Harry

31. kapitola – Boj o Rokfort Pod očarovaným tmavým stropom, posiatym hviezdami, sedeli pri štyroch dlhých fakultných stoloch vo Veľkej sieni neupravení študenti. Niektorí mali na sebe cestovné plášte, iní obyčajné habity. Tu a tam medzi nimi žiarili perleťovo biele postavy školských duchov. Všetky oči živých i duchov boli pevne uprené na profesorku McGonagallovú, ktorá hovorila spoza vyvýšeného pódia na konci siene. Za ňou stáli ostatní učitelia, vrátane kentaura Firenzeho a členov Fénixovho rádu, ktorí tiež prišli bojovať. „...na evakuáciu budú dohliadať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, akonáhle vám dám príkaz, zoradíte svoje fakulty, prevezmete velenie a usporiadane ich odvediete k miestu evakuácie.“ Veľa študentov vyzeralo vydesene. Ale keď Harry obchádzal steny a skúmal, či pri Chrabromilskom stole nenájde Rona s Hermionou, postavil sa pri Bifľomorskom stole Ernie Macmillan a vykríkol: „A čo keď chceme zostať a bojovať?“ Časť študentov zatlieskala. "Pokiaľ ste plnoletí, môžete zostať.“ „A čo naše veci?“ vykríklo nejaké dievča z Bystrohlavu. „Naše kufre, sovy?“ „Nie je čas zbierať vaše veci,“ odpovedala profesorka McGonagallová. „Dôležité je, aby ste sa odtiaľto dostali do bezpečia.“ „Kde je profesor Snape?“ opýtalo sa iné dievča pri Slizolinskom stole. „Aby som použila ľudové porekadlo, po anglicky zmizol,“ odpovedala profesorka McGonagallová a Chrabromil, Bifľomor a Bystrohlav prepukli do smiechu. Harry prechádzal okolo Chrabromilského stola a stále hľadal Rona s Hermionou. Keď ich obchádzal, ľudia sa za ním otáčali a začali si šepkať. „Okolie hradu je momentálne chránené,“ pokračovala profesorka McGonagallová, „ale je nepravdepodobné, že vydrží, pokiaľ ho ešte neposilníme. Týmto vás žiadam , aby ste jednali rozumne a rýchlo a poslúchali svojich prefektov – “ Jej posledné slová pohltil iný hlas, ktorý sa rozozvučal po Veľkej sieni. Bol vysoký, chladný, ale zreteľný. Nebolo možné povedať, odkiaľ je počuť. Zdalo sa, akoby prichádzal zo samotných stien. Rovnako ako netvor, ktorému kedysi velil, aj on tu mohol nečinne ležať celé storočia. „Viem, že sa pripravujete na boj.“ Medzi študentmi sa ozvali výkriky zdesenia, niektorí sa navzájom chytili za ruky a v hrôze sa rozhliadali po zdroji hlasu. „Vaša snaha je zbytočná. So mnou nemôžete bojovať. Nechcem vás zabiť. K Rokfortským učiteľom som prechovával vždy veľký rešpekt. Nechcem rozlievať čarodejnícku krv.“ V Sieni sa teraz rozhostilo úplné ticho. Také, ktoré ich zvieralo v ušiach, zdalo sa príliš intenzívne na to, aby ho mohli pohltiť steny okolo. "Vydajte mi Harryho Pottera," ozval sa znovu Voldemortov hlas, „a nikomu sa nič nestane. Vydajte mi Harryho Pottera a ja nechám školu na pokoji. Vydajte mi Harryho Pottera a budete odmenení. Máte čas do polnoci.“ Všetkých znovu pohltilo ticho. Každá hlava sa otáčala, každučké oči našli Harryho, ktorý pri tých tisíckach pohľadov neviditeľných lúčov zostal stáť ako primrznutý. Pri Slizolinskom stole sa náhle postavila nejaká postava a Harry rozpoznal Pansy Parkinsonovú, ktorá zdvihla trasúcu sa ruku a vykríkla: „Ale veď je tamto! Potter je tamto! Chyťte ho niekto!“ Ale skôr, ako mohol Harry prehovoriť, celá sieň sa pohla. Chrabromilčania vstali a postavili sa pred neho, čelom ku Slizolinu. Potom vstali Bifľomorčania a takmer v rovnakú chvíľu Bystrohlav, všetci chrtom k Harrymu. Pozerali sa na Pansy Prakinsonovú a Harry ohromene sledoval, ako na všetkých stranách, spopod všetkých habitov a rukávov, vyťahujú všetci prútiky. „Ďakujem vám, slečna Parkinsonová,“ predniesla profesorka McGonagallová stroho. „Opustíte Veľkú sieň s pánom Filchom ako prvá. Ostatní zo Slizolinu ju prosím nasledujte.“ Harry počul vrzgot lavíc a vravu Slizolinčanov, ktorí vychádzali na druhej strane Siene. „Bystrohlavčania za nimi, prosím,“ zavelila profesorka McGonagallová. Všetky štyri stoly sa pomaly vyprázdňovali. Slizolinský zostal úplne prázdny, ale časť starších študentov z Bystrohlavu zostala sedieť, zatiaľ čo ich spolužiaci odchádzali. Na mieste zostalo viac Bifľomorských študentov a polovica Chrabromilu, čo donútilo profesorku McGonagallovú zísť spoza vyvýšeného pódia a postrčiť neplnoletých študentov von. „V žiadnom prípade, Creevy, bežte! A vy tiež, Peakes!“ Harry pribehol k Weasleyovcom, ktorí sedeli pri Chrabromilskom stole. „Kde sú Ron a Hermiona?“ „Čo si ich nenašiel –“ začal pán Weasley a zatváril sa ustarostene. Ale odmlčal sa, keď Kingsley vystúpil na pódium a oslovil tých, ktorí sa rozhodli zostať. „Do polnoci ostáva len polhodina, takže musíme jednať rýchlo. Rokfortskí učitelia a Fénixov rád sa dohodli na bojovom pláne. Profesor Flitwick, profesorka Sproutová a profesorka McGonagallová povedú skupiny bojujúcich do troch veží – Bystrohlavskej, Astronomickej a Chrabromilskej – odtiaľ budú mať dobrý výhľad a výbornú pozíciu na čarovanie. Medzitým Remus,“ ukázal na Lupina, „Artur,“ namieril na pána Weasleyho, sediaceho pri Chrabromilskom stole, „a ja, povedieme skupinu na školské pozemky. Potrebujeme niekoho, kto zorganizuje ochranu pri tajných vchodoch do školy –“ „- čo znie ako skvelá úloha pre nás,“ ozval sa Fred a ukázal na seba s Georgeom. Kingsley súhlasne prikývol hlavou. „Dobre, velitelia, prosím sem, rozdelíme sa do jednotiek.“ „Potter,“ pribehla k nemu profesorka McGonagallová, zatiaľ čo študenti zaplavovali pódium, drali sa o miesto a dostávali inštrukcie. „Nemáte náhodou niečo hľadať?“ „Čože? Ach,“ povedal Harry, „ach, áno!“ Takmer na horcrux zabudol. Takmer akoby zabudlo, že celá vojna sa bojuje kvôli tomu, aby ho mohol hľadať. Nevysvetliteľná absencia Rona a Hermiony mu na chvíľu zobrala všetky myšlienky z hlavy. „Tak, Potter, predsa choďte, choďte!“ „Áno – dobre –“ Keď vybehol z Veľkej siene do vstupnej haly, stále ešte plnej evakuujúcich sa študentov, cítil, ako na neho všetci pozerajú. Vyšiel s nimi po mramorovom schodisku, ale potom hneď vbehol do opustenej chodby. Prúd myšlienok mu zatemňoval strach a panika. Skúsil sa ukľudniť, sústrediť sa na to, aby našiel horcrux, ale myšlienky mu horúčkovito a bezvýsledne vírili v hlave ako osy chytené pod pohárom. Bez Rona a Heriony akoby ich vôbec nedokázal ovládnuť. Spomalil a zastavil sa uprostred prázdnej chodby. Sadol si na podstavec sochy, ktorá kamsi odišla a z vrecka okolo krku vytiahol Záškodnícku mapu. Medzi menami nikde nevidel Rona ani Hermionu, ale hustá záplava bodiek, ktorá teraz mierila do núdzovej miestnosti, ich mohla ľahko schovať. Položil mapu nabok, oprel si tvár do dlaní, zavrel oči a snažil sa sústrediť... Voldemort si myslel, že pôjdem do Bystrohlavskej veže. To bolo ono. Jasný fakt, tu môže začať. Voldemort poslal Alecto Carrowovú do Bystrohlavskej klubovne a to mohlo byť len z jedného dôvodu. Voldemort musel mať strach, že Harry už vie, že jeho horcrux sa týka tejto fakulty. Ale jediný predmet, ktorý si všetci spojujú s Bystrohlavom, je stratený diadém... Ale ako by mohol byť ten diadém horcrux? Ako by mohol Voldemort, keď patril do Slizolinu, nájsť diadém, ktorý unikal generáciám Bystrohlavu? Kto mu mohol povedať, kde ho má hľadať, keď ho nikto zo žijúcich nevidel? Nikto zo žijúcich... Cez prsty Harry znovu otvoril oči. Vyskočil z podstavca, zamieril naspäť odkiaľ prišiel, tentokrát za svojou poslednou nádejou. Hlasy stoviek ľudí mieriacich do núdzovej miestnosti boli silnejšie a silnejšie, ako sa blížil k mramorovému schodisku. Prefekti rozdávali príkazy a snažili sa sledovať študentov zo svojich fakúlt. Všade bola tlačenica a ľudia sa postrkovali. Harry videl Zachariasa Smitha, ktorý zrážal študentov z prvého ročníka, aby sa dostal dopredu. Tu a tam postávali plačúci prváci, zatiaľ čo starší z nich zúfalo hľadali svojich spolužiakov a súrodencov... Harry uvidel perleťovo bielu postavu, ktorá sa vznášala nad Vstupnou halou a zakričal, čo najhlasnejšie mu to šlo, cez ruch pod ním. „Nick! NICK! Musím sa s tebou porozprávať!“ Razil si cestu cez dav študentov, až konečne dorazil pod schodisko, kde na neho čakal Takmer Bezhlavý Nick, duch Chrabromilskej fakulty. „Harry! Chlapče zlatý!“ Nick sa pokúsil potriasť si s Harrym rukou, ale Harry iba pocítil, ako by ruky položil do ľadovej vody. „Nick, musíte mi pomôcť. Kto je duch Bystrohlavskej fakulty?“ Takmer Bezhlavý Nick sa zatváril prekvapene a trochu urazene. „Šedá dáma, predsa. Ale pokiaľ potrebuješ pomoc od ducha –“ „Potrebujem ju – viete, kde ju nájdem?“ „Uvidíme –“ Nickova hlava sa trochu rozkývala, keď sa rozhliadal sem a tam ponad hlavy rojacich sa študentov. „Tamto je, Harry, to mladé dievča s dlhými vlasmi.“ Harry sa pozrel smerom, kam ukazoval Nickov priesvitný prst a uvidel ducha vysokého dievčaťa. Keď zaznamenala jeho pohľad, zdvihla obočie a prešla cez stenu. Harry za ňou vybehol. Preletel dvermi do chodby, v ktorej zmizla a uvidel ju na jej konci, ako pred ním uteká. „Hej – moment – počkajte!“ Počkala chvíľu a vzniesla sa kus na zem. Harry usúdil, že bývala krásna, s vlasmi po pás a habitom až po zem, ale tvárila sa tiež trochu pyšne a domýšľavo. Keď bol pri nej, uvedomil si, že ju už niekoľkokrát stretol, ale nikdy sa s ňou nerozprával. „Vy ste Šedá dáma?“ Bez slova prikývla. „Duch Bystrohlavskej fakulty?“ „Správne.“ Nehovorila zrovna povzbudzujúcim tónom. „Prosím vás, potrebujem pomôcť. Potrebujem vedieť čokoľvek o stratenom diadéme.“ Cez pery jej preletel chladný úsmev. „Obávam sa,“ predniesla a otočila sa k odchodu, „že s tým ti nemôžem pomôcť.“ „POČKAJTE!“ Nechcel kričať, ale hnev a panika ho už takmer ovládali. Pokým sa k nemu vrátila, pozrel na hodinky. Bolo tri štvrte na dvanásť. „Je to naliehavé,“ dodal naliehavo. „Pokiaľ je ten diadém v Rokforte, musím ho nájsť, a to rýchlo.“ „Nie si vôbec prvý študent, ktorý po ňom prahne,“ povedala opovržlivo. „celé generácie študentov ma otravovali –“ „Tu ale nejde o to mať lepšiu známku –“ zakričal na ňu Harry, „ide o Voldemorta – o zničenie Voldemorta – alebo vás toto nezaujíma?“ Nemohla sa začervenať, ale líca sa jej aspoň trochu zjasnili a zvýšeným hlasom odpovedala, „Samozrejme – ako sa opovažuješ naznačiť -?“ „No tak mi pomôžte!“ Jej kľud sa vytrácal. „To vôbec – nesúvisí –“ zakoktávala sa, „s diadémom mojej matky –“ „Vašej matky?“ Vyzerala, že sa na seba hnevá. „Pokým som žila,“ odpovedala stroho, „bola som Helena z Bystrohlavu.“ „Vy ste jej dcéra? Ale to predsa musíte vedieť, čo sa s ním stalo!“ „Diadém prepožičiava múdrosť,“ povedala a snažila sa znovu získať stratený kľud, „takže pochybujem o tom, že by ti pomohol poraziť čarodejníka, ktorý si hovorí lord –“ „Nepovedal som vám to snáď teraz? Nechcem ho pre seba!“ skočil jej Harry naliehavo do reči. „Nemám čas vám to vysvetľovať – ale pokiaľ vám záleží na Rokforte a chcete, aby bol Voldemort porazený, musíte mi povedať všetko, čo o tom diadéme viete!“ Nehybne sa vznášala vo vzduchu a pozerala sa na neho. Harryho pohltila bezmocnosť. Keby čokoľvek vedela, bola by to už dávno povedala Flitwickovi alebo Dumbledorovi, ktorý jej určite položil rovnakú otázku. Pokrútil hlavou a chcel sa otočiť, keď potichu prehovorila. „To ja som ukradla diadém svojej matke.“ „Vy – vy ste čo?“ „Ja som ukradla diadém,“ zopakovala Helena šeptom. „Chcela som byť múdrejšia, dôležitejšia ako moja matka. Utiekla som s ním.“ Nemal poňatia, ako si získal jej dôveru a ani sa jej neopýtal. Iba pozorne počúval, keď pokračovala. „Moja matka vraj nikdy nepriznala, že sa diadém stratil, radšej stále predstierala, že ho má. Zatajila tú stratu, moju desivú zradu aj pred ostatnými rokfortskými zakladateľmi. Potom moja matka ochorela – vážne. Ale aj napriek mojej zrade ma chcela ešte naposledy vidieť. Poslala za mnou muža, ktorý ma už dlho miloval, aj napriek môjmu odmietaniu, aby ma našiel. Vedela, že nebude mať pokoj, pokiaľ tak neučiní.“ Harry čakal. Zhlboka sa nadýchla a zaklonila hlavu. „Vystopoval ma až do lesa, kde som sa ukrývala. Keď som sa s ním odmietla vrátiť, použil násilie. Barón mal vždy horúcu krv, takže podnietený mojím odmietnutím a plný žiarlivosti na moju slobodu, ma prebodol.“ „Barón? Myslíte –“ „Áno, Krvavého Baróna,“ odpovedala Šedá dáma. Zdvihla svoj plášť a ukázala mu jedinú ranu na bielej hrudi. „Keď zbadal, čo urobil, premohla ho ľútosť. Vzal zbraň, ktorou ma zbavil života a sám sa ňou zabil. A aj po toľkých storočiach stále nosí reťaze na dôkaz kajania sa... a robí dobre,“ dodala trpko. „A... a diadém?“ „Zostal tam, kde som ho schovala, keď som zistila, že ma Barón v lese prenasleduje. Skrytý v dutom strome.“ „V dutom strome?“ zopakoval Harry, „v akom strome? Kde?“ „V lese v Albánii. Na opustenom mieste, kde som dúfala, že ma moja matka nenájde.“ „V Albánii,“ opakoval Harry. Zrazu všetko zázračne dávalo zmysel. Už chápal, prečo mu hovorila to, čo nepovedala Dumbledoreovi ani Flitwickovi. „Ja nie som prvý, komu toto rozprávate, že nie? Už ste to hovorila, inému študentovi?“ Zavrela oči a prikývla. „Nemala som – tušenia – bol tak – okúzľujúci. Zdalo sa... že mi rozumie... že ma chápe...“ Áno, pomyslel si Harry. Tom Riddle rozhodne chápal túžbu Heleny z Bystrohlavu po skvostných predmetoch, na ktoré nemala právo. „No, nie ste prvá, z koho Riddle dostal informácie, ktoré chcel,“ zamumlal Harry, „vedel byť veľmi okúzľujúci, keď chcel...“ Takže Voldemort dokázal zistiť, kde je stratený diadém od Šedej dámy. Odišiel do toho vzdialeného lesa a získal trofej späť, možno hneď po tom, ako skončil Rokfort, skôr ako začal pracovať pre Borgina a Burgesa. A vzdialené albánske lesy sa mu museli zdať ako výborné útočisko, keď sa o mnoho rokov neskôr potreboval ukryť na dlhých desať rokov. Ale akonáhle sa z diadému stal jeho drahocenný horcrux, nenechal ho v tom obyčajnom strome... nie, trofej sa tajne vrátila späť do svojho domova a Voldemort ju tam musela vrátiť – „ - v tú noc, keď prišiel požiadať o prácu!“ dokončil Harry nahlas svoju myšlienku. „Prosím?“ „Schoval diadém v hrade, v tú noc, keď prišiel Dumbledora požiadať o miesto učiteľa!“ povedal Harry. Keď to vyslovil nahlas, odrazu mu všetko dávalo zmysel. „Musel ho schovať cestou nahor alebo nadol do Dumbledorovej pracovne. Ale aj tak stálo za to, skúsiť to miesto získať – mohol by tak dostať možnosť ukradnúť aj Chrabromilov meč – ďakujem, ďakujem vám!