pravdepodobnosťou bude plniť vašu vôľu, lepšie, než iný prútik.” „A to platí pre všetky prútiky?” opýtal sa Harry. „Myslím, že áno,” odpovedal Ollivander, pozerajúc naňho svojimi vypuklými očami. „Kladiete ťažké otázky, pán Potter. Výroba prútikov je komplexný a záhadný obor mágie.” „Takže pre získanie prútika nie je nevyhnutné zabiť jeho doterajšieho vlastníka? ” spýtal sa Harry. Ollivander preglgol. „Nevyhnutné? Nie, nepovedal by som, že je nevyhnutné zabíjať.” „Stále však kolujú legendy,” povedal Harry a tep sa mu zrýchlil, bolesť v jazve sa vystupňovala; bol si istý, že Voldermort sa rozhodol vykonať, na čo myslel. „Legendy o prútiku – alebo prútikoch – ktoré menili vlastníka iba vraždou.” Ollivander zbledol. Oproti bielej plachte bol šedý, od strachu vyvaľoval oči, enormne veľké, podliate krvou. „Myslím, že je to len jeden prútik,” zašepkal. „A Veď-Viete-Kto sa oň zaujímal, že?” spýtal sa Harry. „Ja – odkiaľ?” zakrákal Ollivander a prosebne pozrel na Rona a Hermionu. „Odkiaľ to viete?” „Chcel, aby ste mu povedali, ako prekonať spojenie medzi našimi prútikmi,” povedal Harry. Ollivander vyzeral vydesene. „Mučil ma, musíte to pochopiť! Kliatba Cruciatus, ja – ja som nemal inú možnosť, len mu povedať, čo som vedel, čo som odhadoval!” „Chápem to,” povedal Harry. „Povedali ste mu o sesterských jadrách našich prútikov? Povedali ste mu, že si stačí požičať prútik od niekoho iného?” Ollivander zdesene, omráčený tým, koľko toho Harry vie, pomaly prikývol. „Ale nefungovalo to,” pokračoval Harry. „Môj prútik i tak porazil ten požičaný…Viete, čo sa stalo?” Ollivander pomaly, tak ako predtým prikývol, tentoraz zakrútil hlavou. „Nikdy... nikdy som o niečom takom nepočul. Váš prútik vtedy urobil čosi jedinečné. Spojenie medzi takými istými jadrami prútikov je veľmi neobvyklé, ale prečo váš prútik porazil ten požičaný, to skutočne neviem...“ „Hovorili sme o tom druhom prútiku, o tom, ktorý sa získava vraždou. Keď si Veď-Viete-Kto uvedomil, že môj prútik urobil čosi zvláštne, vrátil sa a vypytoval sa naň, však?“ „Ako to viete?“ Harry neodpovedal. „Áno, pýtal sa naň,“ zašepkal Ollivander. „Chcel vedieť všetko o prútiku známom ako Prútik Smrti, Prútik osudu alebo Starodávny prútik.“ Harry kútikom oka pozrel na Hermionu. Vyzerala ohromene. „Temný pán,“ pokračoval Ollivander, tlmeným a vystrašeným hlasom, „bol vždy spokojný s prútikom, ktorý som mu vyrobil – tis a pero z vtáka fénixa, trinásť a pol palca – až kým neobjavil spojenie medzi vašimi prútikmi. Teraz zháňa nový, oveľa mocnejší prútik, aby dokázal premôcť ten váš.“ „Ale veľmi rýchlo zistí, ak už to náhodou nevie, že môj prútik je zničený a nedá sa opraviť,“ povedal Harry ticho. „Nie!“ Hermiona znela vystrašene. „Nemôže to vedieť, Harry, ako by…?“ „Priori Incantatem,“ vysvetlil Harry, „Tvoj prútik aj ten z trnkového kríka zostali u Malfoyovcov, Hermiona. Ak ich poriadne preskúmajú a donútia ich ukázať posledné kúzla, ktoré spravili, uvidia, že tvoj prútik zničil môj, aj ako si sa ho neúspešne pokúsila opraviť. Zistia, že odvtedy som používal ten z trnky.“ Z tváre sa jej vytratila aj tá trocha farby, ktorú dostala po návrate. Ron vrhol na Harryho káravý pohľad a povedal: „Tým sa teraz nebudeme trápiť – “ Pán Ollivander ho ale prerušil. „Pán Zla už nehľadá Starodávny prútik len, aby vás zničil, pán Potter. Je odhodlaný ho získať, pretože je presvedčený, že ho spraví nezraniteľným.“ „A spraví?“ „Pán Starodávneho prútika sa musí neustále obávať útoku,“ povedal Ollivander, „ale musím priznať, že predstava, ako Pán Zla ovláda Prútik Smrti je... ohromujúca.“ Harry si náhle spomenul, ako si pri prvom stretnutí s pánom Ollivanderem nebol istý, či sa mu výrobca prútikov páči alebo nie. Aj teraz, keď ho Voldemort väznil a mučil, ho predstava temného čarodejníka s týmto prútikom zároveň fascinovala aj odpudzovala. „Vy – vy si naozaj myslíte, že ten prútik existuje, pán Ollivander?“ spýtala sa Hermiona. „Ale áno,“ odpovedal Ollivander. „Áno, dokonale sa dá vystopovať jeho história. Samozrejme, existujú medzery, a dlhé, kde sa stráca z dohľadu, dočasne stratený alebo ukrytý, ale napokon sa vždy znovu objaví. Má určité jedinečné znaky, podľa ktorých ho spoznajú tí, čo sa v prútikoch vyznajú, poznajú. Existujú písomné zmienky, niektoré dosť nejasné, ktoré som ja aj ďalší výrobcovia prútikov študovali. Znejú však autenticky.“ „Takže vy – vy si nemyslíte, že ide len o rozprávku alebo legendu?“ spýtala sa Hermiona s nádejou. „Nie,“ odpovedal Ollivander. „Neviem, či skutočne potrebuje na zmenu vlastníka vraždu. Má krvavú minulosť, ale to môže spôsobovať jednoducho fakt, že je to tak žiadaný predmet a vzbudzuje u čarodejníkov toľko vášní. Je nesmierne mocný, v nesprávnych rukách nebezpečný a pre nás, čo študujeme silu prútikov, neuveriteľne fascinujúci.“ „Pán Ollivander,“ povedal Harry. „Povedali ste Veď-viete-komu, že Starý prútik má Gregorovič, však?“ Ollivander zbledol ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Vyzeral takmer ako duch a prehltol: „Ale ako... ako-?“ „Nezáleží na tom, ako to viem,“ povedal Harry, jazva ho pálila. Na chvíľu zavrel oči a uzrel obraz hlavnej ulice v Rokville, kde bola ešte tma, pretože ležal ďalej na severe. „Povedali ste Veď-viete-komu, že ten prútik má Gregorovič?“ „Povrávalo sa to,“ zašepkal Ollivander. „Bola to legenda, ktorá sa šíri už roky, dlhšie, než ste vôbec na svete. Domnievam sa, že ju rozšíril sám Gregorovič. Viete, reči o tom, že skúma a napodobňuje prednosti Prútika osudu boli skvelé pre obchod.“ „Áno, vidím,“ povedal Harry. Postavil sa. „Pán Ollivander, ešte posledná vec a potom vás už necháme odpočívať. Čo viete o Relikviach Smrti?“ „O čom?“ spýtal sa výrobca prútikov načisto zmätene. „Relikvie Smrti.“ „Obávam sa, že neviem, o čom hovoríte. Má to niečo spoločné s prútikmi?“ Harry pozrel do jeho prepadnutej tváre a usúdil, že Ollivander nič nepredstiera. Nevedel o Relikviách nič. „Ďakujeme vám,“ povedal Harry. „Veľmi pekne vám ďakujeme. Teraz vás necháme odpočinúť si.“ Ollivander na nich skľúčene pozrel. „Mučil ma!“ hlas sa mu zlomil. „Kliatbou Crucatius, nemáte ani potuchy- “ „Ale mám,“ povedal Harry. „Naozaj mám. Prosím, odpočiňte si. Ďakujeme, že ste nám to všetko povedali.“ Viedol Rona a Hermionu dolu schodmi. Letmo zazrel Billa, Fleur, Lunu a Deana, ktorí sedeli pri stole v kuchyni so šálkami čaju. Všetci vzhliadli, keď sa objavil vo dverách, ale on sotva kývol a pokračoval ďalej do záhrady, Ron a Hermiona ho nasledovali. Pred nimi sa zjavila červenkastá kopa hliny, ktorá pokrývala Dobbyho, a Harry so stupňujúcou sa bolesťou v hlave kráčal k nej. Stálo ho obrovské úsilie zastaviť obrazy, ktoré sa mu tlačili do hlavy, ale vedel, že už bude musieť vzdorovať len chvíľu. Vedel, že sa tomu bude musieť skoro poddať, pretože potreboval zistiť, či bola jeho teória správna. Musel tomu vzdorovať už len chvíľu, aby to mohol vysvetliť Ronovi a Hermione. „Gregorovič mal kedysi dávno Starodávny prútik,“ povedal. „Videl som Veď-viete-koho, ako ho hľadal. Keď ho vystopoval, zistil, že Gregorovič ho uý nemá. Ukradol mu ho Grindelwald. Ako Grindelwald zistil, že ho má, neviem, ale pokiaľ bol Gregorovič taký hlúpy, že rozširoval tu zvesť, nebolo to asi príliš ťažké.“ Voldemort bol pred bránami Rokfortu. Harry ho tam videl stáť a tiež videl lampu, ktorá sa pohupovala vo svetle pred úsvitom. Prichádzal bližšie a bližšie. „Grindelwald používal Starodávny prútik, aby bol silnejší. A keď bol na vrchole svojej moci, Dembledore vedel, že len on sám ho môže zastaviť, bojoval s Grindelwaldom, porazil ho a vzal si Prútik osudu.“ „Dumbledore mal Prútik osudu?“ spýtal sa Ron. „Tak ale – kde je teraz?“ „V Rokforte,“ odpovedal Harry a premáhal sa, aby zostal s nimi v záhrade. „No tak poďme!“ zvolal Ron nedočkavo. „Poď, Harry, zoberieme ho skôr, než ho dostane on!“ „Na to už je neskoro,“ povedal Harry. Nemohol si pomôcť, chytil sa za hlavu, aby jej pomohol odolávať. „Vie, kde je. Práve teraz tam je.“ „Harry!“ skríkol Ron zúrivo. „Ako dlho to už vieš? Prečo sme tak márnili čas? Prečo si hovoril najprv s Griphookom? Mohli sme ísť – stále môžeme- “ „Nie,“ povedal Harry a klesol na kolená do trávy. „Hermiona má pravdu. Dumbledore nechcel, aby som ho mal. Nechcel, aby som si ho vzal. Chcel, aby som získal horcruxy.“ „Neporaziteľný prútik, Harry!“ zastonal Ron. „Nemám ho mať... Mojou úlohou sú horcruxy...“ A zrazu bolo všetko studené a tmavé: slnko bolo za obzorom sotva vidno, keď kĺzal tesne vedľa Snapea hore cez pozemky k jazeru. „O chvíľu prídem za tebou do hradu,“ povedal vysokým studeným hlasom. „Teraz ma nechaj.“ Snape sa uklonil a vydal sa späť na cestu, čierny kabát za ním vial. Harry išiel pomaly a čakal, až Snapeova postava zmizne. Snape ani nikto iný nemal vedieť , kam pôjde. Z okien hradu nesvietili žiadne svetlá, a tak sa mohol skryť... A navyše sa obklopil Splývacím zaklínadlom, ktoré ho ukrylo aj pred sebou samým. Kráčal okolo jazera a vnímal obrysy milovaného hradu, jeho prvého kráľovstva, jeho dedovizne. A tu bola, vedľa jazera, odrážala sa v tmavých vodách. Hrobka z bieleho mramoru. Zbytočná škvrna v tak dôverne známej krajine. Znovu pocítil ten nával ovládanej eufórie, ten opojný pocit premysleného ničenia. Zdvihol starý tisový prútik. Aké príhodné, že toto bude jeho posledný veľký čin. Hrobka sa roztvorila od vrchu nadol. Zahalená postava bola tak isto vysoká a chudá ako zaživa. Opäť zdvihol prútik. Látky, ktoré zakrývali telo, sa zosunuli. Tvár bola priesvitná, bledá, prepadnutá, no takmer dokonale uchovaná. Pocítil pobavený výsmech: na pokrivenom nose mu nechali okuliare. Dumbledore mal ruky zložené na hrudi a pod nimi ležal prútik, pochovaný spolu s Dumbledorom. Myslel si azda ten starý blázon, že mramor alebo smrť môžu prútik ochrániť? Domnieval sa, že Pán zla sa bude báť narušiť jeho hrob? Pavúkovitá ruka vystrelila a vytiahla ho z Dumbledorovho zovretia. Akonáhle ho mal, vyletela z jeho konca spŕška iskier, sršali nad mŕtvolou jej predchádzajúceho majiteľa. Bol konečne pripravený slúžiť novému pánovi. 25. kapitola – Mušľová chalúpka Billova a Fleurina chalupa stála osamelá na útese, hľadiac do mora. Jej vybielené steny pokrývali mušle. Bolo to osamelé a krásne miesto. Kdekoľvek do malej chatky alebo jej záhrady, Harry vstúpil, neustále počul šumenie mora. Znelo to ako dych nejakej obrovskej spiacej obludy. Veľa času v nasledujúcich dňoch strávil únikom z preplnenej chatrče k okraju útesu pozorujúc oblohu a rozľahlé prázdne more, na tvári cítil studený a slaný vánok. Hrôza zo závažnosti rozhodnutia neprenasledovať Voldemorta v pretekoch o prútik Harryho stále desila. Nemohol si spomenúť, že by sa bol niekedy predtým rozhodol nejednať. Bol plný pochybností, ktoré ešte Ron umocňoval, kedykoľvek boli spolu. „Čo keď od nás Dumbledore chcel, aby sme zistili, čo ten symbol v knižke znamená, aby sme včas dostali prútik?