Harry

28. kapitola - Stratené zrkadlo Harry dopadol na zem. Uvidel bolestne známu Hlavnú ulicu v Rokville: temné výklady, zahmlenú líniu tmavých hôr za dedinou, krivku cesty vedúcu priamo k Rokfortu, svetlo rozlievajúce sa z okien krčmy U troch metiel, ktoré si pamätal s prenikavou presnosťou, ako kúsok odtiaľ pred rokom pristál so zúfalo slabým Dumbledorom.. To všetko v okamihu po pristátí – a potom, ako uvoľnil zovretie Ronových a Hermioniných ramien, sa to stalo. Vzduch pretrhol výkrik, ktorý znel ako Voldemortov, keď si uvedomil, že mu ukradli pohár: trhal každý nerv v Harryho tele a ten vedel, že to spôsobilo ich zjavenie. Stačil pozrieť na ostatných dvoch pod plášťom, keď sa dvere Troch metiel prudko otvorili a tucet smrťožrútov v kapucniach a plášťoch sa vyvalil na ulicu s pripravenými prútikmi. Harry zadržal Ronovu ruku, ktorá zdvíhala prútik; bolo ich tu priveľa na to, aby im ušli. Aj najmenší pokus by mohol prezradiť ich pozíciu. Jeden zo Smťožrútov zdvihol svoj prútik a krik ustal, stále sa však ozýval v ozvene vzdialených hôr. „Accio plášť!“ zaručal smrťožrút. Harry pevne chytil cíp plášťa, ale ten sa nepokúsil ujsť. Privolávacie kúzlo naň nefungovalo. „Nie si pod svojím županom, Potter?“ zakričal smrťožrút, ktorý sa pokúsil privolať jeho neviditeľný plášť, a potom sa pozrel na svojich kolegov: „Rozostúpte sa. Je tu.“ Šesť smrťožrutov sa rozbehlo proti nim. Harry, Ron a Hermiona cúvali do najbližšej bočnej uličky rýchlo, ako to sa dalo, a smrťožrúti ich minuli len o vlások. Čakali v tme, počúvali kroky behajúce sem a tam a sledovali svetelné paprsky poletujúce ulicami, ako ich smrťožrúti pomocou prútikov hľadali. „Poďme preč,“ zašepkala Hermiona. „Odmiestnime sa!“ „Skvelý nápad,“ odpovedal Ron, ale predtým, ako mohol Harry zareagovať, smrťožrút zakričal. „Vieme, že si tu, Potter, odtiaľto sa nedostaneš! Nájdeme ťa!“ „Boli na nás pripravení,“ zašepkal Harry. „Nastražili to kúzlo, aby ich upozornilo, keby sme prišli. Povedal by som, že urobili niečo, aby nás tu udržali, uväznili - “ „A čo dementori?“ zakričal iný smrťožrút. „Keď ich pustíme z reťazí, nájdu ich dostatočne rýchlo!“ „Temný pán chce Pottera zabiť sám - “ „Dementori ho nezabijú! Temný pán chce Potterov život, nie jeho dušu. Bude ho ľahšie zabiť, keď ho najprv pobozkajú!“ Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. Harryho premkol strach: Aby sa ubránil dementorom, budú musieť použiť Patrona, ktorí ich okamžite prezradia. „Budeme sa musieť skúsiť odmiestniť, Harry!“ zašepkala Hermiona. Práve keď to povedala, pocítil neprirodzený chlad rozliezajúci sa po okolí. Okolité svetlo bolo vysaté priamo ku hviezdam, ktoré postupne tiež mizli. Pocítil, ako ho Hermiona chytila za ruku, a spoločne sa otočili na mieste. Vzduch, ktorým sa potrebovali pohybovať, akoby stuhol: nemohli sa premiestniť; smrťožrúti urobili svoje kúzla dobre. Chlad sa Harrymu zahrýzal hlbšie a hlbšie do tela. On, Ron a Hermiona ustupovali uličkou, tápali pozdĺž steny a snažili sa nevydať ani hlások. A potom spoza rohu vyšlo desať či viac dementorov. Nehlučne sa vznášali, temnejší ako okolie, v čiernych plášťoch so zhnitými rukami pokrytými chrastami. Cítili v okolí strach? Harry si tým bol istý: zdalo sa mu, že sa teraz pohybujú rýchlejšie, chrlili svoj hnilobný dych, ktorý tak neznášal. Cítil blížiacu sa beznádej – Zdvihol prútik: nemohol by pretrpieť Dementorov bozk, nech by sa stalo potom čokoľvek. Myslel na Rona a Hermionu keď zašepkal: „Expecto Patronum!“ Strieborný jeleň vyrazil zo špičky jeho prútika: dementori sa rozpŕchli a odniekiaľ sa ozval víťazoslávny krik. „Tam, to je on! Videl som Patrona, bol to jeleň!“ Dementori sa stiahli, hviezdy znovu vyhupli na oblohu a kroky smrťožrútov boli odrazu hlasnejšie. Ale skôr ako sa mohol zdesený Harry rozhodnúť, čo urobiť, ozvalo sa z úzkej uličky naľavo od nich vŕzganie pántov, otvorili sa dvere a nejaký hlas povedal: „Potter, rýchlo sem!“ Bez námietok poslúchol a všetci traja sa rozbehli do otvorených dverí. „Choďte hore, nechajte si na sebe plášť a buďte ticho!“ zamumlala vysoká postava, vyšla na ulicu a zabuchla za sebou dvere. Harry netušil kde sú, ale v plápolavom svetle jednej sviečky uvidel špinavý hostinec U kančej hlavy. Obehli pult a druhým vchodom sa dostali na tajné drevené schodisko, po ktorom vybehli ako najrýchlejšie vedeli. Schody viedli do obývačky s ošúpaných kobercom a malým krbom, nad ktorým visela olejomaľba plavovlasého dievčaťa, ktoré pozeralo do izby s akousi roztržitou prívetivosťou. Začuli zvuky z ulice. Stále ukrytí pod plášťom dobehli k špinavému oknu a vyzreli von. Ich záchranca, v ktorom Harry spoznal hostinského z Kančej hlavy, bol jediná postava bez kapucne. „No a čo?“ kričal na jednu zo zakrytých tvárí. „No a čo? Keď vy pošlete dementorov moju ulicou, ja na nich pošlem Patrona! Nechystám sa nijako si ich pripustiť k telu! Hovoril som vám to. To sa vážne nechystám!“ „To nebol tvoj Patronus,“ povedal smrťožrút. „To bol Potterov jeleň!“ „Jeleň!“ zasmial sa hostinský a vytiahol prútik. „Jeleň! Ty hlupák – Expecto Patronum!“ Niečo veľké a rohaté vyskočilo z prútika. So sklonenou hlavou to vyrazilo smerom k Hlavnej ulici a potom preč z dohľadu. „To nebolo to, čo som videl,“ vyhlásil smrťožrút, aj keď neisto. „Bol porušený zákaz vychádzania, veď ste počuli ten hluk,“ povedal jeden z jeho spoločníkov. „Niekto bol vonku napriek zákazu - “ „Keď budem chcieť pustiť von svoju mačku, tak to urobím a čert zober ten váš zákaz vychádzania!“ „Vy ste spustili Vreštiace zaklínadlo?“ „A čo keď áno? Zavriete ma do Azkabanu? Zabijete ma za to, že som vystrčil nos zo svojich vlastných dverí? Tak to urobte, ak chcete. Ale pre vaše vlastné dobro dúfam, že ste nestlačili vaše malé Znamenie Zla a nezavolali Veď-Viete-Koho. Asi sa mu nebude veľmi páčiť, že je tu kvôli mne a mojej mačke, čo?“ „O nás sa neboj,“ povedal jeden zo smrťožrútov, „boj sa o seba, dedo!“ „A kde budete predávať vaše elixíry a jedy, keď bude krčma zavretá? Čo sa potom stane s vašimi malými vedľajšími zárobkami?“ „Ty sa nám snáď vyhrážaš - ?“ „Ja držím hubu, preto sem chodíte, nie?“ „Aj tak som videl jeleňa!“ zakričal prvý smrťožrút. „Jeleň?“ ozval sa barman. „To je koza, ty idiot!“ „Dobre, urobili sme chybu,“ povedal druhý smrťožrút. „Ešte raz porušte zákaz vychádzania a my nebudeme takí zhovievaví!“ Smrťožrúti kráčali späť k hlavnej ceste. Hermiona si vydýchla od úľavy, vykĺzla spod plášťa a posadila sa na rozkývanú stoličku. Harry zatiahol závesy a potom zo seba a z Rona zhodil plášť. Zdola počuli hostinského, ako zahasproval dvere a vyšiel po schodoch. Harryho pozornosť upútalo niečo na krbovej rímse: malé, obdĺžnikové zrkadlo opreté na vrchu, presne pod obrazom toho dievčaťa. Hostinský vstúpil do izby. „Vy hlupáci!“ nevrlo začal a prechádzal pohľadom z jedného na druhého. „Na čo ste mysleli, keď ste sem išli?“ „Ďakujeme,“ povedal Harry, „ani nevieme, ako vám poďakovať. Zachránili ste nám život.“ Hostinský zavrčal. Harry sa k nemu priblížil a snažil sa pozrieť za dlhé, nitkovité vlasy a šedivé drôtené fúzy. Mal okuliare. Za špinavými šošovkami boli prenikavé, žiarivé oči. „To vaše oko som videl v zrkadle.“ V izbe bolo ticho. Harry a hostinský sa na seba pozerali. „Vy ste poslali Dobbyho.“ Hostinský prikývol a obzeral sa po škriatkovi. „Myslel som si, že bude s vami. Kde ste ho nechali?“ „Je mŕtvy,“ povedal Harry. „Bellatrix Lestrangeová ho zabila.“ Tvár hostinského sa nepohla. Po chvíli povedal, „To počujem nerád. Toho škriatka som mal rád.“ Otočil sa, špičkou svojho prútika zapaľoval sviečky a na nikoho sa nepozrel. „Vy ste Aberforth,“ povedal Harry mužovmu chrbtu. Nepotvrdil to, ani nevyvrátil, iba ďalej zapaľoval oheň. „Kde ste k tomu prišiel?“ spýtal sa Harry a prešiel k Siriusovmu zrkadlu, k druhej časti toho, ktoré rozbil takmer pred dvoma rokmi. „Kúpil som ho od Dunga asi pred rokom,“ odpovedal Aberforth. „Albus mi povedal, čo to je. Snažil som sa na vás dávať pozor.“ Ron zalapal po dychu. „Tá strieborná laň!“ vyhŕkol rýchlo. „To ste bol tiež vy?“ „O čom to hovoríš?“ nechápal Aberforth. „Niekto nám poslal Patrona ako laň!“ „So takým mozgom by si mohol byť smrťožrút. Nepredviedol som práve, že môj Patronus je koza?“ „Ach,“ zarazil sa Ron. „Ja... no, ja som hladný!“ dodal na obranu, keď jeho žalúdok hlasno zaškvŕkal. „Mám jedlo,“ povedal Aberforth, odišiel z miestnosti a o chvíľu sa vrátil s veľkým bochníkom chleba, trochou syra a cínovým džbánom medoviny, ktorý postavil na malý stolík oproti ohňu. Hltavo jedli a pili a na chvíľu bolo ticho, okrem praskania ohňa, cinkania pohárov a prežúvania. „Dobre teda,“ povedal Aberforth, keď dojedli, a Harry s Ronom sa rozvalili na stoličkách. „Potrebujem vymyslieť najlepší spôsob, ako vás odtiaľto dostať. V noci to nepôjde, počuli ste, čo sa stane, ak niekto vyjde von po zotmení: spustí sa Vreštiace zaklínadlo a pôjdu po vás ako stromostrážcovia po vajciach černožienok. Nemyslím, že sa mi podarí druhýkrát vydávať kozu za jeleňa. Počkajte do svitania, keď skončí zákaz vychádzania, potom si môžete znovu obliecť plášť a vydať sa na cestu. Choďte preč z Rokville, hore do hôr, tam sa budete môcť premiestniť. Možno stretnete Hagrida. Skrýva sa tam s Grawpom v jaskyni odvtedy, čo sa ho pokúsili zatknúť.