“ Harry ju nechal za sebou v úplnom úžase. Keď zahýbal za roh do Vstupnej haly, rýchlo sa pozrel na hodinky. Bolo za 5 minút dvanásť. Aj keď teraz vedel, čo je posledným horcruxom, stále nemal poňatia, kde ho má hľadať... Celé generácie študentov diadém nenašli, čo znamenalo, že nemohol byť v Bystrohlavskej veži – ale keď nebol tam, tak potom kde? Akú skrýš našiel Tom Riddle v Rokforte, že si o nej myslel, že ostane skrytá navždy? Harry zabočil za roh, naplno ponorený do zúfalých myšlienok, ale urobil len pár krokov do novej chodby, keď sa okno po jeho ľavici s ohlušujúcim rámusom roztrieštilo. Keď uskočil nabok, preletelo oknom obrovské telo a udrelo sa o náprotivnú stenu. Niečo veľké a chlpaté sa od neho s kňučaním odpojilo a vrhlo sa to na Harryho. „Hagrid!“ vykríkol Harry, keď sa snažil zvládnuť pozornosť obrovského psa Tesáka a ešte väčšia postava sa za ním zdvíhala na nohy. „Čo to –“ „Harry, ty si tu! Si tu!“ Hagrid sa prudko naklonil, vrelo Harryho objal, len-len že mu nezlomil rebrá a potom rýchlo prebehol k rozbitému oknu. „Dobrá práca, Grawp!“ zahrmel cez dieru. „Za chvíľu sa uvidíme, to je môj chlapec!“ Za Hagridom v tmavej noci Harry spozoroval výbuchy svetla a zvláštne vášnivé výkriky. Pozrel sa na hodinky. Bola polnoc. Vojna sa začala. „Sakriš, Harry,“ vydýchol Hagrid, „to je ono, čo? Čas začať bojovať?“ „Hagrid, odkiaľ si prišiel?“ „Počul som Veď-Vieš-Koho v našej jaskyni,“ povedal Hagrid pochmúrne. „Ten hlas sa niesol pekne ďaleko, čo ,Máte čas do polnoci, aby ste mi vydali Harryho Pottera.´ Tesák, ľahni. Tak sme sa k tebe prišli pridať, ja s Grawpom a Tesákom. Prebili sme sa cez ochranný val lesom, Grawpík nás niesol, mňa s Tesákom. Povedal som mu, aby ma tuto zložil, tak ma prehodil týmto oknom, vďakabohu zaňho. Nie že by som to myslel takto, ale – a kde je Ron s Hermionou?“ „To,“ povedal Harry, „je dobrá otázka. Poďme!“ Kráčali chodbou a Tesák okolo nich veselo poskakoval. Harry počul pohyb všade navôkol, ponáhľajúce sa kroky, výkriky. Cez okná videl záblesky svetiel na školských pozemkoch. „Kam ideme?“ Dychčal Hagrid za Harryho pätami a zem sa pod ním triasla. „Neviem presne kam,“ odpovedal Harry a znova náhodne zabočil, „ale Ron s Hermionou tu niekde musia byť.“ Okolo nich začali byť vidieť prvé známky bitky. Dve kamenné príšery, ktoré obvykle strážili vstup do zborovne, boli zrazené kliatbou, ktorá priletela cez ďalšie rozbité okno. Na zemi sa len chabo hýbali ich rozbité časti. Keď Harry preskočil hlavu jednej z nich, slabo zastenala: „Ach, nevšímaj si ma... budem tu ležať... pokiaľ sa rozpadnem...“ Jej škaredá hlava Harrymu pripomenula mramorovú bustu Brunhildy Bystrohlavovej v dome u Xenophiliusa so šialeným účesom – a potom jej sochu v Bystrohlavskej veži s kamenným diadémom na bielych vlnách... A kým prišli na koniec chodby, spomenul si na ešte inú kamennú bustu. Bustu škaredého starého čarodejníka, na ktorého hlavu Harry umiestnil starú parochňu a zájdený diadém. Šok ním preletel ako horúčava z ohnivej whisky, až sa takmer zapotácal. Konečne vedel, kde na neho posledný horcrux čaká... Tom Riddle, ktorý nikomu neveril a jednal vždy iba sám za seba, mohol byť tak arogantný, aby si myslel, že iba on objavil najväčšie tajomstvo Rokfortského hradu. Dumbledore a Flitwick, vzorní študenti, predsa na to miesto nikdy nevkročili, ale Harry nebol vzorový študent – takže poznal tajomstvo, ktoré poznal iba Voldemort a na ktoré Dumbledore nikdy neprišiel – Z myšlienok ho vytrhla profesorka Sproutová, ktorá sa hnala smerom k nemu a za ňou Neville a pol tucta ďalších študentov, všetci s čelenkami na ušiach a v rukách niečo, čo vyzeralo ako veľké kvetiny v kvetináči. „Mandragory!“ zakričal Neville cez rameno smerom k Harrymu. „Vyhodíme ich k nim cez hradby – to sa im nebude páčiť!“ Harry už vedel, kam musí ísť. Míňali obraz za obrazom, postavy v nich behali sem a tam, čarodejníci a čarodejnice v límcoch a plášťoch, tlačili sa vo svojich rámoch a vykrikovali správy z ďalších častí hradu. Keď dobehli na koniec chodby, celý hrad sa zatriasol a akási obrovská váza sa hlasno zrútila zo svojho podstavca. Harry vedel, že to spôsobila sila omnoho desivejšia, než akú poznali učitelia alebo Rád. „To je dobre, Tesák – dobre!“ zahrmel Hagrid, ale pes spanikáril, keď do vzduchu vyleteli kusy porcelánu ako črepiny, a Hagrid sa tak vrhol za vydeseným zvieraťom a nechal Harryho osamote. Ponáhľal sa chvejúcimi sa chodbami, prútik pripravený a vedľa neho bežal z obrazu na obraz malý namaľovaný rytier, sir Cadogan. Rinčal vo svojom brnení, výkrikmi ho podporoval a za ním cválal jeho malý tlstý poník. „Chvastúni a naničhodníci, psy a úbožiaci, vyžeň ich von, Harry Potter, vyprevaď ich von!“ Harry zabočil za roh a uvidel Freda s malou skupinkou študentov, vrátane Lee Jordana a Hannah Abbotovej, ako stoja vedľa prázdneho podstavca, ktorého socha chránila vstup do tajnej chodby. Prútiky mali vytiahnuté a počúvali pri odhalenej diere. „Noc ako stvorená!“ vykríkol Fred, keď sa hrad znovu otriasol a Harry prebehol okolo povzbudený a vydesený zároveň. Bežal ďalšou chodbou, keď sa náhle odvšadiaľ vynorili sovy. Pani Norrisová syčala a snažila sa ich odohnať labkami tam, odkiaľ prišli... „Potter!“ Chodbu pred ním blokoval Aberforth Dumbledore s pripraveným prútikom. „Mám vo svojom hostinci stovky študentov, Potter!“ „Ja viem, evakuuje sa,“ povedal Harry, „Voldemort –“ „Útočí, pretože mu ťa ešte nevydali, áno,“ povedal Aberforth, „nie som hluchý, počul to celý Rokville. A vás vôbec nenapadlo, nechať si pár Slizolinských deciek ako rukojemníkov? Veď to sú deti Smrťožrútov a tie ste práve poslali do bezpečia. Nebolo by to múdrejšie si ich nechať tu?" „Voldemorta by to nezastavilo,“ povedal Harry, „a váš brat by toto nikdy neurobil.“ Aberforth si odfrkol a zmizol na opačnú stranu. Váš brat by toto nikdy neurobil... no, bola to pravda, pomyslel si Harry, keď bežal ďalej. Dumbledore, ktorý tak dlho hájil Snapa, by nikdy nedržal študentov ako rukojemníkov... Konečne vkĺzol za posledný roh a s výkrikom úľavy a hnevu ich konečne uvidel: Rona a Hermionu, oboch s plnými rukami veľkých zahnutých predmetov, ktoré boli zažltnuté a špinavé. Ron mal naviac pod pazuchou metlu. „Kde ste sakra boli?“ zakričal Harry. „V Tajomnej komnate.“ Odpovedal Ron. „V tajomnej – čo?“ zopakoval Harry a neisto sa pred nimi zastavil. „Všetko to bol Ronov nápad, Ronov!“ vysvetľovala bez dychu Hermiona. „Nie je to absolútne úžasné? Keď si odišiel, povedala som Ronovi, že aj keď nájdeme ďalší horcrux, ako ho zničíme? Ešte stále sme nezničili tú šálku! A potom na to prišiel! Bazilisk!“ „Čo to sakra –“ „Niečo, čím sa zbavíme horcruxu,“ odpovedal Rona jednoducho. Harry pozrel na predmety, ktoré Ron a Hermiona zvierali v rukách. Veľké tesáky vytrhnuté, ako si práve uvedomil, z Baziliskovej lebky. „Ale ako ste sa tam dostali?“ opýtal sa a hľadel z tesákov na Rona. „Veď nehovoríte parselčinou!“ „To Ron!" Zašepkala Hermiona. „Ukáž mu to, Ron!“ Ron predviedol hrozivý syčivý zvuk. „Toto si urobil ty, keď si otváral ten medailón,“ dodal k Harrymu ospravedlňujúco. „Musel som to párkrát skúšať, ale –“ pokrčil skromne ramenami, „nakoniec sme sa tam dostali!“ „Bol úžasný!“ pokračovala Hermiona. „Úžasný!“ „Takže...“ snažil sa Harry chápať, „takže...“ „Takže máme o ďalší horcrux menej,“ povedal Ron a z bundy vytiahol úbohé pozostatky z Bifľomorskej šálky. „Hermiona ho prebodla. Myslel som, že by mala. Ešte nemala to potešenie.“ „Geniálne!“ žasol Harry. „Nič to nebolo,“ povedal Ron, ale aj napriek tomu vyzeral spokojne sám so sebou, „a čo nového u teba?“ Sotva to dopovedal, ozvala sa nad ich hlavami ďalšia explózia. Všetci traja pozreli nahor. Padal na nich prach zo stropu a v diaľke počuli výkriky. „Viem, ako ten diadém vyzerá a viem, kde je.“ Hovoril Harry rýchlo. „Schoval ho presne tam, kam som vtedy ukryl svoju starú učebnicu elixírov, tam, kde si ľudia schovávali veci po celé storočia. On si myslel, že je jediný, kto ho našiel. Poďte!“ Zatiaľ čo ich viedol cez skrytý vchod dole po schodoch do núdzovej miestnosti, steny sa znovu otriasli. Miestnosť bola prázdna, až na tri ženy: Ginny, Tonksová a stará čarodejnica nosiaca klobúk v tvare mesiaca, v tej Harry okamžite spoznal Nevillovu starú mamu. „Á, Potter,“ povedala samozrejme, ako by ho čakala. „Môžeš nám povedať, čo sa tu deje?“ „Sú všetci v poriadku?“ opýtala sa Ginny a Tonksová naraz. „Podľa toho, čo sme videli, áno,“ odpovedal Harry. „Sú ešte nejakí ľudia na ceste z Kančej hlavy?“ Vedel, že sa miestnosť nepremení, dokiaľ v nej budú ľudia. „Bola som posledná, kto prechádzal,“ povedala pani Longbottomová, „a zapečatila som vchod, myslím, že by nebolo múdre nechať ho otvorený, keď Aberforth opustil svoj hostinec.“ „Bojuje,“ povedal Harry. „Prirodzene,“ potvrdila stará dáma pyšne. „Ospravedlňte ma, musím mu ísť pomôcť.“ S prekvapujúcou rýchlosťou vyklusala kamenné schody. Harry sa pozeral na Tonksovú. „Myslel som, že bude s Teddym, u svojej matky.“ „Nemohla som tam ostať a nevedieť -“ vyzerala úzkostlivo. „Mama sa o neho postará – videli ste Remusa?“ „Plánoval, že povedie jednu zo skupín brániť školské pozemky –“ Bez ďalších slov Tonksová zmizla. „Ginny,“ povedal Harry, „ospravedlňujem sa, ale potrebujeme, aby si tiež odišla. Iba na chvíľku. Potom sa sem vráť.“ Ginny vyzerala šťastná, že môže opustiť svoje útočisko. „Ale potom sa hneď vráť!“ zakričal na ňu, keď vybiehala schody za Tonksovou. „Musíš sa potom vrátiť dovnútra!“ „Počkaj chvíľku!“ povedal Ron ostro. „Na niekoho sme zabudli!“ „Na koho?“ opýtala sa Hermiona. „Domáci škriatkovia sú dole v kuchyni, nie?“ „Myslíš, že by sme ich mali zapojiť do bitky?“ opýtal sa Harry. „Nie,“ odpovedal Ron popravde, „myslím, že by sme im mali povedať, nech idú preč. Nechceme už žiadnych mŕtvych škriatkov, nie? Nemôžeme im poručiť, aby pre nás zomreli –“ Harry započul rachot, keď baziliskove tesáky vypadli Hermione z ruky. Vybehla k Ronovi, dala mu ruky okolo krku a pobozkala ho na pery. Ron odhodil tesáky aj metlu, ktoré držal a odpovedal jej s takým nadšením, že zdvihol Hermionu zo zeme. „Je toto tá pravá chvíľa?“ opýtal sa Harry slabo, ale keď sa nestalo nič iné, než sa k sebe Ron s Hermionou pevnejšie pritisli a zakymácali sa na mieste, zdvihol hlas: „Hej! Máme tu vojnu!“ Ron s Hermionou sa pustili, ale stále sa pevne držali okolo pása. „Ja viem, kamoško,“ povedal Ron, ktorý vyzeral akoby ho niekoľkokrát udreli do chrbta kyjom, „takže, teraz alebo nikdy, nie?“ „Zabudni na to, čo s horcruxmi?“ zakričal Harry. „myslíš že – že tie tesáky nestratíte, než nájdeme tú čelenku?!“ „Áno – jasné – prepáč –“ povedal Ron a spolu s Hermionou začali tesáky znovu zbierať. Akonáhle vystúpili po schodoch nahor, bolo im jasné, že za pár minút, ktoré strávili v núdzovej miestnosti, sa situácia v hrade zásadne zmenila: Steny a strop sa triasli horšie než kedykoľvek predtým, prach zaplnil vzduch a cez najbližšie okno Harry videl výbuchy zeleného a červeného svetla, tak blízko pri stenách hradu, že si bol istý, že Smrťožrúti sú už veľmi blízko vchodu. Dívajúc sa dolu, Harry uvidel Grawpa oháňať sa niečím, čo vyzeralo ako kamenná socha a počul hlasný rev, ktorým dával obor najavo svoju nespokojnosť. „Dúfajme, že niektorých z nich zašliapne!“ povedal Ron keď začul z blízka rev. „Len aby nezašliapol niekoho z našich!“ povedal nejaký hlas: Harry sa otočil a uvidel Ginny a Tonksovú pri vedľajšom okne, obe mali prútiky vytiahnuté. Zatiaľ čo sa na ne pozeral, Ginny poslala skvelo mierenú kliatbu na skupinu útočníkov pod nimi. „Dobré dievča!“ zaburácala postava prebiehajúca cez prach priamo pred nimi a Harry znovu uvidel Aberfortha, ktorého šedé vlasy poletovali, keď sprevádzal skupinu študentov okolo nich. „Vyzerá to, že sa dostali cez severnú bránu, pritiahli so sebou vlastných obrov.“ „Nevideli ste Remusa?“ zavolala na neho Tonksová. „Bojoval s Dolohovom,“ povedal Aberforth, „odvtedy som ho nevidel!“ „Tonksová,“ povedala Ginny, „Tonksová, som si istá, že je v poriadku –“ Ale Tonksová odbehla za Aberforthom. Ginny sa nešťastná otočila na Harryho, Rona a Hermionu. „Budú v poriadku,“ povedal jej Harry, aj keď vedel, ako prázdne sú tie slová. „Ginny, hneď sme späť, zostaň v úzadí, zostaň v bezpečí – ideme!“ povedal Ronovi a Hermione a vrátil sa späť ku stene, za ktorou bola schovaná núdzová miestnosť. Potrebujem miesto, kde je všetko schované. Harry prosil vo svojej hlave a dvere sa zhmotnili priamo pred nimi. Hluk bitky utíchol hneď ako prešli cez dvere a zavreli za sebou: všetko bolo tiché. Boli na mieste veľkosti katedrály a vzhľadom mesta, ktorého steny boli tvorené predmetmi, schovanými tisíckami dávno zomretých študentov. „A on si nikdy neuvedomil, že sa niekto sa už dovnútra dostal?“ ozval sa Ronov hlas cez ticho. „Myslel si, že je jediný,“ povedal Harry, „jeho škoda, že som tu tiež niečo kedysi potreboval schovať... tadiaľto,“ dodal. „Myslím, že je to tu dole...“ „Niekde blízko,“ mumlal si Harry. „Niekde... niekde...“ Ako sa hlbšie a hlbšie potápali do labyrintu, spoznával predmety, ktoré si všimol pri svojom minulom výlete do tejto miestnosti. Vlastný dych mi v ušiach znel hlasno. Naraz sa roztriasol. Bolo to tu, priamo pred ním, starý kredenc a v ňom skrytá jeho stará kniha elixírov a nad ňou, poďobaný kamenný čarodejník, nosiaci starú zaprášenú parochňu, na ktorej bola prastará čelenka. Už naťahoval ruku, avšak keď už ostával len malý kúsok, započul hlas za ním: „Nehýb sa, Potter!“ Harry zaváhal a pozrel sa za seba. Crabbe a Goyle stáli za ním, tesne vedľa seba, prútiky namierené priamo na Harryho. Cez malý priestor medzi ich telami videl Draca Malfoya. „To je môj prútik, čo držíš v ruke, Potter,“ povedal Malfoy a namieril iným prútikom cez medzeru medzi Crabbom a Goylom. „Už nie,“ zašepkal Harry a pevnejšie zovrel rúčku svojho prútika. „Kto ho získa, ten ho má, Malfoy. Kto ti požičal ten tvoj?“ „Moja matka,“ odpovedal Draco. Harry sa zasmial, napriek tomu, že na nastatej situácií nebolo smiešne vôbec nič. Nepočul už ani Rona a Hermionu. Zdalo sa, že pri hľadaní diadému odbehli z dosluchu. „No a ako to, že vy traja nie ste s Voldemortom?“ opýtal sa Harry. „Budeme odmenení,“ povedal Crabbe. Jeho hlas bol, vzhľadom k postave, prekvapivo jemný – Harry ho nikdy predtým nepočul prehovoriť. Hovoril ako malé dieťa, ktorému sľúbili balíček dobrôt. „Vrátili sme sa, Potter. Rozhodli sme sa neodchádzať. Rozhodli sme sa priviesť ťa k nemu.“ „Dobrý plán,“ odpovedal Harry ironicky. Nemohol uveriť, že je tak blízko k cieľu a dostanú ho Malfoy, Crabbe a Goyle. Začal pospiatky pomaly liezť k miestu, kde stál horcrux. Keby ho tak mohol chytiť, než začne boj... „A ako ste sa sem vlastne dostali?