“ „Čo ak to, že si zistil, čo ten symbol znamená, ťa robí „pripraveným“ získať Relikvie?“ „Harry, ak je to naozaj Starodávny prútik, ako do pekla máme zničiť Veď-Vieš-Koho?“ Harry na to nemal odpoveď: Boli chvíle, kedy pochyboval, či nepokúsiť sa zabrániť Voldemortovi dostať sa do hrobky nebolo úplné bláznovstvo. Nedokázal si ani vysvetliť ten pocit uspokojenia, keď sa tak rozhodol: Zakaždým, keď si zopakoval dôvody, ktoré ho k tomu viedli, zdali sa mu stále slabšie. Čudné bolo, že Hermionina podpora ho miatla rovnako ako Ronove pochybnosti. Hermiona, teraz prinútená uznať, že Starodávny prútik naozaj existuje, začala hovoriť, že je to zlý predmet, a že spôsob, akým ho Voldemort získal, je ohavný a neprichádzal do úvahy. „Ty by si to nikdy nemohol spraviť, Harry,“ opakovala stále. „Nemohol by si sa vlámať do Dumbledorovho hrobu.“ Ale myšlienka na Dumbledorovo mŕtve telo Harryho znepokojovala podstatne menej ako možnosť, že neporozumel zámerom živého Dumbledora. Cítil, že sa stále tápe v temnote, zvolil si cestu, ale stále sa obzeral naspäť, premýšľajúc, či neprehliadol nejaké značky, alebo či si nemal vybrať druhú cestu. Čas od času sa cez neho znovu prehnala zlosť na Dumbledora, silno ako vlny narážajúce do seba dole pod chatrčou, zlosť, že mu Dumbledore pred tým, než zomrel, všetko neobjasnil. “Ale ... je... mŕtvy?“ opýtal sa Ron tri dni po príchode do chalupy. Harry strnulo hľadel ponad múr oddeľujúci záhradu od útesu, keď ho Ron a Hermiona našli, prial si, aby sa tak nestalo, netúžil zapájať sa do ich hádky. “Áno, je, Ron, prosím, nezačínaj znovu!“ „Pozri sa na fakty, Hermiona,“ namietal Ron, hovoriac cez Harryho, ktorý ďalej civel na obzor. „Strieborná laň. Meč. Oko, ktoré Harry videl v zrkadle…“ „Harry priznal, že si to oko mohol len predstavovať! Nie je to tak, Harry?“ „Hej, mohol,“ odpovedal Harry bez toho, aby sa na ňu pozrel. „Ale nie si si istý, že nie?“ vypálil Ron. „Nie, nie som,“ neprítomne odpovedal Harry. „Tak, vidíš!“ povedal Ron rýchlo, kým Hermiona mohla niečo namietnuť. „Ak to nebol Dumbledore, tak mi, Hermiona, vysvetli, ako Dobby vedel, že sme v tej cele?“ „Neviem... a môžeš mi ty vysvetliť, ako ho Dumbledore poslal, keď leží v hrobke v Rokforte?“ „Netuším, mohol to byť jeho duch!“ „Dumbledore by sa ako duch nevrátil,“ povedal Harry. Teraz už bolo len málo vecí, ktorými si bol Harry u Dumbledora istý, ale toto bola jedna z nich. „On by šiel ďalej.“ „Čo myslíš tým, ďalej? “ spýtal sa Ron, ale skôr, ako mu Harry stačil čokoľvek odpovedať, ozvalo sa za nimi: „‘Arry?“ Fleur vyšla z chalupy, jej dlhé strieborné vlasy poletovali vo vánku. „‘Arry, Ghriphook by chcel ss tebou ‘ovoriť. Je v najmenšššej izbišške, on vhraví, že nechce, aby vás niekto poššúval.“ Jej nechuť k tomu, že doručuje škriatkove odkazy, bola jasná; keď sa vracala späť do domu, vyzerala podráždene. Griphook na nich čakal, ako Fleur povedala, v najmenšej z troch spální, ktoré v chatrči boli. V tej, v ktorej spávali Luna a Hermiona. Zatiahol červené závesy proti zamračenej oblohe, čo dodalo miestnosti ohnivý nádych, kontrastujúci so zvyškom vzdušnej a presvetlenej chalupy. „Už som sa rozhodol, Harry Potter,“ začal škriatok, ktorý sedel s preloženými nohami na nízkej stoličke bubnujúc si dlhými prstami po ramenách. „I keď to škriatkovia v Gringott banke budú považovať za najhoršiu zradu, rozhodol som sa vám pomôcť...“ „To je skvelé!“ povedal Harry. „Griphook, ďakujem vám, sme naozaj...“ „...a za to,“ povedal škriatok odhodlane, „budem chcieť odmenu.“ Harry zaváhal. „Koľko chcete? Mám zlato.“ „Nie zlato,“ odpovedal Griphook. „Zlata mám dosť.“ Jeho čierne oči zaiskrili; nebolo v nich žiadne beľmo. „Chcem meč. Meč Richarda Chrabromila.“ Harry povädol. „Ten vám nemôžem dať,“ odpovedal. „Je mi to ľúto.“ „Tak potom,“ povedal škriatok zľahka, „máme problém.“ „Môžeme vám dať niečo iné,“ riekol Ron horlivo. „Stavím sa, že Lestrangeovci majú v trezore hromady vecí, akonáhle sa tam dostaneme, môžete si niečo vziať.“ Ale to nemal hovoriť. Griphook od zlosti očervenel. „Ja nie som zlodej chlapče! Nesnažím sa získať poklady, na ktoré nemám žiadne právo!“ „Ten meč je náš...“ „Nie je,“ odporoval škriatok. „Sme z Chrabromilu a ten meč bol Richarda Chrabromila...“ „A predtým, než bol Chrabromilov, koho bol?“ dožadoval sa odpovedi škriatok. „Nikoho,“ povedal Ron. „Bol vyrobený preňho, nie?“ „Nie!“ vykríkol Griphook naježený zlosťou a ukazoval dlhým prstom na Rona. „Zase tá čarodejnícka arogancia! Ten meč patril Ragnukovi I. a Richard Chrabromil mu ho vzal! Je to starý artefakt, majstrovská práca škriatkov! A škriatkom aj patrí. Ten meč je cenou za moje služby. Berte, alebo nechajte tak!“ Škriatok na nich vrhol prenikavý pohľad. Harry sa obrátil na ostatných a povedal: „Musíme si to premyslieť, Griphook. Môžete nás na chvíľu ospravedlniť?“ Škriatok prikývol a tváril sa nevrlo. Dole, v prázdnej obývačke, podišiel Harry ku krbu a vraštil obočie, premýšľajúc, čo robiť. Ron stojac za ním povedal: „Len sa nám smeje. Nemôžeme mu ten meč nechať.“ „Je to pravda?“ spýtal sa Harry Hermiony. „Vážne Chrabromil ten meč ukradol?“ „Neviem,“ riekla beznádejne. „Čarodejnícka história často preskakuje to, čo urobili čarodejníci ostatným rasám, ale nikde som nevidela žiadny záznam o tom, že by Chrabromil meč ukradol.“ „Bude to jedna z tých škriatkovských historiek o tom,“ povedal Ron, „ako sa ich čarodejníci stále snažia ovládnuť. Myslím, že by sme mali byť radi, že od nás nechce jeden z našich prútikov.“ „Škriatkovia majú veľa dôvodov k tomu, aby nemali radi čarodejníkov Ron,“ povedala Hermiona. „V minulosti sa k nim správali priam brutálne.“ „Ale zato ešte nie sú maličkí chlpatučkí zajačikovia, že?“ povedal Ron. „Zabili veľa z nás. A tiež bojovali podlo.“ „Ibaže škriepky s Griphookom o tom, ktorá rasa je zákernejšia a násilníckejšia asi nepomôžu, aby nám pomohol, že?“ Chvíľu bolo ticho a všetci sa snažili vymyslieť, ako prekonať tento problém. Harry vyzrel z okna k hrobu Dobbyho. Luna na pomníku aranžovala do pohára od lekváru kvety limonky. „Dobre,“ povedal Ron a Harry sa otočil späť k nemu, „čo toto? Povieme Griphookovi, že potrebujeme meč, kým sa nedostaneme dovnútra trezoru a potom si ho môže vziať. Dnu je falošný, nie? Vymeníme ich a dáme mu ten falošný.“ „Ron, on pozná rozdiel oveľa lepšie, ako my!“ povedala Hermiona. „On bol jediný, kto poznal, že ich zamenili!“ „Áno, ale my môžeme zmiznúť skôr, ako zistí...“ Stíchol pod váhou pohľadu, ktorým ho Hermiona počastovala. „Toto,“ povedala ticho, „je ohavné. Požiadať ho o pomoc a potom ho podraziť? A ty sa čuduješ, že škriatkovia nemajú radi čarodejníkov, Ron?“ Ronove uši sčerveneli. „Dobre, dobre! To jediné mi napadlo! Máš nejaké riešenie?“ „Musíme mu ponúknuť niečo iné, niečo, čo bude mať rovnakú hodnotu.“ „Skvelé, pôjdem hore, vezmem jeden z prastarých, škriatkami vyrobených mečov a môžeš mu ho dať.“ Znova sa rozhostilo ticho. Harry si bol istý, že škriatok neprijme nič iné, len meč, i keby mu ponúkli niečo rovnako cenné. Zároveň však bol meč ich jedinou zbraňou proti horcruxom a nemohli oň prísť. Na chvíľu zavrel oči a počúval príboj. Myšlienka, že Chrabromil meč ukradol, mu bola nepríjemná. Vždy bol hrdý na to, že patrí do Chrabromilu. Chrabromil bol ochranca čarodejníkov z muklovských rodín, čarodejník, ktorý bojoval so Slizolinom milujúcim čistú krv... „Možno Griphook klame,“ povedal Harry a znovu otvoril oči. „Možno Chrabromil meč nevzal. Ako vieme, že škriatkova verzia dejín je tá správna?“ „A bol by v tom nejaký rozdiel?“ spýtala sa Hermiona. „Zmení to pocity, ktoré z toho mám,“ odpovedal Harry. Zhlboka sa nadýchol. „Tak mu povedzme, že si môže vziať meč po tom, čo nám pomôže dostať sa do trezoru... ale budeme veľmi opatrní, aby sme mu nepovedali, kedy presne to bude.“ Na Ronovej tvári sa pomaly rozlial široký úsmev. Hermiona však vyzerala rozladene. „Harry, nemôžeme predsa...“ „Môže si ho vziať,“ pokračoval Harry, „keď ho použijeme na zničenie všetkých horcruxov. Postarám sa, aby ho potom dostal. Dodržím slovo.“ „Ale to môže trvať roky,“ povedala Hermiona. „Ja viem, ale on to vedieť nemusí. Nebudem mu klamať... naozaj.“ Harry sa jej pozrel do očí, v ktorých sa miešal odpor a hanba. Spomenul si na slová vyrazené nad bránou do Nurmengardu: Pre vyššie dobro. Odsunul tie myšlienky. Akú inú možnosť mali? „Mne sa to nepáči,“ povedala Hermiona. „Ani mne nie,“ odvetil Harry. „Ja si myslím, že je to geniálne,“ povedal Ron a postavil sa. „Ideme a povieme mu to.“ V najmenšej spálni Harry predniesol svoj návrh. Pozorne ho formuloval tak, aby neurčil žiaden presný čas na odovzdanie meča. Kým hovoril, Hermiona hľadela do zeme. Harryho to nahnevalo, pretože to mohlo prezradiť ich plán, ale Griphook nemal oči pre nikoho iného ako pre neho. „Mám vaše slovo, Harry Potter, že mi dáte Chrabromilov meč, keď vám pomôžem?“ „Áno,“ povedal Harry. „Potom platí,“ povedal škriatok a podával mu ruku. Harry ju prijal a potriasol ňou. Harry zauvažoval, či tie čierne oči neprehliadli jeho vlastné a nemá nejaké zlé tušenie. Potom ho Griphook pustil, tleskol rukami a povedal: „Tak, začneme!“ Bolo to rovnaké, ako keby opäť plánovali vniknutie na ministerstvo mágie. Rozhodli sa využiť najmenšiu spálňu, v ktorej bolo na Griphookovo želanie stále pološero. „Bol som v trezore Lestrangeovcov iba raz,“ povedal im Griphook, „Pri tej príležitosti ma požiadali, aby som vnútri umiestil falošný meč. Je to jedna z najstarších miestností. Najstaršie čarodejnícke rodiny chránia svoje poklady na tých najhlbších poschodiach, kde sú najväčšie a najlepšie chránené trezory...