“ „My neodídeme,“ povedal Harry. „Potrebujeme sa dostať do Rokfortu.“ „Nebuď hlúpy, chlapče,“ prehlásil Aberforth. „Musíme,“ oponoval Harry. „Čo naozaj musíte,“ skláňal sa k nim Aberforth, „je dostať sa čo najďalej odtiaľto, ako sa len dá.“ „Vy tomu nerozumiete. Nemáme veľa času. Musíme sa dostať do hradu. Dumbledore – váš brat – chcel, aby sme - “ Špinavé šošovky Aberforthových okuliarov na chvíľu vďaka odrazu ohňa vyzerali ako nepriehľadné, jasno biele plochy a Harry si tak spomenul na slepé oči obrovského pavúka Aragoga. „Môj brat Albus chcel veľa vecí,“ povedal Aberforth, „a ľudia sa pri plnení jeho veľkolepých plánov často zranili. Odíďte z tejto školy, Potter, aj z tejto krajiny, ak môžete. Zabudnite na môjho brata a jeho dômyselné plány. Je tam, kde ho nič z toho tu nemôže zasiahnuť, a vy mu nič nedlžíte.“ „Vy tomu nerozumiete,“ zopakoval Harry. „Ach, vážne?“ zahlásil Aberforth potichu. „Vy si myslíte, že som nerozumel svojmu bratovi? Myslíte si, že ste poznal Albusa lepšie než ja?“ „Tak som to nemyslel,“ povedal Harry, ktorého mozog lenivel únavou a váhou jedla a vína. „On.. nechal mi tu prácu.“ „Naozaj?“ prekvapil sa Aberforth. „Peknú prácu, dúfam? Prijemnú? Jednoduchú? Takú, ktorú by zvládol nekvalifikovaný čarodejník bez toho, aby sa namáhal?“ Ron sa ponuro zasmial. Hermiona vyzerala napäto. „Ja – nie je to jednoduché, to nie,“ reagoval Harry. „Ale ja musím - “ „Musíte? Prečo musíte? Je mŕtvy, nie?“ povedal Aberforth hrubo. „Nechaj to tak chlapče, než skončíš ako on! Zachráňte sa!“ „Ja... Nemôžem.“ „Prečo nie?“ „Ja - “ Harry sa cítil porazený; nemohol to vysvetliť, tak radšej prešiel do útoku: „Ale vy ste tiež bojovali. Ste vo Fénixovom ráde--“ „Bol som,“ povedal Aberforth. „Fénixov rád skončil. Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec a každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba. Tu to pre teba nebude bezpečné, Potter. On ťa veľmi chce. Uteč za hranice, schovaj sa, zachráň sa. Najlepšie bude, keď zoberieš so sebou aj týchto dvoch.“ Ukázal prstom na Rona a Hermionu. „Pokiaľ budú nažive, nebudú v bezpečí, každý vie, že pracovali s tebou.“ „Nemôžem,“ oponoval Harry. „Mám prácu-“ „Daj ju niekomu inému!“ „Nemôžem! Je to moja práca, Dumbledore mi to všetko vysvetlil-“ „Ach, naozaj? A povedal ti všetko? Bol k tebe úprimný?“ Harry si z celého srdca prial povedať „Áno“, ale to jednoduché slovo akoby nemohlo vyjsť z jeho úst. Aberforth vyzeral, že vie, na čo Harry myslí. „Poznal som svojho brata, Potter. Učil sa tajomstvá od našej matky. Tajomstvá a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus... bolo to pre neho prirodzené.“ Oči starého muža sa pomaly otočili na obraz dievčaťa na krbovej rímse. Bol to, keď sa teraz Harry poriadne rozhliadol po miestnosti, jediný obrázok v celej izbe. Nebola tam žiadna fotografia Albusa Dumbledora alebo niekoho iného. „Pán Dumbledore,“ povedala Hermiona placho. „To je vaša sestra? Ariana?“ „Áno,“ stroho odpovedal Aberforth. „Vy ste, slečna, čítali Ritu Skeeterovú, že áno?“ Aj v mierne červenom svetle, ktoré krb vytváral, bolo vidieť, ako sa Hermiona červená. „Elphias Doge sa nám o nej zmienil,“ poznamenal Harry a pokúšal sa z toho Hermionu dostať. „Ten starec,“ zamumlal Aberforth, a dal si ďalší hlt medoviny. „Myslel si, že môj brat bol vo všetkých smeroch úžasný. To si myslelo veľa ľudí. Vy traja tiež, ako vidím.“ Harry bol ticho. Nechcel znovu o Dumbledorovi pochybovať. Vtedy, keď dokopal Dobbyho hrob, sa rozhodol, že bude pokračovať po kľukatej nebezpečnej ceste, ktorú mu Albus Dumbledore naznačil. Musel prijať fakt, že mu všetko nepovedal, musí len veriť. Nijako netúžil znovu pochybovať; nechcel počuť nič, čo by ho mohlo odvrátiť od jeho úmyslov. Stretol sa s Aberforthovým pohľadom, ktorý bol prenikavý tak, ako pohľad jeho brata: Jasno modré oči pôsobili dojmom, že röntgenujú všetko, na čo sa uprú, a Harry si myslel, že Aberforth vie, na čo myslí, a preto ním pohŕda. „Profesorovi Dumbledorovi na Harrym veľmi záležalo,“ povedala Hermiona potichu. „A teraz?“ spýtal sa Aberforth. „Zvláštne, koľko ľudí, na ktorých môjmu bratovi záležalo, skončilo horšie, ako keby ich nechal na pokoji.“ „Čo tým myslíte?“ opýtala sa Hermiona bez dychu. „To je jedno,“ odpovedal Aberforth. „Ale to je naozaj dôležité! Vy – vy hovoríte o svojej sestre?“ spýtala sa Hermiona zvedavo. Aberforth sa na ňu pozrel: Jeho pery sa pohybovali, ako keby sa snažil zadržať slová, ktoré sa cez ne drali, a potom začal rýchlo hovoriť. „Moja sestra mala šesť rokov, keď na ňu zaútočili muklovia. Videli ju čarovať, sledovali ju cez živý plot, keď bola v záhrade. Bola ešte dieťa, nemohla to ovládať. Žiadny čarodejník v tom veku to nedokáže.“ „Keď to videli, vydesilo ich to. Preliezli cez plot a keď im nebola schopná ukázať, ako to urobila, postarali sa o to, aby to ten malý šialenec už nerobil.“ Hermionine oči sa zdali vo svetle ohňa obrovské; Ron vyzeral, akoby mu prišlo zle. Aberforth vstal, veľký ako Albus, a zrazu strašný vo svojom hneve a intenzite bolesti. „Zničilo ju to, čo jej urobili, už nikdy nebola v poriadku. Nepoužívala mágiu, ale nemohla sa jej zbaviť; obrátilo sa to proti nej a ona sa z toho zbláznila, keď to nemohla kontrolovať, vybuchlo to z nej. Niekedy bola čudná a nebezpečná. Ale väčšinou to bolo len malé, dobré a vydesené dievča.“ „A môj otec išiel po tých bastardoch, čo to urobili,“ pokračoval Aberforth, „zaútočil na nich. A oni ho za to zavreli do Azkabanu. Nikdy nepovedal, prečo to urobil, pretože by sa ministerstvo dozvedelo, čo sa z Ariany stalo a zavreli by ju do nemocnice Svätého Munga nadobro. S jej občasnými výbuchmi mágie, ktoré nemohla ovládať, by ju brali ako vážne ohrozenie Medzinárodnej dohody o utajení. Museli sme ju v tichosti dať do bezpečia. Presťahovali sme sa, ľuďom sme povedali, že je vážne chorá. Matka sa o ňu starala, snažila sa ju udržať pokojnú a šťastnú. Ja som bol jej obľúbencom,“ povedal a vyzeralo to, že sa cez Aberforthove vrásky a rozstrapatené fúzy pozerá špinavý školák. „Nie Albus, ten bol vždy hore vo svojej izbe, keď bol doma, čítal knihy a počítal si trofeje, dopisoval si s „najvýznamnejšími čarodejníckymi menami dnešných dní,“ uškrnul sa Aberforth, „ on nechcel, aby ho obťažovala. Mňa mala radšej. Ja som ju presvedčil, aby jedla, keď ju nepresvedčila ani moja mama. Tíšil som ju, keď mala jeden zo svojich šialených záchvatov, a keď bola pokojná, pomáhala mi kŕmiť kozy.“ „Neskôr, keď mala štrnásť... Nebol som tu,“ povedal Aberforth. „Keby som tu bol, mohol by som ju upokojiť. Mala jeden zo svojich záchvatov, moja matka už nebola mladá... bola to nehoda. Ariana to nemohla kontrolovať. Moju matku zabila.“ Harryho sa zmocnili divné pocity, zmes súcitu a odporu. Nechcel počuť viac, ale Aberforth rozprával ďalej. A Harry zauvažoval, po akom dlhom čase o tom hovoril, a či vôbec niekedy o tom hovoril. „To bola cena, ktorú Albus zaplatil za výlety po svete s Dogeom. Obaja sa vrátili na pohreb našej matky. Doge potom pokračoval sám, Albus sa usadil a stal sa hlavou rodiny. Ha!“ Aberforth vzbĺkol. „Ja som sa o ňu staral, ja som sa nemohol venovať škole, ja som zostal doma. Povedal mi, že môžem dokončiť školu a on prevezme matkine povinnosti. Ďalšia trocha rozruchu okolo pána Dokonalého, za starostlivosť o napoly šialenú sestru sa nevyhrávali ceny, nikto neocenil, keď ste ju zastavili, aby takmer každý deň nevyhodila dom do vzduchu. Ale robil to všetko vzorne pár týždňov... pokiaľ neprišiel on.“ Teraz sa na Aberforthovej tvári objavil nebezpečný výraz. „Grindewald. A konečne mal môj brat príležitosť porozprávať sa s niekým seberovným, rovnako nadaným, ako bol on sám. Starosť o Arianu sa presunula na vedľajšiu koľaj, aby sa mohol venovať všetkým svojim plánom na nový čarodejnícky rád, hľadaniu Relikvií a všetkému ostatnému, čo ich zaujímalo. Veľké plány v prospech celej čarodejníckej spoločnosti. V porovnaní s tým bol osud mladého dievčaťa zanedbateľný, keď Albus pracoval pre vyššie dobro. Po pár týždňoch som toho mal dosť. Bolo to krátko predtým, než som sa mal vrátiť naspäť do Rokfortu. Odhodlal som sa a tak som im to povedal, obom, z očí do očí, tak ako teraz stojím pred vami.“ Aberforth sa sklonil k Harrymu, a on sa nemusel príliš namáhať, aby si predstavil mladého, húževnatého a naštvaného Aberfortha, ako sa háda so starším bratom. „Povedal som mu, že by s tým mal prestať. Nech už chcete ísť kamkoľvek, nemôžete ju zobrať so sebou, na to nemá dosť síl, keď si vymýšľaš svoje múdre reči, ktorými sa snažíš získať nasledovníkov. Nepáčilo sa mu to,“ povedal Aberforth a jeho oči nakrátko zmizli – zo šošoviek jeho okuliarov sa opäť stali biele plochy. „Grindewaldovi sa to už vôbec nepáčilo. Rozzúril sa. Povedal mi, aký som mladý hlupák, že stojím v ceste jemu a môjmu dokonalému bratovi... čo som nechápal, že moja úbohá sestra by sa nemusela skrývať, keby zmenili svet a skončili s ukrývaním čarodejníkov a ukázali muklom ich miesto? A potom sme sa pohádali... vytiahol som prútik a Grindewald vytiahol svoj. Najlepší priateľ môjho brata na mňa použil Cruciatus. Albus sa ho snažil zastaviť, a potom sme všetci traja bojovali. Blýskanie a rany ju rozrušili... nemohla to vystáť - “ Z Aberforthovej tváre vypchala farba, ako keby utrpel smrteľné zranenie. „ – myslím si, že chcela pomôcť, ale nevedela, čo vlastne robí. Neviem ktorý z nás to bol – mohol to byť hociktorý – a ona bola mŕtva.