“ opýtal sa, aby rozptýlil ich pozornosť. "V tejto miestnosti som prakticky žil celý minulý rok,“ povedal Malfoy ostro. „Viem, ako sa dostať dovnútra.“ „Skrývali sme sa na chodbe,“ zavrčal Goyle. „Vieme sa teraz zneviditeľniť! A potom,“ na jeho tvári sa objavil premúdrený výraz, „si sa objavil priamo pred nami a povedal si, že hľadáš diadém! Čo je to diadém?“ „Harry?“ Ronov hlas znel z druhej strany steny po Harryho pravici. „Ty sa s niekým rozprávaš?“ Crabbe švihom namieril svoj prútik na päťdesiat stôp vysokú hromadu starého nábytku, rozbitých kufrov, starých kníh, habitov a ďalších vecí a zakričal: „Descendo!“ Stena sa začala triasť a jej horná tretina sa začala sypať do uličky, kde stál Ron. „Ron!“ počul Harry Hermionin výkrik odkiaľsi z diaľky.. Namieril svoj prútik, zakričal „Finite!“ a hora vecí pred ním sa prestala pohybovať. „Nie!“ zareval Malfoy a chytil Crabbeovu pažu aby zastavil jeho kúzlo. „Pokiaľ zničíš túto miestnosť, môžeš spáliť aj ten diadém!“ „No a čo?“ odpovedal Crabbe a striasol zo seba Malfoyovu ruku. „Temný pán chce Pottera, komu záleží na nejakom diadéme?“ „Potter ho sem prišiel získať,“ povedal Malfoy a snažil sa skryť znechutenie nad nechápavosťou svojich kolegov. „Takže to musí znamenať, že...“ „Musí znamenať?“ otočil sa na neho Crabbe s neskrývanou zúrivosťou. „Koho zaujíma, čo si myslíš? Už od teba neprijímam rozkazy, Draco. Ty a tvoj otec ste vyriadení.“ „Harry?“ počul opäť Rona na druhej strane harabúrd. „Čo sa deje?“ „Harry?“ napodobnil Crabbe. „Čo sa deje... nie, Potter! Crucio!“ Harry skočil po diadéme. Crabbova kliatba ho minula, ale zasiahla kamennú bustu, ktorá vyletela do vzduchu. Diadém stúpal nahor a potom zmizol z dohľadu v hromade objektov, na ktorých pristála busta. „PRESTAŇ!“ zareval Malfoy a jeho hlas sa niesol miestnosťou, zosilnený ozvenou. „Temný pán ho chce živého...“ „No a? Veď ho nezabíjam, nie?“ zajačal Crabbe a opäť odhodil Malfoyovu ruku, ktorá ho chytila. „Ale pokiaľ budem môcť, tak ho zabijem. Temný pán ho aj tak chce mŕtveho, tak čo je na tom...?“ Červené iskry minuli Harryho len o niekoľko centimetrov. Hermiona vybehla z rohu za ním a vyslala omračujúce zaklínadlo na Crabbeovu hlavu. Netrafila sa iba preto, že ho Malfoy strhol nabok. „To je tá humusáčka! Avada kedavra!“ Harry videl, ako Hermiona uskočila nabok a videl tiež, ako Crabbeova chuť zabíjať vytlačila všetko ostatné z jeho mysle. Vyslala na neho omračujúce zaklínadlo. Crabbe uskočil a vyrazil Malfoyovi prútik r ruky. Ten sa odkotúľal z dohľadu pod horu rozbitého nábytku a kostí. „Nezabíjajte ho! NEZABÍJAJTE HO!“ kričal Malfoy na Crabba a Goyla, ktorí obaja mierili na Harryho. Ich zaváhanie bolo všetko, čo Harry potreboval. „Expelliarmus!“ Goylov prútik vyletel z jeho ruky a zmizol medzi objektmi vedľa neho. Goyle po ňom hlúpo skočil a pokúšal sa ho znovu získať. Malfoy uskočil pred Hermioniným druhým omračujúcim zaklínadlom a Ron, ktorý sa zrazu objavil na konci uličky, vypálil spútavacie zaklínadlo na Crabba, ktoré len tesne minulo cieľ. Crabbe sa otočil a opäť zakričal, „Avada kedavra!“ Ron zmizol z dohľadu, aby sa vyhol lúču zeleného svetla. Malfoy, stále ešte bez prútika, sa skrýval za trojnohou skriňou, keď k nim Hermiona zamierila a zasiahla Goyla omračujúcim zaklínadlom. „Niekde tu je!“ zakričal na ňu Harry a ukázal smerom na hromadu vecí, na ktorú spadol starý diadém. „Pozri sa po ňom, ja zatiaľ pomôžem R...“ „HARRY!“ zajačala. Hlasne sa rozliehajúci hluk ho na poslednú chvíľu varoval. Otočil sa s uvidel Rona i Crabba, ako utekajú zo všetkých síl smerom k nim. „Máš to rád prepečené, ty špina?“ zaburácal Crabbe za behu. Zdalo sa ale, že ani on nemá kontrolu nad tým, čo urobil. Abnormálne veľké plamene ich prenasledovali a cestou zapaľovali hromady, ku ktorým sa priblížili. „Aguamenti!“ vykríkol Harry, ale prúd vody, ktorý sa valil z jeho prútika, sa okamžite vyparoval vo vzduchu. „UTEKAJ!“ Malfoy chytil omráčeného Goyla a ťahal ho za sebou. Crabbe ich všetkých predbehol a tváril sa veľmi vydesene. Harry, Ron a Hermiona bežali za ním a oheň ich ďalej prenasledoval. Nebol to normálny oheň: Crabbe použil zaklínadlo, o ktorom Harry nikdy nepočul. Keď zabočili za roh, plamene ich sledovali ďalej. Pokiaľ boli na žive, chceli ich zabiť. Teraz oheň menil tvar, sformoval sa do obrovského množstva ohnivých netvorov: horiaci pavúci, chiméry a draky rástli a mizli a pamiatky predchádzajúcich storočí, ktoré plamene živili, vyletovali do vzduchu do ich otvorených úst, vyhadzované ich končatinami plnými pazúrov, kým ich toto peklo nepohltilo. Malfoy, Crabbe a Goyle zmizli z dohľadu: Harry, Ron a Hermiona stuhli, okolo nich krúžili ohnivé príšery, neustále sa približovali, šľahali okolo svojimi pazúrmi, rohami a chvostami a obklopovala ich nesmierna páľava. „Čo budeme robiť?“ prekrikovala Hermiona ohlušujúce burácanie ohňa. „Čo budeme robiť?“ „Tu!“ Harry schmatol pár metiel z najbližšej hromady haraburdia a hodil jedno Ronovi, ktorý si za seba posadil Hermionu. Harry okamžite prehodil nohu cez druhú metlu a kopnutím sa odrazil od podlahy. Všetci sa vzniesli do vzduchu a iba o kúsok minuli zobák ohnivého dravca, ktorý sa po nich zahnal čeľusťou. Zaplavoval ich dym a páľava: vyčarovaný oheň pod nimi pohlcoval majetok generácií študentov, výsledky tisíc zakázaných pokusov a tajomstvá mnohých duší, ktoré v miestnosti našli útočisko. Harry nenašiel ani stopu po Malfoyovi, Crabbovi a Goylovi. Zniesol sa k pustošivým príšerám z plameňov, ako najviac sa odvážil, ale videl iba oheň. Aký hrozný spôsob umierania... toto nikdy nechcel... „Harry, vypadnime odtiaľto, vypadnime odtiaľto!“ zakričal Ron, aj napriek tomu, že bolo nemožné nájsť cez čierny dym dvere. A potom Harry začul tenký, žalostný ľudský hlas, ktorý prichádzal zo strašnej búrky ničivých plameňov. „Je to – príliš – nebezpečné!“ zajačal Ron, ale Harry krúžil vo vzduchu. Jeho okuliare mu poskytovali akú-takú ochranu pred dymom, prehľadával búrku plameňov pod ním, či náhodou neuvidí náznak života, končatinu alebo tvár, ktorá by doposiaľ nebola spálená ako drevo... A potom ich uvidel: Malfoy rukami zakrýval Goyla, ktorý upadol do bezvedomia. Sedeli na krehkej veži zo spálených stolov a Harry sa spustil strmhlav dolu. Malfoy ho videl prilietať a zdvihol jednu pažu, ale aj keď ju Harry chytil, vedel, že to nebude dobré: Goyle bol príliš ťažký a Malfoyova spotená ruka mu okamžite vykĺzla – „POKIAĽ KVôLI NIM ZOMRIEME, TAK ŤA ZABIJEM, HARRY!“ zareval Ronov hlas a ako sa k nim znášala obrovská ohnivá chiméra, on a Hermiona vytiahli Goyla na svoju metlu a vzniesli sa nahor, keď sa Malfoy škriabal na Harryho metlu. „Dvere, dostaň sa ku dverám, ku dverám!“ zajačal Malfoy Harrymu do ucha, Harry zrýchlil a sledoval Rona, Hermionu a Goyla cez vzdúvajúci sa čierny dym. Skoro nemohol dýchať – okolo nich bolo posledných pár predmetov, zatiaľ nespálených ničivými plameňmi, ktoré vyniesli do vzduchu ohnivé príšery ako na oslavu víťazstva. Videl poháre, štíty, iskriaci náhrdelník a starú, bezfarebnú čelenku – „Čo to robíš, čo to robíš? Dvere sú tamto!“ jačal Malfoy, ale to už Harry ostro zatočil a ponoril sa do plameňov. Diadém sa pomaly vznášal, otáčal a žiaril a smeroval do hrtanu šklebiaceho sa hada. A potom ho lapil, chytil do svojej ruky – Harry znovu prudko zatočil, ako sa po ňom had zahnal, vzniesol sa do výšky a namieril si to k miestu, kde (ako sa modlil) boli dvere otvorené: Ron, Hermiona a Goyle zmizli a Malfoy sa Harryho držal tak pevne, až to bolelo. Potom cez dym Harry uvidel obdĺžnikovú škvrnu, ku ktorej viedol svoju metlu a za moment jeho pľúca vdýchli čistý vzduch a oni narazili do steny chodby oproti miestnosti. Malfoy spadol z metly a ležal tvárou k zemi, prudko oddychoval, kašlal a dávil. Harry sa prevalil a posadil sa: dvere núdzovej miestnosti zmizli a Ron a Hermiona dychčali vedľa Goyla, ktorý bol stále v bezvedomí. „C – Crabbe,“ vypotil zo seba Malfoy. „C – Crabbe...“ „Je mŕtvy,“ povedal Ron kruto. Okrem kašlania a dychčania bolo všade ticho. Potom hradom otriaslo nespočetné množstvo výbuchov a okolo nich sa prehnala skupina priehľadných postáv na koňoch a ich hlavy, ktoré mali v podpazuší, krvilačne jačali. Keď sa Hon Bezhlavých prehnal, Harry sa postavil a rozhliadol okolo: vôkol neho sa stále odohrávala bitka. Počul viac výkrikov, než iba tie od vzďaľujúcich sa duchov. Prešla ním vlna paniky. „Kde je Ginny?“ opýtal sa ostro. „Bola tu. Mala sa potom vrátiť do núdzovej miestnosti.“ „Sakra, ty si myslíš, že po tom strašnom ohni bude ešte fungovať?“ povedal Rona a tiež vstal, škrabal sa na hrudi a pozeral napravo naľavo. „Nemali by sme sa rozdeliť a hľadať -?“ „Nie,“ zareagovala Hermiona a tiež sa postavila. Malfoy a Goyle sa ešte stále zúfalo váľali po podlahe, ani jeden z nich nemal prútik. „Zostaneme pri sebe. Asi by sme mali ísť – Harry, čo to máš v ruke?“ „Čože? Aha, toto –“ Vytiahol diadém a zdvihol ho vyššie. Bol ešte teplý, očernetý od sadzí, ale pri bližšom pohľade bol na ňom stále rozpoznateľný nápis: Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí. Z diadému vytekala hustá tmavá hmota podobná krvi. Diadém sa náhle začal divoko triasť, potom sa rozlomil Harrymu v rukách a keď sa tak stalo, Harry začul slabučký vzdialený výkrik bolesti, ktorý sa neozýval z pozemku ani z hradu, ale z veci, ktorá sa mu práve rozpadla medzi prstami. „To musel byť Diabolský oheň!“ zamumlala Hermiona a pozerala na úlomky diadému. „Prosím?“ „Diabolský oheň – jedovatý oheň – je jedna z prísad, ktoré ničia horcruxy, ale ja by som sa nikdy, nikdy v živote neopovážila ho použiť, je príliš nebezpečný. Ako Crabbe vedel, ako ho –?“ „Musel sa to naučiť od Carrowov,“ povedal Harry chmúrne. „Škoda, že nedával pozor, keď sa spomínalo, ako ho zastaviť,“ poznamenal Ron, ktorého vlasy boli spálené rovnako ako Hermionine a jeho tvár bola očernetá. „Keby sa nás všetkých nesnažil zabiť, celkom by ma mrzelo, že je mŕtvy.“ „Ale uvedomuješ si to vôbec?“ zašepkala Hermiona. „To znamená, že stačí, keď nájdeme hada –“ Nedokončila vetu, pretože chodbu naplnilo jačanie, výkriky a nezameniteľné zvuky zápasu. Harry sa rozhliadol a srdce mu takmer zlyhalo: Smrťožrúti prenikli do Rokfortu. Fred a Percy práve cúvali a každý z nich bojoval s maskovaným mužom. Harry, Ron a Hermiona im bežali na pomoc. Prúdy svetla lietali všetkými smermi a muž, ktorý bojoval s Percym, rýchlo cúval. Maska mu zletela z hlavy a oni uvideli vysoké čelo a pruh vlasov – „Dobrý deň, pán minister!“ kričal Percy a poslal zaklínadlo priamo na Thicknessa, ktorý pustil prútik, roztrhol si časť habitu a vyzeral veľmi skľúčene. „Už som sa vám zmienil, že dávam výpoveď?“ „Ty snáď vtipkuješ, Percy!“ zareval Fred, keď sa Smrťožrút, s ktorým bojoval, zosunul pod tiažou troch rôznych omračovacích zaklínadiel. Thicknesse spadol na podlahu, okolo neho zaznelo niekoľko výbuchov a on sa akoby premieňal na určitý druh morského ježka. Fred sa veselo pozrel na Percyho. „Ty si naozaj vtipkoval, Percy... myslím, že od teba som nepočul vtip asi –“ Vzduch vybuchol. Všetci sa zoskupili dohromady, Harry, Ron, Hermiona, Fred a Percy, dvaja Smrťožrúti, jeden omráčený, druhý premenený a na zlomok sekundy, kedy nebezpečie takmer pominulo, bol svet roztrhnutý na dve polovice. Harry letel vzduchom a jediné, čo mohol robiť, bolo pevne sa držať tenkého kúsku dreva, jeho jedinej zbrane a zakryť si hlavu rukami. Počul výkriky svojich druhov a bez nádeje, aby zistil, čo sa s nimi stalo – Potom spadol späť na zem. Bol napol pochovaný v troskách chodby, ktorá bola napadnutá. Z jednej strany ho ovial studený vzduch a on pochopil, že hrad bol sčasti vyhodený do vzduchu. Na tvári pocítil lepkavú tekutinu a vedel, že krváca. Potom počul strašný výkrik, ktorý mu prevrátil vnútornosti naruby a ktorý vyjadroval muky, ktoré nemohlo spôsobiť žiadne zaklínadlo ani plamene. Postavil sa, mierne sa zakolísal a bol vydesený, ako tento deň ešte nebol. Alebo možno, ako nebol vydesený ešte nikdy vo svojom živote... Hermiona sa predierala troskami, medzi ktorými boli traja červenovlasí muži presne tam, kde stena vybuchla. Harry chytil Hermionu za ruku a spolu sa predierali cez kameň a drevo. „NIE – NIE – NIE!“ kričal niekto. „NIE! Fred! NIE!“ Percy triasol svojím bratom, Ron kľačal vedľa nich, Fredove oči pozerali do prázdna a v jeho tvári zostal posledný úsmev, ktorý sa na ňom objavil. 32. kapitola - Starodávny prútik Svet skončil, tak ako to, že sa bitka nezastavila, hrad ticho nespadol a všetci bojovníci nezložili zbrane? Harryho myseľ padala voľným pádom, vymkla sa z jeho kontroly neschopná pochopiť realitu, pretože Fred Weasley nemohol byť mŕtvy, jeho zmysly museli klamať... A potom okolo otvoru spadlo niekoho telo a z tmy na nich lietali kliatby, ktoré ich míňali tesne nad hlavou a triafali stenu za nimi. „K zemi!“ zakričal Harry a nocou lietalo viac a viac kliatob. Chytil spolu s Ronom Hermionu a pritlačili ju na podlahu. Percy si ľahol cez Fredove telo a chránil ho pred ďalším zranením a keď Harry zakričal: „Percy, rýchlo, musíme odtiaľto!“len zavrtel hlavou. „Percy!“ Harry videl slzy, ktoré stekali Ronovi po lícach, keď pozoroval svojho staršieho brata. Vzal Percyho za ramená a zatiahol, ale on neustúpil. „Percy, už pre neho nemôžeš nič urobiť! Musíme…“ Hermiona vykríkla a keď sa Harry otočil, nemusel sa pýtať prečo. Obrovský pavúk veľkosti menšieho auta sa snažil preliezť dierou v stene. Jeden z Aragogových potomkov sa pridal k boju. Ro a Harry spolu vykríkli a ich kúzla sa spojili. Príšeru to odhodilo späť, hrôzostrašne zatrepala nohami a zmizla v tme. „Priniesol si kamarátov!“ volal Harry na ostatných a pozeral otvorom v stene, cez ktoré lietali ďalšie kúzla: ďalšie pavúky šplhali po stene hradu hore, oslobodene zo Zakázaného lesa, do ktorého museli preniknúť Smrťožrúti. Harry na nich vyslal omračujúce kliatby, takže sa zvalili jeden na druhého a padali dole, preč z dohľadu. Potom okolo Harry preletela jedna kliatba tak tesne, že cítil, ako mu jej sila prečesala vlasy. „Ideme, TERAZ!“ Tlačili spolu s Ronom Hermionu pred sebou a Harry sa na chvíľu zastavil, aby odtiahol Fredove telo do výklenku v stene. Keď si Percy všimol, čo robí, prestal sa tela držať a pomohol mu. V podrepe, aby sa vyhol lietajúcim kliatbam, spolu odstránili Fredove telo z cesty. „Tu,“ povedal Harry a umiestnili ho do výklenku, kde predtým stálo brnenie. Nemohol sa na Freda pozerať ani o chvíľu dlhšie, než nevyhnutne musel a akonáhle sa uistil, že je dobre schovaný, odišiel za Ronom a Hermionou. Malfoy s Goylom zmizli, ale koniec chodby bol plný prachu, padajúcej omietky a skla vytlčeného ďaleko od okien. Harry uvidel mnoho ľudí pobehujúcich tam a späť, ale nemohol povedať, či sú to priatelia alebo nepriatelia. Percy zahol za roh a silno vykríkol: „ROCKWOOD!