“ Zostávali v maličkej miestnosti zavretí celé hodiny. Dni sa pomaly menili na týždne. Problém za problémom prichádzali a museli ich riešiť, jedným z nich napríklad bolo to, že ich zásoby všehodžúsu boli skoro vyčerpané. „Je tu dosť už len pre jedného z nás,“ povedala Hermiona, keď naklonila fľaštičku blatistého nápoja proti svetlu. „To bude stačiť,“ povedal Harry, ktorý prechádzal Griphookove ručne kreslené plány najnižších podlaží. Ostatným obyvateľom Mušľovej chalúpky nemohlo ujsť, že sa Harry, Ron a Hermiona objavovali len pri jedle. Nikto sa ich na nič nepýtal, ale Harry cítil, ako sa na nich troch pri stole často upierajú Billove spýtavé a ustarostené pohľady. Čím dlhšie boli pohromade, tým viac si Harry uvedomoval, že škriatok sa mu príliš nepáči. Griphook bol nečakane krvilačný, tešila ho predstava bolesti, ktorú môžu utrpieť nižšie stvorenia, a možnosť, že počas dobývania sa do trezoru Lestrangeovcov sa zrania ďalší čarodejníci, mu spôsobovala potešenie. Harrymu bolo jasné, že jeho nechuť s ním zdieľajú aj Ron a Hermiona, ale nikdy o tom nehovorili. Griphooka potrebovali. Škriatok sa k spoločnému stolovaniu pripojil s len nevôľou. Aj keď nohy už mal v poriadku, chcel, aby mu jedlo nosili do izby na podnose, rovnako ako stále slabému Ollivanderovi. Nakoniec Bill (po zúrivom Fleurinom výbuchu) za ním zašiel a vyhlásil, že takto to už ďalej nejde. Odvtedy sedával Griphook s ostatnými pri preplnenom stole, ale odmietal ich jedlo a požadoval kusy surového mäsa, korienky a rôzne huby. Harry sa za to cítil zodpovedný, napokon, to on trval na tom, že škriatok s nimi zostane, aby ho mohol vyspovedať. Jeho vinou bolo, že sa celá weasleyovská rodina musela ukrývať a že Bill, Fred, George aj pán Weasley nemohli ďalej chodiť do práce. „Je mi to ľúto,“ povedal jedného búrlivého aprílového večera Fleur, zatiaľ čo jej pomáhal variť večeru. „Nikdy som nechcel, aby ste sa do toho všetkého zamotali.“ Práve riadila sadu nožov porciujúcich mäso pre Griphooka a Billa, ktorý po uhryznutí Greybackom dával prednosť surovému mäsu. Nože za ňou sa len tak mihali, no napätý výraz jej tváre trochu zmäkol. „‘Arry, zachrhánil si život mojej malej sesthričky, na to nezhabudnem.“ To nebola tak úplne pravda, ale Harry sa radšej rozhodol nepripomínať jej, že Gabriela nebola v skutočnom nebezpečenstve. „Ale,“ pokračovala Fleur mieriac prútikom na hrniec omáčky na sporáku, ktorá znovu zovrela, „pán Ollivanderh odchádza tento vešehr k Murriel. To veci uľahší. Ten škhriatok,“ zamračila sa už len pri zmienke o ňom “sa môše preshunúť dole a vy shi môšete vzhiať jeho izbu.“ „Nám ale vôbec nevadí spať v obývačke,“ povedal Harry, ktorý vedel, že škriatok by mal proti nocovaniu na gauči určite námietky a to, či ho udržia v dobrej nálade, bolo pre ich plány zásadné. „S nami si nerob starosti.“ Keď sa snažila protestovať, Harry pokračoval: „My sa tu vám už tiež nebudeme dlho motať, Ron, Hermiona a ja. Už tu nemusíme zostať veľmi dlho.“ „Ale čo to hovorhíš! “ zamračila sa na neho, prútikom mierila na podnos s jedlom, ktorý sa teraz vznášal vo vzduchu. „Samozhrejme nesmiete odhísť, tu ste v bezpeší!“ Vyzerala trochu ako pani Weasleyová, keď to hovorila a Harry bol celkom rád, že sa v tej chvíli otvorili zadné dvere. Vstúpila Luna s Deanom, vlasy mali vlhké od dažďa a každý niesol náruč naplaveného dreva. „... a tie ich malinké ušká,“ hovorila práve Luna, „môj ocko tvrdí, že sú podobné hroším, ale purpurové a chlpaté. Keď ich chceš privolať, musíš si pohmkávať, najradšej majú valčík, nič rýchle...“ Dean vyzeral nesvoj, pokrčil ramenami, keď prechádzal okolo Harryho, a potom nasledoval Lunu do izby, ktorá slúžila zároveň ako jedáleň aj obývačka, a kde práve Ron s Hermionou rozkladali stôl. Harry videl, že je to šanca uniknúť Fleuriným otázkam, a tak schytil dva džbány tekvicového džúsu a ponáhľal sa za ostatnými. „... a keď prídeš k nám domov, ukážem ti ten roh. Ocko mi o ňom písal, ale ja som ho ešte nevidela, pretože ma smrťožrúti uniesli z Rokfortského expresu a na Vianoce som sa domov nedostala,“ vysvetľovala Luna, zatiaľ čo s Deanom znovu zapaľovali oheň. „Luna, už sme ti hovorili,“ zavolala na ňu Hermiona, „že ten roh vybuchol. Nebol to Krčorohý chragopot, ale Tryskochvostý škrot ...“ „Nie, určite to bol roh z chragopota,“ odvetila Luna pokojne. „To mi to povedal ocko. Teraz už bude pravdepodobne transformovaný, veď viete, oni sa dokážu sami opraviť.“ Hermiona len pokrútila hlavou a ďalej kládla na stôl vidličky, zatiaľ čo sa objavil Bill, ktorý viedol dole schodmi pána Ollivandera. Výrobca prútikov stále vyzeral mimoriadne krehko, opieral sa o Billa, ktorý ho podopieral a niesol veľký kufor. „Budete mi chýbať, pán Ollivander,“ povedala Luna a podišla k nemu. „Vy mne tiež, moja drahá,“ odpovedal Ollivander a potľapkal ju po ramene. „Boli ste mi nevysloviteľnou útechou na tom hroznom mieste.“ „Tak, au revoir, pán Ollivander,“ povedala Fleur a pobozkala ho na obe líca. „Chcela som vás poprhosiť o láskavosť, či dohrušíte balíček Billovej tetuške Murriel. Nevrátila som jej totiž tú šelenku.“ „Bude mi cťou,“ prehlásil pán Ollivander s ľahkým úklonom. „Je to iba maličkosť, ktorou vám môžem oplatiť vašu šľachetnú pohostinnosť.“ Fleur vytiahla ošumelé zamatové puzdro a otvorila ho, aby ukázala výrobcovi prútikov, čo skrýva. Čelenka sa v svetle nízko zavesenej lampy blýskala a trblietala. „Mesačné kamene a diamanty,“ povedal Griphook, ktorý sa vkradol do miestnosti bez toho, aby si to Harry všimol „práca škriatkov, nemýlim sa?“ „Zaplatená čarodejníkmi,“ povedal Bill pokojne a Griphook po ňom šľahol kradmým, no vyzývavým pohľadom. Prudké poryvy vetra sa opierali do okien chatrče, keď sa Bill a pán Ollivander vydali do noci. Ostatní sa natlačili okolo stola, jeden tesne pritlačený k druhému, mali sotva dosť miesta, aby sa vôbec mohli pohnúť, a dali sa do jedla. Oheň praskal a poskakoval v krbe vedľa nich. Harry si všimol, že Fleur sa v jedle len tak prplala, každú chvíľu pozerala do okna. Bill sa však vrátil ešte skôr, ako dojedli prvý chod, dlhé vlasy mal rozstrapatené vetrom. „Všetko je v poriadku,“ oznámil Fleur. „Ollivander je na mieste, mamka a tatko vás pozdravujú. Ginny vám posiela vrelé pozdravy a Fred s Georgeom privádzajú Muriel do šialenstva, stále z jej zadnej izby riadia svoj soví zásielkový obchod. Ale aspoň ju potešilo, že má späť svoju čelenku. Vravela, že si myslela, že sme ju ukradli.“ „Ách, tvoja tetuška je taká šahramantná...“ povedala Fleur podráždene, zamávala prútikom a špinavé taniere sa vo vzduchu poskladali na jednu hromadu. Chytila ich a vypochodovala z izby. „Ocko spravil čelenku,“ pípla Luna „teda skôr niečo ako korunu.“ Ron zachytil Harryho pohľad a zaškeril sa. Harry vedel, že si spomenul na zmenšenú ozdobu do vlasov, ktorú videli, keď boli u Xenophilia na návšteve. „No, snaží sa zrekonštruovať stratený Bystrohlavovej diadém. Domnieva sa, že už identifikoval väčšinu z jeho hlavných súčastí, ale keď pridal krídla rotulice...“ Niekto zabúchal na predné dvere. Všetky hlavy sa otočili za hlukom. Vydesená Fleur vybehla z kuchyne, Bill vyskočil na nohy, prútikom zamieril na dvere, Harry, Ron a Hermiona urobili to isté. Griphook ticho zmizol pod stolom a stratil sa všetkým z dohľadu. „Kto tam je?“ zvolal Bill. „To som ja, Remus John Lupin,“ prekrikoval hlas skučiaci vietor. Harry pocítil záchvev strachu; čo sa mohlo stať? „Som vlkolak, ženatý s Nymphadorou Tonksovou a ty, Strážca tajomstva Mušľovej chalúpky, si mi povedal jej adresu a ponúkol mi, že môžem v núdzi prísť!“ „Lupin!“ zamumlal Bill, pribehol k dverám a trhnutím ich otvoril. Lupin vpadol dnu cez prah. Bol bledý, zabalený do cestovného plášťa, šedivejúce vlasy rozviate vetrom. Vzpriamil sa, rozhliadol sa po miestnosti a keď sa uistil, kto všetko tam je, nahlas vykríkol: „Je to chlapec! Pomenovali sme ho Ted, po Nymphadorinom otcovi!“ Hermiona vykríkla. “Čo? Tonksová... Tonksová má bábo?“ „Áno, jasne, bábätko,“ hulákal Lupin. Všade okolo stola sa ozývali výkriky radosti a výdychy úľavy, Hermiona a Fleur vrešťali: „Gratulujeme!“ a Ron vyhlásil: „Dokelu, dieťa!“ akoby o niečom takom ešte nepočul. „Áno, áno, chlapec...“ opakoval Lupin stále dookola, úplne omámený vlastným šťastím. Predral sa okolo stola a objal Harryho, ako by sa scéna v prízemí domu na Grimmauldovom námestí ani nikdy nestala. „Budeš krstným otcom?“ spýtal sa a pustil Harryho. „J-ja...?“ zakoktal Harry. „No jasné, že ty... Dora súhlasí a nikto lepší tu nie je.“ „Ja... áno... dokelu.“ Harry bol úplne ohromený, udivený i nadšený. Bill sa ponáhľal otvoriť víno a Fleur prehovárala Lupina, nech si s nimi vypije pohárik. „Nemôžem sa tu dlho zdržať, musím späť,“ žiaril Lupin, vyzeral oveľa mladší, než ako ho Harry kedy videl. „Ďakujem, ďakujem Bill...“ Bill okamžite naplnil ich poháre, vstali a zdvihli ich k prípitku. „Na Teddyho Remusa Lupina,“ povedal Lupin, „na narodenie budúceho veľkého čarodejníka!“ „A ako vyzehrá?“ vyzvedala Fleur. „Ja si myslím, že je podobný Dore, ale ona je presvedčená, že je po mne. Veľa vlasov nemá. Keď sa narodil, mal ich čierne, ale prisahal by som, že do hodiny zryšaveli. Keď sa vrátim, určite z neho bude blonďák. Andromeda vraví, že aj Tonksovej sa začali vlasy meniť hneď v ten deň, čo sa narodila.“ Vyprázdnil pohár. „Tak dobre, ešte jeden,“ dodal a žiaril, keď mu Bill dolieval. Vietor sa opieral do malej chalúpky, krb praskal a Bill čoskoro otváral ďalšiu fľašu vína. Lupinova novina ako by ich vytrhla z dlhej nečinnosti, zvesť o novom živote bola naozaj potešujúca. Škriatok bol jediný, koho, ako sa zdalo, sa slávnostná atmosféra nijako nedotkla a onedlho sa vytratil do izby, ktorú teraz mal sám pre seba. Harry sa domnieval, že bol jediný, kto si to všimol, potom ale zaznamenal Billov pohľad sledujúci škriatka stúpajúceho po schodoch. „Nie, nie... už naozaj musím ísť,“ vyhlásil nakoniec Lupin a odmietol ďalší pohár vína. Postavil sa: „Zbohom, zbohom... pokúsim sa o pár dni priniesť nejaké fotky, všetci budú veľmi radi, že som vás videl...“ Prehodil cez seba plášť, rozlúčil sa, objal ženy a mužom potriasol rukou. A potom, stále rozžiarený, vyšiel do divokej noci. „Krstný otec, Harry!“ povedal Bill, keď sa spolu vracali do kuchyne, aby pomohli s upratovaním. „To je veľká česť! Gratulujem ti!“ Harry odložil prázdne poháre a Bill za nimi zavrel dvere. Hlasy ostatných, ktorí v oslave pokračovali aj po Lupinovom odchode, k nim doliehali len tlmene. „Harry, chcel som sa s tebou porozprávať medzi štyrmi očami. A v chalupe plnej ľudí veľa príležitosti nie je .“ Bill zaváhal. „Harry, vy niečo plánujete s Griphookom.“ Bolo to oznámenie, nie otázka, a Harry sa ani nesnažil to vyvrátiť. Len na Billa pozeral a čakal. „Ja škriatkov poznám,“ povedal Bill, „pracoval som pre Gringott banku, odkedy som skončil Rokfort. Pokiaľ vôbec môže existovať priateľstvo medzi škriatkami a čarodejníkmi, mám medzi nimi priateľov, alebo ich prinajmenšom dobre poznám a mám rád.“ Bill znovu zaváhal. „Harry, čo chceš od Griphooka a čo mu za to ponúkaš?