“ Jeho hlas sa s posledným slovom zlomil a on dopadol na najbližšiu stoličku. Hermionina tvár bola mokrá od sĺz a Ron bol skoro taký bledý, ako Aberforth. Harry necítil nič, než náhly citový obrat: prial si, aby toto nikdy nepočul, aby bola jeho myseľ ušetrená od týchto hrozných spomienok. „Je mi to... Je mi to tak ľúto,“ zašepkala Hermiona. „Je to preč,“ zakrákal Aberforth. „Navždy preč.“ Utrel si nos do rukáva a odkašľal si. „Samozrejme, že Grindewald utiekol. Vo svojej krajine mal už zopár prehreškov a nechcel, aby sa na jeho konto pridala aj Ariana. A Albus bol oslobodený, že? Oslobodený od bremena starostlivosti o sestru, oslobodený, aby sa mohol stať tým najväčším kúzelníkom všetkých - “ „Nikdy nebol oslobodený,“ prerušil ho Harry. „Prosím?“ opýtal sa neveriaco Aberforth. „Nikdy,“ zopakoval Harry. „Tú noc, keď váš brat zomrel, vypil elixír, ktorý ho dovádzal do šialenstva. Začal kričať, prosil niekoho, kto tam vôbec nebol... neubližuj im, prosím... urob to radšej mne.“ Ron a Hermiona na Harryho strnulo hľadeli. Nikdy im podrobnosti o tom, čo sa stalo na ostrove v jazere. Udalosti, ktoré sa stali po jeho a Dumbledorovom návrate úplne zatienili všetko ostatné. „Myslel si, že je znovu s vami a Grindewaldom, viem, že áno,“ povedal Harry a spomínal si, ako Dumbledore ticho žobral a prosil. „Myslel si, že vidí Grindewalda, ako ubližuje vám a Ariane... trápilo ho to. Keby ste ho videli, nikdy by ste nepovedali, že bol oslobodený.“ Aberforth neprítomne pozoroval svoje kostnaté, žilnaté ruky. Po dlhom tichu prehovoril: „Ako si môžeš byť istý, Potter, že sa môj brat nezaujímal o vyššie dobro viac než o teba? Ako si môžeš byť istý, že si pre neho nebol nepodstatný rovnako ako jeho sestra?“ Akoby kus ľadu prebodol Harryho srdce. „Neverím tomu. Dumbledore mal Harryho rád,“ povedala Hermiona. „Prečo mu teda nepovedal, aby sa schoval?“ odsekol Aberforth. „Prečo mu nepovedal, aby na seba dával pozor, a ako sa má zachrániť?“ „Pretože,“ povedal Harry skôr, ako stihla odpovedať Hermiona, „pretože niekedy musíte myslieť na dôležitejšie veci, než je vaše bezpečie! Niekedy musíte myslieť na vyššie dobro! Toto je vojna!“ „Ty máš sedemnásť, chlapče!“ „Som plnoletý a budem bojovať, aj keď vy ste sa už vzdali.“ „Kto hovorí, že som sa vzdal?“ „’Fénixov rád skončil’,” opakoval Harry. „‘Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec, a každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba’” „Nehovorím, že sa mi to páči, ale je to pravda!“ „Nie, nie je,“ oponoval mu Harry. „Váš brat vedel, ako skoncovať s Veď-Viete-Kým a povedal mi to. A budem sa o to pokúšať, až kým neuspejem – alebo nezomriem. Nemyslite si, že neviem, ako by to mohlo skončiť. Viem to už roky.“ Čakal, že sa Aberforth bude posmievať a hádať, ale nič z toho sa nestalo. Ani sa nepohol. „Potrebujeme sa dostať do Rokfortu,“ povedal znovu Harry. „Ak nám nemôžete pomôcť, počkáme do rána a potom vás opustíme v mieri a cestu si nájdeme sami. Ak nám viete pomôcť, bolo by načase sa o tom zmieniť.“ Aberforth zostal ako prikovaný na svojej stoličke a sledoval Harryho očami, ktoré sa tak neobyčajne podobali bratovým. Nakoniec si odkašľal, postavil sa na nohy, prešiel okolo malého stolíku a priblížil sa k Arianinmu obrazu. „Vieš, čo máš robiť,“ povedal. Ariana sa usmiala, otočila sa a išla preč, nie tak, ako to bežne robia ľudia na obrazoch v Rokforte, že odídu z rámu – ona odišla dlhým tunelom namaľovaným za ňou. Pozorovali, ako sa jej štíhla postava vzďaľuje, až ju nakoniec pohltila tma. „Eh – čo?“ začal Ron. „Je len jedna cesta, ako sa tam teraz dostať,“ vysvetľoval Aberforth. „Musíte vedieť, že všetky staré tajné chodby sú na oboch koncoch zavalené, okolo vonkajších stien sú dementori a v škole chodia pravidelne hliadky, ako som sa dozvedel zo svojich zdrojov. Rokfort nebol nikdy tak prísne strážený. Ak chcete niečo urobiť, keď už budete vnútri, kde velí Snape a Carrowovci ako jeho zástupcovia... no, to máte vyhliadky, že? Hovorili ste, že ste pripravení zomrieť.“ „Ale čo to..?“ zvraštila Hermiona čelo pri pohľade na Arianin obraz. Malá biela bodka sa znovu objavila na konci nakresleného tunelu, a teraz prichádzala Ariana naspäť k nim a neustále sa zväčšovala. Ale teraz tu bol s ňou ešte niekto, niekto vyšší než ona, kto kríval a vyzeral rozrušene. Jeho vlasy boli dlhšie, než bol Harry zvyknutý: vyzeralo to, že dostal niekoľko sečných rán do tváre a jeho oblečenie bolo roztrhané. Pred očami im rástli dve postavy, pokiaľ obraz nevypĺňali iba ich hlavy a ramená. Potom sa obraz vyklonil dopredu zo steny ako malé dvere a odkryli vchod do tunela. A z neho, s veľmi dlhými vlasmi, poškriabanou tvárou a roztrhanými šatami, sa s výkrikom úľavy vyškriabal skutočný Neville Longbottom. Skĺzol z krbovej rímsy a zvolal: „Ja som vedel, že prídeš! Ja som to vedel, Harry!“ 29. kapitola – Stratený diadém „Neville... čo to... ako...?“ Ale Neville zbadal Rona a Hermionu a s potešením ich objímal. Čím ďalej sa Harry na Nevilla pozeral, tým horšie vyzeral: jedno jeho oko bolo žltofialové, napuchnuté, po celej tvári mal hlboké rany a celkovo to vyzeralo, že dosť zažil. Aj napriek potlčenému vzhľadu žiaril šťastím. Keď pustil Hermionu, znovu povedal: „Ja som vedel, že prídete! Stále som vravel Seamusovi, že je to len otázka času!“ „Neville, čo sa ti to stalo?“ „Čo? Toto?“ Neville nad svojimi zraneniami kývol rukou. „To nič nie je, počkajte, až uvidíte Seamusa. Môžeme teda vyraziť? A ešte niečo,“ otočil sa na Aberfortha, „Ab, možno, že ešte pár ľudí príde.“ „Ešte pár ľudí?“ zopakoval znepokojene Aberforth. „Čo tým myslíš, ešte pár ľudí, Longbottom? V celej dedine je zákaz vychádzania a nastražili tam Vreštiace kúzlo!“ „Viem, a preto sa budú premiestňovať priamo do baru,“ povedal Neville. „Proste ich pošli priechodom, keď sa tu ukážu, dobre? Veľmi pekne ďakujem.“ Neville podal Hermione ruku a pomohol jej vyškriabať sa na krbovú rímsu a do tunela; nasledoval Ron a za ním Neville. Harry sa otočil na Aberfortha. „Neviem, ako vám poďakovať. Dvakrát ste nám zachránili životy.“ „Tak si na ne dávajte pozor,“ povedal Aberforth nevrlo. „Po tretí raz sa mi to možno nepodarí.“ Harry sa vyšvihol na rímsu a preliezol dierou za Arianiným portrétom. Kamenné schody za ním boli príjemne uhladené, zdalo sa, že priechod je tam už roky. Na stenách viseli mosadzné lampy a hlinená zem bola udupaná a hladká; ako šli, ich tiene za nimi poskakovali po stenách a neúnavne ich sledovali. „Ako je to tu dlho?“ spýtal sa Ron, akonáhle vyrazili. „Na Záškodníckej mape to nie je, že Harry? Myslel som, že do školy a von vedie len sedem priechodov.“ „Všetky ich zablokovali už pred začiatkom roku,“ povedal Neville. „Nedá sa cez ne dostať, a so všetkými tými kúzlami na vchodoch a smrťožrútmi a dementormi pri východoch...“ Neville sa otočil, spätkoval pred nimi a hltal ich pohľadom. „Ale to je fuk... Je to pravda? Vážne ste sa vlámali do Gringott banky? A uleteli na drakovi? Je to všade, všetci o tom rozprávajú, Carrow zmlátil Terryho Boota, pretože to vykrikoval na večeri vo Veľkej sieni!“ „Áno, je to pravda,“ povedal Harry. Neville sa radostne zasmial. „A čo ste spravili s tým drakom?“ „Pustili ho,“ povedal Ron. „A Hermiona si ho tak strašne chcela nechať..“ „Nepreháňaj, Ron.“ „Ale čo ste robili? Ľudia vraveli, že len utekáš, Harry, ale to si nemyslím. Myslím, že po niečom idete.“ „Máš pravdu,“ povedal Harry, „ale povedz nám niečo o Rokforte, Neville, nič nevieme.“ „Už... No, už to nie je ozajstný Rokfort,“ povedal Neville a jeho úsmev pomaly vädol. „Viete o Carrowovcoch?“ „To sú tí dvaja smrťožrúti, čo tu učia?“ „Viac ako učia. Majú na starosti otázky disciplíny a veľmi radi trestajú, títo Carrowovci.“ „Ako Umbridgeová?“ „Pche, tá pri nich vyzerá neškodne. Všetci ostatní učitelia im musia nahlásiť, keď niečo vyvedieme. Ale pokiaľ sa tomu môžu vyhnúť, tak im to nepovedia. Povedal by som, že učitelia ich nenávidia úplne rovnako ako my.“ „Amycus, ten chlap, vyučuje to, čo bývalo Obranou proti čiernej mágii, až na to, že teraz je to len Čierna mágia. Musíme sa učiť kliatbu Cruciatus na ľuďoch, čo si zaslúžili tresty... “ „Čože?“ zaduneli jedným slovom hlasy Harryho, Rona a Hermiony a odrážali sa po celej chodbe. „Áno,“ povedal Neville. „To odtiaľ mám toto,“ a ukázal na obzvlášť hlbokú jazvu na tvári. „Odmietol som to spraviť. Hoci, niektorí študenti sa v tom priamo vyžívajú; Crabbe a Goyle to milujú. Povedal by som, že to je prvýkrát, čo im niečo ide.“ „Alecto, Amycova sestra, vyučuje Muklovskú výchovu, ktorá je povinná pre všetkých. Všetci ju musíme počúvať, keď vykladá, že muklovia sú ako zvieratá, blbí a špinaví, a ako svojím správaním donútili čarodejníkov stále sa skrývať, a že teraz sa obnovuje prirodzený stav. Odtiaľ mám toto,“ a ukázal na ďalšiu jazvu na tvári, „za to, že som sa jej spýtal, koľko muklovskej krvi s bratom majú.“ „Do pekla, Neville,“ povedal Ron, „ty vážne vieš, kedy sa ozvať.“ „Ty si ju nepočul,“ povedal Neville. „Tiež by si to nevydržal. Vec sa má tak, že akonáhle sa proti nim niekto postaví, ostatným to dáva nádej. Všimol som si to, keď to robil Harry.