“ a utekal v smere, kde stál vysoký muž, ktorý čelil niekoľkým študentom. „Harry, sem!“ vykríkla Hermiona. Zatiahla Rona za jeden gobelín a vyzeralo to, akoby spolu zápasili. V jednu chvíľu si Harry myslel, že sa snáď znovu bozkávajú, ale potom pochopil, že sa snaží zabrániť Ronovi, aby sa rozbehol za Percym. „Počúvaj ma... POČÚVAJ MA, RON!“ „Chcem im pomôcť... Chcem zabiť všetkých Smrťožrútov...“ Jeho tvár bola skrivená hnevom, špinavá od prachu a dymu a on sa celý triasol hnevom a smútkom. „Ron, sme jediní, ktorí to môžu skončiť! Prosím... Ron... potrebujeme toho hada, musíme zabiť toho hada!“ povedala Hermiona. Ale Harry vedel, ako sa Ron cíti. Zničenie ďalšieho horcruxu nemôže priniesť zadosťučinenie. Tiež chcel bojovať, potrestať ľudí, ktorí zabili Freda a chcel nájsť ďalších Weasleyovcov a predovšetkým sa uistiť, že Ginny nie je... ale nedokázal si to ani predstaviť... „Budeme bojovať!“ povedala Hermiona. „Budeme musieť, aby sme sa dostali k hadovi! Ale nesmieme zabúdať na to, čo musíme urobiť! Sme jediní, ktorí to môžu skončiť!“ Tiež plakala a keď hovorila, utierala si oči do svojho roztrhaného a spáleného rukávu. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila, stále pevne držala Rona a otočila sa na Harryho. „Musíš zistiť, kde je Voldemort, bude mať toho hada so sebou, nie? Urob to Harry, pozri do neho!“ Ako to, že to bolo tak jednoduché? Pretože jeho jazva pálila už celé hodiny a túžila mu ukázať Voldemortove myšlienky? Na jej rozkaz zavrel oči a naraz výkriky, rany a všetky nesúrodé zvuky bitky utíchali, pokiaľ neboli vzdialené, akoby stál ďaleko, ďaleko od nich... Stál uprostred spustnutej, ale podivne známej miestnosti s olupujúcimi sa tapetami na stenách a zabarikádovanými oknami. Zvuky útoku na hrad boli vzdialené a utlmené. Jediné nezabarikádované okno otváralo pohľad na ďaleké záblesky svetla na mieste, kde stál hrad, ale vnútri miestnosti bola tam, až na jedinú petrolejovú lampu. Pretáčal si prútik medzi prstami, sledoval ho a myslel na tú miestnosť na hrade, tajnú miestnosť, ktorú kedysi našiel len on sám, miestnosť, komnatu, ktorú otvorí len múdry, mazaný, vynaliezavý a zvedavý kúzelník... Bol si istý, že chlapec nenájde diadém... i keď tá Dumbledorova bábika zašla omnoho ďalej, než by si kedy myslel... príliš ďaleko... „Môj pane,“ povedal zúfalý a zlomený hlas. Otočil sa. V najtmavšom rohu sedel Lucius Malfoy, rozodratý, stále niesol známky posledného trestu za to, že chlapec unikol. Jedno z jeho očí zostávalo zavreté a opuchnuté. „Môj pane, prosím, môj syn…“ „Pokiaľ je tvoj syn mŕtvy, Lucius, nie je to moja vina. On neprišiel a nepripojil sa ku mne ako ostatní Slizolinčania. Možno sa rozhodol spriateliť sa s Harrym Potterom?“ „Nie, to nikdy!“ šepkal Malfoy. „Musíš dúfať, že nie.“ „Nebojíte sa... nebojíte sa, môj pane, že Potter zomrie rukou niekoho iného, ako tou vašou?“ spýtal sa Malfoy a jeho hlas sa triasol. „Nebolo by... prepáčte mi... múdrejšie bitku odvolať, vstúpiť do hradu a vyhľadať ho s-...sám?“ „Nesnaž sa niečo predstierať, Lucius. Chceš, aby bitka skončila len preto, aby si mohol zistiť, čo sa stalo tvojmu synovi. Ale ja nepotrebujem Pottera hľadať. Skôr, ako noc skončí, Potter ma nájde sám“ Voldemort sa ešte raz uprene zahľadel na svoj prútik. To ho trápilo... a veci, ktoré trápia Lorda Voldemorta, sa musia zmeniť... „Choď a priveď Snapea.“ „Snapea, môj p-pane?“ „Snapea. Hneď. Potrebujem ho. Je tu... služba... ktorú od neho potrebujem. Choď!“ Vystrašený, trasúca sa opustil Malfoy temnú miestnosť. Voldemort tam zostal stáť, točil prútikom v prstoch a pozeral na ňu. „Je to jediná cesta, Nagini,“ šepkal a rozhliadol sa okolo. Uvidel obrovského silného hada, ktorý bol teraz zavesený v priestore a pôvabne sa krútil vnútri ochranného kúzelného vaku, ktorý pre neho vytvoril. Žiarivá priehľadná guľa, niečo medzi trblietavou klietku a nádržou. Harry zalapal po dychu, otvoril oči a vrátil sa späť v rovnakú chvíľu, keď boli jeho uši vystavené vreskotu a výkrikom, treskom a ranám bitky. „Je v Škriekajúcej búde. Had je s ním a je okolo neho nejaký druh kúzelnej ochrany. Práve poslal Luciusa Malfoya pre Snapea.“ „Voldemort sedí v Škriekajúcej búde?“ povedala Hermiona pobúrene. „On... on nebojuje?“ „Myslí si, že nemusí bojovať,“ povedal Harry. „Myslí si, že k nemu prídem sám.“ „Ale prečo?“ „Vie, že hľadám horcruxy... drží Nagini blízko pri sebe, takže k nemu musím...“ „Dobre,“ povedal Ron a rovnal si ramená. „Takže tam ísť nemôžeš. To je to, čo on chce, čo očakáva. Takže tu zostaneš a postaráš sa o Hermionu a ja pôjdem a...“ Harry Rona prerušil. „Vy dvaja tu zostanete, ja pôjdem pod neviditeľným plášťom a vrátim sa tak rýchlo, ako to len bude...“ „Nie,“ povedala Hermiona, „bolo by omnoho zmysluplnejšie, keby som si plášť vzala ja a...“ „Ani na to nemysli,“ zavrčal na ňu Ron. Pred tým, než došla Hermiona ďalej než k: „Ron, ja som rovnako schopná...,“ gobelín na vrchu schodiska, na ktorom stáli, sa roztrhol. „POTTER!“ Stáli tam dvaja maskovaní Smrťožrúti, ale ešte skôr, než stihli zdvihnúť svoje prútiky, Hermiona zakričala: „Gliseo! “ Schody pod ich nohami sa premenili v hladkú kĺzačku a oni sa po nich rútili dole bez toho, aby mohli kontrolovať svoju rýchlosť, ale dosť rýchlo na to, aby omračujúce kúzla Smrťožrútov preleteli vysoko nad ich hlavami. Preleteli gobelínom, ktorý bol na konci schodiska, spadli na podlahu a zastavili sa o náprotivnú stenu. „Duro! “ vykríkla Hermiona a ukazovala prútikom na gobelín. Ozvali sa dve hlasité rany, ako sa tapiséria premenila v kameň a Smrťožrúti rútiaci sa dolu do nej tvrdo narazili. „Späť!“ vykríkol Ron a vrhli sa spolu s Harrym a Hermionou proti dverám, aby sa vyhli stádu okolo cválajúcich lavíc vedených utekajúcou profesorkou McGonagallovou. Neobjavila sa, aby im čokoľvek povedala. Mala rozpustené vlasy a na tvári reznú ranu. Keď zabočila za roh, počuli jej výkrik. „USTÚP!“ „Harry, zober si plášť,“ povedala Hermiona. „Na nás nezáleží...“ Harry však plášť prehodil cez všetkých troch a dúfal, že nikto neuvidí ich nohy v oblaku vznášajúceho sa prachu, padajúceho kamenia a mihajúcich sa kúziel. Zbehli dole po ďalšom schodisku a zistili, že sú v chodbe plnej dvojíc, ktoré medzi sebou zápasili. Portréty na oboch stranách chodby boli preplnené ľuďmi, ktorí volali rady a pobádali študentov a učiteľov čeliacim maskovaným i nemaskovaným Smrťožrútom. Dean získal prútik a teraz čelil tvárou v tvár Dolohovovi a Parvati Traversovi. Harry, Ron i Hermiona zdvihli prútiky, pripravení zaútočiť, ale účastníci súboja sa neustále pohybovali, takže bola veľká pravdepodobnosť, že by ich kúzla zasiahli niekoho z ich strany. Stáli a čakali na príležitosť zasiahnuť a v tom sa nad nimi ozvalo hlasité: „Fíííííí! “ a keď sa pozreli hore, zistili, že je to Zloduch a rozhadzuje tobolky škrtidubu na Smrťožrútov, ktorých hlavy boli zrazu obalené rastúcimi zelenými výhonkami krútiacimi sa ako tlsté červy. „ARGH!“ Hrsť toboliek zasiahla plášť nad Ronovou hlavou. Klíčiace zelené korene boli zvláštne zavesené v priestore a Ron s nimi trepal, aby sa ich zbavil. „Je tu niekto neviditeľný!“ vykríkol maskovaný Smrťožrút a ukazoval na miesto, kde stáli Harry, Ron a Hermiona. Dean využil Smrťožrútove chvíľkové vyrušenie najviac ako to len šlo a odhodil ho omračujúcou kliatbou. Dolohov sa mu chcel odplatiť tak isto, ale Parvati na neho vystrelila zväzujúce kúzlo. „IDEME!“ zakričal Harry a on, Hermiona a Ron sťahujúc si plášť čo najtesnejšie k sebe sa rozbehli pokrečení s hlavami dole priamo stredom medzi zápasníkmi kĺzajúc pri tom na kalužiach štiav zo škrtidubu smerom k vrchu mramorového schodiska vedúceho do vstupnej haly. „Ja som Draco Malfoy, som Draco, som na vašej strane!“ Draco stál na vrchnom odpočívadle a hájil sa pred ďalším maskovaným Smrťožrútom. Harry ho omráčil, keď prechádzali okolo. Malfoy sa žiarivo rozhliadal a Ron ho udrel z pod plášťa. Spadol dozadu na Smrťožrúta, tiekla m krv z úst a bol úplne zmätený. „Toto je druhý krát, čo sme ti dnes v noci zachránili život, ty falošný bastard!“ zakričal Ron. Všade na schodisku a v hale stáli ďalšie zápasiace dvojice, Smrťožrúti všade, kam sa Harry pozrel. Yaxley stál blízko hlavnej brány a zápasil s Flitwickom, maskovaný Smrťožrút v súboji s Kingsleym stál hneď vedľa nich. Študenti pobehovali všetkými smermi, niektorí niesli svojich zranených kamarátov. Harry namieril omračujúce kúzlo na maskovaného Smrťožrúta, ale tesne minul a skoro zasiahol Nevilla, ktorý sa znenazdajky objavil a niesol plnú náruč Diaboského osídla, ktoré sa začalo šťastne obtáčať okolo najbližšieho Smrťožrúta a dusiť ho. Harry, Ron a Hermiona sa ponáhľali dole po mramorovom schodisku. Naľavo od nich sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla a presýpacie hodiny, ktoré ukazovali počet bodov slizolinskej fakulty, začali rozsypávať smaragdy všade okolo, takže utekajúci ľudia začali kĺzať a kolísať. Z balkóna nad nimi spadli dve telá a vo chvíli, kedy dopadli na zem, cez miestnosť prebehla sivá škvrna, o ktorej si Harry myslel, že je to zviera, aby sa zahryzol svojimi zubami do ich krku. „NIE!“ vykríkla Hermiona a s ohlušujúcou ranou z jej prútika odhodila Fenrira Greybacka preč, od ľahko sa trasúceho tela Lavender Brownovej. Zasiahol mramorový stĺpik a pokúšal sa znovu postaviť na nohy. Potom ho so zábleskom bieleho svetla a lupnutím zasiahla do hlavy krištáľová guľa a on spadol na podlahu a nehýbal sa. „Mám ich viac!“ kričala profesorka Trelawneyová stojaca na balustráde. „Veľa pre každého, kto si o ne povie! Tu...!“ A s pohybom ako pri tenisovom podaní vytiahla zo svojej tašky ďalšiu krištáľovú guľu, mávla prútikom a vyslala guľu cez miestnosť, kde rozbil okno a vyletela von. V tej chvíli sa rozletela silná drevená vstupná brána a ďalšie obrovské pavúky si razili cestu do Vstupnej haly. Výkriky hrôzy naplnili vzduch. Zápasiace dvojice sa rozptýlili, Smrťožrúti rovnako ako obrancovia Rokfortu a červené a zelené záblesky svetla vyleteli do stredu prichádzajúcich príšer, ktoré sa triasli a týčili sa viac hrôzostrašne, než kedy predtým. „Ako sa dostaneme von?“ kričal Ron cez všetok ten vreskot, ale skôr než Harry a Hermiona stihli čokoľvek povedať, boli odhodení stranou. Hagrid s burácaním zbiehal zo schodov a vytiahol svoj ružový dáždnik. „Neubližujte im! Neubližujte im!“ kričal. „HAGRID, NIE!“ Harry zabudol na všetko, vybehol spod neviditeľného plášťa a skrčil sa, aby sa vyhol všetkým žiariacim kliatbam lietajúcim po celej sieni. „HAGRID, VRÁŤ SA!“ Ale nebol ani na pol ceste k Hagridovi, keď sa to stalo. Hagrid zmizol medzi pavúkmi, ktorí sa s cupitaním odporne vyrojili pred náporom kúzel von z hradu spolu s Hagridom pochovaným v ich strede. „HAGRID!“ Harry počul, ako niekto volá jeho vlastné meno, nezáležalo na tom, či priateľ či nepriateľ. Utekal dole na vonkajšie schodisko vedúce na tmavé pozemky a hemžiaci sa pavúce ustupovali preč smerom späť do temného lesa. Hagrida nebolo vidieť. „HAGRID!“ Myslel si, že uvidel veľkú čiernu ruku vynoriť sa medzi pavúkmi, ale keď sa za nimi chcel rozbehnúť, cestu mu zatarasila obrovská noha, ktorá sem dopadla z tmy a zem sa pod ňou otriasla. Pozrel sa hore. Pred ním stál 20 stôp vysoký obor, z ktorého nebolo vidieť nič, iba jeho, ako kmeň stromu silnú holeň, hlavu mal schovanú v tieni. Jedným brutálnym plynulým pohybom roztrieskal svojou obrovskou päsťou okno v horných poschodiach a na Harryho dopadla spŕška roztriešteného skla a donútila ho stiahnuť sa znovu pod úkryt hlavnej brány. „Ach môj...! vykríkla Hermiona, keď spolu s Ronom dostihli Harryho a pozerala na obra, ktorý sa teraz snažil cez rozbité okno chytiť ľudí vnútri. „NIE!“ vykríkol Ron a zachytil Hermioninu ruku, keď zdvíhala svoj prútik. „Omráčiš ho a on rozbije polku hradu...“ „HAGGER?“ Grawp sa vynoril spoza rohu. Harry teraz videl, že Grawp je medzi obrami dosť nízky. Obrovská príšera, ktorá sa snažila rozmliaždiť ľudí v horných poschodiach sa otočila a desivo zarevala. Schody sa zatriasli, keď sa postavil svojmu menšiemu druhovi a Grawpove krivé ústa sa otvorili a ukázali im žlté, ako tehly veľké zuby. V tom sa na seba vrhli so zúrivosťou levov. „UTEKAJTE!“ zakričal Harry. Noc sa zaplnila škrekmi a ranami, ako spolu dvaja obry zápasili, a on chytil Hermionu za ruku a ťahal ju po schodoch na pozemky, Ron hneď za nimi. Harry nestrácal nádej na nájdenie a zachránenie Hagrida. Utekal tak rýchlo, že ostatní boli iba na pol ceste k Zakázanému lesu, než ho znovu dohonili. Vzduch okolo nich stuhol: Harrymu sa zastavil dych a stuhol mu v hrudi. Tmou vírivým pohybom plachtili postavy, ktoré okolo seba sústredili tmu a mierili smerom k hradu, tváre zahalené kapucňami a ich hrkotajúci dych... Ron a Hermiona vedľa neho sa k sebe pritisli, ako sa zvuky boja za nimi stávali tichšími, tlmenými, pretože ticho, ktoré prinášali len dementori, sa rozliehalo nocou... „No tak, Harry!“ povedal Hermionin hlas z veľkej diaľky, „Patronusy, Harry, no tak!“ Zdvihol prútik, ale pohlcovala ho beznádej: Fred odišiel a Hagrid určite umieral, alebo už bol mŕtvy; nevedel, koľko ďalších ešte položilo život; cítil, ako keby jeho duše napol opustila jeho telo... „HARRY, NO TAK!“ vykríkla Hermiona. Stovka dementorov sa k nim približovala kĺzavým pohybom, drali sa za Harryho zúfalstvom, ktoré im sľubovalo hostinu... Videl Ronovho strieborného teriéra, ako vyrazil do vzduchu, slabo zažiaril a zanikol; Hermionina vydra sa zatočila a vybledla, pričom jeho vlastný prútik sa mu klepal v ruke, a on takmer vítal blížiace sa zabudnutie, prísľub ničoty, žiadnych pocitov... A potom sa okolo Harryho, Ronovej a Hermioninej hlavy vznášal strieborný zajac, diviak a líška: dementori sa stiahli preč od zvierat. Z temnoty prišli ďalší traja ľudia, aby im stáli po boku, prútiky mali napriahnuté a ďalej vyčarovávali svojich patronusov: Luna, Ernie a Seamus. „Tak je to správne,“ povedala Luna povzbudivo, ako keby boli späť v Núdzovej miestnosti a precvičovali sa v DA. „Tak je to správne, Harry... No tak, mysli na niečo šťastné...“ „Niečo šťastné?“ preniesol stále sa trasúcim hlasom. „Stále sme tu,“ zašepkala, „stále ešte bojujeme. No tak, teraz...