“ „To ti nemôžem povedať,“ odpovedal Harry, „prepáč Bill.“ Kuchynské dvere sa otvorili a stála v nich Fleur s ďalšími prázdnymi pohármi. „Počkaj,“ otočil sa k nej Bill, „ešte chvíľku...“ Zacúvala späť a on opäť zavrel dvere. „Potom ti musím povedať toto,“ pokračoval Bill, „pokiaľ si s ním uzavrel akýkoľvek výmenný obchod, a zvlášť pokiaľ ten obchod zahrňuje aj poklady, musíš byť bezpodmienečne opatrný. Škriatkovia vnímajú vlastníctvo, platby a oplátky inak, ako my.“ Harry sa cítil trocha nesvoj, ako by sa v ňom pohol malý had. „Čo tým myslíš?“ spýtal sa. „Hovoríme tu o inej rase.“ povedal Bill, „Obchody medzi škriatkami a čarodejníkmi sa uzatvárajú po celé storočia, ale to všetko vieš z Dejín mágie. Chyby sa robili na oboch stranách, nikdy som netvrdil, že čarodejníci v tom boli nevinne. Ale niektorí škriatkovia veria, a tí z Gringott banky medzi nich rozhodne patria, že sa čarodejníkom nedá v záležitostiach týkajúcich sa zlata a pokladov veriť, pretože neberú ohľad na vlastnícke práva škriatkov.“ „Ale ja uznávam...“ začal Harry, ale Bill len potriasol hlavou. „Ty tomu nerozumieš, Harry, nikto tomu nerozumie a ani nemôže, pokiaľ samozrejme nežil medzi škriatkami. Pre škriatka je právoplatným a jediným vlastníkom veci ten, kto ju vytvoril, nie ten, kto ju zaplatil. Pre škriatkov sú všetky veci, ktoré kedy vyrobili, podľa práva ich.“ „Ale keď to kúpil...“ „.. tak to považujú za doživotne prenajaté tomu, kto zaplatil. Ale predstava, že sa predmety dedia z jedného čarodejníka na druhého, im je cudzia. Veď si videl, ako sa Griphook tváril, keď mu čelenka zmizla z očí. Neschvaľoval to. Myslím si, že sa domnieva, spolu s najradikálnejšími členmi svojho rodu, že také predmety by im mali vrátiť po smrti toho, čo ich kúpil. Náš zvyk odkazovať nimi vyrobené predmety z pokolenia na pokolenie bez toho, aby sme znovu zaplatili, považujú za niečo dosť blízke krádeži.“ Harry mal neblahé tušenie, premýšľal, či Bill uhádol viac, ako priznal. „Všetko, čo som tým chcel povedať, je to,“ a položil ruku na dvere vedúce do izby, „že musíš byť naozaj veľmi opatrný pri tom, čo škriatkom sľúbiš, Harry. Je menej nebezpečné vlámať sa do Gringottbanky, ako sa pokúsiť nedodržať im dané slovo.“ „Dobre,“ povedal Harry a Bill otvoril dvere, „Áno, ďakujem, budem si to pamätať.“ Ako nasledoval Billa za ostatnými, zrodila sa mu v hlave divná myšlienka, ktorú mal zrejme na svedomí všetko to vypité víno. Zdalo sa, že nabral smer k tomu, aby bol Teddymu Lupinovi rovnako nezodpovedným krstným otcom, ako bol Sirius Black jemu. 26. kapitola – Gringottbanka Plán bol pripravený, prípravy boli hotové. V najmenšej spálni ležala na krbovej rímse iba malá sklenená čaša s dlhým čiernym rozstrapateným vlasom( zo svetra, ktorý mala Hermiona na sebe v sídle Malfoyovcov). „A budeš mať aj presne jej prútik,“ povedal Harry a kývol smerom k prútiku z orechového dreva, „takže si myslím, že budeš skutočne presvedčivá.“ Keď ho Hermiona zdvíhala, tvárila sa, ako by sa ju prútik chystal bodnúť alebo pohrýzť. „Neznášam ho,“ preniesla chabo, „Vážne ho neznášam. Vôbec to nie je ono, neposlúcha ma, ako by mal...je to, ako by bol jej súčasťou.“ Harry si nemohol pomôcť a nespomenúť si na to, ako rázne Hermiona zamietala jeho námietky kvôli prútiku z hlohu, ako trvala na tom, že si vymýšľa, že mu nefunguje ako jeho pôvodný, a ako by mal len trénovať. Ale rozhodol sa, že na oplátku nezopakuje jej vlastné rady. Predvečer ich plánovaného útoku na Gringott banku predsa len nepovažoval za vhodnú chvíľu na hádku. „Zato ti ale pomôže vcítiť sa do jej role,“ povedal Ron, „Veď si spomeň, čo ten prútik všetko vykonal.“ „Ale o tom predsa rozprávam!“ oponovala mu Hermiona. „Týmto prútikom boli umučení Nevillovi rodičia a kto vie koľko ďalších ľudí! Tento prútik zabil Siriusa!“ Na to Harry nepomyslel. Pozrel naň a ucítil nutkanie ho zlomiť, rozpoliť ho mečom Richarda Chrabromila, ktorý bol opretý o stenu vedľa nej. „Chýba mi môj prútik,“ vzlykala Hermiona. „Škoda, že mi pán Ollivander nemohol tiež vyrobiť nový.“ To ráno totiž dostala Luna od Ollivandera nový prútik. Teraz stála v zadnej časti záhrady a v dennom svetle skúšala jeho schopnosti. Dean, ktorému vzali prútik Zbojníci, ju skľúčene sledoval. Harry pozrel na hlohový prútik, ktorý kedysi patril Dracovi Malfoyovi. Bol prekvapený, ale zároveň mal radosť, že ho poslúchal aspoň tak dobre, ako Hermionin. Harry si spomenul na to, čo im o tajomnej výrobe prútikov povedal Ollivander a usúdil, že vie, v čom bol problém. Hermiona nevzala prútik Bellatrix osobne, takže k nej prútik necítil žiadnu oddanosť. Dvere spálne sa otvorili a dnu vošiel Griphook. Harry inštinktívne schmatol rukoväť meča a pritiahol si ho k sebe, ale okamžite toho ľutoval. Bol si istý, že škriatok si to všimol. Aby prešiel trápnosť situácie, povedal: „Práve kontrolujeme, či máme všetko, Griphook. Už sme vraveli Billovi a Fleur, že zajtra ráno odchádzame a aby kvôli nám nevstávali.“ Ohľadom toho boli neúprosní, pretože Hermiona sa musela ešte pred premiestnením premeniť na Bellatrix a čím menej toho o ich pláne Bill s Fleur vedeli, tým lepšie. Povedali sme tiež, že už sa nevrátia. Tú noc, keď ich chytili Zbojníci, stratili starý Perkinsonov stan, tak im Bill požičal iný. Bol už zabalený na dne ich malého batohu, ktorý Hermiona dokázala pred Zbojníkmi schovať tak, že ho strčila do svojej ponožky, čo na Harryho urobilo veľký dojem. Hoci mu budú Bill, Fleur, Luna i Dean chýbať, nehovoriac o pohodlí domova, ktoré si posledných pár týždňov užívali, Harry sa tešil, až budú preč od obmedzovania v Ustricovej chatrči. Už ho nebavilo dávať večne pozor, aby nik nepočul ich rozhovory, keď boli zavretí v miniatúrnej tmavej spálni. Ale zo všetkého najviac si prial, aby sa už zbavili Griphooka. Ako presne sa však od škriatka odlúčia, bez toho aby mu dali Chrabromilský meč, zostávalo pre Harryho otázkou bez odpovedi. Nemal žiadnu príležitosť to naplánovať, pretože Griphook zriedka nechal Harryho, Rona a Hermionu dlhšie ako päť minút samotných. „Mama by sa od neho mohla učiť,“ stenal Ron, keď sa dlhé škriatkove prsty zas a znova objavovali za dverami. Harry nezabúdal na Billovo varovanie, takže vysvetlil, že Griphook sa len snaží zabrániť tomu, aby ho podviedli. Hermiona ale absolútne nesúhlasila s plánovanou zradou, že Harry prestal spoliehať na jej inteligenciu, ktorá by vymyslela, ako to spravia. A jediné čo Ron navrhoval pri tých zriedkavých príležitostiach, keď u nich nestál Griphook, bolo: „Budeme s tím musieť jednoducho zdrhnúť, kamoš.“ Tú noc sa Harrymu zle spalo. Keď sa ráno prevaľoval, spomenul si na to, ako sa cítil noc predtým, než prepadli Ministerstvo mágie – vtedy cítil odhodlanie, takmer vzrušenie. Teraz bol plný úzkostí a nepríjemných pochybností. Nemohol sa zbaviť strachu, že to neskončí dobre. Neustále si vravel, že majú dobrý plán, že Griphook veľmi dobre vie, čo ich čaká, že sú pripravení na všetky možné problémy, ktoré mohli nastať. Raz či dvakrát počul, ako sa Ron pohol, a bol si istý, že je rovnako ako on hore. Spali ale v obývačke spolu s Deanom, takže sa neodvážil prehovoriť. Uľavilo sa mu, keď odbila šiesta hodina ráno a mohli konečne vyliezť zo spacákov, v pološere sa obliecť a potichu vyjsť na dvor, kde sa stretli s Hermionou a Griphookom. Úsvit bol chladný, ale s nástupom marca už takmer nefúkalo. Harry pozrel na hviezdy, svietiace bledo na tmavej oblohe a započúval sa do zvuku vĺn, rozbíjajúcich sa o útes – ten zvuk mu bude istotne chýbať. Ich cestu cez červenú zem na Dobbyho hrobe lemovali malé zelené výhonky. Za rok bude hrob zarastený kvetmi. Biely náhrobný kameň so škriatkovým menom už vyzeral vyblednutý. Harry si uvedomil, že ho nemohli pochovať na krajšie miesto, ale zasiahla ho krutá bolesť, že ho musí opustiť. Pri pohľade na hrob znovu zauvažoval, ako mohol škriatok vedieť, kam ich má prísť zachrániť. Neprítomne si pohrával s malým vačkom poveseným okolo krku, cítil skrz neho kúsok rozbitého zrkadielka, v ktorom si bol istý, že videl Dumbledora. Započul, ako sa otvárajú dvere, a obrátil sa. Cez trávnik prichádzala Bellatrix Lestrangeová sprevádzaná Griphookom. Pri chôdzi strkala malý batoh do vrecka starého habitu, ktorý vzali z Grimmauldovho námestia. Síce Harry vedel, že je to Hermiona, nemohol si pomôcť, aby sa nestriasol nenávisťou. Bola vyššia ako on, dlhé čierne vlasy sa jej vlnili na chrbte, jej pohŕdavé oči naňho pozreli, ale keď prehovorila, počul za Bellatrixiným hlasom Hermionu. „Chutila absolútne odporne, o mnoho horšie ako škrtidub! Fajn, Ron, poď sem, aby som ťa mohla premeniť...“ „Dobre, ale nezabudni, že vážne nechcem mať tie fúzy moc dlhé – “ „Prepána, Ron, teraz nejde o to, aby si vyzeral dobre –“ „To nemyslím, prekážajú mi! Ale nos by som chcel mať predsa len o trochu kratší, skús to urobiť tak, ako naposledy.“ Hermiona vzdychla, ale dala sa do práce. Potichu mrmlala a začarovávala jednotlivé časti Ronovho tela. Rozhodli sa mu vytvoriť úplne novú identitu a verili, že strašné charizma Bellatrix ho bude dostatočne kryť. Harry a Griphook mali byť pod neviditeľným plášťom. „Tak,“ povedala Hermiona, „ako vyzerá, Harry?“ Rona bolo možno i skrz premenu rozpoznať, ale Harry si pomyslel, že to je len preto, že ho pozná príliš dobre. Teraz mal dlhé vlnité vlasy, husté hnedé fúzy s briadkou, krátky široký nos bez pieh a husté obočie. „No, nie je môj typ, ale pôjde to,“ odpovedal Harry. „Takže ideme?“ Všetci traja pozreli na tmavú, tichú Ustricovú chatrč stojacu pod blednúcimi hviezdami. Potom sa otočili a vyšli k miestu, hneď za ochranným valom, kde končilo Kúzlo spoľahlivosti a odkiaľ sa mohli premiestniť. Keď prešli cez bránu, ozval sa Griphook. „Asi by som mal už vyliezť hore, čo vy na to, Harry Potter?“ Harry sa sklonil a škriatok mu vyliezol na chrbát a pevne sa ho chytil pod krkom. Nebol ťažký, ale Harrymu sa nepáčil ten pocit, že je tak blízko, ani sila, s ktorou sa bleskurýchlo dostal na jeho chrbát. Hermiona vytiahla neviditeľný plášť z malého batohu a prehodila ho cez neho. „Perfektné,“ prehlásila, keď sa sklonila, aby skontrolovala Harryho nohy. „Nie je vidieť vôbec nič. Môžeme ísť.