“ „Áno, ale potom ťa používajú ako brúsku na nože,“ povedal Ron a mierne ním trhlo, keď prešli okolo lampy a Nevillove zranenia tak vystúpili ešte zreteľnejšie. Neville pokrčil ramenami. „To je jedno, oni nechcú preliať veľa čistej krvi, takže nás len trochu pomučia, keď si dovoľujeme, ale nakoniec nás nezabijú.“ Harry nevedel, či boli horšie tie veci, čo im Neville práve hovoril, alebo ten vecný tón, ktorým to hovoril. „Jediní vo vážnom nebezpečenstve sú tí, ktorých priatelia a príbuzní robia problémy vonku. Už berú väzňov. Starý Xeno Lovegood si v Sršni trochu viac otvoril ústa, takže Lunu odtiahli z vlaku, keď šla domov na Vianoce.“ „Neville, je v poriadku, my sme ju videli... “ „Áno, ja viem, podarilo sa jej poslať mi správu.“ A vytiahol z vrecka zlatú mincu, v ktorej Harry poznal jeden z falošných galeónov, ktoré používala Dumbledorova armáda na posielanie správ. „Skvele sa osvedčili,“ povedal Neville a usmial sa na Hermionu. „Carrowovci nikdy neprekukli, ako komunikujeme a to ich vytáčalo. Túlali sme sa stále v noci po chodbách a písali na steny veci ako: Dumbledorova armáda, Stále verbujeme a tak ďalej. Snape to nenávidel.“ „Túlali?“ povedal Harry, ktorý si všimol minulý čas. „No, pekne sa to skomplikovalo,“ povedal Neville. „Na Vianoce sme stratili Lunu, Ginny sa nevrátila z veľkonočných prázdnin a my traja sme boli niečo ako vodcovia. Zdalo sa, že Carrowovci vedia, že za dosť z toho môžem, takže po mne dosť tvrdo šli. A nakoniec chytili Michaela Cornera, keď sa snažil pustiť prváka, ktorého zviazali, a škaredo ho dotýrali. To ľudí vystrašilo.“ „Nehovor,“ zamumlal Ron, ako cesta začala stúpať. „No áno, nemohli sme od ľudí chcieť, aby pokračovali po tom, čo sa stalo Michaelovi, takže sme od podobných kúskov upustili. Ale stále sme bojovali, ale potajomky, až do času pred pár týždňami. To sa rozhodli, že je len jediná cesta, ako ma zastaviť, a išli si pre babičku.“ „Čože?“ vyhŕkli Harry, Ron a Hermiona dohromady. „No,“ povedal Neville, a začal trochu funieť, pretože cesta stúpala dosť strmo, „aspoň vidíte, ako uvažujú. Únosy detí, aby skrotili ich príbuzných, fungovali vážne dobre. Kedy to začnú robiť naopak, bolo len otázkou času. Problém bol ten,“ otočil sa na nich a Harry bol prekvapený, ako sa škerí, „že babička bola trošku väčším sústom, než dokázali prehltnúť. Malá stará čarodejnica, ktorá žije sama, asi si mysleli, že nebudú musieť poslať nikoho mimoriadne silného. Každopádne,“ zachechtal sa Neville, „Dawlish je stále u Sv. Munga a babička je na úteku. Poslala mi list,“ a poklopal rukou na náprsnú tašku, „a napísala mi, že je na mňa pyšná, že som pravým synom svojich rodičov a že v tom mám pokračovať.“ „Husté,“ povedal Ron. „To áno,“ odvetil Neville veselo, „Akonáhle si však uvedomili, že nado mnou nemajú žiadnu moc, rozhodli sa, že Rokfort môže predsa len fungovať aj bezo mňa. Neviem, či ma chceli zabiť, alebo poslať do Azkabanu, každopádne som vedel, že je čas zmiznúť.“ „Ale,“ povedal Ron zmätene, „nemierime... nemierime snáď do Rokfortu?“ „Jasné,“ povedal Neville. „Uvidíte. Už sme tu.“ A hneď za rohom, priamo proti nim, bol koniec priechodu. Ďalšie krátke schodište viedlo do priechodu úplne rovnakého ako za Arianiným portrétom. Neville ho otvoril a preliezol skrz. Ako ho Harry nasledoval, počul, ako volá: „Pozrite, kto to je! No nevravel som vám to?“ Akonáhle sa Harry objavil v izbe za priechodom, ozvalo sa niekoľko výkrikov: „HARRY!“ „To je Potter, to je POTTER!“ „Ron!“ „Hermiona!“ Harry bol pomerne zmätený zo všetkých tých farebných závesov, svetiel a tvárí. V nasledujúcom okamihu boli zaplavení, objímaní, potľapkávaní po chrbte a rozstrapatení niečím, čo sa zdalo byť davom viac než dvadsiatich ľudí. Akoby práve vyhrali finále v metlobale. „Dobre, dobre, upokojte sa!“ volal Neville a ako dav pomaly ustupoval, Harry konečne zaregistroval okolie. Vôbec tú miestnosť nespoznával. Bola ohromná, vyzerala skôr ako vnútrajšok mimoriadne prepychovej stromovej skrýše alebo možno gigantickej kajuty. Pestrofarebné hojdacie siete viseli zo stropu a z balkónu obiehajúceho stenu z tmavého dreva bez okien, ktorá bola pokrytá gobelínmi. Harry videl zlatého chrabromilského leva na šarlátovom pozadí; čierneho jazveca z Bifľomoru, na žltom a bronzového orla na modrom pozadí z Bystrohlavu. Jedine slizolínska strieborná a zelená chýbala. Ďalej napratané knižnice, niekoľko metiel opretých o stenu a v rohu veľké drevené rádio. „Kde to sme?“ „Núdzová miestnosť, samozrejme!“ povedal Neville. „Prekonala samu seba, čo?“ „Carrowovci ma prenasledovali a ja som vedel, že mám len jednu možnosť, kde sa skryť: podarilo sa mi prejsť dvermi a toto sem tu našiel. No, nie je to úplne to isté, ako keď som prišiel prvýkrát, bolo to oveľa menšie, bola tu len jedna hojdacia sieť a len chrabromilské gobelíny. Ale rozpínala sa čím ďalej tým viac, keď členovia D.A. prichádzali.“ „A Carrowovci sa nedostanú dnu?“ spýtal sa Harry, hľadajúc dvere. „Nie,“ povedal Seamus Finnigan, ktorého si Harry nevšimol, kým neprehovoril: Seamusova tvár bola zjazvená a opuchnutá. „Je to vhodná skrýša, a pokiaľ je tu aspoň jeden z nás, tak na nás nemôžu, dvere im nejdú otvoriť. To všetko vďaka Nevillovi, to sa mu vážne podarilo. Môžeš požiadať presne o to, čo chceš... ako napríklad, „nechcem, aby sa sem ktokoľvek z Carrowových donášačov mohol dostať“ – a tá miestnosť ti to splní! Len sa musíš uistiť, že si zavrel zadné vrátka. Neville je vážne borec!“ „Je to vážne tak jednoduché,“ povedal Neville skromne. „Bol som tu asi deň a pol, začínal som byť vážne hladný a prial som si, aby som mal niečo na jedenie, a vtom sa otvoril ten priechod do Kančej hlavy. Prešiel som skrz a stretol Aberfortha . Zásobuje nás jedlom, pretože z nejakého dôvodu to tá miestnosť nevie.“ „No áno, jedlo je jedna z piatich výnimiek podľa Gampovho zákona o Základných premenách,“ povedal Ron na všeobecný úžas. „Takže sa tu ukrývame skoro dva týždne,“ povedal Seamus, „a skrátka vytvára nové postele, kedykoľvek potrebujeme a dokonca zvládla aj peknú kúpeľňu, keď sa tu začali objavovať dievčatá... “ „...pretože tušila, že sa možno budeme chcieť umyť,“ dodala Lavender Brownová, ktorú si doteraz Harry nevšimol. Teraz, keď sa začal poriadne rozhliadať, všimol si mnoho známych tvári. Boli tu obe dvojičky Patilové, rovnako aj Terry Boot, Ernie MacMillan, Anthony Goldstein a Michael Corner. „Hovor, čo ste vyvádzali,“ povedal Ernie, „Nemôžeme sa zhodnúť, snažíme sa počúvať Potterovu hliadku, ako to len ide,“ a ukázal na rádio. „Vy ste sa nevlámali do Gringott banky, že nie?“ „Vlámali!“ povedal Neville. „A ten drak je tiež pravda!“ V miestnosti prepukol potlesk a ozvalo sa aj niekoľko výkrikov; Ron sa uklonil. „Po čom ste išli?“ opýtal sa dychtivo Seamus. Kým ktokoľvek z nich mohol čokoľvek dodať, Harry pocítil hroznú, spaľujúcu bolesť v jazve, a rýchlo sa otočil chrbtom k zvedavým a potešeným tváram. Núdzová miestnosť zmizla a on stál uprostred poničenej kamennej chatrče. Hnijúce dosky boli vytrhané z podlahy, vykopaná zlatá truhla stála otvorená pred prázdnou dierou a zívala prázdnotou. Voldemortov zúrivý rev vibroval v Harryho hlave. S obrovským úsilím sa odpútal od Voldemortovej mysle a objavil sa tam, kde stál predtým, podopieraný Ronom. „Si v poriadku?“ povedal Neville, „čo si takto sadnúť? Čakám, že si dosť unavený, čo?“ „Nie,“ odpovedal Harry. Pozrel sa na Rona a Hermionu a bez slov sa im snažil povedať, že Voldemort práve objavil stratu jedného z horcruxov. Čas ubiehal strašnou rýchlosťou, ak Voldemort teraz navštívi Rokfort, mohli by prísť o svoju šancu. „Musíme vyraziť,“ povedal a podľa ich výrazov pochopil, že mu rozumeli. „Čo budeme robiť, Harry?“ spýtal sa Seamus, „aký je plán?“ „Plán?“ opakoval Harry. Všetku svoju vôľu spotreboval, aby ho opäť nepohltilo Voldemortovo besnenie; jeho jazva stále pálila. „No, je tu niečo čo – Ron, Hermiona a ja – musíme spraviť, a potom odtiaľto zmizneme.“ Nikto sa už nesmial ani nepokrikoval. Neville vyzeral zmätene. ,,Čo myslíš tým, že ‚odtiaľto zmiznete‘?“ „Neprišli sme, aby sme tu zostali,“ povedal Harry a šúchal si jazvu, aby tak zmiernil bolesť. „Musíme urobiť niečo dôležité... “ „Čo je to?“ „Ja...to vám nemôžem povedať.“ Po tomto sa zdvihla vlna reptania; Neville zvraštil obočie. „Prečo nám to nemôžeš povedať? Má to predsa pomôcť v boji proti Veď-vieš-komu, alebo nie?“ „To áno... “ „Potom ti teda pomôžeme.“ Ostatní členovia Dumbledorovej armády prikyvovali, niektorí s nadšením, ďalší s vážnou tvárou. Pár z nich sa zdvihlo zo stoličiek, aby tak dokázali svoju odhodlanosť pre okamžitú akciu. „Vy to nechápete,“ zdalo sa, že Harry v posledných hodinách hovoril túto vetu často. „My... my vám to nemôžeme povedať. Musíme to spraviť... sami.“ „Prečo?“ spýtal sa Neville. „Pretože…“ Zúfalo chcel začať hľadať posledný horcrux, alebo si aspoň pohovoriť s Ronom a Hermionou, kde by mali začať pátranie, takže ťažko formuloval svoje myšlienky. Jazva ho stále pálila. „Dumbledore nám trom nechal prácu,“ naviazal opatrne, „a my to nemáme nikomu povedať... tým myslím, že chcel, aby sme to spravili len my traja.“ „Sme jeho armáda,“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda. Takže sme v tom všetci spoločne, pokračovali sme, keď ste vy boli preč...