“ Najskôr vyšla strieborná iskra, potom mihotavé svetlo a potom s tým najväčším úsilím, aké kedy vydal, vytryskol z konca Harryho prútika jeleň. Klusal dopredu, dementori sa rozptýlili okolo a noc bola okamžite znovu pokojná, akurát zvuky odohrávajúcej sa bitky doľahli k jeho ušiam. „Ani neviem, ako sa vám poďakovať,“ povedal Ron trasľavo Lune, Erniemu a Seamusovi, „práve ste nám zachránili...“ Za burácania, ktoré pripomínalo otrasy pri zemetrasení, vyšiel kolísavo z tmy lesa ďalší obor a máchal kyjom väčším ako bol ktokoľvek z nich. „UTEKAJTE!“ zakričal znovu Harry, ale ostatní na to ani nečakali: všetci sa rozutekali a ani nie o sekundu neskôr dopadla ohromná noha na miesto, kde ešte pred chvíľkou stáli. Harry sa rozhliadol okolo: Ron a Hermiona ho nasledovali, ale ostatní traja zmizli vo víre bitky. „Poďme preč z jeho dosahu!“ zakričal Ron, keď sa obor znovu rozpriahol svojim kyjom a z jeho pľúc vyrazil škrek, ktorý sa niesol po školských pozemkoch, na ktorých bola tma neustále prerážaná červenými a zelenými svetlami. „Zúrivá vŕba,“ povedal Harry. „Poďme!“ Nejakým spôsobom vyhnal všetko preč z mysle, potlačil ich, aby sa znovu nevyrojili myšlienky na Freda a Hagrida a strach o všetkých, ktorých miloval, rozptýlených po hrade a vonku; všetko muselo počkať, pretože teraz museli bežať, musí dostať toho hada a Voldemorta, pretože, ako povedala Hermiona, toto bol jediný spôsob, ako to ukončiť... Uháňal a napoly dúfal, že by mohol predbehnúť i samotnú smrť, nevnímal záblesky svetiel lietajúcich tmou všade okolo, zvuky z jazera ako rozbúreného mora i les, ktorý škrípal ako nikdy v živote a bol to práve on, kto ako prvý uvidel obrovský strom, vŕbu, ktorá chránila tajomstvo pod svojimi koreňmi bičujúcimi, prudkými vetvami. Harry spomalil, prudko si vydýchol a obchádzal útočiace vetvy vŕby. Cez tmu prehliadal tlstý kmeň a snažil sa nájsť hrču v kôre, ktorá by ten starý strom znehybnila. Ron a Hermiona ho práve dobehli; Hermiona bola bez dychu, takže ani nemohla prehovoriť. „Ako... ako sa dostaneme dovnútra?“ dychčal Ron. „Ja... vidím to... keby tu bol... zase Krivolab...“ „Krivolab?“ sipela Hermiona, ohýbala sa v bokoch a zvierala si hrudník. „Si kúzelník, alebo nie?“ „No... hej... vlastne...“ Ron sa rozhliadol okolo a potom namieril prútikom na vetvičku na zemi a preniesol: „Wingardium Leviosa!“ Vetvička vyletela zo zeme, otočila sa vo vzduchu, ako keby ju niesol náhly poryv vetra a potom svišťala ku kmeňu cez osudne sa pohybujúce vetvy vŕby. Razom sa zabodla na miesto blízko koreňov a zmietajúci sa strom stuhol. „Skvelé!“ funela Hermiona. „Počkať.“ Medzitým čo sa vzduchom niesol hukot bitky, Harry na sekundu zaváhal. Voldemort chcel, aby to urobil, chcel, aby prišiel... viedol teda Rona a Hermionu do pasce? Ale potom sa vrátil späť do krutej reality: ďalšie na rade bolo zabiť hada, a had bol tam, kde Voldemort, a Voldemort bol na konci tunela... „Harry, ideme, tak tam vlez!“ ozval sa Ron a tlačil ho dopredu. Harry sa vsúkal do podzemnej chodby ukrytej pod koreňmi stromu. Pretlačiť sa úzkym priechodom bolo omnoho ťažšie, ako keď tadiaľ liezli naposledy. Tunel mal nízky strop: pred štyrmi rokmi sa stačilo len skloniť, teraz im ale nezostávalo nič iné, ako sa plaziť. Harry išiel prvý, prútik mal rozsvietený a každú chvíľu očakával prekážku na ceste, ale žiadna neprišla. Pohybovali sa v tichosti, Harry upieral zrak na kužeľ svetla vysielaný prútikom, ktorý držal v ruke. Nakoniec tunel začal stúpať a Harry vpredu zahliadol malé svetlo. Hermiona ho zatiahla za členok. „Plášť!“ zašepkala. „Obleč si plášť!“ Zatápal za sebou a ona mu strčila do voľnej ruky uzlík kĺzavej látky. S ťažkostami ho cez seba prehodil a zamrmlal: „Nox, “ čím zhasol svetlo z prútika. Potom znovu pokračoval po rukách a kolenách, ako najtichšie to bolo možné a všetky zmysly mal nastražené, ako každú chvíľu očakával, že ho objaví, že bude počuť jasný chladný hlas a záblesk zeleného svetla. A potom počul z miestnosti priamo pred nimi hlasy mierne tlmené, pretože koniec tunelu bol zablokovaný niečím, čo pripomínalo starú debnu. Skoro sa neodvažoval dýchať, keď sa Harry priblížil ku koncu a pozeral cez tenkú dieru medzi debnou a stenou. Izba za ňou bola matne osvietená, napriek tomu však videl Nagini, ako víri a zvíja sa ako had pod vodou v bezpečí svojej očarovanej žiarivej gule, ktorá sa bez opory vznášala vo vzduchu. Videl kraj stola a bielu ruku s dlhými prstami, ktoré sa pohrávali s prútikom. Potom prehovoril Snape a Harrymu sa ľaknutím pozastavilo srdce: Snape bol len kúsok od miesta, kde sa krčil. „... môj pane, ich odpor slabne...“ „... a to i bez tvojej pomoc,“ povedal Voldemort svojim vysokým ostrým hlasom. „Aj keď si schopný kúzelník, Severus, nemyslím si, že by si niečo zmenil. Už sme skoro pri cieli...“ „Dovoľte mi nájsť toho chlapca. Dovoľte mi priviesť vám Pottera. Viem, že ho nájdem, môj Pane. Prosím.“ Snape prešiel okolo diery a Harry sa trochu odtiahol, stále však mal oči uprené na Nagini. Uvažoval, či existuje kúzlo, ktoré by preniklo obranou, ktorá ho obklopovala, ale na nič neprišiel. Jeden zlý pokus a prezradil by sa... Voldemort sa postavil. Harry teraz mohol vidieť jeho červené oči, plochú hadiu tvár, ktorej bledosť mierne žiarila v pološere. „Mám problém, Severus,“ preniesol Voldemort zľahka. „Môj pane?“ Voldemort zdvihol Starodávny prútik a držal ho úzkostlivo ako dirigent taktovku. „Prečo mi neslúži, Severus?“ V nastatom tichu sa Harry domnieval, že počuje tiché syčanie hada, ktorý sa zvíjal, alebo že by to bol Voldemortov sykavý povzdych visiaci vo vzduchu? „Môj – môj Pane?“ povedal zarazene Snape. „Ja nechápem. Vy... predviedol ste s tým prútikom neobyčajné kúzla.“ „Nie,“ povedal Voldemort. „Predviedol som bežné kúzla. Ja som neobyčajný, ale tento prútik... nie. Neukázal divy, ktoré mal. Nevidím žiaden rozdiel medzi týmto prútikom a tým, ktorý som pred rokmi získal od Ollivandera.“ Voldemortov hlas bol kľudný a vyrovnaný, ale Harryho jazva začala tepať: bolesť prechádzala celým jeho čelom a on cítil, že sa Voldemorta zmocňovala zúrivosť. „Žiadny rozdiel,“ zopakoval Voldemort. Snape neprehovoril. Harry mu nevidel do tváre: premýšľal, či Snape cíti nebezpečenstvo a hľadal správne slová, aby upokojil svojho majstra. Voldemort sa začal pohybovať po miestnosti: na chvíľu sa Harrymu stratil z očí, keď sa prechádzal, a hovoril rovnako odmeraným hlasom; medzitým sa v Harrym vzdúvala bolesť a zúrivosť. „Premýšľal som dlho a usilovne, Severus... vieš, prečo som ťa zavolal späť z bitky?“ A na chvíľu Harry uvidel Snapeov profil: jeho oči sa upierali na zvíjajúceho sa hada v začarovanej klietke. „No, môj Pane, ale prosím vás, dovoľte mi vrátiť sa. Dovoľte mi nájsť Pottera.“ „Hovoríš ako Lucius. Ani jeden z vás nerozumie Potterovi ako ja. Nepotrebujem ho nájsť. Potter ku mne príde. Poznám jeho slabosť, jeho najväčšiu slabinu. Neznesie pohľad na ostatných, ktorí okolo neho padajú, pretože vie, že sa to deje kvôli nemu. Bude to chcieť zastaviť za každú cenu. Príde.“ „Ale môj Pane, mohol by ho náhodou zabiť niekto iný, než vy sám...“ „Moje rozkazy boli úplne jasné. Zajmite Pottera. Zabite jeho priateľov... čím viac, tím lepšie... ale nezabíjajte jeho. To s tebou si prajem hovoriť, Severus, nie s Harrym Potterem. Bol si pre mňa veľmi cenný. Veľmi cenný.“ „Môj Pán vie, že mu chcem slúžiť. Ale... dovoľte mi ísť a nájsť toho chlapca, môj Pane. Dovoľte mi vám ho priniesť. Ja viem, že môžete... “ „Povedal som nie!“ povedal Voldemort a Harry zachytil odlesk červenej farby jeho očí, keď sa otočil a šušťanie jeho plášťa znelo ako plazenie hada, a v jazve, ktorá ho neprestávala páliť, cítil Voldemortovu netrpezlivosť. „Môj momentálni záujem, Severus, je, čo sa stane, až sa s ním konečne stretnem!“ „Môj Pane, žiadna otázka nie je, iste...?“ „... ale je tu otázka, Severus. Je.“ Voldemort sa zastavil a Harry ho znovu uvidel, ako sa prstami pohráva so Starodávnym prútikom a uprene pozerá na Snapea. „Prečo oba prútiky, ktoré som použil, zlyhali, keď som ich namieril na Harryho Pottera?“ „Ja... na to nemôžem odpovedať, môj Pane.“ „Nemôžeš?“ Harryho hlavou prešiel záchvat hnevu: do úst si strčil vlastnú päsť, aby nezakričal bolesťou. Zavrel oči a zrazu bol Voldemortom, ktorý sa pozeral do Snapeovej bledej tváre. „Môj tisový prútik vykonal všetko, čo som chcel, Severus, okrem vraždy Harryho Pottera. Dvakrát zlyhal. Olliveander mi povedal o rovnakých jadrách, že si mám vziať prútik niekoho iného. Urobil som to, ale Luciosov prútik bol zničený, keď sa stretol s Potterovým.“ „Ja... ja nemám žiadne vysvetlenie, môj Pane.“ Snape sa teraz na Voldemorta nepozeral. Jeho tmavé oči boli stále uprené na zvíjajúceho sa hada vo svojej ochrannej guli. „Našiel som tretí prútik, Severus. Starodávny prútik, Osudový prútik, Smrtiaci prútik. Vzal som ho jeho predchádzajúcemu majiteľovi. Vzal som ju z hrobu Albusa Dumbledora.“ Teraz sa Snape na Voldemorta pozrel a Snapeova tvár vyzerala ako smrteľná maska. Bol ako biely mramor a tak strnulý, že keď prehovoril, bolo podivné, že za tými prázdnymi očami sa skrýva život. „Môj Pane... dovoľte mi nájsť toho chlapca...“ „Celú noc, keď som na pokraji víťazstva, som tu sedel,“ povedal Voldemort a jeho hlas nebol oveľa hlasnejší než šepot, „a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta byť tým, čím má. Odmieta čarovať, ako hovoria príbehy, čarovať pre svojho majiteľa... a myslím, že som našiel odpoveď.“ Snape nehovoril. „Možno si na to už prišiel? Koniec koncov si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným služobníkom, a ja ľutujem to, čo sa musí stať.“ „Môj Pane...“ „Starodávny prútik mi neslúži, ako má, Severus, pretože nie som jeho pravý pán. Starodávny prútik patrí kúzelníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil Albusa Dumbledora. Pokiaľ žiješ, Severus, Starodávny prútik nikdy nebude môj.“ „Môj Pane!“ namietal Snape a zdvihol prútik. „Nejde to inak,“ povedal Voldemort. „Musím byť pánom toho prútika, Severus. Pánom toho prútika a nakoniec premôžem i Pottera.“ Voldemort mávol vo vzduchu Starodávnym prútikom. Snapeovi sa nič nestalo, a tak si na zlomok sekundy myslel, že mu bola daná milosť: ale záhy bol Voldemortov úmysel jasný. Hadova klietka sa valila vzduchom, a skôr, než mohol Snape urobiť niečo viac než len zakričať, pohltila jeho hlavu a ramená; Voldemort prehovoril hadím jazykom. „Zabi.“ Ozval sa strašný výkrik. Harry videl, ako Snape stráca i zvyšok farby, ktorú mala jeho tvár, obelel rovnako ako sa jeho oči rozšírili, keď mu hadove jedovaté zuby prehryzli krk, poklesli mu kolená a on spadol na zem. „Ľutujem to,“ povedal Voldemort chladne. Otočil sa; nebol v ňom žiadny smútok, žiadna ľútosť. Bolo načase opustiť búdu a prevziať vedenie s prútikom, ktorý teraz bude plniť jeho rozkazy. Namieril ho na žiarivú klietku, ktorá držala hada a tá sa vzniesla hore od Snapea, ktorý bokom dopadol na podlahu a zo zranení na krku mu prúdila krv. Voldemort preletel izbu bez toho, aby sa ohliadol, a veľký had sa vznášal za ním vo svojej obrovskej guli. Späť v tuneli a vo svojej vlastnej mysli, Harry otvoril oči, kĺby mal pokryté krvou, zahryzol sa do nich totiž, aby nezačal kričať. Teraz sa pozeral cez tenkú dieru medzi bedňou a stenou na nohu v čiernej topánke, ktorá sa triasla na zemi. „Harry!“ vydýchla Hermiona za ním, ale on už namieril prútik na bedňu, ktorá mu blokovala cestu. Zdvihla sa kúsok vo vzduchu a ticho sa posunula vedľa. Vkĺzol do miestnosti, ako najtichšie len mohol. Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu mužovi: nevedel, čo cítil, keď videl Snapeovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry si dal dole neviditeľný plášť a pozrel na muža, ktorého nenávidel, ktorého rozšírené čierne oči našli Harryho, keď sa pokúsil prehovoriť. Harry sa nad neho sklonil a Snape uchopil jeho habit a pritiahol ho bližšie. Zo Snapeovho hrdla sa vydral strašný drásaný zvuk. „Vezmite... to... vezmite... to...“ Zo Snapea prúdilo niečo viac ako len krv. Z jeho úst, uší a očí tieklo niečo striebristo modrého, ani plyn, ani kvapalina, a Harry vedel, čo to je, ale nechápal, čo má robiť... Hermiona mu trasúcimi rukami podala pohár vyčarovaný zo vzduchu. Harry do neho dal striebristú hmotu svojím prútikom. Keď sa pohár naplnil až po okraj, vyzeralo to, že v Snapeovom tele už nezostala žiadna krv a zovretie ochablo. „Pozrite... sa... na mňa...“ zašepkal. Zelené oči našli čierne, ale po chvíli sa zdalo, že niečo z hlbín čiernych očí zmizlo a zostali prázdne. Ruka zvierajúca Harryho dopadla na zem a Snape sa už nikdy nepohol. 33. kapitola - Princov príbeh Harry kľačal po Snapovom boku a pozeral na neho, a až keď veľmi blízko nich, prehovoril vysoký chladný hlas, vyskočil na nohy, fľašu pevne zovrel v rukách, mysliac , že Voldemort znovu vstúpil do izby. Voldemortov hlas sa odrážal od stien i od podlahy a Harry zistil, že Voldemort hovorí k celému Rokfortu a ich priľahlému okoliu, a že obyvatelia Rokvillu a všetci tí, ktorí stále bojujú na hrade, ho mohli počuť tak jasno, ako by stál vedľa nich, jeho dych na ich zátylkoch, ako by ich oviala smrť. „Bojovali ste statočne,“ povedal vysoký chladný hlas. „Lord Voldemort vie, ako oceniť odvahu. Už teraz ste utrpeli ťažké straty. Pokiaľ budete i naďalej vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Ja si ale neprajem, aby sa to stalo. Každučká preliata kvapka kúzelníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikazujem svojim ľuďom ,aby sa okamžite stiahli. Máte jednu hodinu. Postarajte sa dôstojne o svojich mŕtvych, ošetrite svojich ranených. A teraz hovorím priamo k tebe Harry Potter. Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať jednu hodinu v Zakázanom lese. Pokiaľ na konci tejto hodiny neprídeš a osobne sa mi nevzdáš, potom sa boj začne znovu. Potom vstúpim do boja ja sám, Harry Potter, a nájdem si ťa a potrestám každého muža, ženu či dieťa, ktorí sa ťa budú snažiť predo mnou skryť. Máš jednu hodinu.“ Ron a Hermiona zúrivo zatriasli hlavami a pozreli sa na Harryho. „Nepočúvaj ho,“ povedal Ron. „Bude to v poriadku,“ povedala Hermiona divoko. „ Poďme - vráťme sa do hrad, pokiaľ on odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán –“ Letmo pozrela na Snapeove telo, a potom sa rozbehla späť k ústiu tunelu. Harry zdvihol neviditeľný plášť a pozrel sa dole na Snapea. Nevedel, čo by mohol cítiť, bol len šokovaný spôsobom, akým bol Snape zabitý, a dôvod, prečo k tomu prišlo... Bez toho aby niekto prehovoril, vracali sa späť tunelom. Harry si lámal hlavu, či aj Ronovi a Hermione stále doznieva Voldemortov hlas v ušiach. Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať hodinu v Zakázanom lese… máš jednu hodinu. Vyzeralo to, ako by sa na trávniku pred hradom povaľovali balíky odpadkov. Mohla byť asi hodina po súmraku, a predsa už bola tma ako vo vreci. Tí traja sa ponáhľali smerom ku kamenným schodom. Pred nimi ležal osamelý drevák o veľkosti malého člna. Nikde nebolo ani známka po Grawpovi alebo po jeho útočníkoch. Hrad bol neprirodzene tichý. Neboli tu žiadne záblesky svetla, žiadne rany, ani výkriky, ani volania. Dlaždice opustenej Vstupnej haly boli od krvi. Smaragdy boli stále rozhádzané všade po podlahe spolu s kúskami mramoru a drevenými trieskami. Časť zábradlia bola strhnutá. „Kde sú všetci?“ zašepkala Hermiona. Ron sa vydal do Veľkej siene. Harry sa zastavil vo dverách. Stoly jednotlivých fakúlt boli preč a miestnosť bola plná ľudí. Tí, čo prežili, stáli v skupinkách a navzájom sa objímali Madame Pomfreyová s niekoľkými pomocníkmi ošetrovala na vyvýšenej plošine ranených. Medzi zranenými bol i Firenze, z jeho boku sa valila krv a triasol sa, neschopný vstávať. Mŕtvi ležali v rade uprostred haly. Harry nemohol vidieť Fredovo telo, pretože bol obklopený svojou rodinou. George mu kľačal pri hlave, pani Wesleyová ležala Fredovi na hrudi a telo sa jej triaslo. Pán Wesley si hladil vlasy, zatiaľ čo mu po tvári tiekli slzy. Bez toho aby Harrymu niečo povedali, Ron a Hermiona odišli. Harry videl Hermionu, ako pristúpila k Ginny, ktorej tvár bol opuchnutá a červená od plaču, a objala ju. Ron sa pripojil k Billovi, Fleur a Perrcymu, ktorý Ronovi položil ruku okolo ramien. Keď sa Ginny a Hermiona priblížili k ostatku rodiny, Harry jasne videl na ďalšie telá ležiace vedľa Freda: Remus a Tonksová, bledí a tichí, vyzerajúci pokojne, zdanlivo spiaci pod temným, začarovaným stropom. Veľká sieň sa strácala, ako sa Harry vzďaľoval od jej dverí. Nemohol chytiť dych. Nemohol zniesť pohľad na ďalšie telá, ani pohľad na ďalších, ktorí pre neho zomreli. Nedokázal sa pripojiť k Weasleovým, pozrieť sa im do očí, pretože keby sa vzdal hneď na začiatku, Fred by nikdy nemusel zomrieť. Odvrátil sa a vybehol hore po mramorovom schodisku. Lupin, Tonksová … túžil, aby nič necítil… prial si, aby mohol vytrhnúť svoje srdce, svoje vnútornosti, všetko, čo kričalo v jeho vnútri… Hrad bol úplne prázdny, dokonca sa zdalo, že i duchovia sa pripojili k hromadnému smúteniu vo Veľkej sieni. Harry bežal bez zastavenia, zvieral krištáľovú fľaštičku so Snapeovými poslednými myšlienkami a nespomalil , pokiaľ sa nedostal ku kamennej oblude, ktorá strážila kanceláriu riaditeľa. „Heslo?“ „Dumbledore.“ povedal Harry bezmyšlienkovito, pretože to bol on, koho túžil vidieť, a na jeho vlastné prekvapenie sa obluda odsunula stranou a odhalila točité schodisko. Ale keď Harry vpadol do oválnej pracovne, uvidel, ako veľa sa zmenila. Portréty, ktoré viseli všade okolo na stenách, boli prázdne. Ani jeden riaditeľ alebo riaditeľka nezostali, aby ho sledovali; všetci, ako sa zdalo, zmizli, navštevujúc ďalšie obrazy, ktoré boli rozvesené po celom hrade, aby mali jasný prehľad o tom, čo sa dialo. Harry beznádejne pozrel na Dumbledorov opustený rám, ktorý visel priamo za riaditeľovou stoličkou, potom sa od neho odvrátil. Mysľomisa ležala v skrinke stále na rovnakom mieste: Harry ju postavil na stôl a nalial Snapeove spomienky do širokej misy s rúnovými značkami pozdĺž okraja. Vniknúť do hlavy niekoho iného by mohla byť požehnaná úľava … nič, ani dokonca to, čo mu Snape zanechal, nemohlo byť horšie ako jeho vlastné myšlienky. Spomienky sa zvírili, strieborné, biele a cudzie, a bez zaváhania, s pocitom bezstarostného pokoja, akoby myslel, že to môže zmierniť jeho mučivý smútok, sa do nich Harry ponoril. Spadol priamo do slnečného dňa a pod nohami pocítil prehriatu zem. Keď sa narovnal, zistil, že je na takmer opustenom detskom ihrisku. Vzdialenému obzoru dominoval samotne stojací vysoký komín. Dve dievčatá sa hojdali sem a tam, a spoza skupinky kríkov ich pozoroval vychudnutý chlapec. Jeho čierne vlasy boli veľmi dlhé a jeho oblečenie sa k sebe nehodilo, až to vyzeralo, že je to tak zámerne: príliš krátke džínsy, príliš veľký kabát, ktorý mohol patriť dospelému mužovi, a pozoruhodné vrecovité tričko. Harry sa k chlapcovi priblížil. Snape nevyzeral starší ako deväť alebo desať rokov, nažltnutý, malý, šľachovitý. V chudej tvári sa mu objavila nepopierateľná chtivosť, keď sledoval mladšiu z dievčat hojdajúcu sa vyššie a vyššie než jej sestra. „Lilly, nerob to!“ zakričala tá staršia. A keď bola hojdačka čo najvyššie to išlo, dievča z nej vyskočila a vyletela do vzduchu, skoro doslovne vyletela, vymrštila sa proti nebu s hlasným výkrikom veselia, a miesto toho, aby dopadla na asfalt na ihrisku, vzniesla sa ako akrobatka do vzduchu, nejakú chvíľu zostala hore a zľahka pristala o kus ďalej. „Mama povedala, aby si to nerobila!“ Petúnia zabrzdila so škrípavým zvukom hojdačku podpätkoami svojich sandálov a vyskočila s rukami v bok. „Mama povedala, že to máš zakázané, Lilly!“ „Ale ja som v pohode,“ povedala Lilly a stále sa chichotala. „Tuny, pozeraj na toto. Pozeraj, čo dokážem.“ Petunie sa rozhliadla, ihrisko bolo opustené okrem ich samotných a Snapea, i keď o ňom dievčatá nevedeli. Lilly zdvihla spadnutý kvet z kríka, za ktorým číhal Snape. Petúnia postúpila dopredu, evidentne rozpolená medzi zvedavosťou a nesúhlasom. Lilly počkala, až bola Petúnia dostatočne blízko, a potom natiahla svoju dlaň. Mala v nej kvet, ktorý otváral a zavieral svoje okvetné lístky, ako nejaká pozoruhodne tvarovaná mušľa. „Prestaň s tým!“ vykríkla Petunia. „Veď ti to neubližuje,“ povedala Lilly, ale znovu zavrela ruku a hodila kvet späť na zem. „Nie je to správne,“ povedala Petunia, i keď jej oči sledovali let kvetu na zem, a zaváhala. „Ako to robíš?“ dodala a v jej hlase zreteľne zaznela dychtivosť. „To je snáď jasné, nie?“ Snape sa už nemohol ďalej ovládať a vyskočil spoza kríku. Petúnia vykríkla a utiekla späť smerom k hojdačkám, ale Lilly, i keď bola určite tiež vystrašená, zostala stáť tam, kde bola. Snape vyzeral, že sa hanbí za svoj zovňajšok. Jeho nažltla tvár sa ľahko začervenala, keď sa pozeral na Lilly. „Čo je jasné?“ opýtala sa Lilly. S nádychom nervózneho rozčúlenia Snape pozrel na vzdialenú Petúniu, ktorá sa teraz krčila pri hojdačkách, potom stíšil hlas a povedal: „Ja viem, kto si.“ „Čo tým myslíš?“ „Ty si… si čarodejnica,“ zašepkal Snape. Vyzerala dotknuto. „Toto nie je práve pekné niekomu hovoriť!“ Otočila sa a urazene, s nosom zapichnutým do neba, odchádzala smerom k svojej sestre. „Nie!“ povedal Snape. Teraz úplne sčervenal a Harry sa divil, prečo si nedá dole ten podivuhodne veľký kabát, pokiaľ to však nebolo kvôli tomu, že nechcel, aby bolo vidieť tričko pod ním. „Ty si,“ povedal Snape Lilly. „Si čarodejnica. Nejakú chvíľu som ťa sledoval. Ale nie je na tom nič zlého. Moje mama je tiež čarodejnica a ja som čarodejník.“ Petúniin smiech bol ako sprcha ľadovej vody. „Čarodejník!“ vykríkla, odvaha sa jej vrátila, len čo sa spamätala zo šoku z nečakaného prichádzajúceho. „Ja viem, kto si. Si ten Snapeov chlapec! Žijete dole na Pradiarskej, pri rieke,“ povedala k Lilly a bolo jasné, že táto adresa na ňu nevplývala práve dobrou povesťou. „Prečo si nás pozoroval?“ „Nepozoroval som,“ povedal Snape, rozpálený a zahanbený, so špinavými vlasmi v jasnom slnečnom svite. „Teba by som rozhodne nesledoval,“ dodal nevraživo, „ty si mukelka.“ I keď Petúnia evidentne nerozumela tomuto slovu, ťažko mohla prepočuť tón, akým to bolo povedané. „Lilly, poď, odchádzame!“ vyštekla prenikavo. Lily počúvla svoju sestru, pozerajúc na Snapea, zatiaľ čo išli preč. Stál tam a pozeral sa, ako prešli bránkou ihriska, a Harry, ktorý ako jediný zostal, si všimol Snapeovho trpkého sklamania a pochopil, že Snape si tento okamžik plánoval už dlho a že sa nepodaril podľa jeho predstáv… Spomienka zmizla a predtým, než to Harry spoznal, vytvorila sa iná. Teraz sa nachádzal v tieni stromu. Videl slnečné lúče presvitajúce medzi konáre. Stromy vrhali chladné, zelené tiene. Dve deti sedeli na zemi so skríženými nohami s pohľadmi uprenými na seba. Snape si vyzliekol kabát; jeho podivné oblečenie vyzeralo v tomto polosvetle menej nezvyčajne. „… a Ministerstvo ťa môže potrestať, pokiaľ budeš čarovať mimo školu, dostaneš list.“ „Ale ja som čarovala mimo školu!“ „U nás to nevadí, my ešte nemáme prútiky. Oni ťa nechajú na pokoji, pokiaľ si dieťaťom a nemôžeš tomu zabrániť. Ale až budeš mať jedenásť,“ pokýval dôležito, „a začnú ťa učiť, potom musíš byť opatrnejšia!“ Chvíľu bolo ticho. Lilly zdvihla spadnutú vetvičku a zakrúžila s ňou vo vzduchu, a Harry vedel, že si predstavuje, ako z nej sršia iskry. Potom vetvičku pustila, predklonila sa k chlapcovi a povedala: „Je to skutočné, že áno? Nie je to vtip? Petúnia povedala, že mi klameš. Petúnia povedala, že nie je žiadny Rokfort. Je skutočný, že áno?“ „Pre nás áno,“ povedal Snape. „Pre ňu však nie. Ale my dostaneme listy, ty a ja!“ „Naozaj?“ zašepkala Lilly. „Určite,“ povedal Snape, a aj cez jeho zle ostrihané vlasy a čudné oblečenie to vyzeralo, že sa pred ňou rozvíja zvláštne pôsobivá osobnosť prekypujúca dôverou vo svoj osud. „A vážne ich prinesie sova?“ zašepkala Lilly. „Zvyčajne áno,“ povedal Snape. „ Ale ty si sa narodila muklom, takže vás navštívi niekto zo školy, aby všetko vysvetlil tvojím rodičom.“ „A záleží na tom? Že mám za rodičov muklov?“ Snape zaváhal. Jeho čierne oči, dychtivé v zelenavom prísvite, sa pohybovali cez jej bledú tvár a cez jej tmavo červené vlasy. „Nie,“ povedal. „Nezáleží na tom.“ „Dobre,“ povedala Lilly uvoľnene, bolo zrejmé, že si robila starosti. „Ty máš veľa mágie,“ povedal Snape. „Videl som to. Vždy, keď som ťa sledoval…“ Jeho hlas zoslabol; ona nepočúvala, ale natiahla sa na zem pokrytú listami a pozerala sa na klenbu z listov stromov nad sebou. Sledoval ju rovnako nenásytne ako predtým na ihrisku. „Čo u vás doma?“ opýtala sa Lilly. Medzi jeho obočím sa objavila drobná vráska. „Fajn,“ povedal. „Už sa teda nehádajú?“ „Ale áno, hádajú,“ povedal Snape. Zdvihol hromadu listov a začal ju nevedomky trhať na polovičky. „Ale nebude to trvať dlho a budem preč.“ „Tvoj otec nemá rád kúzla?“ „On nemá rád vôbec nič,“ povedal Snape. „Severus?“ Ľahký úsmev sa mihol Snapeovi po tvári, keď vyslovila jeho meno. „No?“ „Rozprávaj mi znovu o dementoroch.“ „Čo o nich chceš ešte vedieť?“ „Pokiaľ budem čarovať mimo školu - “ „Za niečo také ťa nepošlú k dementorom! Dementori sú pre ľudí, ktorí sú skutočne zlí. Strážia kúzelnícke väzenie, Azkaban. Ty nemôžeš skončiť v Azkabanu, si príliš - “ Znovu očervenal a roztrhal pár ďalších lístkov. Šelestivý zvuk za Harrym ho donútil sa otočiť; Petúnia skrývajúca sa za stromom stratila rovnováhu. „Tuny!“ povedala Lilly hlasom naplneným prekvapenia a Snape vyskočil na nohy. „Kto teraz pozoruje?“ kričal. „Čo chceš?“ Petúnia stála bez dychu, vystrašená, že bola chytená. Harry videl, ako sa snaží vymyslieť niečo zraňujúceho, čo by mohla odvetiť. „Čo to máš na sebe, mimochodom?“ povedala a ukazovala Snapeovi na hruď. „Blúzku svojej matky?“ Ozvalo sa prasknutie; konár nad Petúniinou hlavou padal. Lilly vykríkla; konár dopadol Petúnii na rameno, ona sa zapotácala a začala plakať. „Tuny!“ Ale Petúnia bežala preč. Lilly sa otočila na Snapea. „To si urobil ty?“ „Nie.“ pozeral sa vzdorovito i vystrašene zároveň. „Ale urobil!“ odvrátila sa od neho. „Urobil! Zranil si ju!“ „Nie - neurobil!“ Avšak toto už Lilly nepresvedčilo; po poslednom pálčivom pohľade vybehla z tieňa stromu za svojou sestrou a Snape vyzeral biedne a zmetene… A spomienka sa zmenila. Harry sa rozhliadol: bol na nástupišti deväť a tri štvrte a Snape stál po jeho boku, nepatrne nahrbený, vedľa štíhlej, kyslo vyzerajúcej ženy s nažltlou pleťou, ktorá sa mu veľmi podobala. Snape sa pozeral na štvorčlennú rodinu neďaleko od neho. Dve dievčatá stáli kúsok od svojich rodičov. Zdalo sa, že Lilly prosí svoju sestru; Harry sa priblížil, aby ju počul. „…je mi to ľúto, Tuny, je mi to ľúto! Počúvaj - “ chytila sestru za ruku a držala ju pevne, i keď sa jej Petunia snažila vytrhnúť. „Možno, že až tam budem - počúvaj, Tuny! Možno, že až tam budem, podarí sa mi ísť k profesorovi Dumbledorovi a presvedčiť ho, aby si to rozmyslel!“ „Ja - nechcem - ísť!“ povedala Petunia a vytrhla svoju ruku zo sestrinho zovretia. „Myslíš, že chcem ísť na nejaký hlúpy hrad a učiť sa byť nejaký - nejaký - “ Jej bledé oči bežali po nástupišti, k mačkám mňaukajúcim v náručí svojich majiteľov, k sovám poletujúcim a húkajúcim vo svojich klietkach, ku študentom, ktorí už bol pripravený vo svojich dlhých čiernych habitoch, ktorí nakladali svoje kufre do červenej parnej lokomotívy alebo ďalší, ktorí sa po letnom odlúčení navzájom zdravili šťastnými výkrikmi. „ - ty myslíš, že chcem byť bláznom?“ Lilyine oči sa naplnili slzami, keď jej Petunia vytrhla svoju ruku. „Nie som blázon,“ povedala Lilly. „To je strašné, keď to hovoríš!“ „To je to, kam ideš,“ odpovedala Petunia s pôžitkom. „Zvláštna škola pre bláznov. Ty a ten Snapeov chlapec… čudáci, to je to, čo ste vy dvaja. Je dobre, že vás budú držať ďalej od normálnych ľudí. Je to pre našu bezpečnosť.“ Lilly pozrela na svojich rodičov, ktorí sa s úžasom rozhliadali po nástupišti. Potom sa pozrela späť na svoju sestru a jej hlas bol slabý a neľútostný. „Nemôžeš si myslieť, že to je taká bláznivá škola, keď si napísala riaditeľovi a prosila ho, aby ťa vzal.“ Petunia sčervenala. „Prosila? Ja som neprosila!“ „Videla som jeho odpoveď. Bola veľmi milá.“ „Nemala si to čítať - “ zašeptala Petunia. „Bolo to moje súkromie- ako si mohla - ?“ Lilly sa prezradila, keď vrhla letmý pohľad smerom tam, kde stál Snape. Petunia zalapala po dychu. „Ten chlapec to našiel! Ty a ten chlapec ste sliedili v mojej izbe!“ „Nie - nesliedili - “ Lilly sa teraz bránila. „Severus videl obálku a nemohol uveriť, že by mukel mohol napísať do Rokfortu, to je všetko! Povedal, že musia existovať čarodejníci v utajení v poštovných službách, ktorí sa starajú o - “ „Čarodejníci zrejme strkajú nos všade!“ povedala Petunie, teraz tak bledá ako bola pred chvíľou čerená. „Blázon! “ vyštekla na svoju sestru a odkráčala k svojím rodičom… Spomienka znovu zmizla. Snape bežal uličkou Rokfortského expresu, zatiaľ čo ten si to šinul krajinou. Teraz bol prezlečený do svojho školného habitu, asi využil prvú príležitosti zbaviť sa svojich strašných muklovských handier. Nakoniec zastavil pred kupé, v ktorom hovorila skupinka blázniacich sa chlapcov. Pri okienku potom sedela schúlená Lilly, tvár pritisnutú na okennej tabuli. Snape otvoril dvere kupé a posadil sa proti Lilly. Pozrela sa na neho, a potom znovu vyhliadla z okna. Plakala. „Nechcem s tebou hovoriť,“ povedala tichým hlasom. „Prečo nie?