“ Harry sa otočil s Griphookom na chrbte a sústredil sa, ako najviac mohol na Deravý kotlík, krčmu, pri vchode do Šikmej uličky. Škriatok sa k nemu pritisol ešte pevnejšie, ako sa pohybovali stuhnutou tmou. O pár sekúnd neskôr Harryho nohy ucítili chodník a Harry otvoril oči priamo na križovatke Charing Cross. Míňali ich muklovia s unavenými tvárami, obvyklými pre skoré ráno a vôbec si neboli vedomí, že tu stojí malá krčma. Bar v Deravom kotlíku bol takmer prázdny. Tom, zhrbený a bezzubý majiteľ, leštil za barom poháre. Dvaja čarodejníci sa potichu bavili vo vzdialenom rohu, ale pri pohľade na Hermionu zmizli viac do tieňa. „Madam Lestrangeová,“ zamumlal Tom a keď okolo neho Hermiona prešla, kývol poslušne hlavou. „Dobré ráno,“ odzdravila Hermiona a Harry zazrel Tomov prekvapený pohľad, ako šiel za ňou, stále s Griphookom na chrbte. „Si príliš zdvorilá,“ zašepkal Hermione do ucha, keď vychádzali do dvora za krčmou. „Musíš sa k ľuďom správať, ako by boli odpad.“ „No dobre!“ Hermiona vytiahla Bellatrixin prútik a poklopkala ním na tehlu na nenápadnej stene pred nimi. Tehly sa okamžite začali pohybovať a točiť. Uprostred sa objavila diera, ktorá sa postupne rozširovala, až z nej vznikol vchod do úzkej dláždenej Šikmej uličky. Všade bolo ticho, obchody ešte neboli otvorené, nikde žiadni zákazníci. Zahnutá dláždená ulička sa teraz vôbec nepodobala tej plnej ľudí, ktorú Harry navštívil, skôr než išiel prvýkrát do Rokfortu pred niekoľkými rokmi. Mnoho obchodov bolo zadebnených, ale videli aj zopár novo otvorených, týkajúcich sa čiernej mágie. Z veľa výkladov sa na nich pozerala Harryho tvár na plagátoch s nápisom Nežiadúci číslo jedna. Pri dverách sa chúlila skupina otrhaných ľudí. Počul, ako nariekajú smerom k tím zopár okoloidúcim, prosia ich o zlato, vykrikujú, že sú skutoční čarodejníci. Jeden z nich mal cez oko zakrvavený obväz. Žobráci pozreli na Hermionu, keď okolo nich prechádzali. Zdalo sa, ako by sa pred ňou rozpúšťali, sťahovali si kapucne do čela a utekali, ako najrýchlejšie mohli. Hermiona ich zvedavo pozorovala, až kým muž so zakrvácaným obväzom dobehol priamo pred ňu. „Moje deti!“ vykríkol a ukázal. Mal chrapľavý, vysoký hlas a znel roztržito. „Kde sú moje deti? Čo s nimi urobil? Ty to vieš, ty to vieš!“ „Ja – ja naozaj – “ zakoktala sa Hermiona. Muž sa na ňu vrhol a naťahoval sa po jej hrdle: rana a výbuch červeného svetla ho odmrštila späť na zem, kde stratil vedomie. Ron stál s prútikom stále pripraveným a pod fúzami sa mu zračilo prekvapenie. V oknách na oboch stranách uličky sa objavili tváre, ale ľudia v skupinka divákov, ktorí stáli neďaleko sa zahalili do svojich habitov a rýchlim krokom odchádzali, aby boli čo najrýchlejšie preč od nich. Ich vstup do Šikmej uličky nemohol byť nápadnejší. Harry na chvíľu zauvažoval, či by nebolo lepšie odísť teraz a skúsiť vymyslieť lepší plán. Než sa ale mohli presunúť alebo poradiť, ozval sa za nimi ďalší výkrik. „Ale, madam Lestrangeová!“ Harry sa bleskurýchlo otočil a Griphook sa ho chytil o niečo pevnejšie. Dlhými krokmi k nim mieril vysoký, chudý čarodejník s hustými šedivými vlasmi a dlhým, ostrým nosom. „To je Travers,“ zasyčal škriatok Harrymu do ucha, ale Harrymu v tej chvíli vôbec nedošlo, kto Travers je. Hermiona sa narovnala, aby vypadala vyššia, a povedala s najväčším možným opovrhnutím, ktorého bola schopná, „A vy chcete čo?“ Travers sa zastavil a tváril sa urazene. „Je to ďalší Smrťožrút! “ vzdychol Griphook a Harry sa nenápadne priblížil k Hermione, aby jej zašepkal tú informáciu do ucha. „Chcel som vás len pozdraviť,“ odpovedal chladno, „ale ak je moja prítomnosť nevítaná...“ Harry okamžite rozpoznal jeho hlas. Travers bol jeden zo Smrťožrútov, ktorí dorazili do Xenofiliovho domu. „Nie, nie, vôbec nie, Travers,“ povedala Hermiona rýchlo, aby napravila svoj omyl, „ako sa darí?“ „Aby som pravdu povedal, som prekvapený, že vás vidím vonku, Bellatrix.“ „Naozaj? Prečo?“ spýtala sa Hermiona. Tak,“ odkašľal si Travers, „počul som, že obyvatelia sídla Malfoyovcov dostali zákaz opustiť dom, po tom ...ehm... úteku. “ Harry si zúfalo prial, aby Hermiona niečo vymyslela. Ak to bola pravda, Bellatrix vôbec nemala byť na verejnosti – „Temný pán odpúšťa tým, ktorí mu v minulosti verne slúžili,“ odpovedala Hermiona a brilantne napodobila Bellatrixinu najpohŕdavejšiu intonáciu. „Možno, že jeho názor o vás nie je tak vysoký ako o mne, Travers.“ Hoci sa Travers tváril urazený, rozhodne už nevyzeral tak podozrievavo. Zahľadel sa na zem na muža, ktorého Ron pred chvíľou omráčil. „Ako vás urazil?“ „Na tom nezáleží, už sa to nebude opakovať,“ preniesla Hermiona chladne. „Títo Bezprútika vedia byť otravní,“ povedal Travers. „Pokiaľ len žobrú, nič proti tomu nemám, ale minulý týždeň si ma jedna z nich dovolila požiadať o prihovorenie na ministerstve. Som čarodejnica, pane, ja som čarodejnica, dovoľte mi, aby som vám to dokázala! “ napodobil ju pišťavo. „Ako by som jej mal požičať môj prútik ...a prútik teraz používate, Bellatrix? Počul som, že váš vlastný bol...“ „Tu mám svoj prútik,“ odpovedala Hermiona chladno a ukázala na Bellatrixin prútik. „Neviem, aké fámy ste počúvali, Travers, ale nie ste veľmi dobre informovaný.“ Travers vyzeral prekvapený a otočil sa na Rona. „Kto je váš priateľ? Nepoznám ho.“ „To je Dragomir Despard,“ vysvetlila mu Hermiona. Usúdili, že pre Rona bude najbezpečnejšie, keď sa bude vydávať za vymysleného človeka. „Nevie príliš dobre anglicky, ale sympatizuje s cieľom Temného pána. Prišiel sa z Transylvánie pozrieť na náš nový režim.“ „Skutočne? Teší ma, Dragomír“ „Mna teši tieš,“ povedal Ron a natiahol ruku. Travers roztiahol dva prsty a potriasol Ronovi ruku, ako by sa bál, že sa tím ušpiní. „A čo vás a vášho – milého – priateľa privádza takto skoro ráno do Šikmej uličky?“ spýtal sa Travers. „Potrebujem zájsť do Gringgott banky,“ odpovedala Hermiona. „Tiež, ja tiež,“ povedal Travers. „Zlato, špinavé zlato! Nemôžeme bez neho žiť, priznám sa, ľutujem, že sa musíme spriahať s našimi dlhoprstými priateľmi.“ Harry cítil, ako mu Griphook zovrel prsty tuhšie okolo hrdla. „Pôjdeme?“ spýtal sa Travers a pokynul Hermione, aby šla dopredu. Hermiona nemala na výber, musela ísť s ním kľukatou dláždenou uličkou až k miestu, kde nad ostatnými obchodmi vyčnievala snehobiela budova Gringott banky. Ron kráčal vedľa nich a Harry s Griphookom ich nasledovali. Ostražitý Smrťožrút bolo to posledné, čo potrebovali. Najhoršie na tom samozrejme bolo, že s Traversom po boku fiktívnej Bellatrix nemal Harry najmenšiu možnosť komunikovať s Hermionou alebo Ronom. Až príliš skoro dorazili k mramorovému schodišťu vedúcemu k veľkému bronzovému vchodu. Ako ich Griphook varoval, namiesto škriatkov, ktorí obvykle postávali okolo vchodu, tu teraz čakali dvaja čarodejníci. Každý z nich v ruke držal dlhý zlatý prút. „Ah, Snímače spoľahlivosti,“ vzdychol Travers teatrálne. „úboho jednoduché, ale pritom tak účinné!“ Vydal sa po schodoch nahor a kývol doprava i doľava na čarodejníkov, ktorí zdvihli zlaté prúty a prešli ho nimi od hora dole. Harry vedel, že Snímače rozpoznajú ukryté kúzelnicke predmety. Mal iba pár sekúnd, takže vytiahol Dracov prútik a namieril ním postupne na každého strážcu a zašepkal dvakrát „Confundo.“ Obaja strážcovia sa na moment zarazili, keď ich kúzlo zasiahlo, ale Travers, ktorý sa díval za bronzovou bránou do vstupnej siene, si nič nevšimol. Hermione sa zavlnili dlhé čierne vlasy, keď vyšla na schody. „Moment, madam,“ povedal strážca a zdvihol sondu. „Ale práve ste to predsa urobil!“ preniesla Hermiona Bellatrixiným arogantným rozkazovačným hlasom. Travers sa so zdvihnutým obočím otočil. Strážca vyzeral zmätený. Pozrel na úzky zlatý Snímač a potom na svojho kolegu, ktorý mu ľahko omámeným hlasom povedal, „Áno, Marius, práve si ju skontroloval.“ Hermiona s Ronom po boku vykročila a Harry s Griphookom ich neviditeľne nasledovali. Harry sa na prahu otočil: obaja kúzelníci sa škriabali na hlave. Pred vnútornými striebornými dverami, na ktorých stálo varovanie o strašnej odplate pre zlodeja, stáli dvaja škriatkovia. Harry pozrel na báseň a z ničoho nič sa mu vybavila spomienka, na dobu, keď na tom istom mieste stál v deň svojich jedenástich narodenín, tých najlepších v živote a Hagrid stál vedľa neho a vravel, „Ako som povedal, len somár by ju chcel vyrabovať. “ Gringott banka mu vtedy pripadala ako zázračné miesto, začarovaný sklad so zlatom, o ktorom nikdy nemal tušenie, že je jeho a ani vo sne by ho vtedy nenapadlo, že by sa sem mal vrátiť a kradnúť...Ale za pár sekúnd už stáli v rozsiahlej mramorovej hale vnútri banky. Pri dlhom pulte sedeli na vysokých stoličkách škriatkovia a venovali sa prvým zákazníkom. Hermiona, Ron a Travers zamierili ku starému škriatkovi, ktorý lupou skúmal veľkú hrubú mincu. Hermiona nechala Traversa postúpiť dopredu, aby mohla Ronovi vysvetliť charakteristiku haly. Škriatok položil skúmanú mincu bokom a len tak nikomu preniesol „Leprechauni“. Potom pozdravil Traversa, ktorý mu podal malý zlatý kľúč. Škriatok ho preskúmal a vrátil mu ho späť. Hermiona vykročila k nemu. „Madam Lestrangeová!“ preniesol škriatok evidentne prekvapený. „Ach môj bože! Môžem – môžem vám pomôcť?“ „Prajem si ísť do svojho trezoru,“ odpovedala Hermiona. Škriatok trochu cúvol. Harry sa poobzeral. Travers nebol jediný, kto postával okolo a pozoroval ich. Množstvo škriatkov prerušilo prácu a dívalo sa na Hermionu. „Môžete sa...identifikovať?“ spýtal sa škriatok. „Identifikovať? Nikdy - nikdy v živote som sa nemusela identifikovať!“ oponovala mu Hermiona. „Oni to vedia! “ zašepkal Griphook Harrymu do ucha. „Museli ich varovať, že sa sem môže niekto pokúsiť vniknúť. “ „Postačí váš prútik, madam,“ povedal škriatok. Natiahol chvejúcu sa ruku a Harry si v hrozivej sekunde uvedomil, že škriatkovia Gringgott banky vedia, že Bellatrixin prútik bol ukradnutý. „Konaj, konaj rýchlo! “ šepkal Griphook Harrymu do ucha, „kliatba Imperius! “ Harry zdvihol pod plášťom prútik z hlohu, namieril ním na starého škriatka a prvý raz v živote zašepkal, „Imperio! “ Z Harryho ruky vystrelil zvláštny pocit vibrujúceho tepla, ktoré akoby prúdilo z jeho mysle skrz šľachy a žily a prepojilo ho s prútikom a kliatbou, ktorú predniesol. Škriatok vzal Bellatrixin prútik, starostlivo ho preskúmal a potom povedal, „Ah, vidím, že ste si nechala vyrobiť nový prútik, madam Lestrangeová!“ „Čože?“ spýtala sa Hermiona, „nie, nie, to je môj – “ „Nový prútik?“ divil sa Travers a znovu prišiel k prepážke. Škriatkovia okolo ich stále pozorovali. „Ale ako ste to dokázala? Ktorý výrobca prútikov vám ho vyrobil?“ Harry zareagoval bez rozmýšľania. Namieril prútik na Traversa a znovu zamumlal, „Imperio! “ „Ach, ano,“ povedal Travers a pozrel sa na Bellatrixin prútik. „A funguje dobre? Vždy som vravel, že nové prútiky potrebujú trochu času, nemyslíte?