“ „Nebol to práve piknik, kámo,“ poznamenal Ron. „Nepovedal som, že bol, ale nechápem, prečo by ste nám nemohli dôverovať. Každý v Núdzovej miestnosti bojoval a sem sa dostali, pretože po nich išli Carrowovci. Všetci, čo sú tu, dokázali, že sú Dumbledorovi oddaní... a tebe tiež.“ „Pozrite sa,“ začal Harry, hoci nevedel, čo vlastne povie, ale bolo to jedno: dvere tunelu za ním sa práve otvorili. „Dostali sme tvoj odkaz, Neville! Ahoj, vy traja, myslel som si, že tu budete!“ To boli Luna a Dean. Seamus spokojne zavýskal a bežal objať svojho najlepšieho kamaráta. „Ahoj, všetci!“ pozdravila Luna šťastne. „Ach, je tak skvelé byť zase späť!“ „Luna,“ povedal Harry roztržito, „čo tu robíš? Ako si sa sem...?“ „Poslal som po nich,“ vysvetlil Neville a zdvihol falošný galeón. „Sľúbil som jej a Ginny, že pokiaľ sa objavíte, dám im vedieť. Všetci sme si mysleli, že keď sa objavíte, bude to znamenať prevrat. Že zvrhneme Snapea a Carrowovcov.“ „Samozrejme, že je to tak,“ preniesla Luna ticho, „Že áno, Harry? Vyženieme ich z Rokfortu?“ „Počúvajte,“ povedal Harry, v ktorom sa dvíhala panika, „je mi ľúto, ale preto sme sa nevrátili. Musíme niečo spraviť, a potom.... “ „Necháte nás v tejto špine?“ vyhŕkol Michael Corner. „Nie!“ vykríkol Ron. „To, čo robíme, prinesie úžitok všetkým, ide o to, aby sme sa zbavili Veď-viete-koho...“ „Tak nás nechajte, aby sme pomohli!“ povedal Neville nazlostene. „Chceme sa na tom podieľať!“ Za nimi sa ozval hluk a Harry sa otočil. Takmer zinfarktoval: Ginny práve vystupovala z otvoru v stene, a v tesnom závese ju nasledovali Fred, George a Lee Jordan. Ginny sa na Harryho žiarivo usmiala: úplne zabudol, alebo nikdy naplno neoceňoval, aká je prekrásna, ale nikdy ešte nebol tak nešťastný, že ju vidí. „Aberforth začína byť trochu otrávený,“ povedal Fred a zdvihol ruku ako odpoveď na niekoľko pozdravov. „Chce spať a jeho hostinec sa mení na vlakovú stanicu.“ Harrymu spadla čeľusť. Priamo za Leem Jordanom vošla Harryho ex-priateľka Čcho Čchangová a usmiala sa naň. „Dostala som odkaz,“ povedala, keď ukázala svoj falošný galeón a išla sa posadiť vedľa Michaela Cornera. „Takže, aký je plán, Harry?“ zaujímal sa George. „Žiadny nie je,“ odvetil Harry, stále zmätený z náhleho príchodu toľkých ľudí a neschopný všetko vstrebať, keď ho jazva stále silno pálila. „Takže ho budeme vymýšľať za pochodu, že? Presne tak to mám najradšej,“ poznamenal Fred. „Musíš s tým prestať!“ otočil sa Harry na Nevilla. „Prečo si ich všetkých zavolal? Toto je šialené...“ „Sme vo vojne, nie?“ povedal Dean a vytiahol svoj falošný galeón. „Odkaz vravel, že Harry je späť a my budeme bojovať! Akurát musím zohnať prútik... “ „Ty nemáš prútik...?“ začal Seamus. Ron sa náhle otočil k Harrymu. „Prečo nemôžu pomôcť?“ ,,Čože?“ „Môžu pomôcť,“ Ron stíšil hlas tak, že nasledujúcu vetu mohla počuť len Hermiona, ktorá stála medzi nimi. „Nevieme, kde to je. Musíme to rýchlo nájsť. Nemusíme im povedať, že je to horcrux.“ Harry odvrátil pohľad od Rona k Hermione, ktorá zamumlala, „Myslím, že má Ron pravdu. Veď ani nevieme, čo hľadáme. Potrebujeme ich.“ A keď Harry vyzeral nepresvedčene, „Nemusíš všetko robiť sám, Harry,“ dodala. Harry rýchlo premýšľal, jazva ho stále pálila a znovu hrozilo, že mu pukne hlava. Dumbledore ho varoval, aby o horcuxoch nevravel nikomu inému než Ronovi a Hermione. Tajomstvo a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus… bolo to preňho prirodzené… Menil sa na Dumbledora, ktorý svoje tajomstvá skrýva a bojí sa dôverovať ostatným? Ale Dumbledore veril Snapeovi a kam to viedlo? K vražde na vrchole najvyššej veže… „Fajn,“ povedal potichu tým dvom. „Okej,“ zavolal na celú miestnosť a šum prestal: Fred a George, ktorí rozprávali vtipy pre pobavenie najbližších, zmĺkli a všetci vyzerali čulo a vzrušene. „Je tu niečo, čo potrebujeme nájsť,“ vysvetľoval Harry. „Niečo... niečo, čo nám pomôže zvrhnúť Veď-viete-koho. Je to tu, v Rokforte, ale nevieme kde. Možno to patrilo Brunhilde Bystrohlavovej. Počul niekto o takom predmete? Natrafil niekto na niečo s nákresom orla napríklad?“ S nádejou pozeral na skupinku študentov z Bystrohlavu, k Padme, Michaelovi, Terrymu a Čcho, ale neodpovedali, len Luna, usadená na operadle Ginnynej stoličky. „Je tu jej stratený diadém. Povedala som ti o ňom, pamätáš, Harry? Stratený diadém Brunhildy Bystrohlavovej? Ocko sa snažil zhotoviť duplikát.“ „Áno, ale stratený diadém,“ prevrátil očami Michael Corner, „je stratený, Luna. To je trochu problém.“ „Kedy sa stratil?“ spýtal sa Harry. „Vraví sa, že pred stáročiami,“ odpovedala Čcho a Harryho srdce pokleslo. „Profesor Flitwick vraví, že diadém zmizol so samou Bystrohlavovou. Ľudia ho hľadali, ale,“ otočila sa na ostatných z Bystrohlavu, „nikto nenarazil ani na stopu, že?“ Všetci pokrútili hlavou. „Hej, čo je vlastne diadém?“ zaujímal sa Ron. „Vyzerá to asi ako koruna,“ informoval ho Terry Boot. „Brunhildin vraj bol začarovaný tak, že zväčšoval múdrosť toho, kto ho nosil.“ „Áno, ockov strachopud nasál... “ Ale Harry Lunu prerušil. „A ani jeden z vás nikdy nevidel niečo, čo by sa tomu podobalo?“ Znovu všetci pokrútili hlavou. Harry sa pozrel na Rona a Hermionu a na nich sa odrážalo jeho vlastné sklamanie. Predmet, ktorý bol stratený tak dlho, očividne bez stopy, nebol práve vhodným kandidátom na horcrux schovaný v Rokforte… ale kým mohol položiť ďalšiu otázku, Čcho znovu prehovorila. „Harry, pokiaľ by si chcel vidieť, ako by mal ten diadém vyzerať, mohla by som ťa vziať do našej klubovne a ukázať ti ho. Socha Brunhildy ho má na hlave.“ Harryho znovu začala páliť jazva: na chvíľu sa pod ním Núdzová miestnosť zakolísala a namiesto nej videl pod sebou čiernu zem a okolo ramien mal omotaného veľkého hada. Voldemort znovu letel, nevedel či k podzemnému jazeru alebo sem do hradu; tak či tak, času zostávalo málo. „Je na ceste,“ povedal ticho Ronovi a Hermione. Letmo pozrel na Čcho a potom späť na nich. „Počúvajte, viem, že to nie je práve najlepší plán, ale pôjdem a pozriem si tu sochu, aspoň zistím, ako ten diadém vyzerá. Počkajte na mňa tu a dávajte, však viete... na seba pozor.“ Čcho vstala, ale Ginny divoko vyhŕkla, „Nie, Luna tam vezme Harryho, že áno, Luna?“ „Ááách, áno, rada,“ prisvedčila Luna šťastne a Čcho sa sklamane posadila späť. „Ako sa dostaneme von?“ spýtal sa Harry Nevilla. „Tadeto.“ Viedol Harryho a Lunu k rohu, kde za malou skriňou viedli príkre schody. „Každý deň vedú niekam inam, takže ich nikdy nenájdu,“ vravel Neville. „Jediný háčik je v tom, že nikdy nevieme, kde presne sa objavíme. Buď opatrný, Harry, v noci stále obchádzajú a kontrolujú chodby.“ „Žiadny problém,“ uisťoval ho Harry. „O chvíľu sa uvidíme.“ On a Luna sa poponáhľali po schodoch, ktoré boli dlhé, osvetlené pochodňami a neočakávane zatáčali. Nakoniec prišli k akejsi stene. „Poď sem,“ povedal Harry Lune, vytiahol neviditeľný plášť a cez oboch ho prehodil. Trochu zatlačil na stenu. Tá pod jeho dotykom zmizla a oni sa preplazili von: Harry sa obzrel a videl, ako sa priechod uzavrel. Stáli v temnej chodbe: Harry odtiahol Lunu späť do tieňa, prehrabal sa vrecúškom, ktorý mal okolo krku, a vytiahol Záškodnícku mapu. Pridržal si ju tesne pod nosom a hľadal, kde sa na ňom nachádza jeho a Lunina bodka. „Sme na piatom poschodí,“ zašepkal a pozrel, ako sa vedľajšou chodbou od nich vzďaľuje Filch. „Poďme tade.“ Odkradli sa. Harry sa túlal v noci po hrade už mnohokrát, ale nikdy mu pri tom srdce netĺklo tak rýchlo, nikdy mu tak nezáležalo, aby našiel bezpečnou cestu. Harry a Luna kráčali po štvorcoch mesačného svetla dopadajúcom na podlahu, okolo niekoľkých brnení, helmy za zvuku ich krokov škrípali, kráčali okolo rohov, za ktorými ktoviečo číhalo, a Harry zakaždým, keď to dovolilo svetlo, kontroloval Záškodnícku mapu. Dvakrát museli zastaviť, aby na seba neupútali pozornosť, keď okolo preletel duch. Stále očakával, že narazí na prekážku; jeho najväčšou obavou bol Zloduch a tak nastražil uši pri každom kroku, aby započul prvé náznaky pospevovania rokfortského strašidla. „Tade, Harry,“ vydýchla Luna, potiahla ho za rukáv a vliekla ho k špirálovitým schodom. Stúpali v závratných kruhoch; tu hore Harry ešte nikdy nebol. Nakoniec prišli až k dverám. Nebola tu žiadna kľučka ani kľúčová dierka: nič okrem prostej masy starého dreva a bronzové klopadlo v tvare orla. Luna zdvihla bledú ruku, ktorá sa ako by tajomne vznášala vo vzduchu bez paže či tela. Raz zaklopala a v tom tichu to Harrymu pripadalo ako výstrel z dela. Naraz sa orlov zobák otvoril, ale namiesto vtáčieho spevu, sa ozval mäkký melodický hlas: „Čo je skôr, fénix alebo plamene?“ „Hmm… čo myslíš, Harry?“ spýtala sa Luna s nádejou. „Čo? Vy nemáte heslo?“ „Ach, nie, musíš odpovedať na otázku,“ odpovedala mu Luna. „A čo keď mu odpovieš zle?“ „No tak musíš počkať, kým to niekto povie správne,“ vysvetľovala Luna. „Takto sa učíš, vieš?“ „Áno… problém je, že si naozaj nemôžeme dovoliť čakať na niekoho ďalšieho, Luna.“ ,,Áno, viem, čo myslíš,“ súhlasila Luna vážne. „Tak teda, ja si myslím, že kruh nemá začiatok.