“ „Tuny m-ma nenávidí. Pretože sme videli list od Dumbledora.“ „No a?“ Hodila po ňom pohľad hlbokého opovrhnutia. „Je to moje sestra!“ „Ona je ale iba - ,“ rýchlo sa zarazil. Lilly, príliš zamestnaná otieraním svojich sĺz, ktoré nemal nikto vidieť, ho nepočula. „Ale my už ideme!“ povedal neschopný potlačiť nadšenie vo svojom hlase. „Už je to tak! Ideme do Rokfortu!“ Kývla, otrela si oči a i cez svoj smútok sa usmiala. „Mohla by si byť v Slizoline,“ povedal Snape, povzbudený jej úsmevom. „Slizoline?“ Jeden z chlapcov, ktorý s nimi zdieľal kupé, a ktorý zatiaľ o Lilly ani Snapea nejavil žiadny záujem, sa po vyslovení tohto slova otočil a Harry, ktorého pozornosť bola pripútaná k tým dvom pri okne, uvidel svojho otca: drobný, čiernovlasý ako Snape, ale bolo jasne vidieť, že je o neho dobre postarané a že je zbožňovaný, čo Snapeovi očividne chýbalo. „Kto chce byť v Slizoline? Myslím, že to radšej odídem, čo povieš?“ James sa opýtal chlapca, ktorý sedel proti nemu, a Harry so šklbnutím zistil, že to je Sirius. Sirius sa nesmial. „Moje celá rodina bola v Slizoline,“ povedal. „Sakra,“ povedal James, „a to si mi pripadal v pohode.“ Sírius sa zaškľabil. „Možno poruším tradíciu. Kam by si chcel najradšej, kebyže máš na výber?“ James zdvihol neviditeľný meč. „Chrabromil , kde odvaha sa najviac cení. Ako môj otec.“ Snape vydal tichý, pohŕdavý zvuk. James sa k nemu otočil. „Máš s tím nejaký problém?“ „Nie,“ povedal Snape, i keď jeho drobný úškľabok hovoril niečo iného. „Pokiaľ si radšej odvážny ako chytrý - “ „A kam dúfaš, že sa dostaneš ty, keď nie si ani jedno z toho?“ prehodil Sírius. James zakričal smiechom. Lilly sa narovnala, začervenala, a pozrela sa s nechuťou na Jamesa a Siriusa. „Poď, Severus, nájdeme si iné kupé!“ „Oooo…“ James a Sirius napodobovali jej vysoký hlas; James sa Snapeovi pokúsil podraziť nohy, keď okolo neho prechádzal. „Uvidíme sa, Srabus!“ začuli, keď sa za nimi zabuchli dvere kupé… A spomienka sa zmenila znovu… Harry stál priamo za Snapeom, keď sa pozeral na stoly osvetlené sviečkami, lemované uchvátenú tvár. Potom profesorka McGonagallová povedala: „Evansová, Lilly!“ Sledoval svoju matku, keď na roztrasených nohách kráčala k vratkej stoličke, na ktorú sa potom posadila. Profesorka McGonagallová jej položila na hlavu Triediaci klobúk a skoro sekundu potom, čo sa dotkol temne červených vlasov, klobúk vykríkol: „Chrabromil! “ Harry počul, ako si Snape povzdychol. Lilly si sňala klobúk, podala ho späť profesorke McGonagallovej, a potom bežala k jasajúcim Chrabromilským študentom. Pri chôdzi sa ale ešte obzrela na Snapea a na tvári mala náznak smutného úsmevu. Harry videl Siriusa, ako sa posunul, aby jej uvoľnil miesto na lavičke. Ona mu venovala letmý pohľad a zdalo sa, že v ňom rozpoznala chlapca z vlaku, a tak skrížila ruky a prísne sa k nemu otočila chrbtom. Triedenie pokračovalo. Harry videl, ako sa Lupin, Pettigrew a jeho otec pripojili k Lilly a Siriusovi pri chrabromislkom stole. Nakoniec, keď už na rozradenie zostávalo iba dvanásť študentov, profesorka McGonagallová zavolala Snapea. Harry išiel s ním k stoličke a pozeral sa, ako mu položila klobúk na hlavu. „Slizolin! “ vykríkol Triediaci klobúk. A Severu Snape išiel až na druhú stranu haly, preč od Lilly, kde ho privítali Slizolinskí študenti, a kde ho Lucius Malfoy, s prefektským odznakom žiariacim na hrudi, pobúchal po chrbte, keď sa posadil vedľa neho… A spomienka sa zmenila… Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí a evidentne sa hádali. Harry sa ponáhľal, aby ich dobehol a mohol ich počuť. Keď prišiel až k nim, uvedomil si, o koľko sú obidvaja starší: zdalo sa, že ubehlo niekoľko rokov od doby, kedy boli zaradení. „…myslel som, že sme boli priatelia?“ povedal Snape. „Najlepší priatelia?“ „My sme, Sev, ale nemám rada ľudí, s ktorými sa stretávaš! Prepáč, ale Avery a Mulciber sa mi hnusia! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Naháňajú mi hrôzu! Nevieš snáď, čo sa minule snažil urobiť Mary Macdonaldovej?“ Lily došla k stĺpu a oprela sa o neho, pozerajúc sa do úzkej, nažltlej tváre. „To nič nebolo,“ povedal Snape. „Bola to sranda, to je všetko - “ „Bola to čierna mágie, a pokiaľ myslíš, že to bolo zábavné - “ „A čo takto ten neporiadnik Potter a jeho kamoši?“ pýtal sa Snape. Znovu sčervenal, keď to hovoril, neschopný, ako sa zdalo, udržať sa vo svojom hneve. „Čo s tým má čo Potter robiť?“ povedala Lilly. „Sliedia v noci vonku. Okolo toho ich Lupina je niečo divné. Kam chodieva?“ „Je chorý,“ povedala Lilly. „Hovoria, že je chorý - “ „Každý mesiac počas splnu?“ spýtal sa Snape. „Poznám tvoju teóriu,“ povedala Lilly a vyznievalo to chladno. „A mimochodom, prečo si tým taký posadnutý? Prečo sa staráš o to, čo robia v noci?“ „Iba sa ti snažím ukázať, že nie sú tak úžasní, ako si všetci myslia.“ Intenzita jeho upriameného pohľadu spôsobila, že sčervenala. „I keď, oni neprevádzajú čiernu mágiu.“ znížila svoj hlas. „A ty si skutočne nevďačný. Počula som, čo sa stalo vtedy v noci. Špehoval si v tom tuneli pri Zúrivej vŕbe a James Potter ťa zachránil pred niečím tam dole - “ Celá Snapeova tvár sa zakrivila a on vyprskol: „Zachránil? Zachránil? Ty asi myslíš, keď sa hral na hrdinu? Zachraňoval si svoj krk a rovnako aj krky svojich priateľov! Ty nebudeš - nenechám ťa - “ „Nenecháš ma? Nenecháš ma?“ Lilly mala svoje jasno zelené oči otvorené a Snape ustúpil. „Nemyslel som - ja iba nechcem vidieť, ako robíš hlupáka zo - páčiš sa mu, páčiš sa Jamesovi Potterovi!“ Zdalo sa, že tieto slová z neho vypadli proti jeho vôli. „A on nie je… Každý si myslí… veľký metlobalový hrdina - “ Snapeova horkosť a neľúbosť spôsobovali, že nebol schopný sa vyjadriť, a Lillyine obočie sa zdvíhalo čím ďalej vyššie. „Ja viem, že James Potter je arogantný nafúkanec,“ povedala a vpadla Snapeovi do reči. „Nepotrebujem, aby si mi to hovoril. Ale Mulciberov a Averyho zmysel pre humor je učinené zlo. Zlo, Sev. Nedokážem pochopiť, ako sa s nimi môžeš priateliť.“ Harry pochyboval, že Snape vôbec počul jej námietky k Mulciberovi a Averymu. V okamihu, kedy urazila Jamesa Pottera, sa celé jeho telo uvoľnilo a ako išli ďalej, Snape viditeľne ožil… A spomienka zmizla… Harry sa pozeral, ako Snape vyšiel z Veľkej siene po tom, čo odovzdal svoje VČÚ z Obrany proti čiernej mágie. Pozeral sa, ako vyšiel von z hradu a neúmyselne zablúdil k miestu neďaleko buku, kde spolu sedeli James, Sírius, Lupin a Pettigrew. Ale v tomto prípade sa Harry udržoval v určitej vzdialenosti, lebo vedel, čo bude nasledovať - James zdvihne Severusa do vzduchu a zosmiešni ho; vedel, čo sa stalo a počuť a vidieť to znovu mu nečinilo žiadne potešenie. Videl, ako sa k skupinke pripojila Lily a vystúpila na Snapeovu obranu. Vzdialeno počul, ako na ňu Snape vykríkol v svojom pokorení a hneve to neodpustiteľné slovo: „Humusáčka. “ Spomienka sa zmenila… „Je mi to ľúto.“ „Nezaujíma ma to.“ „Prepáč!“ „Šetri svoj dych.“ Bola noc. Lilly stála v župane so založenými rukami pred obrazom Tučnej dámy pri vchode do chrabromilskej veže. „Neprišla by som, keby mi Mary nepovedala, že sa vyhrážaš, že tu prespíš.“ „To som povedal a tiež by som to spravil. Nikdy by som ťa nenazval humusáčkou, proste mi to iba - “ „Uletelo?“ V Lillyinom hlase však nebola žiadna ľútosť. „Už je príliš neskoro. Už mnohokrát som ti odpustila. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou ešte stále bavím. Ty a tvoji drahí smrťožrútski priatelia - vidíš, nikdy si to nepoprel! Nikdy si nepoprel, že to je to, o čo usilujete! Nemôžete sa už dočkať, až sa pripojíte k Ty vieš komu, že?“ Otvoril ústa a zase ich bez hlasu zavrel. „Už sa nemôžem ďalej pretvarovať. Zvolil si si svoju cestu a ja zase svoju.“ „Nie - počúvaj, nechcel som - “ „- nazvať ma humusáčkou? Ale ty tak nazývaš všetkých, ktorí sa narodili muklom ako ja, Severus. Prečo by som ja mala byť výnimka?“ Premýšľal, čo by na to odpovedal, ale ona sa s pohŕdavým pohľadom odvrátila a prešla späť otvorom v obraze… Chodba zmizla a spomienka sa menila o trochu dlhšie. Harrymu sa zdalo, že prelieta meniacimi sa tvarmi a farbami, potom sa jeho okolie znovu upokojilo a on stál v tme na pustom a chladnom vrcholku kopca, vietor hvízdal vo väčších niekoľkých bezlistých stromoch. Dospelý Snape pozoroval, otáčal sa na mieste, prútik pevno zovretý v ruke a čakal na niečo alebo na niekoho… Jeho strach nakazil i Harryho, i keď vedel, že ho tu nemôže nikto zraniť. Harry sa ohliadal cez rameno, bol zvedavý, na čo tu Snape čakal – Potom sa vzduchom mihol oslňujúci, ostrý záblesk bieleho svetla. Harry si pomyslel, že je to blesk, ale Snape padol na kolena a prútik mu vyletel z ruky. „Nezabíjajte ma!“ „To nie je môj zámer.“ Akýkoľvek zvuk Dumbledorovho premiestenia bol prehlušený zvukom vetru v konároch. Stál pred Snapom a jeho tvár bola zospodu osvetlená svetlom vychádzajúcim z jeho prútika. „Tak, Severus? Akú má pre mňa lord Voldemort správu?“ „Nie - žiadnu správu - som tu na vlastnú päsť!“ Snape lomil rukami: vyzeral ako by sa čiastočne zbláznil a čierne rozstrapatené vlasy mu poletovali okolo tváre. „Ja - prichádzam s varovaním - nie, so žiadosťou - prosím - “ Dumbledore švihol prútikom. Skrz listy a konáre okolo nich stále prúdil noční vzduch, na miesto, kde on a Snape stáli proti sebe, padlo ticho. „Čo odo mňa Smrťožrút môže chcieť?“ „Tá - tá veštba… predpoveď… Trelawneyovej…“ „Ach áno,“ povedal Dumbledore. „Koľko si z nej povedal lordovi Voldemortovi?“ „Všetko - všetko, čo som počul!“ povedal Snape. „To je prečo - je to z toho dôvodu, že on si myslí, že hovorí o Lilly Evansovej!“ „Veštba sa nevzťahuje na ženu,“ povedal Dumbledore. „Hovorí o chlapcovi narodenom na konci júla - “ „Vy viete, čo myslím! On myslí, že sa v nej hovorí o jej synovi, bude ich prenasledovať - všetkých zabije - “ „Pokiaľ pre tebe toľko znamená,“ povedal Dumbledor, „lord Voldemort ju iste ušetrí. Nemôžeš si vyžiadať milosť pre matku výmenou za syna?“ „Ja - pýtal som sa ho - “ „Hnusíš sa mi,“ povedal Dumbledor a Harry nikdy nepočul v jeho hlase toľko pohŕdania. Vyzeralo to, ako by sa Snape trochu schúlil. „Nestaráš sa snáď o smrť jej manžela a dieťaťa? Oni môžu zomrieť, akonáhle budeš mať to, čo chceš?“ Snape nič nepovedal, iba sa na Dumbledora pozeral. „Skryte ich všetkých,“ povedal. „Udržte ju - ich - v bezpečí. Prosím.“ „A čo mi za to dáš na oplátku, Severus?“ Na - na oplátku?“ Snape pozeral na Dumbledora a Harry očakával, že bude protestovať, ale po jednom dlhom okamžiku povedal: „Čokoľvek.“ Vrcholok kopca zmizol a Harry stál v Dumbledorovej pracovni a niečo vydávalo otrasný zvuk znejúci ako ranené zviera. Snape sa zosunul dopredu na stoličku a Dumbledore stál nad ním s pochmúrnym výrazom v tvári. Po chvíľke alebo dvoch, Snape zdvihol hlavu a vyzeral, ako by od okamžiku, kedy opustil vrcholok kopca, prežil stovky rokov v utrpení. „Myslel som…že niečo urobíte…aby ste ich udržali…v bezpečí…“ „Ona a James dôverovali nesprávnej osobe,“ povedal Dumbledor. „Rovnako ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?“ Snapeov dych bol slabý. „Jej chlapec prežil,“ povedal Dumbledore. Snape trochu trhol hlavou, takže sa zdalo, že odháňal protivnú muchu. „Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Som si istý, že si tvar a farbu očí Lilly Evansovej pamätáš, nemám pravdu?“ „Nie!“ vyštekol Snape. „Preč…mŕtva…“ „Sú toto výčitky, Severus?“ „Prial by som si… prial by som si, aby som bol mŕtvy…“ „A aký by to malo zmysel?“ povedal Dumbledor chladne. „Pokiaľ si miloval Lilly Evansovú, pokiaľ si ju skutočne miloval, potom choď ďalej s čistým štítom.“ Snape vyzeral, ako by ho zármutok úplne pohltil, a Dumbledorovým slovám chvíľku trvalo kým k nemu prenikli. „Čo - čo tým myslíte?“ „Vieš, ako a prečo zomrela. Uisti sa, že to nebolo zbytočné. Pomôž mi ochrániť Lillyinho syna.“ „On nepotrebuje ochranu. Temný pán je preč - “ „- Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v obrovskom nebezpečenstve, až sa tak stane.“ Nejakú chvíľu to trvalo a Snape pomaly získaval kontrolu sám nad sebou ovládol svoj dych. Nakoniec povedal: „Dobre. Dobre. Ale nikdy - nikdy to nikomu nehovorte, Dumbledore! Musí to byť iba medzi nami! Sľúbte mi to! Nezniesol by som… obzvlášť, keď je to Potterov syn…chcem vaše slovo!“ „Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie z teba?“ Dumbledore si vzdychol, pozrel sa dole do Snapeovej zmučenej a napol šialenej tváre. „Pokiaľ trváš na…“ Kancelária zmizla a okamžite sa zmenila v iné miesto. Snape prechádzal pred Dumbledorom sem a tam. „ – priemerný, arogantný ako jeho otec, predurčený k tomu, aby porušoval pravidlá, tešiaci sa zo svojej slávy, vyhľadávajúci pozornosť - “ „Vidíš, čo chceš vidieť, Severus,“ povedal Dumbledore bez toho, aby zdvihol oči od svojho výtlačku Transfigurácia dnes. „Ostatní učitelia mi hlásia, že ten chlapec je skromný, sympatický a pomerne talentovaný. Osobne ho považujem za mimoriadne dieťa.“ Dumbledor obrátil stránku a povedal, bez toho aby vzhliadol. „Dohliadni na Quirella, áno?“ Farby zvírili a všetko teraz potemnelo. Snape a Dumbledore stáli kúsok od seba vo vstupnej hale, zatiaľ čo poslední oneskorenci odchádzali z Vianočného plesu, sa trúsili okolo nich do svojich postelí. „Áno?“ zamumlal Dumbledor. „I Karkarovovo Znamenie sčiernilo. Panikári, bojí sa odplaty; vy viete, ako veľmi pomáhal ministerstvu, keď Temný pán padol.“ Snape sa pozrel na Dumbledorov profil so zakriveným nosom. „Zamýšľa utiecť, keď začne Znamenie páliť.“ „Naozaj?“ povedal mäkko Dumbledore, keď z pozemkov prichádzali chichtajúca sa Fleur Delacourová a Roger Davis. „A hodláš sa k nemu pripojiť?“ „Nie,“ povedal Snape, jeho čierne oči uprené na miznúcej postave Fleur a Rogera. „Nie som taký zbabelec.“ „Nie,“ povedal Dumbledore. „Si omnoho statočnejší ako Igor Karkarov. Viete, niekedy si myslím, že rozradujeme príliš skoro…“ Odchádzal a zanechal Snapea skľúčeného… A teraz Harry stál znovu v riaditeľovej pracovne. Bola noc a Dumbledorw sedel za stolom na stoličke podobnej trónu, zrejme napol v bezvedomí. Jeho pravá ruka sa mu hojdala u boku, očernená a spálená. Snape mumlal kúzla ukazujúc prútikom na zápästie ruky, zatiaľ čo ľavou rukou Dumbledorovi nalieval do krku hutný zlatý elixír. Po chvíli alebo dvoch sa Dumbledorove viečka zatrepali a otvorili sa. „Prečo?“ povedal Snape bez okolkov, „prečo ste si nasadzovali ten prsteň? Iste ste zistili, že nesie kliatbu. Prečo ste sa ho dotýkali?“ Prsteň Marvola Gaunta ležal pred Dumbledorom na stole. Bol rozlomený a Chrabromilov meč ležal vedľa neho. Dumbledor sa zaškeril. „Bol… som blázon. Tvrdo pokúšaný…“ „Pokúšaný čím?“ Dumbledor neodpovedal. „Je to zázrak, že ste sa sem vrátili!“ Snape znel rozčúlene. „Ten prsteň niesol kliatbu o neobyčajnej sile a aby sme ju zadržali, čo je to jediné, v čo môžeme dúfať, uväznil som ju v tejto ruke, nateraz - “ Dumbledor zdvihol svoju černejúcu, nepoužiteľnú ruku a skúmal ju s výrazom ukazujúcim zaujatú zvedavosť. „Urobil si to veľmi dobre, Severus. Koľko myslíš, že mám času?“ Dumbledorov tón znel, ako by viedol bežný rozhovor; ako by sa pýtal na predpoveď počasia. Snape zaváhal, a potom povedal: „Nemôžem to určiť. Snáď rok. Nejde zadržať takéto kúzlo navždy. Nakoniec sa rozšíri, kliatba takéhoto druhu neustále silnie.“ Dumbledore sa usmial. Nezdalo sa, že by ho správa, že má menej ako rok života, nejako znepokojila. „Som šťastný, nesmierne šťastný, že ťa mám Severus.“ „Keby ste ma len privolal o trochu skôr, bol by som schopný toho urobiť viac, získal by som pre vás viac času!“ povedal Snape rozhorčene. Pozrel sa dole na zlomený prsteň a meč. „Myslel ste, že zlomením prsteňa môžete zlomiť kliatbu?“ „Niečo také…musel som blúzniť, bez pochyby…,“ povedal Dumbledore. S námahou sa pretiahol na stoličke. „Takže, skutočne sa zdá, že to našu záležitosť posunulo o trochu vpred.“ Snape vyzeral úplne zmätene . Dumbledore sa usmial. „Odvolávam sa k plánu lorda Voldemorta, ktorý sa vzťahuje i na mňa. Jeho plán, podľa, ktorého ma má ten úbohý Malfoyov chlapec zabiť.“ Snape sa posadil do kresla naproti Dumbledorovi, v ktorom Harry tak často sedával. Harry si prial, aby povedali viac ohľadom Dumbledorovej zakliatej ruky, ale Snape podporoval Dumbledorovo zdvorilé odmietnutie ďalej hovoriť o tejto záležitosti. Snape zamračene povedal: „Temný pán nečaká, že Draco uspeje. Toto je zrejme trest za Luciusove stroskotania. Pomalé mučenie Dracových rodičov, zatiaľ, čo sledujú, ako stroskotá, a zaplatí cenu.“ „V skratke, ten chlapec má nad sebou vynesený rozsudok smrti rovnako ako ja,“ povedal Dumbledore. „Teraz by som mal premyslieť, kto nastúpi na Dracovo miesto až stroskotá. Budete to vy?“ Chvíľu mlčal. „To je, myslím, plán Temného pána.“ „Lord Voldemort predpovedá okamžik v blízkej budúcnosti, kedy bude potrebovať špeha v Rokforte?“ „Verí, že škola bude skoro v jeho moci, áno.“ „A pokiaľ padne do jeho moci,“ povedal Dumbledore, akoby mimochodom, „mám tvoje slovo, že urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si ochránil študentov Rokfortu?“ Snape strnulo kývol. „Dobre. A teraz. Tvojou prvou prioritou bude odhaliť, čo má Draco v pláne. Vydesený násťročný chlapec je rovnako nebezpečný pre ostatných, ako sám pre seba. Ponúkni mu svoju pomoc a vedenie, mal by to prijať, má ťa rád - “ „ - o mnoho menej od tej doby, čo jeho otec stratil priazeň. Draco ma obviňuje, myslí, že som prebral Luciusovi jeho miesto.“ „Skrz všetko sa o to pokús. Zaujíma sa menej o seba, ako o prípadné obete akýchkoľvek pokusov, ktoré tomu chlapcovi prídu na myseľ. Nakoniec, samozrejme, máme ešte poslednú vec, ktorú musíme urobiť, aby sme ho zachránili pred hnevom lorda Voldemorta.“ Snape zdvihol obočie a jeho hlas bol cynický, keď sa pýtal: „Zamýšľate nechať ho, aby vás zabil?“ „Nie. To ty ma musíš zabiť.“ Nastalo dlhé ticho, prerušené iba zvláštnym cvaknutím. Fénix Félix oštipoval sépiovou kosť. „Chceli by ste, aby som to urobil hneď?“ opýtal sa Snape, jeho hlas bol ironicky vážny. „Alebo by ste chceli chvíľku, aby ste si mohli spísať epitaf?“ „Ach, ešte nie,“ povedal Dumbledore s úsmevom. „Predpokladám, že sa ten okamžik ukáže sám, až príde čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes večer,“ naznačil chradnúcu ruku, „si môžeme byť istí, že sa to stane do roka.“ „Pokiaľ vám umieranie nerobí problém,“ povedal nevrlo Snape, „prečo nenechať Draca, aby to urobil?“ „Duša tohto chlapca nie je ešte tak zničená,“ povedal Dumbledore, „nechcel by si ju roztrhať vo svoj vlastný prospech.“ „A moja duša, Dumbledore? Čo tá moja?“ „Ty sám vieš, či tvojej duši ublíži pomôcť starému mužovi vyhnúť sa bolesti a poníženiu,“ povedal Dumbledore. „Požadujem od teba tuto jedinú veľkú láskavosť, Severus, pretože smrť si pre mne príde tak isto ako, že Kudleyovské Kanóny skončia tento rok v lige poslední. Priznávam, že by som radšej odišiel rýchlo a bezbolestne, bez toho aby sa to zbytočne predlžovalo a komplikovalo, napríklad, keby sa do toho vložil Greyback – počul som, že sa pridal k Voldemortovi? Alebo drahá Bellatrix, ktorá zbožňuje hranie si s korisťou, predtým ako sa do nej pustí.“ Jeho tón bol ľahký, ale jeho oči prebodávali Snapea rovnako ako sa často rovnakým spôsobom pozeral na Harryho, ako by mohol vidieť dušu, o ktorej hovorili. Nakoniec Snape odmerane kývol. Dumbledore sa zdal byť spokojný. „Ďakujem ti, Severus…“ Kancelária zmizla a teraz sa Snape s Dumbledorom prechádzali za súmraku na opustených pozemkoch hradu. „Čo robíte s Potterom všetky tie večery, keď spolu hovoríte o samote?“ opýtal sa náhle Snape. Dubledore vyzeral unavene. „Prečo? Nesnažíte sa mu dávať viacej školských trestov, Severus? Ten chlapec bude zanedlho tráviť viac času po škole než vonku.“ „Je ako jeho otec…“ „Možno výzorom, ale vo svojej pravej povahe je omnoho viacej ako jeho matka. Trávim s Harrym čas, pretože je mnoho vecí, ktoré s ním chcem prebrať, informácie, ktoré mu musím odovzdať pred tým, ako bude príliš neskoro.“ „Informácie,“ opakoval Snape. „Veríte mu… mne nedôverujete.“ „Nie je to otázka dôvery. Mám, ako obidvaja vieme, prudko obmedzený čas. Je samozrejmé, že dám tomu chlapcovi dostatok informácií, aby mohol urobiť to, čo je treba urobiť.“ „A prečo nemôžem mať ja tie isté informácie?“ „Radšej nevsádzam všetko na jedného koňa a zvlášť nie na koňa, ktorý trávi toľko času v spoločnosti lorda Voldemorta.“ „Čo robím na váš rozkaz!“ „A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že podceňujem neustále nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, Severus. Odovzdávať Voldemortovi to, čo sa javí ako cenná informácia, zatiaľ čo mu odopierame tie základné. Je to úloha, ktorú by som nezveril nikomu, okrem teba.“ „Miesto toho sa zverujete chlapcovi, ktorý je neschopný v Oklumencii, ktorého mágie je priemerná a ktorý má priame spojenie s mysľou Temného pána!“ „Voldemort sa desí toho spojenia,“ povedal Dumbledore. „Nie je to tak dlho, čo mal istú možnosť zistiť, čo pre neho v skutočnosti znamená zdieľať s Harrym svoju myseľ. Bola to taká bolesť, akú nikdy neskúsil. Už sa nikdy nepokúsi ovládnuť Harryho myseľ, tým som si istý. Nie týmto spôsobom.“ „Nerozumiem.“ „Duše lorda Voldemorta je tak zmrzačená, že nemôže zniesť dotyk s dušou ako je tá Harryho. Je to ako jazyk na zamrznutej oceli, ako telo v plameňoch - “ „Duša? Hovorili sme o mysliach!“ „V prípade Harryho a Voldemorta je to ako hovoriť o jednom a tom istom.“ Dumbledor sa rozhliadol, aby sa uistil, že tu sú sami. Boli teraz neďaleko Zakázaného lesa a nikde nebolo žiadnej známky toho, že by bol niekto nablízku. Po tom, čo mne zabiješ, Severus - “ „Odmietate mi čokoľvek povedať a napriek tomu odo mňa stále požadujete tú malú láskavosť!“ zavrčal Snape a v jeho útlej tvári teraz vzplanul skutočný hnev. „Beriete toho veľa ako samozrejmosť, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“ „Dal si mi svoje slovo, Severus. A keď už hovoríme o službách, ktoré mi dlžíš, myslel som, že si súhlasil s tým, že dohliadneš na nášho malého slizolinského priateľa?“ Snape vyzeral rozčúlene. Dumbledore vzdychol. „Príď dnes večer do mojej kancelárie, Severus, o jedenástej a nebudete si môcť sťažovať, že vo vás nemám dôveru…“ Boli späť v Dumbledorovej kancelárii, okná boli temné a Félix sedel ticho rovnako ako Snape pokojne, keď okolo nich Dumbledore prechádzal a vysvetľoval. „Harry to nesmie vedieť, aspoň do okamihu, kedy to bude naozaj nevyhnutné, ako inak by mohol mať silu urobiť to, čo s musí stať?“ „Ale čo musí urobiť?“ „To je medzi Harrym a mnou. Teraz počúvaj pozorne, Severus. Príde čas - po mojej smrti - neodporuj mi a neprerušuj ma! Príde čas, kedy sa bude zdať, že sa lord Voldemort obáva o život svojho hada.“ „O Nagini?“ začudoval sa Snape. „Presne tak. Pokiaľ sa stane, že lord Voldemort prestane posielať hada, aby vykonával jeho pokyny, a bude ho držať v bezpečí vo svojej blízkosti pod magickou ochranou, potom si myslím, že to bude bezpečné povedať Harrymu.“ „Povedať mu čo?“ Dumbledore sa zhlboka nadýchol a zavrel oči. „Povedz mu, že tej noci, kedy sa ho Voldemort pokúsil zabiť a kedy Lily obetovala vlastný život, aby tomu zabránila, sa vražedná kliatba odrazila na Voldemorta a kus Voldemortovej duše bol odtrhnutý od celku a vkĺzli do jedinej žijúcej duše, ktorá ostávala v tej budove. Časť lorda Voldemorta žije vo vnútri Harryho a to je to, čo mu umožňuje hovoriť hadím jazykom a tiež prepojenie s Voldemortovou mysľou, ktorému on nikdy neporozumel. A zatiaľ čo je tento úlomok duše, bez toho aby Voldemortovi chýbal, pod Harryho ochranou, Voldemort nemôže zomrieť.“ Harrymu sa zdalo, že tých dvoch mužov sleduje z druhého konca nejakého dlhého tunelu, boli od neho tak vzdialení a ich hlasy sa Harrymu pozoruhodne ozývali v ušiach. „Takže ten chlapec… ten chlapec musí zomrieť?“ opýtal sa skoro pokojne Snape. „A sám Voldemort to musí urobiť, Severus. To je nevyhnutné.“ Nastalo ďalšie dlhé ticho. Potom Snape povedal: „Myslel som… všetky tie roky…keď sme ho kvôli nej chránili. Kvôli Lilly.“ „Chránili sme ho, pretože bolo dôležité ho učiť, nechať ho vyrásť a nechať ho vyskúšať svoju silu,“ povedal Dumbledore s očami stále pevne zavretými. „Medzitým sa stávalo prepojenie medzi nimi stále silnejším, rastie až paraziticky; niekedy som myslel, že to on sám tuší. Pokiaľ ho poznám, potom on sám všetko naplánuje tak, že až sa vydá, aby sa postavil svojej smrti, bude to naozaj znamenať koniec Voldemorta.“ Dumbledor otvoril oči. Snape vypadal vydesene. „To ste ho udržoval nažive preto, aby mohol zomrieť až v ten správny okamžik?“ „Nebuď tak šokovaný, Severus. Koľko mužov a žien si videl umierať?“ „V poslednej dobe iba tých, ktorých som nemohol zachrániť,“ povedal Snape. Vstal. „Využil ste ma.“ „Myslíte?“ „Špehoval som pre vás a klamal som, vystavoval som sa pre vás smrteľnému nebezpečenstvu. Všetko iba preto, aby zostal syn Lilly Potterovej v bezpečí. A teraz mi hovoríte, že ho posielate ako prasa na porážku - “ „Ale to je dojemné, Severus,“ povedal Dumbledor vážne. „Nakoniec si dospel k tomu, že toho chlapca máš rád, po tom všetkom?“ „Jeho?“ vykríkol Snape. „Expecto patronum! “ Z konca jeho prútika vyrazila strieborná laň; pristála na podlahe v kancelárii, poskočila a vyletela z okna. Dumbledore ju sledoval a keď jej striebristá žiara zmizla, otočil sa späť k Snapeovi s očami plnými sĺz. „I po tom všetkom?“ „Stále,“ povedal Snape. A spomienka sa premenila. Teraz videl Harry Snapea hovoriť s Dumbledorovým obrazom. „Budeš musieť Voldemortovi dať správny dátum Harryho odjazdu od jeho strýka a tety,“ povedal Dumbledore. „Keby si to neurobil, vzbudilo by to podozrenie, lebo Voldemort verí, že si dobre informovaný. I tak im musíš podstrčiť ten nápad s maskovaním - čo myslím udrží Harryho v bezpečí. Vyskúšaj Mätúce kúzlo na Mundungusa Fletchera. A Severus, pokiaľ budeš nútený zúčastniť sa toho prenasledovania, daj si záležať, aby si pôsobil presvedčivo… Spolieham sa, že zostaneš u lorda Voldemorta dobre zapísaný čo najdlhšie to pôjde, inak bude Rokfort bez milosti ponechaný Carrowovým…“ Teraz sedel Snape s Mundungusom, v neznámej krčme, hlavy pri sebe, Mundungusova tvár vyzerala prázdna, Snape sa zamračene sústredil. „Navrhneš Fénixovmu rádu,“ mumlal Snape, „aby použil pascu. Všehodžús. Identický Potterovia. Je to jediná vec, ktorá by mohla fungovať. Zabudneš, že som ti to navrhol ja. Budeš to presadzovať ako svoj vlastný nápad. Rozumieš?“ „Rozumiem,“ mumlal Mundungus, jeho oči nezaostrené… Teraz bola jasná temná noc a Harry letel na metle spoločne so Snapom. Bol sprevádzaný ďalšími Smrťožrútmi s kapucňami a vpredu bol Lupin a Harry, ktorý bol v skutočnosti George… Smrťožrút vpredu pred Snapom zdvihol svoj prútik a ukázal priamo na Lupinov chrbát – „Sectumsempra! “ vykríkol Snape. Avšak kúzlo určené pre Smrťožrútovu ruku s prútikom ju minulo a miesto toho zasiahlo Georga. A ďalej, Snape kľačal v Siriusovej starej izbe. Keď čítal starý list od Lily, slzy mu kvapkali z konca jeho zakriveného nosa. Druhá strana bola popísaná iba niekoľkými slovami: mohol vôbec niekedy byť priateľom Gellerta Grindelwalda? Osobne si myslím, že mu iba odchádza rozum! S láskou, Lilly Snape si vzal stránku, ktorá niesla Lillyin podpis a jej „lásku“, a zasunul ho dovnútra svojho habitu . Potom roztrhol fotografiu, ktorú tiež držal, a nechal si tu polovičku, na ktorej sa Lilly smiala, a druhou polovičku zobrazujúcu Jamesa a Harryho hodil späť na podlahu pod skriňu… A teraz stál Snape znovu vo svojej riaditeľskej kancelárii, keď Phineas Nigellus pribehol do svojho portrétu. „Pane riaditeľ! Stanujú v Deanovom lese! Tá humusáčka- “ „Nepoužívajte to slovo!“ „ – teda tá Grangerka spomenula to miesto, keď otvárala svoj batoh a ja som ju počul!“ „Dobre. Veľmi dobre!“ vykríkol za riaditeľovou stoličkou Dumbledorov obraz. „Teraz, Severus, ten meč! Nezabudni, že musí byť získaný, keď je ho treba a za podmienky určitej udatnosti - a on nesmie vedieť, že si mu ho dal ty! Pokiaľ bude Voldemort čítať v Harryho mysli a uvidí ťa ako mu pomáhaš - “ „Ja viem,“ povedal stroho Snape. Pristúpil k Dumbledorovmu obrazu a na strane ho zovrel. Obraz sa odsunul stranou a odkryl za sebou skrytý priestor, z ktorého Snape vzal Chrabromilov meč. „A stále mi nehodláte povedať, prečo je tak dôležité, aby Potter získal ten meč?“ povedal Snape, keď cez seba prehodil cestovný plášť. „Nie, nehodlám,“ povedal Dumbledorov obraz. „On už si s ním bude vedieť rady. A Severus, buď veľmi opatrný, asi by ťa nevideli príliš radi po tej nehode s Georgem Weasleym - “ Snape sa pri dverách otočil. „Nestrachujte sa, Dumbledore,“ povedal chladne. „Mám plán…“ A Snape opustil miestnosť. Harry sa zdvihol od mysľomisy a o pár chvíľ neskôr ležal na koberci na podlahe v tej rovnakej miestnosti. Snape akoby za sebou práve zavrel dvere.