“ Hermiona vyzerala absolútne ohromene, ale k Harryho veľkú úľavu, prijala bizarnú zmenu vo vývoji bez komentára. Starý škriatok tleskol za prepážkou rukami a okamžite k nemu prišiel mladší škriatok. „Budem potrebovať brinkot,“ povedal škriatkovi, ktorý hneď zmizol a za moment sa vrátil s koženou kabelou, v ktorej o sebe rinčali kovové predmety, ktorú podal svojmu nadriadenému. „Dobre, veľmi dobre! Nasledujte ma, prosím, madam Lestrangeová,“ povedal škriatok, skočil zo stoličky a zmizol tak z dohľadu, „zavediem vás do vášho trezoru.“ Objavil sa na druhej strane prepážky a veselo k nim kráčal so stále ešte cinkajúcou kabelou. Travers sa teraz takmer nehýbal a len ústa mal doširoka otvorené. Ron k tomuto zvláštnemu javu iba priťahoval pozornosť, keď ho zmätene pozoroval. „Moment - Bogrod!“ Iný škriatok vyštartoval spoza prepážky. „Máme svoje inštrukcie,“ povedal a zľahka sa Hermione uklonil, „ospravedlňujem sa, madam Lestrangeová, ale k trezoru Lestrangeových boli pridané zvláštne ochranné opatrenia.“ Naliehavo niečo pošepkal Bogrodovi do ucha, ale škriatok pod kliatbou Imperius sa ho striasol. „Som si úplne vedomý týchto inštrukcií. Madam Lestrangeová si praje ísť do svojho trezoru ...veľmi vážená rodina ... starí klienti ... tadiaľto, prosím...“ A s cinkotom spätne zamieril k jedným z mnohých dverí, ktoré viedli z haly. Harry sa obzrel za Traverseom, ktorý stále ešte stál na jednom mieste a tváril sa príliš neprítomne. Harry sa rozhodol. Mávnutím prútika donútil Traversa pristúpiť k nim a sledovať ich až k dverám, do hrubej kamennej chodby za nimi, osvetlenej pochodňami. „Máme problém, podozrievajú nás,“ povedal Harry, keď sa za nimi zabuchli dvere a dal si dole neviditeľný plášť. Griphook zoskočil z jeho ramien. Travers ani Bogrod sa vôbec nepodivili ich neobvyklému zjaveniu. „Sú pod kliatbou Imperius,“ dodal v reakcii na zmätené pohľady Rona a Hermiony, ktorí zízali na neprítomné tváre Traversa s Bogrodem. „Ale nemyslím, že som ju použil dostatočne silnú, neviem...“ A v hlave sa mu objavila ďalší spomienka, tento krát na skutočnú Bellatrix Lestrangeovou, ako pred ním vrieskala, keď sa prvýkrát v živote pokúsil použiť neodpustiteľnú kliatbu: „Musíš ju vážne chcieť použiť, Potter!“ „Čo budeme robiť?“ spýtal sa Ron. „Nevrátime sa ešte? Pokiaľ môžeme?“ „Ak ešte môžeme,“ povedala Hermiona a pozrela na veľké dvere do hlavnej haly, kde sa dialo kto vie čo. „Keď sme sa dostali takto ďaleko, tak by som šiel ďalej.“ prehlásil Harry. „Dobre,“ súhlasil Griphook, „potrebujeme, aby Bogrod šoféroval vozík. Ja na to nemám povolenie. Ale nebude tam miesto pre toho čarodejníka.“ Harry nameril prútik na Traversa. „Imperio! “ Čarodejník sa otočil a spätne odchádzal do tmavej uličky. „Čo ho nechávaš robiť?“ „Schovať sa,“ odpovedal Harry a namieril pre zmenu na Bogroda, ktorý pískol a privolal vozík, ktorý k nim prišiel zo tmy. Harry si bol istý, že keď doňho nasadali, počul v hlavnej sieni výkriky. Bogrod si sadol s Griphookom dopredu, Harry, Ron a Hermiona sa tisli v zadnej časti. Vozík sa s trhnutím rozbehol a nabral rýchlosť. Presvišťali okolo Traversa, ktorý sa schovával do diery v stene, keď sa vozík začal krútiť a zatáčať do labyrintových zatáčok. Stále mierili hlbšie a hlbšie. Cez rachot kolečok Harry nepočul nič iné. Vlasy za ním viali, ako míňali stalaktity a išli stále nižšie, ale stále sa obzeral. Bolo to, ako by za sebou nechali obrovské stopy. Čím viac o tom premýšľal, tím šialenejší mu ich plán pripadal. Prezliecť Hermionu za Bellatrix, vziať so sebou jej prútik, keď Smrťožrúti dobre vedeli, kto jej ho ukradol – Boli hlbšie, než kedy Harry v Gringgott banke bol. Vozík sa v rýchlosti trochu naklonil a na chvíľu uvideli pred seba. Na sekundu Harry započul Griphooka vykríknuť: „Nie!“, keď sa na nich spustil vodopád. Ale na brzdenie nebol čas: prešli skrz neho. Harry cítil vodu v očiach i ústach, nič nevidel, ani nemohol dýchať. Potom sa vozík hrozivo naklonil, prevrátil sa a každého jedného vyhodil von. Počul, ako sa vozík rozbil o stenu, počul, ako Hermiona niečo kričí a ucítil, akoby ho niečo tlačilo k zemi ako nič, až bezbolestne pristál na kamennej chodbe. „P-potlačovacie kúzlo,“ prskala Hermiona, keď ju Ron zdvihol na nohy. Na Harryho zdesenie, už ale vôbec nevyzerala ako Bellatrix. Miesto toho tam stála v príliš veľkom habite, premočená, vo svojej obyčajnej podobe. Ron už mal zase ryšavé vlasy a žiadne fúzy. Uvedomili si to, keď sa na seba pozreli a dotkli sa svojej tváre. „Zlodejova skaza!“ povedal Griphook, keď sa škriabal na nohy a díval sa na vodu na koľajniciach, ktorá ako Harry teraz chápal, nebola obyčajná. „Zmije akékoľvek kúzlo! Vedia, že v banke sú zlodeji, použili ochranné kúzla!“ Videl, ako Hermiona kontroluje, či má stále malý batoh a strčil ruku pod bundu, aby sa uistil, že stále má neviditeľný plášť. Potom sa otočil na Bogroda, ktorý ohromene triasol hlavou. „Zlodejova skaza zrejme zmyla i kliatbu Imperius.“ „Potrebujeme ho,“ povedal Griphook, „nemôžeme vojsť do trezoru bez škriatka z Gringgott banky. A potrebujeme tiež brinkot!“ „Imperio! “ povedal znovu Harry a ozvena zopakovala jeho hlas kamennou chodbou. Opäť pocítil prudký pocit ovládania, ktoré prúdilo z jeho hlavy do prútika. Bogrod sa znovu podriadil jeho vôli. Jeho zmätený výraz sa zmenil na zdvorilo ľahostajný a Ron opätovne zdvihol koženú kabelu s kovovými vecami. „Harry, myslím, že počujem, ako sem niekto ide!“ ozvala sa Hermiona. Namierila Bellatrixin prútik na vodopád a vykríkla: „Protego! “ Videli, ako ochranné kúzlo prerušilo prúd čarovnej vody, ktorá tiekla do chodby. „Dobrý nápad,“ povedal Harry, „veď nás, Griphook!“ „Ako sa potom odtiaľto dostaneme?“ spýtal sa Ron, keď sa ponáhľali za škriatkom do tmy. Bogrod za nimi ťažko oddychoval, ako starý pes. „To budeme riešiť, až na to príde rad,“ odpovedal Harry. Snažil sa počúvať. Mal dojem, že neďaleko počul niečo cinkať. „Ako je to ešte ďaleko, Griphook?“ „Už len kúsok, Harry Potter, už len kúsok...“ A keď zahli za roh, zbadali niečo, na čo bol Harry pripravený, ale čo ho aj tak donútilo okamžite zastaviť. K zemi bol priamo pred nimi pripútaný obrovský drak a strážil vstup do štyroch či piatich najhlbších trezorov. Dračie šupiny po dlhom väznení v podzemí úplne vybledli a rozstrapkali sa. Oči mal ružové ako mlieko, na oboch zadných nohách mal obrovské putá, z ktorých viedli hrubé reťaze ku gigantickým klincom, zatlčeným hlboko do skaly. Keby roztiahol obrie špicaté krídla stočené k sebe, úplne by zaplnili celú miestnosť. Keď sa na nich otočil svojou príšernou hlavou, zreval takým hlasom, že sa skala zachvela. Otvoril ústa a vyslal na nich plameň, ktorý ich donútil rýchlo utiecť späť do chodby. „Je napoly slepý,“ vzdychal ťažko Griphook, „ale o to viac strašnejší. Ale aj tak ho vieme ovládať. Vie, čo môže čakať, keď prichádza brinkot. Dajte mi ho.“ Ron mu podal kabelu a škriatok z nej vytiahol malé kovové nástroje. Keď s nimi zatriasol, vydávali ohlušujúce zvuky, ako keď sa kladivom udrie do kovadliny. Griphook im ich rozdal, Bogrod si svoj pokorne prevzal. „Viete, čo robiť,“ povedal Griphook Harrymu, Ronovi a Hermione. „Až započuje tieto zvuky, bude čakať bolesť, takže ustúpi a Bogrod sa musí rýchlo dotknúť dlaňou trezoru.“ Znovu vyšli za roh. Triasli brinkotom a zvuk sa mnohokrát zosilnene rozliehal po skalnatých stenách, takže Harrymu takmer trhal uši. Drak znovu hrozivo zreval, ale potom ustúpil. Harry videl, ako sa triasol, a keď sa priblížili, zbadal na jeho hlave obrovské jazvy po ranách. Hádal, že draka naučili, aby sa bál rozpálených mečov, keď počul brinkot. „Povedz mu, aby sa rukou dotkol dverí!“ popohnal Griphook Harryho, ktorý namieril prútik na Bogroda. Starý škriatok ho poslúchol a dlaňou zatlačil na drevo. Dvere do trezoru sa rozplynuli a ukázali vchod ako do jaskyne, ktorý bol od podlahy až do stropu naplnený zlatými mincami, pohármi, strieborným brnením, kožou neznámych tvorov, niektorých s dlhými pichliačmi, iných s krídlami, elixíry v zdobených čašiach a lebkách s korunami. „Rýchlo, hľadajte!“ vykríkol Harry, keď bleskurýchlo vbehli do trezoru. Popísal Ronovi a Hermione Bifľomorovej šálku, ale pokiaľ by bol v trezore schovaný iný horcrux, potom nemal tušenie, ako bude vyzerať. Takmer nemal čas na to, aby sa otočil, keď sa za nimi ozvalo ohlušujúce lupnutie. Dvere za nimi sa znovu objavili a zavreli ich vnútri v trezore do úplnej temnoty. „To nevadí, Bogrod nás potom odtiaľto dostane!“ zakričal Griphook, keď Ron prekvapene vykríkol. „Nemôžete rozsvietiť prútiky? Rýchlo, nemáme moc času!“ „Lumos! “ Harry posvietil prútikom na trezor. Jeho svetlo sa odrážalo na lesknúcich sa klenotoch. Na jednej poličke uvidel falošný Chrabromilov meč priviazaný radou reťazí. Ron s Hermionou tiež rozsvietili svoje prútiky a skúmali hromadu predmetov ležiacich pred nimi. „Harry, mohla by toto byť – aargh!“ Hermiona vykríkla bolesťou, Harry sa na ňu otočil s prútikom práve včas, aby zazrel, ako jej z ruky vypadol zdobený pohár. Len čo dopadol na zem, rozmnožil sa do spŕšky pohárov, takže o sekundu neskôr bola podlaha okolo pokrytá rovnakými pohármi, bez toho aby mohli rozpoznať pôvodný. „Popálil ma!“ bolesťou vykrákla Hermiona a olizovala si popálené prsty. „Pridali sem Zdvojujúce kliatby a kúzlo Flagrante!“ povedal Griphook. „Čohokoľvek sa dotknete, vás popáli a následne sa rozmnoží. Ale kópie sú bezcenné – a ak sa ich budete stále dotýkať, rozmnožujúce zlato vás zavalí k smrti!“ „Dobre, takže sa ničoho nedotýkajte!“ preniesol Harry zúfalo, ale keď to vyslovil, Ron omylom šliapol na jednu z kópií šálok a s výbuchom sa okamžite objavilo dvadsať ďalších. Ron poskakoval na mieste, časť nohy mal spálenú po dotyku s horúcim kovom. „Zostaň stáť, nehýb sa!“ povedala Hermiona a podoprela Rona. „Iba sa obzerajte okolo!“ kričal Harry. „Pamätajte, že tá šálka je malá, zo zlata. Je na nej vyrytý jazvec a má dve uchá – alebo možno či neuvidíte niečo s Bystrohlavským symbolom, orlom – “ Namierili svoje prútiky do každého kúta i štrbiny a opatrne sa otáčali na mieste. Bolo skoro nemožné ničoho sa nedotknúť. Harry spôsobil ohňostroj falošných galeónov, ktoré sa na zemi pridali k falošným pohárom, takže teraz nebolo takmer kam šliapnuť. Zlato okolo vrelo, v trezore bolo horko ako v liahni. Svetlo z Harryho prútika ožiarilo štíty a škriatkovské helmy na poličkách siahajúcim až k stropu. Zdvíhal svetlo vyššie a vyššie, až konečne našiel predmet, kvôli ktorému mu poskočilo srdce a zachvela sa mu ruka. „Je tamto, tam!