“ „Pekne povedané,“ predniesol hlas a dvere sa otvorili. Prázdna klubovňa Bystrohlavu bola široká kruhová miestnosť, vzdušnejšia než ktorákoľvek iná, ktorú kedy Harry v Rokforte videl. Klenuté okná prerušovali steny pokryté modro-bronzovým hodvábom: cez deň mali bystrohlavskí študenti skvelý výhľad na okolité hory. Strop bol klenutý a pomaľovaný hviezdami, podobne ako na koberci farby polnočnej modrej. Boli tu stoly, stoličky a knižnice a vo výklenku oproti dverám stála vysoká socha z bieleho mramoru. Harry spoznal Brunhildu Bystrohlavovú podľa busty, ktorú videl v Luninom dome. Socha stála vedľa dverí, ktoré, ako odhadoval, viedli hore do spální. Prikročil až k mramorovej žene a tá sa naňho dívala s potuteľným, miernym úsmevom na tvári; krásna, hoci trochu odstrašujúca. Na hlave mala spodobenú krehko vyzerajúcu čelenku. Vôbec sa nepodobala tej, ktorú mala Fleur na svadbe. Na tejto boli vyryté slová. Harry vyšiel spod plášťa a vyšplhal sa hore na podstavec sochy, aby si ich mohol prečítať. „‘Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.‘“ „Čo z vás robí úplného chudáka, pretože dôvtipný veľmi nie ste,“ ozval sa kotkodákavý hlas. Harry sa zvrtol, skĺzol z podstavca a pristál na podlahe. Pred ním stála zhrbená postava Alecto Carrowovej a akonáhle Harry zdvihol svoj prútik, priložila mäsitý ukazovák k lebke a hadovi, vypáleným na jej predlaktí. 30. kapitola – Prepustenie Severusa Snapa Vo chvíli, keď sa jej prst dotkol znamenia, Harryho jazva sa rozpálila dobiela, hviezdna miestnosť okolo neho zmizla a on stál pod vysokým útesom na kuse skaly čnejúcej do mora a okolo neho sa rozlievali vlny. V srdci cítil víťaztvo – majú chlapca. Hlasná rana vrátila Harryho na miesto, kde stál. Dezorientovaný zdvihol svoj prútik, ale čarodejnica pred ním už padala dopredu na podlahu a narazila do nej tak silno, že zarinčalo sklo v knižniciach na stene. „Nikdy som nikoho neomráčila, pokiaľ nepočítam naše lekcie v D.A.,“ povedala Luna a mierne sa divila. „Bolo to hlasnejšie, než som si myslela.“ A bolo to dosť hlasné na to, aby sa strop nad nimi začal otriasať cupitaním mnohých nôh a ozvena krokov za dverami do spální bola stále hlasnejšia. Lunina kliadba zobudila Bystrohlavčanov spiacich nad nimi. „Luna, kde si? Potrebujem sa schovať pod plášť!“ Lunine nohy sa objavili v prázdnom priestore a Harry sa rýchlo postavil vedľa nej, aby plášť spustila späť na zem práve vo chvíli, kedy sa dvere do spální otvorili a prúd Bystrohlavčanov, ktorí boli ešte v pyžamách, sa nahrnul do spoločenskej miestnosti. Vo chvíli, keď zazreli bezvedomú Alecto ležať na podlahe, začali sa ozývať výkriky a prekvapené vzdychy. Pomaly sa dovliekli až do kruhu okolo nej, akoby tam ležala spiaca príšera, ktorá sa môže kedykoľvek zobudiť a zaútočiť. Potom jeden odvážny maličký prvák vyštartoval smerom k nej a pichol ju do chrbta svojím obrovským prútikom. „Myslím, že je mŕtva!“ vykríkol s úľavou. „Och, pozri sa,“ šťastne zašepkala Luna, keď sa Bystrohlavčania zhlukovali okolo Alecto. „Sú radi!“ „Hej... skvelé...“ Harry zavrel oči, a jeho jazva pulzovala bolesťou. Chcel sa opäť pozrieť do Voldemortovej mysle... Preplával puklinou do prvej jaskyne... Rozhodol sa skontrolovať, či je medailón v bezpečí ešte pred tým, než odíde do Rokfortu... ale to mu nebude trvať dlho... Bolo počuť klepnutie na dvere vedúcich do Bystrohlavskej klubovne a všetci stuhli. Z druhej strany započul Harry ľahký melodický hlas, ktorý vychádzal z orlieho klopadla. „Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“ „Ako to mám vedieť?! Stíchni!“ zavrčal neotesaný hlas, o ktorom Harry vedel, že patrí bratovi Alecto, Amycusovi. „Alecto? Alecto? Si tam? Dostala si ho? Otvor dvere!“ Bystrohlavčania si medzi sebou vystrašene šepkali. Potom sa bez varovania ozvala sprcha hlasných rán na dvere, ako keby do nich niekto strieľal z pištole. „ALECTO! Keď príde, a my nebudeme mať Pottera... Chceš dopadnúť ako Malfoy? ODPOVEDZ MI!“ Amycus kričal a trhal dverami, skúšal všetko, ale pevné drevo sa ani nepohlo. Bystrohlavčania vystrašene ustupovali, niektorí z najvyľakanejších dokonca utekali späť do postele. Potom, presne vo chvíli, keď Harry premýšľal, či nerozrazí dvere a neomráči Amycusa skôr, než stihne čokoľvek urobiť, sa ozval spoza dverí známy hlas. „Môžem sa vás opýtať, čo to robíte, profesor Carrow?“ „Snažím sa dostať cez tieto hlúpe dvere!,“zreval Amycus. „Choďte pre Flitwicka! Odkážte mu, nech okamžite otvorí tie dvere!“ „Nie je vovnútri vaša sestra?“spýtala sa profesorka McGonagallová. „Nepustil ju už náhodou profesor Flitwick dovnútra na váš naliehavý príkaz? Možno by vám mohla tie dvere otvoriť ona! Potom by ste nemuseli zobudiť polovicu hradu!“ „Neodpovedá mi, vy stará metla! Otvor tie dvere! HNEĎ!“ „S potešením, pokiaľ si to prajete,“povedala profesorka McGonagallová chladne. Ozvalo sa ľahké klepnutie, a melodický hlas sa znovu opýtal: „Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“ „Do nebytia, ktoré je takpovediac všetkým,“ povedala profesorka McGonagallová. „Pekne povedané,“ odpovedalo klopadlo a dvere sa otvorili. To málo Bystrohlavčanov, ktoré tu ešte ostalo, šprintovalo ku schodom, keď Amycus prekročil prah a oháňal sa prútikom. Bol zhrbený rovnako ako jeho sestra, a mal rovnako bledú syrovú tvár a malé oči, ktorých pohľad sa uprel na nehybnú Alecto ležiacu na zemi. Vykríkol hlasom plným hnevu a zúrivosti. „Čo to urobili tie malé štence?!“ zreval. „Budem ich mučiť dovtedy, kým mi nepovedia, kto to urobil... A čo na to povie Temný pán?!“ vrieskal stojac nad svojou sestrou a mlátiac sa päsťou do čela. „Nemáme ho, a oni ju zabili a zdrhli!“ „Je len omráčená,“ jemne povedala profesorka McGonagallová, ktorá si kľakla, aby sa lepšie pozrela na Alecto. „Bude v poriadku.“ „No to teda nebude!“ kričal Amycus. „Nie po tom, čo sa jej zmocní Temný pán! Zavolala ho, cítil som, ako sa mi rozpálilo znamenie, a on si teraz myslí, že máme Pottera!“ „Máte Pottera?“ ostro povedala profesorka McGonagallová. „Čo myslíte tým, že ,máte Pottera´?“ „Povedal nám, že by sa Potter mohol pokúsiť preniknúť do Bystrohlavskej veže, a že ho máme zavolať, keď ho chytíme!“ „Prečo by sa mal Harry Potter pokúšať dostať sa do Bystrohlavskej veže! Potter patrí do mojej fakulty!“ Pod zásterou nedôveri a zlosti počul Harry v jej hlase malý náznak hrdosti a pocity Minervy McGonagallovej sa vliali doňho samotného. „Bolo nám povedané, že by sem mohol prísť!“ povedal Carrow. „Neviem prečo...“ Profesorka McGonagallová sa postavila a očami premerala celú miestnosť. Dvakrát sa pozrela presne na miesto, kde stáli Harry s Lunou. „Môžeme to z deciek vytiahnuť,“ povedal Amycus a jeho prasačia tvár vyzerala zrazu pomstichtivo. „Áno, to je presne to, čo urobíme. Povieme, že Alecto bola napadnutá deťmi, a tie ju donútili dotknúť sa znamenia a tak spustila falošný poplach... Môže ich potrestať. O pár deciek menej... žiadny rozdiel.“ „Len rozdiel medzi pravdou a klamstvom, odvahou a zbabelosťou,...“ povedala profesorka McGonagallová, ktorá mierne zbledla, „jednoducho povedané, rozdiel, ktorý vy ani vaša sestra očividne nedokážete rozoznať. Ale dovoľte mi niečo vám vysvetliť. Nikdy nedovolím, aby všetka ta nespravodlivosť, ktorú páchate na Rokfortských študentoch, bola zabudnutá.“ „Prosím?“ Amycus postúpil bližšie, takže bol teraz tvárou v tvár profesorke McGonagallovej, len niekoľko centimetrov od nej. Neustúpila ani o kúsok, ale pozerala sa naňho, akoby bol niečo nechutné, čo práve našla rozmazané na záchodovej doske. „Toto nie je otázkou toho, čo vy dovolíte, Minerva McGonagallová. Váš čas je preč. Teraz to tu máme na starosti my, a vy sa buď ospravedlníte, alebo draho zaplatíte za to, čo ste povedali!“ A pľuvol jej do tváre. Harry zo seba strhol plášť, zdvihol prútik a povedal: „Toto si nemal robiť.“ Vo chvíli, keď sa Amycus otočil, Harry vykríkol: „Crucio!“ Smrťožrút sa zdvihol z miesta, skrútil sa vo vzduchu, akoby sa topil, trhal sebou a nariekal bolesťou a potom s ranou rozbíjajúceho sa skla dopadol na najbližšiu knižnicu a zvalil sa na podlahu. „Už viem, čo tým Bellatrix myslela,“ povedal Harry a v hlave mu pulzovala krv, „musíš to naozaj chcieť.“ „Potter!“ zašepkala profesorka McGonagallová držiac sa za srdce. „Potter! Vy ste tu... Čo...? Ako...?“ snažila sa spamätať. „Potter, to bolo hlúpe!“ „Pľuvol na vás!“ povedal Harry. „Potter,ja... bolo to naozaj galantné, ale... nechápete, že...?“ „Ale áno,“ uistil ju Harry. Jej panika ho z nejakého dôvodu ukľudňovala. „Profesorka McGonagallová, Voldemort je na ceste sem.“ „Ach, môžeme teraz hovoriť jeho meno?“ so záujmom sa spýtala Luna a stiahla zo seba neviditeľný plášť. Zjavenie ďalšieho hľadaného študenta zrejme profesorku McGonagallovú premohlo. Ustúpila o pár krokov vzad, spadla na najbližšiu stoličku a na krku zovrela svoj starý tartanový župan. „Myslím, že to, ako ho budeme volať už nič nezmení,“ povedal Harry Lune, „už vie, kde som.“ Niekde hlboko v hlave, v časti prepojenej s jeho páliacou jazvou, uvidel Voldemorta plávajúceho cez tmavé jazero v žiariacej zelenej loďke... Už skoro dorazil k ostrovu, kde stála kamenná misa... „Musíte zmiznúť,“ zašepkala profesorka McGonagallová. „Hneď, Potter! Tak rýchlo, ako len môžete!“ „Nemôžem,“povedal Harry, „je tu niečo, čo musím urobiť. Profesorka, viete, kde je Bystrohlavovej diadém?“ „Bys... Bystrohlavovej diadém? Samozrejme, že neviem... Stratil sa pred storočiami.“ Sediac sa mierne vzpriamila. „Potter, to bolo šialenstvo, čisté šialenstvo, vniknúť do tohto hradu!“ „Musel som,“ povedal Harry. „Profesorka, je tu niečo schované, a ja to musím nájsť! A mohol by to byť ten diadém... keby som mohol hovoriť s profesorom Flitwickom...“ Bolo počuť pohyb a zvuk cinkajúceho skla. Amycus sa spamätával. Kým stihli Harry s Lunou niečo urobiť, profesorka McGonagallová sa zdvihla, zamierila prútik na otraseného smrťožrúta a vykríkla: „Imperio!“ Amycus vstal, došuchtal sa k svojej sestre, vzal jej prútik, a zamieril k profesorke McGonagallovej, ktorá si prevzala jeho aj Alectin prútik. Potom si ľahol na zem vedľa Alecto. Profesorka McGonagallová znovu zamávala prútikom a zo vzduchu sa vynorili strieborné povrazy, ktoré zviazali oboch Carrowovcov pevne dohromady. „Potter,“ obrátila sa profesorka znovu na Harryho, akoby vôbec nedošlo k žiadnemu problému. „Ak Ten-Koho-Netreba-Menovať už vie, že ste tu...“ Akonáhle to povedala, v Harrym sa zdvihla vlna hnevu a prešla ním, akoby to bola fyzická bolesť, jeho jazva začala neznesiteľne páliť a na sekundu sa pozeral na dno pohára, v ktorom už neplával elixír, a videl, že na dne neleží žiaden zlatý medailón... „Potter? Ste v poriadku?“ ozval sa hlas, Harry sa vrátil naspäť a drvil Lune rameno, aby sa ukľudnil. „Čas beží, Voldemort sa blíži. Pani profesorka, konám na Dumbledoreov príkaz, musím nájsť, čo chcel, aby som našiel! Ale musíme dostať študentov preč, medzitým budú prehľadávať hrad – Voldemort chce mňa, ale kľudne zabije viac ľudí, teraz, keď vie..." Teraz, keď vie, že ničím jeho horcruxy, dokončil Harry v hlave. „Konáte na Dumbledorov rozkaz?“zopakovala s neskrývaným údivom. Ešte viac sa vytiahla do výšky. „Zabezpečíme školu proti Tomu-Koho-Netreba-Menovať, a vy medzitým budete pátrať po tom... predmete.“ „Je to možné?“ „Myslím, že áno,“povedala profesorka McGonagallová sucho. „My učitelia sme – čo sa mágie týka – celkom schopní, veď viete. Som presvedčená, že ho dokážeme na chvíľu zadržať, pokiaľ do toho vložíme všetky naše sily. Samozrejme, budeme musieť niečo urobiť s profesorom Snapom...“ „Dovoľte mi...“ „...a ak bude Rokfort v obkľúčení a Temný pán pred dverami, bolo by v skutku záhadné schovať čo najviac nevinných. Lenže hop-šup prášková sieť je pod dohľadom a v areáli školy je nemožné sa premiestňovať...“ „Je tu cesta,“ rýchlo povedal Harry a objasnil jej všetko o priechode do Kančej hlavy. „Potter, hovoríme tu o stovkách študentov...“ „Ja viem, pani profesorka, ale pokiaľ sa Voldemort a smrťožrúti budú sústrediť na hranice školského pozemku, nebude ich zaujímať, či sa niekto premiestnil do Kančej hlavy.“ „Niečo na tom je,“ súhlasila. Namierila prútik na Carrowovcov a na ich spútané telá dopadla strieborná sieť, upevnila sa okolo nich a zodvihla ich do vzduchu, kde sebou trhali pod modrozlatým stropom ako dve obrovské morské príšery. „Poďte, musíme varovať vedúcich fakúlt. Mali by ste si znovu obliecť plášť.“ Prešla dverami a pozdvihla prútik. Z jeho konca vyšľahli tri strieborné mačky so škvrnami okolo očí v tvare okuliarov. Keď sa profesorka McGonagallová, Harry a Luna ponáhľali dolu, Patronusy ladne bežali vpred a napĺňali točité schodisko strieborným svetlom. V chodbe leteli ako o preteky a postupne ich každý Patronus opúšťal. Kockovaný župan profesorky McGonagallovej šušťal o podlahu a Harry s Lunou klusali za ňou skrytí pod neviditeľným plášťom. Zišli o dve poschodia, keď sa k nim pridal ďalší pár tichých krokov. Harry, ktorého jazva stále neprestávala páliť, ich započul ako prvý: už už siahal do vrecka pre Záškodnícku mapu, ale kým ju stihol vybrať, McGonagallová si všimla, že majú spoločnosť. Zastavila sa, zdvihla prútik pripravený bojovať a povedala: „Kto je tam?“ „To som ja,“ ozval sa nízky hlas. Spoza jedného brnenia vystúpil Severus Snape. Pri pohľade naňho v Harrym vzkypela krv: v tieni Snapových zločinov zabudol na jeho výzor, na mastné čierne vlasy, ktoré ako závoj viseli okolo vyziabnutej tváre, na smrteľný pohľad jeho chladných čiernych očí. Nemal na sebe pyžamo, bol oblečený ako vždy v čiernom habite a prútik mal taktiež pripravený k boju. „Kde sú Carrowovci?“spýtal sa potichu. „Hádam, že sú tam, kde ste im prikázali, aby boli,“ povedala profesorka McGonagallová. Snape prikročil bližšie a jeho pohľad zablúdil vzduchom okolo nej, ako keby vedel, že je tam Harry. Harry mal tiež prútik pripravený do útoku. „Mal som dojem,“ povedal Snape, „že Alecto našla votrelca.“ „Vážne?“ čudovala sa profesorka McGonagallová. „A z akého dôvodu máte ten dojem?“ Snape nepatrne ohol ľavú ruku, kde mal vypálené Temné znamenie. „Ach tak, prirodzene,“pochopila profesorka McGonagallová. „Vy smrťožrúti máte svoje vlastné spôsoby komunikácie, zabudla som.“ Snape sa tváril, že nepočul. Očami stále skúmal priestor okolo nej a pozvoľne sa približoval, bez toho, že by si uvedomoval, čo robí. „Nevedel som, že dnes na chodbách strážite vy, Minerva.“ „Máte nejaké námietky?“ „Uvažujem, čo vás prinútilo vstať z postele v takúto neskorú hodinu?“ „Myslela som, že počujem nejaký ruch,“ vysvetlila profesorka McGonagallová. „Naozaj? Ale všade je kľud.“ Snape sa jej zadíval do očí. „Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak áno, trvám na tom, že...“ Profesorka McGonagallová zareagovala rýchlejšie, než by Harry čakal: jej prútik prerazil vzduch a na zlomok sekundy si Harry myslel, že sa Snape zrúti, upadne do bezvedomia, ale rýchlosť jeho cloniaceho zaklínadlá bola taká veľká, že McGonagallová stratila rovnováhu. Mávla na fakľu na stene, ktorá sa uvoľnila z držiaka: Harry, ktorý sa práve chystal Snapa prekliať, bol nútený strhnúť Lunu z cesty klesajúcim plameňom, ktoré vytvorili kruh ohňa a leteli na Snapa ako laso. Lenže už to nebol oheň, ale obrovský čierny had, ktorého McGonagallová nechala vybuchnúť na dym, ktorý sa vzápätí premenil, stuhol a nakoniec sa z neho stal roj ostrých dýk: Snape sa im vyhol len vďaka tomu, že začaroval brnenie, ktoré sa pred neho postavilo a s dunivými zvukmi sa dýka po dýke zapichli do prednej časti. „Minerva!“ ozval sa piskľavý hlas, Harry sa za ním otočil, stále však chránil Lunu pred poletujúcimi kúzlami, a uvidel profesora Flitwicka a profesorku Sproutovú, ako beží po chodbe smerom k nim vo svojom pyžame v tesnom závese s profesorom Slughornom. „NIE!“zakvičal profesor Flitwick a zodvihol prútik. „Žiadne ďalšie vraždy v Rokforte nespáchate!“ Flitwickove kúzlo zasiahlo brnenie, za ktorým sa ukrýval Snape. S rinčaním ožilo. Snape sa dostal z jeho drviaceho zovretia a svoj prútik hodil smerom k nepriateľom. Harry a Luna odskočili bokom, keď brnenie narazilo do steny a roztrieštilo sa. Keď sa Harry znovu pozrel hore, Snape bol zaneprázdnený bojom – McGonagallová, Flitwick aj Sproutová naňho vysielali jednu kliadbu za druhou. Snape preskočil dverami do jednej z tried a o chvíľu neskôr Harry počul McGonagallovú, ako kričí: „Zbabelec! ZBABELEC!“ „Čo sa stalo? Čo sa tu stalo?“ Harry jej pomohol postaviť sa a s plášťom vlajúcim za nimi sa rozbehli cestou do zdevastovanej triedy, kde profesori McGonagallová, Flitwick a Sproutová stáli pri rozbitom okne. „Skočil,“ povedala profesorka McGonagallová, keď sa k nim pripojili. „Chcete povedať, že je mŕtvy?“ povedal Harry, ignoroval Flitwicka a Sproutovú, prekvapených nad náhlym zjavením, a bežal k oknu. „Nie, nie je mŕtvy,“ povedala profesorka McGonagallová sucho. „Na rozdiel od Dumbledora má pri sebe prútik... a zdá sa, že sa od svojho pána naučil zopár trikov.“ So zachvením zdesenia zbadal Harry v diaľke teleso tvaru netopiera, letiaceho smerom k temnejšej časti hradu. Naraz za sebou počuli hlasné kroky a hlasné dýchanie. Pripojil sa k nim profesor Slughorn. „Harry!“ zafunel, a naďalej si masíroval svoj ohromný hrudník pod smaragdovo zeleným zamatovým pyžamom. „Môj drahý chlapče... aké prekvapenie... Minerva, prosím, vysvetlite mi... Severus... čo...?" „Náš riaditeľ si dal na chvíľu pauzu,“ povedala profesorka McGonagallová a ukázala na dieru v okne v tvare Snapa. „Pani profesorka!“ vykríkol Harry a chytil sa za čelo. Naraz uvidel jazero plné mŕtvol, bolo hneď pod ním, cítil, ako zelená loďka dorazila k brehu a Voldemort ju opustil, mal na srdci vraždu... „Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu. Už sa blíži!“ „Veľmi dobre. Ten-Koho-Netreba-Menovať sa blíži,“ povedala ostatným učiteľom. Sproutová a Flitwick zalapali po dychu. Slughorn nahlas zastonal. „Potter má nejakú prácu na hrade, na Dumbledoreov príkaz. Musíme použiť všetku ochranu, ktorej sme schopní, zatiaľ čo Potter urobí, čo musí.“ „Uvedomujete si, že nič, čo urobíme, nezastaví Toho-Koho-Netreba-Menovať natrvalo?“ zapišťal profesor Flitwick. „Ale môžeme ho zadržať,“ povedala profesorka Sproutová. „Ďakujem, Pomona,“ odpovedala profesorka McGonagallová a medzi oboma čarodejnicami bolo vidieť vzájomné pochopenie. „Odporučila by som zaistiť základnú ochranu okolo hradu, potom zhromaždiť študentov a stretnúť sa vo Veľkej Sieni. Väčšina musí byť evakuovaná, ale myslím si, že plnoletí študenti, ktorý chcú bojovať, by mali dostať šancu.“ „Súhlasím,“ povedala profesorka Sproutová a ponáhľala sa k dverám. „Za dvadsať minút sa stretneme vo Veľkej Sieni aj s našimi fakultami.“ Keď odbiehala preč, počuli jej tiché mrmlanie: „Tentacula, Diablova pasca, Klepcodrap... áno, rada by som videla, ako s nimi chcú smrťožrúti bojovať...“ „Ja môžem bojovať odtiaľto,“ rozhodol sa Flitwick, a napriek tomu, že sotva dovidel von, namieril prútik von z okna a začal mumlať zložité, komlexné zaklínadlá. Harry započul zvláštny zvuk, keď Flitwick vypustil silu vetra na areál. „Pán profesor,“ ozval sa Harry a podišiel bližšie k profesorovi čarovania. „Pán profesor, nerád ruším, ale je to dôležité. Nemáte nejaké tušenie, kde by mohol byť diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“ „Protego Horribilis... diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“ zapišťal Flitwick. „Nejaké tie vedomosti naviac nikdy neuškodia, Potter, ale nemyslím si, že to platí aj v tejto situácií!“ „Myslel som len... Viete, kde je? Videli ste ho niekedy?“ „Či som ho videl! Žiadna živá duša ho nevidela! Je stratený už veľmi dlho, chlapče.“ Harry pocítil zmes zúfalého sklamania a paniky. Čo potom mohlo byť horcruxom? „Stretneme sa s vami a ostatnými Bystrohlavčanmi v klubovni, Filius!“ povedala profesorka McGonagallová a kývla na Harryho a Lunu, aby ju nasledovali. Práve prišli k dverám, keď zahrmel Slughornov hlas. „Moje slovo,“ povedal zadýchane, bledý a spotený, jeho mrožie fúzy sa pohli. „Čo robiť! Nie som si istý, či je to múdre, Minerva. Nemôže prezradiť vchod, ty vieš, a ktokoľvek, kto sa ho pokúšal zadržať, bol v najväčšom bolestnom ohrození...“ „Musím očakávať teba a Slizolin vo Veľkej Sieni za dvadsať minút,“povedala profesorka McGonagallová. „Pokiaľ chceš odísť so svojimi študentmi, nebudem ťa zdržovať. Ale pokiaľ učiníš pokus sabotovať naše vedenie a pozdvihneš proti nám zbrane vnútri hradu, potom, Horace, ťa budeme musieť zabiť.“ „Minerva,“ povedal zdesene. „Nadišiel čas pre Slizolin. Musí sa rozhodnúť, či k nám bude lojálny,“ prerušila ho profesorka McGonagallová. „Choď a zobuď študentov, Horace.“ Harry nezostal, aby sa pozeral na Slizolinské breptanie. On a Luna stáli za profesorkou McGonagallovou, ktorá zaujala pozíciu uprostred chodby, a zdvihla svoj prútik. „Piertotum... och, preboha, Filch, nie teraz...“ Starý krívajúci školník sa práve objavil, volajúc: „Študenti vyliezli z postelí! Študenti sú na chodbách!“ „To je jasné, že sú, ukecaný idiot!“ zakričala profesorka McGonagallová. „Radšej choď a rob niečo užitočné! Nájdi Zloducha!“ „Z-Zloducha?“zakoktal Filch, akoby to meno nikdy predtým nepočul. „Áno Zloducha, blázon, Zloducha! Nesťažoval si sa naňho pol storočia? Choď, a priveď ho sem!“ Filch si evidentne myslel, že sa profesorka McGonagallová zbláznila, ale odkrivkal preč, zhrbil sa, a hundral si popod nos. „A teraz... Piertotum Locomator!“ zakričala profesorka McGonagallová. Všade, po celej chodbe, sochy a brnenia zoskočili zo svojich podstavcov a s ohlušujúcim rachotom pristáli na chodbe. Harry vedel, že to isté sa stalo v celom hrade. „Rokfort je v ohrození!“ zvolala profesorka McGonagallová. „Muži za hranicami živých, chráňte nás, je to vaša povinnosť voči našej škole!“ Rachotiaca a vreštiaca horda pohybujúcich sa sôch, bežali okolo Harryho, niektorí menší, niektorí v nadživotnej veľkosti. Boli medzi nimi aj zvieratá, hrmotajúce brnenia držali vytasené meče a pichľavé gule na reťaziach. „Teraz Potter,“ povedala McGonagallová, „vy a slečna Lovegoodová by ste sa so svojimi priateľmi mali vrátiť do Veľkej Siene... Musím zobudiť ostatných Chrabromilčanov.“ Ocitli sa na vrchole schodov, Harry a Luna sa otočili k ukrytému vchodu do Núdzovej miestnosti. Keď bežali, stretávali zástupy študentov, mnohí z nich mali cez pyžamu navlečené cestovné kabáty. Boli doprevádzaní svojimi učiteľmi a prefektmi. „To bol Potter!“ „Harry Potter!“ „Bol to on, videl som ho!“ Ale Harry sa neotáčal, prišli k Núdzovej miestnosti, oprel sa o stenu, ktorá sa pred nimi otvorila, a spolu s Lunou bežali po strmých schodoch. „Čo...?“ Keď Harry zbadal miestnosť, posledné schody zišiel v šoku. Bola plná, omnoho viac, než keď tu boli naposledy. Kingsley a Lupin sa naňho pozerali, boli tu aj Oliver Wood, Angelina Johnsová a Alicia Spinnetová, Bill s Fleur a pán a pani Weasleyoví. „Harry, čo sa stalo?“ spýtal sa Lupin, pristupujúc ku schodom. „Voldemort je na ceste, snaží sa obkľúčiť školu, Snape ušiel, a čo tu vlastne robíte? Ako ste...?“ „Napísali sme ostatným členom Dumbledorovej armády,“ vysvetľoval Fred. „Nemôžeš od nikoho čakať, že si nechá ujsť takúto srandu, Harry, a D.A. sa spojila s Fénixovým Rádom a celé sa to tu takto nabalilo.“ „Čo bude teraz?“ zvolal George. „Čo sa bude diať?“ „Evakuujem mladších, a všetci sa schádzajú vo Veľkej Siene kvôli organizácii.“ „Budeme bojovať!“ Tlačil sa k nemu obrovský rev a bol zatlačený k stene, keď ho chcel každý pozdraviť. Zamiešal sa medzi členov Fénixovho Rádu, Dumbledorovej armády a Harryho starého metlobalového družstva, všetci s vytasenými prútikmi mierili do srdca hradu. „Poď Luna,“ zvolal Dean, keď ju míňal, chytil jej prázdnu ruku, stisla mu ju a nasledovala ho ku schodom. Zástup sa zmenšoval. V Núdzovej miestnosti zostalo už len pár ľudí a Harry sa k nim pridal. Pani Weasleyová sa hádala s Ginny. Okolo nich stál Lupin, Fred, George, Bill a Fleur. „Ešte nie si plnoletá!“ kričala pani Weasleyová na svoju dcéru a Harry sa priblížil. „Nemôžem ti to dovoliť.“ „Chlapci áno, ale ty... musíš ísť domov!“ „Nepôjdem!“ Ginnyine vlasy zaviali, keď chytila svoju matku za rameno. „Som v Dumbledorovej armáde...“ „Mládežnícky spolok!“ „Mládežnícky spolok tu urobil také veci, aké sa nikto nikdy neodvážil urobiť!“ povedal Fred. „Má šestnásť!“ zvolala pani Weasleyová. „Nie je na to dosť stará. Čo ste si vy dvaja mysleli, keď ste ju brali so sebou...?“ Fred a George vyzerali mierne zahanbene. „Mama má pravdu, Ginny,“ jemne povedal Bill. „Nemôžeš to robiť. Každý neplnoletý musí odísť, tak je to správne.“ „Nemôžem ísť domov!“ zvolala Ginny. V očiach sa jej leskli slzy hnevu. „Je tu celá moja rodina, nemôžem čakať sama a nevedieť a...“ Jej oči sa po prvýkrát stretli s Harrym. Pozrela sa naňho prosebne, ale on pokrútil hlavou a ona sa rozhorčene otočila preč. „Dobre,“ povedala, a pozerala sa na vchod tunelu do Kančej hlavy. „Teraz sa s vami rozlúčim a potom a...“ Ozvala sa rana. Niekto ďalší sa dral z tunela, mierne sa zatackal a spadol. Zodvihol sa a sadol si na najbližšiu stoličku, pozrel sa okolo, napravil si okuliare s kosteným rámom a povedal: „Nejdem neskoro? Už to začalo? Práve som zistil... tak ja... ja...,“ Percy breptal do ticha. Evidentne neočakával, že sa dostane do stredu svojej rodiny. Rozprestrela sa chvíľa údivu narušená Fleur, ktorá sa otočila k Lupinovi a s hlbokým napätím povedala: „Takže... ako sa má Teddy?“ Lupin na ňu prekvapene zažmurkal. Ticho medzi Weasleyovcami bolo na bode mrazu. „Ja... och, áno... je v poriadku!“ povedal nahlas Lupin. „Áno, Tonksová je s ním u jej matky...“ Percy a ostatní Weasleyovci na seba naďalej chladne pozerali. „Tu mám fotku,“ povedal Lupin, vytiahol fotku zo svojho plášťa a ukazoval ju Fleur a Harrymu, ktorý uvidel malé bábätko s chumáčom žiarivo tyrkysových vlasov, mávajúce tučnou pästičkou do objektívu. „Bol som blázon!“zakričal Percy, tak nahlas, že Lupinovi takmer vypadla fotografia. „Bol som idiot, bol som korunovaný hlupák, bol som...“ „Ministrov maznáčik, popierajúci rodinu a po moci dychtiaci blbec,“ povedal Fred. Percy preglgol. „Áno, bol som!“ „Dobre, nemohol si to povedať krajšie,“ povedal Fred, a natiahol ruky k Precymu. Pani Weasleyová sa rozplakala, bežala vpred, odstrčila Freda a zmačkla Percyho do zdrvujúceho objatia. Keď chytil dych, pozrel sa na otca. „Je mi to ľúto, tatko,“ povedal Percy. Pán Weasley rýchlo žmurkal, keď bežal objať svojho syna. „Ako to, že si zmenil názor, Percy?“ spýtal sa George. „Bolo na čase odísť,“ povedal Percy utierajúc si oči pod okuliarmi kúskom cestovného plášťa. „Hľadal som cestu von, ale na Ministerstve to nie je také jednoduché, stále zatýkajú zradcov krvi. Snažil som sa skontaktovať s Aberforthom a on ma kontaktoval desať minút predtým, než Rokfort začnú dobýjať, takže som tu.“ „Dobre, môžeme sa spoľahnúť na našich prefektov, ktorí by nás mali viesť v dobe, ako je táto,“ napodobňoval George Percyho hlas. „Tak poďme, a bojujme proti smrťožrútom!“ „Takže ty si teraz moja švagriná?“ povedal Percy, keď si potriasal ruku s Fleur, popritom čo sa ponáhľali ku schodom spolu s Billom, Fredom a Georgeom. „Ginny!“ vykríkla pani Weasleyová. Ginny sa pokúšala pod zásterou zmätku nepozorovane dostať ku schodom. „Molly, a čo takto,“ povedal Lupin, „prečo by teda nemohla Ginny zostať tu? Vedela by, čo sa deje, a nebola by uprostred boja.“ „Ja...“ „To je dobrý nápad,“ ozval sa pán Weasley, „Ginny, zostaneš v tejto izbe, rozumieš?“ Ginny sa to veľmi nepozdávalo, ale pod otcovým neobvykle upreným pohľadom súhlasila. Pán a pani Weasleyovci spolu s Lupinom došli až ku schodom. „Kde je Ron?“ spýtal sa Harry. „Hovoril niečo o kúpelni,“ povedala Ginny, „nie je to dlho, čo odišiel.“ „Kúpelňa?“ Harry prešiel izbu až ku kúpelni, a otvoril dvere. Bola prázdna. „Si si istá, že hovoril o kúpel...“ Ale jeho jazva zabolela, a Núdzová miestnosť zmizla. Pozeral sa na železné dvere, pozeral sa z temnoty priamo na hrad, ktorý pred ním žiaril. Nagini mu ležala okolo pliec. Bol obklopený chladom a posadnutý myšlienkou na smrť.