“ Ron s Hermionou na ňu namierili svoje prútiky, takže zlatá šálka sa rozžiarila tromi smermi. Šálka, ktorá patrila Helge Bifľomorovej, ktorú vlastnila Hepziba Smithová, ktorej ho ukradol Tom Riddle. „Ako sa, dopekla, dostaneme tam hore, bez toho aby sme sa niečoho dotkli?“ spýtal sa Ron. „Accio šálka! “ vykríkla Hermiona, ktorá v zúfalstve evidentne zabudla, čo im Griphook vravel v priebehu plánovania. „Zbytočné, zbytočné,“ zavrčal škriatok. „Takže čo budeme robiť?“ povedal Harry a pozrel na škriatka. „Ak chceš ten meč Griphook, tak nám budeš musieť pomôcť viac než – počkať! Môžem sa toho dotknúť mečom? Hermiona, podaj mi ho!“ Hermiona zašmátrala vo svojom habite, vybrala malý batoh, chvíľu sa v ňom prehrabávala, až z neho vytiahla žiariaci meč. Harry ho chytil za rubínovú rukoväť a ostrím sa dotkol najbližšej striebornej čaše a tá sa nerozmnožila. „Keby som mohol nabrať tú šálku na meč – ale ako sa k nemu dostanem?“ Polička, na ktorej šálka ležala, bola mimo dosah i pre Rona, ktorý bol z nich najvyšší. Teplo z očarovaného pokladu narastalo a Harrymu po čele stekal pot, ako sa snažil vymyslieť, ako šálku získať. Zrazu za dverami započul dračí rev a zvuky lomozu a rinčania boli počuť viac a viac. Teraz boli ozaj v pasci. Von sa mohli dostať len dverami, ku ktorým mierila skupina škriatkov. Harry pozrel na Rona a Hermionu, ktorým sa na tvári zjavila hrôza. „Hermiona,“ domáhal sa Harry, keď lomoz za dverami narastal, „musím sa dostať tam hore, musíme sa ho zbaviť – “ Zdvihla prútik, namierila ním na Harryho a zašepkala, „Levicorpus. “ Harry sa vzniesol pätou do vzduchu a zasiahol strieborné brnenie, z ktorého okamžite vystrelili kópie, ako horiace biele telá a zaplnili už aj tak plný priestor. Ron, Hermiona a oba škriatkovia boli s výkrikmi bolesti zrazený na ďalšie predmety, ktoré sa okamžite namnožili. Boli napoly pochovaný vo zdvíhajúcom sa prílive horiaceho zlata, kričali a snažili sa dostať von, keď Harry prešiel hrotom meča skrz uško Bifľomorskej šálky a nabodol ju na ostrie. „Impervius! “ zakričala Hermiona v snahe brániť seba, Rona i škriatkov pred horiacim kovom. Ale potom zatiaľ najhroznejší výkrik donútil Harryho, aby sa obzrel. Ron s Hermionou ponorení po pás v zlate sa snažili zachrániť Bogroda, ktorý kĺzal do pokladu. Ale Griphook už zmizol z dohľadu, vyčnievali z neho len špičky prstov. Harry ich schmatol a zatiahol. Popálený škriatok sa s výkrikmi vynoril. „Liberacorpus! “ skríkol Harry a s Griphookem pristáli na vrúcom zlate a Harrymu sa vyšmykol meč z ruky. „Chyťte ho!“ zakričal Harry a snažil sa odolať bolesti horiaceho kovu na svojej koži. Griphook mu znova vyliezol na chrbát, odhodlaný vyhnúť sa nadúvajúcej sa mase vrelých červených predmetov. „Kde je meč? Bola na ňom tá šálka!“ Hluk na druhej strane trezoru už bol skoro ohlušujúci – bolo neskoro – „Tam!“ To Griphook ho zbadal, Griphook sa za ním vrhol a v ten moment bolo Harrymu jasné, že škriatok nikdy nečakal, že by dodržali slovo. Jednou rukou sa pevne držal Harryho vlasou, aby mal istotu, že znovu nespadne do more horiaceho zlata a druhou rukou Griphook schmatol rukoväť meča a držal ho mimo Harryho dosahu. Maličká zlatá šálka navlečená na ušku vyletela do vzduchu. So škriatkom na chrbte po nej Harry skočil a chytil ju. Hoci cítil, ako mu prepaľuje ruky do mäsa, nepustil ju. Držal ju, keď mu z dlane vyskočilo mnoho ďalších Bifľomorských šálok, ktoré na nich padali. Vchod do trezoru sa znovu otvoril a Harry cítil, ako s Ronom a Hermionou kĺžu na lavíne horiaceho zlata a striebra von do vonkajšej miestnosti. Harry takmer nevnímal popáleniny na celom tele, ani ďalšie a ďalšie kópie šálky, ktoré naňho padali. Zastrčil ju do vrecka a natiahol sa, aby znovu získal meč, ale Griphook bol preč. V momente, keď bol v bezpečí, zišiel z Harryho ramien, skočil do davu škriatkov okolo a s začal kričať: „Zlodeji! Zlodeji! Pomóc! Zlodeji!“ a mával mečom. Zmizol uprostred postupujúceho davu, ktorý bez slova prijal a v ktorom všetci držali nachystané dýky. Harry spadol z horiaceho zlata a keď sa vydriapal na nohy, bolo mu jasné, že jediná cesta von, vedie skrz. „Omráčiť! “ zahrmel a Ron s Hermionou sa k nemu pridali. Iskry červeného svetla vyleteli do davu škriatkov a niektorý z nich popadali na zem. Ďalší ale postupovali k nim a Harry videl, ako spoza rohu vybehlo zopár čarodejníkov. Uviazaný drak znovu zareval a vlna plameňov preletela cez škriatkov. Čarodejníci sa zvíjali od bolesti a bežali naspäť. Harryho náhle niečo napadlo, inšpirácia alebo možno šialenstvo. Namieril prútik na tlsté okovy, ktoré pútali zviera k podlahe a zakričal: „Relashio! “ Okovy s hlasitým úderom povolili. „Tadiaľto!“ zakričal, stále posielajúc omračujúce kliatby na škriatkov za nimi, a bežal k slepému drakovi. „Harry – Harry – čo to robíš?“ vykríkla Hermiona. „Rýchlo, vylez naňho – “ Drak si stále ešte neuvedomil, že je voľný. Harryho chodidlá našli záhyb na jeho zadných nohách a vyšvihol sa na drakov chrbát. Jeho šupiny boli tvrdé ako zo železa. Vôbec sa nezdalo, že by si ho všimol. Natiahol ruku, Hermiona vyskočila k nemu, Ron sa vyšplhal za nimi a o sekundu neskôr si drak uvedomil, že už nie je pripútaný. S revom o kus ustúpil, Harry sa zabodol do kolien a držal sa šupín tak pevne, ako dokázal. Krídla sa roztvorili, zrazili k zemi vrieskajúcich škriatkov ako kolky a vzniesli sa do vzduchu. Harry, Ron a Hermiona mu ležali na chrbte. Odreli sa o strop, keď sa drak vrhol k ústiu chodby, zatiaľ čo škriatkovia naňho začali hádzať dýky, ktoré sa odrazili od jeho slabín. „Nikdy sa odtiaľto nedostaneme, je príliš veľký!“ vykríkla Hermiona, ale drak znovu otvoril ústa a vychrlil oheň, ktorý dosiahol až do tunelu, v ktorom sa s hlasitým rámusom zrútili podlahy i stropy. Drak si s obrovskou silou prebojovával cestu von. Harry mal pevne zavreté oči proti teplu a prachu, ohluchnutý z padajúcich kameňov a drakovho revu. Dokázal sa akurát držať jeho chrbta a každú chvíľu čakal, že ho strasie dole. Potom započul Hermionu kričať: „Defodio!“ Pomáhala drakovi zväčšiť chodbu a ničila strop, zatiaľ čo drak sa snažil letieť nahor na vzduch, preč od vrieskajúcich a rinčiacich škriatkov. Harry a Ron ju napodobili ďalšími kúzlami, až sa strop zrútil. Preleteli nad podzemným jazerom a revúce zviera nad nim asi ucítilo priestor a slobodu. Za nimi sa ozýval drakov rev, klapot ostnatého chvostu, rany z hromady kameňov, obrovských padajúcich stalaktitov a rinčanie škriatkov bolo stále tlmenejšie a tlmenejšie, kým pred nimi si drak stále prebíjal cestu chrlením plameňa – Až konečne, spojením ich kúziel a drakovej brutálnej sily si prebili cestu do mramorovej siene. Škriatkovia i kúzelníci s revom utekali do úkrytu, keď drak konečne získal priestor naplno roztiahnuť krídla. Otočil ostnatú hlavu smerom k chladnému vzduchu, ktorý cítil za bránou a vzniesol sa nahor s Harrym, Ronem i Hermionou na chrbte. Prerazil bronzové dvere, ktoré vyleteli z pántov, vrhol sa do Šikmej uličky a odrazil sa k oblohe. 27. kapitola – Definitívny úkryt Neexistoval spôsob, ako draka riadiť – bol slepý, netušil, kam letí a Harry vedel, že keby prudko zmenil smer, alebo sa vo vzduchu otočil, bolo by nemožné udržať sa na jeho veľkom chrbte. Ako stúpali vyššie a vyššie nad Londýn, ktorý sa pod nimi rozpínal ako šedo-zelená mapa, Harryho prevládol pocit vďačnosti za podarený útek, ktorý sa predtým zdal nemožný. Prikrčený na krku príšery sa pevne pritisol k jej kovovým šupinám a studený vánok tíšil bolesť jeho spálenej a pľuzgiermi navretej kože. Krídla draka sa vo vetre otáčali, ako lopatky veterného mlynu. Ron na Harryho klial, či už zo strachu alebo od šťastia -Harry to nedokázal rozpoznať- a zdalo sa, že Hermiona vzlyká. Zhruba po piatich minútach sa Harry prestal báť, že ho drak zhodí a zdalo sa mu, že ho nezaujíma nič iné, iba sa dostať čo najďalej od svojho podzemného väzenia. Otázka kde a kedy z neho zosadnú, nad nimi však naďalej zostávala strašidelne visieť. Harry netušil nič o tom, ako dlho môže drak bez odpočinku letieť, a nieto ešte takto zvláštne postihnutý, slepý, ktorý len ťažko nájde dobré miesto na pristátie. Neprestajne sa rozhliadal okolo a pripadalo mu, akoby sedel na ihlách. Ako dlho bude trvať, kým sa Voldemort dozvie, že sa vlámali do trezoru Lestrangeovcov? Ako rýchlo mrzkí raráškovia z Gringott banky upozornia Bellatrix? Ako rýchlo zistia, čo vlastne bolo ukradnuté? A až zistia, že chýba zlatá šálka, Voldemort sa konečne dozvie, že pátrajú po horcruxoch... Zdalo sa, že si drak vyžaduje chladnejší a čerstvejší vzduch: rovnomerne stúpal, až kým neleteli cez chumáče studených mrakov a Harry už nerozoznal malé farebné bodky, autá vchádzajúce a vychádzajúce z hlavného mesta. Leteli ďalej a ďalej, nad vidiekom rozdeleným na zelené a hnedé pruhy zeme, cez cesty a rieky vinúce sa krajinou ako matné a lesklé stuhy. „Čo myslíš, že hľadá?“ zakričal Ron, keď leteli čoraz severnejšie. „Netuším,“ zahrmel späť Harry. Ruky mal skrehnuté od zimy, ale nedovolil im, aby povolili svoje zovretie. Chvíľu uvažoval, čo urobia, kým pod sebou uvidia pobrežie, kým drak poletí ponad otvorené more. Bola mu zima a bol celý stuhnutý , nehovoriac o tom, že mal hrozný smäd a hlad. Kedy naposledy, premýšľal Harry, jedla samotná príšera? Určite sa potrebuje niečoho najesť. A čo keď v tom zistí, že mu na chrbte sedia traja veľmi dobre stráviteľní ľudia? Slnko sa už posúvalo nižšie nad obzor a obloha sa sfarbila do indigovej modrej, ale drak stále letel, cez mestá a dediny, ktoré nechával za sebou a po zemi pod ním sa kĺzal ako veľký temný mrak jeho obrovský tieň. Harryho bolela každučká časť tela, pretože sa snažil udržať na chrbte draka. „Len sa mi to zdá,“ kričal Ron po dlhej dobe ticha, „alebo strácame výšku?“ Harry sa pozrel dole a uvidel tmavé zelené kopce a jazerá, ktoré sa medene leskli pri západe slnka. Krajina sa zdala bližšie a keď pozeral z dračieho chrbta, bolo vidno viac detailov. Rozmýšľal, či je to spôsobené iba odleskmi odrazeného slnka na vodnej hladine. Drak vo veľkých kruhoch zlietal nižšie a nižšie k jednému z menších jazier. „Keď bude dosť nízko, poviem a skočíme!“ volal Harry na ostatných. „Priamo do vody, skôr, než zistí, že sme tu!“ Súhlasili, Hermiona trochu slabo a Harry uvidel v odraze hladiny obrovské žlté brucho draka. „TERAZ!“ Skĺzol cez bok draka a padal nohami vpred na hladinu jazera. Pád bol dlhší než čakal. Dopadol tvrdo na hladinu a ako kameň sa potopil do ľadovej, zelenej, rákosím zarastenej vody. Vykopol oproti dnu a vynoril sa, aby uvidel ohromné vlny, ktoré sa v kruhoch šírili od miest, kde dopadli Ron a Hermiona. Zdalo sa, že si drak nič nevšimol, bol už päťdesiat stôp od nich, plachtil tesne nad vodou a do svojej hrôzostrašnej tlamy nasával vodu z jazera. Vo chvíli, keď sa z hlbín jazera prskajúc a lapajúc po dychu vynorili Ron s Hermionou, drak prudko zamával krídlami, odletel trochu ďalej a pristál na vzdialenejšom brehu. Harry, Ron a Hermiona plávali k druhému brehu. Jazero nebolo hlboké. Problémom bolo skôr predrať si cestu blatom a rákosím, ako plávať až sa konečne vybrodili, mokrí, fučiaci a vyčerpaní na klzkú trávu. Hermiona sa zrútila na zem, kašlala a chvela sa. Hoci by si najradšej hneď ľahol a zaspal, vytiahol Harry svoj prútik a začal chodiť do kruhu a miesto Hermiony odriekal obvyklé ochranné kúzla. Keď skončil, pridal sa k ostatným. Bolo to prvýkrát od chvíle, keď sa dostali von z trezoru, čo sa na nich mohol poriadne pozrieť. Obaja mali škaredé červené popáleniny všade po tvári a na rukách a ich oblečenie bolo miestami zničené. Mykali sa, keď si kvapkali výluh z jasenca na svoje početné zranenia. Hermiona podala Harrymu fľašu s výluhom a vytiahla tri fľaše tekvicového džúsu, ktoré si vzala v Mušľovom dome a čisté, suché šaty pre všetkých. Prezliekli sa a liali do seba tekvicový džús. „No, dobré je,“ povedal konečne Ron, ktorý sedel a pozoroval obnovujúcu sa kožu na svojich rukách, „že máme ten horcrux. Zlé je...“ „že nemáme meč,“ precedil Harry cez zuby a kvapkal si jasenec cez vypálenú dieru v nohaviciach do spáleniny pod nimi. „Nemáme meč,“ opakoval Ron. „Ten malý zradný prašivec...“ Harry vytiahol horcrux z vrecka svojej mokrej bundy, ktorú si práve vyzliekol a rozložil ju pred seba na trávu. Pohár sa leskol na slnku a jemne ju osvetľoval. „Tentoraz ho nemôžeme nosiť. Zdá sa, že by bolo dosť ťažké zavesiť ho na krk,“ povedal Ron a utieral si ústa chrbtom ruky, keď dopil posledný dúšok svojho džúsu. Hermiona sa pozerala na vzdialenejší breh, kde drak stále pil vodu z jazera. „Čo sa s ním stane, čo myslíš?“ opýtala sa. „Bude v poriadku?“ „To znelo, ako by to povedal Hagrid,“ odvetil Ron. „Je to drak, Hermiona, vie sa o seba postarať. Mali by sme sa báť radšej o seba.“ „Ako to myslíš?“ „No, neviem, ako by som ti to povedal,“ odpovedal Ron, „ale myslím, že asi spozorovali, ako sme sa vlámali do Gringott banky.“ Všetci sa začali smiať a keď už raz začali, bolo ťažké prestať. Harryho bolel hrudník, točila sa mu hlava od hladu, ale ľahol si na chrbát do trávy pod červenkastou oblohu a smial sa, až ho začalo páliť v krku. „Čo budeme robiť?“ povedala nakoniec Hermiona a snažila sa byť opäť vážna. „Dozvie sa to, nie? Ten-Koho-Netreba-Menovať teraz zistí, že vieme o horcruxoch!“ „Možno budú príliš vystrašení, než aby mu to povedali!“ odvetil Ron s nádejou v hlase. „Možno mu to zataja...“ Obloha, pach vody z jazera, zvuk Ronovho hlasu, všetko bolo naraz preč. Bolesť prešla Harryho hlavou ako ostrie meča. Stál v matne osvetlenej miestnosti, pred ním stál polkruh čarodejníkov a na podlahe pred ním kľačala malá, trasúca sa postava. „Čo si to povedal?“ Jeho hlas bol vysoký a chladný, ale v jeho vnútri vrela zlosť a zúrivosť. Jediná vec, z ktorej mal strach. Ale to nemôže byť pravda, nevedel, ako by sa to mohlo stať... Rarášok sa chvel, neschopný pozrieť sa do červených očí nad ním. „Povedz to znovu!“ šepkal Voldemort. „Povedz to znovu! “ „M-môj pane,“ koktal rarášok a jeho oči boli plné hrôzy, „m-môj pane...s-snažili sme sa ich za-zastaviť...Po-podvodníci, môj pane...vlámali – vlámali sa do – do trezoru Lestrangeovcov...“ „Podvodníci? Aký podvodníci? Myslel som, že raráškovia z Gringott banky majú spôsoby, ako odhaliť podvodníkov. Kto to bol?“ „Bol to...bol to...ten chlapec P-Potter a ďal-ďalší dvaja komplici...“ „A čo vzali? “ zvýšil hlas a ovládol ho obrovský hnev, „Povedz mi to! čo vzali? “ „Ma-malý zlatý pohár, m-môj pane...“ Zúrivý odmietavý výkrik mu pripadal, ako by bol cudzí. Bol zmätený, šialený, nemohla to byť pravda, to bolo nemožné, nikto o tom nevedel. Ako bolo možné, že ten chlapec objavil jeho tajomstvo? Starodávny prútik zasvišťal vzduchom a miestnosť zalialo zelené svetlo. Kľačiaci rarášok sa zvalil mŕtvy na podlahu. Prihliadajúci kúzelníci pred ním vystrašene uskočili. Bellatrix a Lucius Malfoy odhodili ostatných stranou a snažili sa dostať ku dverám. Voldemortov prútik znovu a znovu svišťal vzduchom a všetci, ktorí sa snažili utiecť padali mŕtvi k zemi. Všetkých zabije za to, že mu priniesli takéto správy, za to, že počuli o zlatom pohári... Bol sám, iba smrť sa vznášala okolo. Oddychoval a oni sa mu zjavovali pred očami, jeho poklady, jeho ochrancovia, jeho záruka nesmrteľnosti – denník bol zničený a pohár ukradnutý. Čo ak, čo ak ten chlapec vedel o ostatných? Vedel, čo práve urobil, vystopoval ich viac? Bol na začiatku toho všetkého Dumbledore? Dumbledore, ktorý ho neustále podozrieval. Dumbledore, mŕtvy na jeho príkaz. Dumbledore, ktorého prútik bol teraz jeho. On sa predsa vyhol potupe, ktorou bola smrť a ten chlapec, ten chlapec... Ale pokiaľ by chlapec zničil niektorý z horcruxov, on, Lord Voldemort, by to určite vedel, cítil by to? On, najväčší čarodej zo všetkých, on, najsilnejší, vrah Dumbledora a koľkých ďalších bezcenných, bezmenných ľudí. Ako by Lord Voldemort mohol nevedieť, pokiaľ by on sám, najdôležitejší a drahocenný, bol napadnutý, zmrzačený? Pravda, necítil, keď bol zničený denník, ale myslel si, že to bolo preto, že nemal telo, ktorým by to cítil, bol menej než duch...Nie, určite, zvyšok bol v bezpečí...Ostatné horcruxy musia byť nedotknuté... Ale musí to zistiť, musí si byť istý...prešiel miestnosťou, odkopol raráškovo telo a obrazy sa mu vynárali a zase rozplývali v jeho kypiacich myšlienkach – jazero, chatrč, Rokfort,... Štipka pokoja teraz trochu ochladila jeho hnev. Ako by mohol chlapec vedieť, že ukryl prsteň v Gauntovej chatrči? Nikto nikdy nevedel, že je príbuzný s Gauntovcami, skryl všetky stopy, tie vraždy nikdy neboli spájané s ním. Prsteň bol určite v poriadku. A ako by mohol chlapec, alebo ktokoľvek iný vedieť o jaskyni a preniknúť cez jej ochranu? Myšlienka, že by medailón mohol byť ukradnutý bola absurdná... Rovnako ako škola. Jedine on sám mohol vedieť, kam v škole schoval horcrux, pretože jedine on sám poznal najväčšie tajomstvo toho miesta. A stále tu bola Nagini, ktorá teraz musí zostať blízko neho, pod jeho ochranou. Už nikdy ju nepošle plniť svoje rozkazy... Ale aby si bol istý, neochvejne istý, bude sa musieť vrátiť ku každej svojej skrýši, musí zdvojnásobiť ochranu okolo každého horcruxu...Túto vec, rovnako ako úlohu získať starodávny prútik, bude musieť podstúpiť sám... Ktorý z nich musí navštíviť prvý? Ktorý je v najväčšom nebezpečí? Bublal v ňom starý strach. Dumbledore poznal jeho prostredné meno...Dumbledore by mohol vedieť o spojení s Gauntovcami...Ich opustený dom bol, možno, najmenej bezpečným miestom. Tam pôjde najprv... Jazero, to je úplne nemožné...avšak tu bola istá možnosť, že by Dumbledore vďaka sirotincu vedel niečo o udalostiach z jeho minulosti. A Rokfort...ale vedel, že horcrux, ktorý je tam je v bezpečí. Pre Pottera by bolo nemožné dostať sa do Rokvilu bez povšimnutia, na školu môže zabudnúť. Viac-menej bude dobré upozorniť Snapea, že by sa chlapec mohol pokúsiť preniknúť do hradu. Hovoriť Snapeovi, prečo by sa o to mal pokúšať, by bolo hlúpe, samozrejme. Bola obrovská chyba veriť Bellatrix a Malfoyovi. Neukázala ich hlúposť a nedbalosť, ako neprezieravé im bolo dôverovať? Ako prvý teda navštívi Gauntov dom a vezme Nagini so sebou. Už sa od hada nikdy neodlúči...vyšiel z miestnosti do haly a von do tmavej záhrady kde striekala fontána. Zavolal Nagini hadím jazykom a tá sa vyplazila z krovia a pripojila sa k nemu ako dlhý tieň... Harry prudko otvoril oči, keď sa vrátil späť do prítomnosti. Ležal na brehu jazera vo svetle zapadajúceho slnka a Ron s Hermionou sa naňho dívali. Súdiac podľa ich ustaraných pohľadov a pokračujúcemu pulzovaniu jazvy, jeho náhly výlet do Voldemortových myšlienok nezostal bez povšimnutia. Posadil sa, trochu sa chvel a bol trošku prekvapený, že je spotený. Pohár ležal bez povšimnutia pred ním v tráve a tmavé modré jazero odrážalo zlaté záblesky zapadajúceho slnka. „Vie to.“ Jeho vlastný hlas znel čudne nízko v porovnaní s Voldemortovými vysoko položenými výkrikmi. „Vie to a chce skontrolovať všetky ostatné a ten posledný,“ a stál už na nohách, „je v Rokforte. Vedel som to. Vedel som to.“ „Čože?“ Ron naňho čumel, zatiaľ čo Hermiona sa posadila a vyzerala ustarane. „Ale čo si videl? Ako to vieš?“ „Videl som ho, ako zistil to o pohári, ja...bol som v jeho hlave a on je...“ Harry si spomenul na všetky tie vraždy... „je naozaj rozzúrený a vystrašený zároveň. Nemôže pochopiť, ako o tom vieme. Teraz ide skontrolovať ostatné – prsteň ako prvý. Myslí si, že ten, ktorý je v Rokforte je najviac v bezpečí, pretože je tam Snape a pretože bude tak ťažké, dostať sa tam nepozorovane. Myslím, že ten skontroluje ako posledný, ale i tak sa tam môže dostať behom pár hodín...“ „Videl si, kde v Rokforte to je?“ spýtal sa Ron a tiež už vyskočil na nohy. „Nie, sústredil sa na to, aby varoval Snapea, nemyslel na to, kde presne je horcrux...“ „Počkaj, počkaj!“ vykríkla Hermiona, keď Ron vzal horcrux a Harry znovu vytiahol neviditeľný plášť. „Nemôžeme tam len tak ísť, nemáme plán, musíme...“ „Musíme ísť,“ povedal Harry odhodlane. Dúfal, že sa vyspí, tešil sa, až sa dostane do nového stanu, ale to teraz nebolo možné. „Vieš si predstaviť, čo urobí, keď zistí, že prsteň a medailón sú preč? Čo keď premiestni horcrux z Rokfortu niekam inam, pretože si bude myslieť, že tam nie je dosť bezpečný?“ „Ale ako sa tam dostaneme?“ „Pôjdeme do Rokvillu,“ povedal Harry, „a skúsime niečo vymyslieť, až uvidíme, aká je ochrana okolo školy. Poď pod plášť, Hermiona, chcem, aby sme sa tentoraz držali pohromade.“ „Ale veď sa pod neho úplne nevojdeme...“ „Bude tma, nikto nespozoruje naše nohy.“ Cez jazero bolo počuť mávnutie ohromných krídel. Drak sa už dosť napil a teraz vyrazil do vzduchu. Prestali na chvíľu vo svojich prípravách a pozorovali, ako stúpa vyššie a vyššie, teraz už len ako čierna silueta viditeľná proti rýchlo sa šeriacej oblohe, až nakoniec zmizol za najbližším kopcom. Potom Hermiona podišla vpred a zaujala miesto medzi ostatnými. Harry stiahol plášť ako najnižšie to šlo a spoločne sa otočili na mieste do drtiacej temnoty.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář